Veterány deťom – Husiarovské rozprávky 10: Parný autobus a dvaja nezbedníci

Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden výnimočný autobus, ktorý sa volal Klement. Bol výnimočný tým, že to bol jediný parný autobus v celej Tramtárii, krajine kde sa mesto Husiarov nachádzalo. A hoci od Husiarova býval dosť ďaleko, veľmi rád tam prišiel. Mesto ho totiž pozvalo na historické slávnosti ako vzácneho hosťa. Všetci husiarovčania sa tešili, pretože Klement u nich nebol už poriadne dlho. Keď prišiel do Starého depa, kde ho mali v prvý deň vystavovať, Draken, ktorý tam ťahal historické trolejbusy, sa veľmi začudoval.

„Odkiaľ sú tamtí dvaja? Veď vôbec sme ich nepozvali!“ Klement, ktorý vedel, o koho ide, pohotovo odpovedal: „Tie dva staré autobusy, ktoré stoja za mnou? Vliekli sa za mnou celú cestu!“ Za Klementom totiž stáli dva autobusy, ktoré mohli byť asi také staré, ako Fénix, ale svetlá mali skôr ako Marcel, Ďurko alebo Vandrovníček. Alebo ako trolejbus Alfonz. Obaja boli známi ako poriadni nezbedníci, pretože všade tam, kde sa objavili, mali o „zábavu“ postarané. „Tí dvaja sú tuláci, odkedy ich vyhodili z jednej ČSAD, kde jazdili, tak chodia po celej Tramtárii a robia neplechu!“ povedal o nich Klement. „No tak to si na nich musíme dať poriadny pozor, ale keďže máme v dopravnom podniku hádam ten najneposlušnejší autobus, aký kedy existoval, tak to by mala byť pre nás hračka. Spomínaš si predsa na nášho Turka, ktorý vyvádzal na Veterán rallye?“ „Jasné, spomínam!“ odpovedal Klement Drakenovi a spolu na seba jedným očkom žmurkli.

Zajtra ráno sa začala veľká paráda, pretože sa konala prvá súbežná jazda parného autobusu a parného vlaku na električkových koľajniciach. To znamenalo, že vlak a autobus pôjdu počas celej cesty vedľa seba. Všetci sa pripravovali, parný vlak aj autobus nakladali uhlím a vodou, herci si nacvičovali scény, ktoré mali hrať počas spoločnej cesty vlaku a autobusu a Draken s Ulrichom sa pripravovali na chvíľky, kedy obaja nevítaní hostia niečo vyvedú, pretože bola veľká šanca, že keď sa to začne, tak vďaka ním sa niečo bude diať. Onedlho sa podujatie, na ktoré všetci netrpezlivo čakali, začalo. Obe vozidlá – parný autobus Klement a vlak ťahaný parným rušňom Leom, ktorý ako jediný zostal v dopravnom podniku, keď železnice brali všetky svoje rušne späť, vyrazili z prvej zastávky. Všetko prebiehalo pokojne podľa plánu. Ale keď už boli za námestím, kúsok za Parkom mládeže, na obe vozidlá sa spoza najbližšieho rohu vyrútili obe túlavé autobusy. Všetci sa náramne preľakli a tak vlak aj autobus začali rýchlo brzdiť. Autobus ešte zabočil do trávy smerom na chodník, ale nechýbalo veľa, aby nabúral do stromu. Obe túlavé autobusy obišli svoje obete, zastavili a chichúňali sa. „Blázni!“ nadával Klement. „Mohli spôsobiť vážnu nehodu! Somári!“ zlostil sa Leo. Našťastie situáciu prišli zachrániť Draken s Ulrichom. „Máme vás!“ zvolal Draken. „Pristihli sme vás priamo pri čine! Za toto budete pykať!“ doplnil Drakena Ulrich a ani sa obaja nezbedníci nestihli nazdať, už boli k Ulrichovi a Drakenovi pripútaní tyčou. Keď ich začali ťahať, začali sa vzpierať, ale márne. Draken a Ulrich mali každý sám oveľa viac síl, ako obe autobusy dokopy. Keď ich ťahali nevedno kam, opýtali sa ich: „Akože sa voláte?“ Obom autobusom neostávalo nič iné, ako nákladiaky poslúchnuť a odpovedať im a tak ten, ktorého ťahal Ulrich, odpovedal: „Ja sa volám Ištván.“ „A ty?“ opýtal sa Ulrich druhého autobusu, ktorý ťahal Draken. „Mňa volajú Lajošom“ odpovedal autobus smutne, pretože vedeli, že sa možno blížia ich posledné chvíľky. Veru, ich výčiny sa musia raz skončiť.

