Veterány deťom – Husiarovské rozprávky 1: O smutnom autobuse

Vážení čitatelia, sme radi, že po dlhšom čase môžeme na našom webe opätovne obnoviť rozprávkový cyklus pre deti i dospelých Veterány deťom. V nasledujúcich týždňoch si budete môcť každú sobotu prečítať zaujímavý 13-dielny rozprávkový seriál Husiarovské rozprávky, ktorý pre nás pripravil náš pravideľný čitateľ Sergej. Tento seriál zobrazuje rozprávkovou formou každodenné dianie v doprave. Veríme, že sa vám tento rozprávkový cyklus bude páčiť.

Bolo raz jedno mesto, ktoré sa volalo Husiarov. Malo snáď všetko, čo k správnemu mestu patrí – historický stred so svojou slávnou minulosťou, okolité sídliská tvorené z panelákov, malých ale aj veľkých domov a tiež s nejakou veľkou továrňou, vďaka ktorej bolo známe – v tomto prípade dnes už dávno nefungujúca strojáreň Kovárna, ktorá však na počudovanie dodnes stojí. Vedú do nej „koľajnice, ktoré nikam nevedú“ – takto nazvali husiarovčania železnicu z mesta do Kovárne, keď továreň skrachovala.

No ale čo by to bolo za mesto, keby nemalo svoju vlastnú mestskú hromadnú dopravu. Tamojší Dopravný podnik Husiarov – DPHO – poznám veľmi dobre zvonka i zvnútra. Nečudo, veď tam robím šoféra autobusu. A odnedávna aj šoféra električky.

časť 1. – O SMUTNOM AUTOBUSE

Raž šiel ťažký nákladiak Draken na preteky. Aj keď pochádzal z Dopravného podniku Husiarov, kde odťahoval pokazené a havarované električky a autobusy, hrozne rád pretekal a nechcel si to odpustiť. Nečudo, veď pôvodne mal ísť na Dakar. Nanešťastie však tím, do ktorého patril, svoju účasť tesne pred odchodom na štart rallye zriekol a vozidlá popredali. V lepšom prípade sa autá z jeho tímu dostali do pretekárskych klubov, v horšom do firiem, kde vôbec nemohli ukázať, čo vedia. Draken bol tak medzi. Okrem toho, že tam robil odťahovku a staral aj o údržbu električkových tratí, ale keďže dopravný podnik mal ešte jedno podobné auto, tak mu občas dovolili ísť na preteky. A keď už šiel na tie preteky, zrazu zbadal v lese vedľa cesty čosi podivné. Zišiel z cesty a keď sa k tej veci približoval, čoraz viac v tom spoznával autobus. A tak sa mu prihovoril: „Ahoj! Tak teba by tu bolo škoda nechať, lebo vyzeráš byť pekne starý. Trúfam si povedať, že by z teba mohol byť pekný veterán! Ale vyzeráš, akoby sa o teba sto rokov nikto nestaral!“ „Veď práve!“, odpovedal autobus, „Hádaj, odkiaľ som!“ „Tipnem si – z Krásneho Mesta.