Veterány deťom: Ako sa Babeta do sveta vybrala 4: Zázračný prsteň

4-10. Duch zmensuje Babetku

Ej veru, milá Babetka, bol som vtedy na teba veľmi naštvaný. Ako som sa z ďalšieho Klamstva dozvedel, domov si sa vôbec nechcela vrátiť! Bodaj by nie, keď ti na zámku u princeznej Fintilky bolo tak dobre. Veď počúvajte!

Po vyhratom boji s černokňažníkom Skrivilnosom už bol pokoj. Janko, hoci kráľ z neho urobil princa, ďalej sa preháňal na Babetke a pasieval ovce, hoci už nie na lúke pri saláši, ale na pastvinách za kráľovským gazdovstvom, kde sa jeho otec stal hospodárom. Kráľ pokojne vládol a tešil sa z princeznej, ktorá sa šťastne vrátila späť a tá bola rada, že sa zlého černokňažníka už nemusí báť. Hoci ju najprv trápili ukradnuté sedemmíľové čižmy, ktoré si kvôli tomu, že boli zakliaté, nemohla vyzuť, nakoniec si na ne zvykla, najmä potom, ako ich Fintilkina pestúnka a po nej aj kráľovskí dvorania pochválili, aké sú pekné. K princezninym šatám dokonale sadli.

Fintilka často chodila navštevovať Janka na kráľovské gazdovstvo. Jedného dňa, keď boli zase spolu, priniesla zázračný prsteň a ukázala ho Jankovi:

„Janko, pozri, aký krásny prsteň!“

„No a čo! Obyčajný zlatý prsteň! Nič mimoriadne!“ odvetil Janko, lebo prepych na hrade ho už nudil, „Viac by ma potešilo nejaké jedlo, lebo cigáni v mojom bruchu už ladia struny!“

„Nie je obyčajný!“, uškrnula sa princezná, „Pozeraj, čo dokáže!“ A už ho pošúchala.

Zrazu sa pred nimi zjavil duch zázračnéh prsteňa: „Čo rozkážete, mladá pani?“

„Jesť a piť pre dve osoby!“

„Nech sa páči!“ zakrúžil duch rukami a už sa pred Fintilkou a Jankom objavil prestretý stôl plný jedal od výmyslu sveta. Boli pri ňom dokonca aj dve stoličky. „Ešte niečo?“

„Ďakujem, to stačí.“ odvetila Fintilka a duch zmizol v prsteni.

„Fíha!“ zízal Janko na prsteň. „Odkiaľ ho máš?“

„Šlohla som ho odtiaľ, odkiaľ sedemmíľové čižmy.“

„Môžem niečo vyskúšať?“

„Samozrejme.“, usmiala sa princezná a podala prsteň Jankovi, ktorý ho hneď, ako si ho nastokol na prst, pošúchal a hneď sa pred ním znova zjavil duch:

„Čo rozkážete, mladý pán?“

„Prines mi, prosím Babetku. Chcel by som na nej čosi vyskúšať.“ rozkázal Janko a duch zaraz priniesol motorku Babetku. Tá sa v duchovom náruči metala a trhala, ale duch ju držal pevne, takže nemala ani tú najmenšiu šancu sa vyšmyknúť. Len čo bola pri Jankovi, Janko hneď vydal ďalší povel: „Teraz ju kúštik zmenši! Ale len kúštik, aby som sa na nej nemusel toľko naťahovať.“

Ako to Babetka začula, chcela zdrhnúť, ale duch ju zase mocne zdrapil a už ju stláčal za predné koleso a zadný blatník dovtedy, dokiaľ  Babetka nebola o čosi menšia. „Stačí, mladý pán?“

Janko  hneď potom, ako si sedenie na zmenšenej motorke vyskúšal, prikývol: „Úplne stačí! Ďakujem mocný duch, viac už nepotrebujem.“ Musím sa priznať, že pri čítani týchto riadkov som pekelne zúril, veď tá motorka nebola Jankova, ale moja! Mal som miliardu chutí strčiť tam ruku a Babetku zobrať, alebo aspoň vylepiť Jankovi, duchovi a napokon aj Babetke veľké zaucho, lenže ako viete, keď strčíte ruku do novín, iba ich roztrhnete.

Zrazu do toho všetkého skočí Babetka: „Aúú! Radšej by si ma mohol natankovať a nie skúšať na mne kadejaké zmenšovacie procedúry, pán duch! Po tej ďalekej ceste na Čierny hrad mám takmer prázdnu nádrž!“

„A čo ráčite, milá Babetka?“

„No benzín a olej, čo iné?“ mráčila sa Babetka a duch zase len zakrúžil rukami – a Babetka hneď mala plnú nádrž. Dokonca mala benzín správne zmiešaný s olejom.