Klementa zatiaľ jeho šofér a kurič prezreli, či sa mu nič nestalo a keď to isté urobil aj inšpektor, vyhlásil o Klementovi, že mu nič nie je a teda môže ísť ďalej. To isté povedal aj o rušni Leovi. Obe parné stroje si vydýchli a tak si šli po svojom vyliečiť svoje nervy, ktoré dnes vďaka Ištvánovi a Lajošovi dostali poriadne zabrať. Leo sa šiel upokojiť do Starého depa a Klement sa šiel poprechádzať po meste. Keď bol kdesi za mestom, zrazu počul z jedného dvora hukot a sykot parného stoja miešaný s nárekom. Keď sa tam pozrel, zasmial sa – v tom dvore boli totiž Lajoš a Ištván pevne pripútaní silnými reťazami za kolesá o štyri blízke silné stromy a ešte k tomu boli spútaní navzájom. Nikde sa nemohli pohnúť, pretože reťaze boli napnuté. Za nimi bol parný valec Števo a pomaly sa približoval k obom neposlušným autobusom. Na opačnej strane, ako bol Števo, stál autobus Marcel a pýtal sa oboch neposlušných autobusov: „Tak ešte raz a naposledy! A odpovedzte, pretože Števo to urobí! Budete poslušní?“ Obe spútané autobusy od strachu zakričali „Budeme!!!“ a Marcel sa ďalej pýtal: A budete robiť neplechu?“ „Niééééééé!!!“ zakričali obe autobusy a Marcel zavolal na Števa: „Števo, zastav! Budú sa kajať!“ Števo s hlasným sykotom zastavil a mrzuto povedal: „Doparoma! Už som sa tešil, ako po dlhej dobe urobím ďalšiu placku a zase nič!“ Klement sa zasmial a povedal Števovi: „To nič! Hlavná vec, že ste ich prinútili. Aspoň už viem, komu dať potrestať čertiská, ako sú oni dvaja!“ A tak sa zasmial aj Števo: „Ha ha! Už dávno mi nikto takto nelichotil, pretože niektorí vo mne videli stelesnenie zla, pretože som takto prevalcovával autá. Hlavne športiaky, ktoré sa preháňali po miestnej ceste a rušili ľudí zo spánku. Tak som si povedal, s tým bude koniec a tak sme tým pyšným šoférom brali autá a kým prišli na to, kde je ich štvorkolesový miláčik, tak už dávno bola zo stelesnenia luxusu a rýchlosti placka obyčajného šrotu!“ A všetci sa schuti zasmiali, dokonca aj Lajoš s Ištvánom, aj keď im nebolo veľmi do smiechu, pretože osud športiakov pred chvíľou čakal aj ich.

Ale peklo sa pre tie dva autobusy neskončilo. Obaja totiž museli prejsť prevýchovou – poslali ich na niektoré z najdlhších liniek, každý šiel na inú a museli jazdiť po celý deň od rána do večera a boli posielaní tak, že keď obe linky, na ktorých boli, mali niekde spoločnú cestu, aby sa nestretli. Navyše jazdili s nim tí najprísnejší šoféri a pre prípad, keby autobusy prestali poslúchať, mali pripravené veľké kladivo nazývané Presviedčadlo. Našťastie ho nikdy nemuseli použiť. Obe autobusy boli počas prevýchovy krotké ako baránky a tak riaditeľ dopravného podniku ich za odmenu zaradil medzi historické vozidlá. Obaja dostali čísla po svojich menovcoch, ktorí kedysi v Husiarove jazdili a keď im ukázali ich fotky, prekvapene zvolali: „Veď to sme my! Práve odtiaľ nás pred rokmi vyhodili!“ A tak mali počas svoje prvej historickej jazdy nalepené svoje staré fotky na oknách.

Keď sa historické slávnosti skončili, nastal čas rozlúčky s Klementom. Vyprevadiť ho boli všetky historické autobusy z miestnej ČSAD a dopravného podniku a keď sa Klement lúčil s Lajošom a Ištvánom, ešte im po pozdrave zašepkal: „A buďte poslušní! Ináč viete, čo váš čaká!“ Keď sa vlak s parným autobusom Klementom pohol, zavolal ešte raz za všetkými autobusmi: „Ešte raz všetkým! Dovidenia!!! A keď budem môcť, kedykoľvek sa sem vrátim! Je u vás veľmi krásne!“ Čoskoro všetkým zmizol z dohľadu.

Lenže autobusy Lajoš a Ištván už v Husiarove zostali. A odkedy zostali, ešte nič zlé nevyparatili.

Snáď.

HRALI:
Klement – vymyslený
Ištván – Ikarus 620
Lajoš – Ikarus 630
Draken – Tatra 813
Ulrich – ZiL- 131

Text a foto: Sergej