“ „Odkiaľ to vieš?“ začudoval sa autobus Drakenovej odpovedi. „Stavil som na to, že veľa autobusov a električiek máme práve odtiaľ.“ „Ty robíš na šrotovisku?“ „Nie, nerobím. Ja som z Dopravného podniku Husiarov. A podľa toho, ako vyzeráš, tak s tebou zaobchádzali hocijako, len nie pekne a šetrne.“ „Tak, tak. Rozhodne ma nešetrili. Dali ma na tú najhoršiu trasu v celom meste! Viedla po tých najrozbitejších cestách, kde som musel veľmi obratne manévrovať, aby to vo mne až tak hrozne nerinčalo. Tie cesty boli proste také, že keď sa jednej jame vyhneš, tak hneď vletíš do druhej. A ak si na takej ceste nerozmlátiš nápravy a vyjdeš len vydretými pneumatikami, ktoré pred cestou boli úplne nové, tak to si mal ohromné šťastie. Ja som mal kolesá prasknuté každý deň! A v dielni mi ich vôbec nemenili, nechali ma s takými nanič kolesami jazdiť dovtedy, dokiaľ mi neodpadli. Až vtedy sa ma unúvali opraviť, lenivci! Najhoršie na tom bolo, že koľkokrát som prosíkal vrchných pánov dopravnej spoločnosti, nech mi dajú inú trasu, alebo dlhšie časy, ale oni niéééé! Stále mi dávali také krátke časy, aby som sa po tých hnusných cestách plašil rýchlosťou vetra. Najhoršie to bolo počas dažďov. Cesty, ktoré pokope držali len silou vôle, sa razom zmenili na močiare a neraz som zapadol“ smutne rozprával autobus. „No to je hrozné“ poznamenal Draken. „Ale to ešte nebolo všetko!“, zvolal autobus, „To „najlepšie“ prišlo na koniec! Keď som už jazdil posledné jazdy, tak zo mňa všeličo odmontovávali, a tak vo mne viac vecí nefungovalo, ako fungovalo. Keď ma išli odviezť, ešte zo mňa stihli surovým spôsobom strhnúť pneumatiky, ktoré som dostal len deň predtým. Na kamióne ma previezli sem – a to, čo nedokončili oni, dokončil čas…“ Draken sa nad plačúcim autobusom len pousmial a povedal: „Hlavu hore! Ešte nie si v takom zlom stave, že by si sa už mal rozpadávať, ešte žiješ! Vieš čo? Ja teraz idem na preteky. Keby som tam našiel nejaký vhodný trajler, na ktorom by som ťa mohol odtiahnuť, tak ťa odveziem so sebou domov. Neboj sa, naši mechanici ťa hravo zvládnu, z Krásneho Mesta sme dostali vozy aj v oveľa žalostnejšom stave, ako ty!“ „No…keď myslíš…ja už nemám tri kolesá, sem ma hodili bez pneumatík, kolesá odpadli časom.“ „Uvidíš – keď ťa naši vezmú do parády, tak ťa bez pochýb dajú dohromady! A ešte budeš veľmi vďačný, že si ma stretol!“ „No…uvidím!“ vzdychol si autobus.

A tak sa rozlúčili a Draken sa pobral na preteky. Na miesto pretekov prišiel dosť skoro a tak sa šiel poobzerať po nejakom vhodnom prívese, na ktorom by mohol odviezť autobus. Čoskoro ho našiel. Bol to ťažký nízky príves za menší kamión s nakladacou rampou pre auto. Hneď si ho zarezervoval a keď skončili preteky, hneď s ním šiel pre autobus, ktorý našiel počas cesty na preteky. Autobus už spal a tak ho rýchlo s pomocou svojho navijaka naložil na príves a víťazne s ním odfičal domov do Dopravného podniku Husiarov. Tam ho zložil a na druhý deň šiel vrátiť príves. Keď bol už Draken preč, nový prírastok v dopravnom podniku zobudil hlas vedúceho dielní ťažkej údržby autobusov: „Ahoj! Tak ťa pekne vítame v našom dopravnom podniku. Sme veľmi radi, že ťa tu máme, pretože žiaden autobus tvojho typu u nás bohužiaľ nemáme. Síce máme, ale je vhodný akurát tak na diely. Našťastie to nie si ty, ty si v lepšom stave ako on, nie si búraný, tamten počas svojho života zažil tri havárie, posledná ho celkom zmrzačila. Tak sme sa potešili, že ako náhradu zaňho máme teba. Tentoraz ťa odtiahneme k nám do dielne, kde ťa dáme do tip-top stavu. A mám na teba jednu zvedavú otázočku: Aké máš meno?“ „Meno nemám,“ povedal smutný autobus, „autobusy z predošlého dopravného podniku ma volali Rozmlátený noštek, alebo Rozmlátenec, pretože som jazdil na tých najhorších cestách v meste. Samá diera, samý výmoľ. Jednej jame sa vyhneš a hneď letíš do druhej. A časy boli nastavené tak, aby som sa plašil. Potom nečudo, že som bol večne rozbitý. Je to buď zázrak, alebo dopriatie zhora, že som dodnes prežil, aj keď vo mne polovica vecí nefunguje, pretože štvrtina vecí zo mňa chýba.“ „To nič!“ povedal vedúci, „v dielni ťa uspíme a za tých pár mesiacov, čo budeš spať, ťa znovuzrodíme. Neboj sa, máme v tom dobrú prax, lebo sme neraz skladali dokopy autobusy v oveľa horšom stave ako ty! Trúfam si povedať, že vtedy by im ani Pánboh nepomohol. A pozri sa, kde sú teraz! Väčšina dodnes dennodenne jazdí v normálnej prevádzke. A až na pár výnimiek behajú dodnes bez jedinej poruchy. Síce sa na nich nejaké tie poruchy vyskytnú, ale mnohokrát sú také banálne, že by ich odstránilo aj malé decko. Zvyčajne je to vyhorená alebo prasknutá žiarovka.“ Potom vedúci zapískal a už tu bol druhý nákladiak z dopravného podniku. Volal sa Ulrich, ale väčšina vozidiel v dopravnom podniku ho volala Starý Ulrich, pretože neskôr tam prišiel autobus s rovnakým menom, tak aby ho rozlíšili. Narozdiel od Drakena pochádzal od armády, ale na to vôbec nevyzeral, pretože hneď ako sa dostal do dopravného podniku, ho prestriekali z vojenskej zelenej na rovnaký náter, aký majú autobusy a električky – krémovú s červenými pruhmi. Autobus znova vytiahli na príves, ktorý tentoraz už nebol požičaný a previezli ho do dielne, ktorá bola „za humnami“. Keď tam autobus zložili, autobus sa nestačil diviť – vedľa neho stál vrak autobusu rovnakého typu, akurát tamten bol v porovnaní s ním v oveľa v horšom stave – chýbala mu karoséria a motor, rám bol na dvoch miestach riadne prehnutý. Bolo to od poslednej havárie, keď doňho do boku vrazil kamión a pritlačil ho o stĺp, ktorý autobusu zničil motor. Keď sa autobus v dielni vynadíval na tú hrôzu, rýchlo zavrel oči. No to mu veľmi netrebalo, pretože mu už traja robotníci roztvárali ústa a štvrtý mu do úst nalial plný demižón uspávacieho roztoku. „To by v pohode zložilo aj dinosaura!“ poznamenali jeho kolegovia. Hneď ako autobus zatvoril ústa, zaspal ako medveď. Tým pádom mali robotníci voľné ruky a začali ho rozoberať do poslednej skrutky. Nie však s cieľom zlikvidovať ho, ale kvôli tomu, že ho práve začínali renovovať. Jeho karosériu museli poriadne obrúsiť a kde už hrdza urobila dieru, tam to museli zavariť. Najhoršie to bolo s jedným plechom na pravom boku, kde úplne prehnil a museli ho nahradiť.

Rám bol našťastie v dobrom stave, ale nápravy už boli zrelé na výmenu, pretože cesty v katastrofálnom stave a hrozne veľké diery sa na ich stave výrazne podpísali. Robotníci vraveli, že to je zázrak, že to rám prežil, pretože nechýbalo veľa a buď by sa zlomil na cestách, alebo by úplne zhrdzavel na „novom parkovisku“ vedľa cesty.

Tak to šlo pomaly ďalej. Skončila sa jar, prešlo leto, minula sa aj jeseň a v zime už ho prebudili a urobili s ním prvú skúšobnú jazdu. Šiel nad očakávania dobre. Dostal pamätné číslo a meno Fénix, pretože tak ako vták Fénix vstáva z vlastného popola, tak aj autobus s rovnakým menom vstal z vlastnej hrdze. Prvýkrát sa cestujúcim predstavil na Vianočnej jazde, kde ho s nadšením vítali najmä deti. Ale nielen tie ho srdečne vítali, ale aj dospelí sa tešili, že mestečko Husiarov má ďalší historický autobus.

Hrali:
Draken – Tatra 813
Fénix – Škoda 706 RTO-MTZ
Ulrich – ZIL 131

Autor: Sergej