„Stačí, milá Babetka?“

„Ak to má byť ako bolestné za zmenšenie, tak áno, stačí! A teraz by som bola rada, keby si zmizol!“

„Ako si želáte, milá Babetka!“ uklonil sa duch a zmizol v prsteni. Janko s Fintilkou sa do popuku rozosmiali a zdalo sa, že dokonca aj ovce sa smejú, lebo tak bľačať ako teraz nezvykli.

4-10. Duch zmensuje Babetku

Keď to Janka s princeznou konečne prešlo, Fintilka sa znenazdajky Janka opýtala: „Počuj, Janko, ako to, že si ma na Babetke predbehol, keď som kráčala sedemmíľovými krokmi? Naozaj to bolo tak, že černokňažník vás premenil na blchu, či čo a takto ste ma predbehli?“

„Čo si?“, ozvala sa Babetka už v trošku veselšej nálade, „Ako blcha alebo iskra by sme ťa predbehli len v lietajúcom kabáte a ten sme, ako iste vieš, spálili. V skutočnosti sme boli takí rýchli vďaka daru od víly Krásnovidky.“

„A smiem vedieť, čo si dostala od Krásnovidky? Nie je to tajomstvo?“

„Pre teba to tajomstvo nie je, milá Fintilka, rada ti to prezradím. Sú to sedemmíľové pneumatiky.“

„Sedemmíľové pneumatiky?“ divila sa Fintilka a Babetka porozprávala, čo sú to pneumatiky a ako ich dostala od Krásnovidky.

„Tak to si musím vyskúšať!“ zvolala Fintilka, pošúchala po zázračnom prsteni a duch sa znova pred ňou objavil: „Čo rozkážete, mladá pani?“

„Pozri sa, čo robí môj bratranec v kráľovstve za siedmimi horami.“ rozkázala Fintilka a duch vytiahol dlhý-dlhočízny ďalekohľad. Pozrel sa v tú stranu, kde ležalo to kráľovstvo a zahlásil: „Váš bratranec práve robí svoju obľúbenú činnosť – záhradničí v zámockej záhrade. A ak záhradničí, nemyslím to v zmysle ničenia záhrad.“

Fintilka sa zasmiala: „Záhradníčenie – to je veru, jeho najobľúbenejšia robota. Keď sa môže prehŕňať v záhrade, cíti sa ako ryba vo vode. Ak by mal viesť víťaznú vojnu, tak by jeho protivníkom musel byť záhradník, inak by ho porazili.“ zasmiala sa Fintilka a dodala: „Mohol by si ma spolu s Babetkou zneviditeľniť?“

„Samozrejme, mladá pani. Ale tých prianí na dnes bolo akosi veľa, tak by som vás rád poprosil, aby ste mi na chvíľku dali pokoj, som unavený, chcel by som si zdriemnuť. Preto, keď budeš chceť Babetku aj seba znova zviditeľniť, len luskni prstami.“ zazíval duch a už sa spratal do prsteňa.

Fintilka však už na svoje lapajstvo duchove kúzla nepotrebovala, potrebovala však Babetku. Len čo na ňu nasadla, obaja sa zneviditeľnili a už len bolo počuť Babetkin povel „Elá hop!“ a následne naštartovanie motorky. Obaja doslova zmizli.

„Objavili sa“ až za siedmimi horami v kráľovstve, kde býval Fintilkin bratranec. Hoci bol princ, častejšie ho bolo vídať ako záhradníka, lebo, ako ste sa dozvedeli, celé dni sa len prehŕňal v záhrade. Sadil kvety, plel burinu, okopával a sem-tam aj orezal nejaký ker. Práve strihal ružový krík, keď ho vtom čosi na krku pošteklilo. Nič si z toho však nerobil a tak ho čosi pošteklilo ešte raz a potom znova. Až teraz si stiahol z ruky koženú rukavicu, ktoými si chránil ruky pred tŕňmi ruží a chytil sa za zátylok. V tom ho čosi pošteklilo najprv na pleciach a potom aj na bokoch.  Princ sa chytal všade, kde ho šteklilo a chichúňal sa: „Čo ma tak šteklí?“ Zrazu za sebou začul jemný chichot, no keď sa obrátil, nikoho nevidel, preto zvolal: „Haló! Je tu niekto?“

Namiesto odpovede počul len lusknutie prstami a hneď sa mu zatmelo pred očami. To princezná Fintilka sa zviditeľnila a priložila ruky na oči svojho bratranca so šepotom: „Hadaj, kto som!“ Šepkala preto, aby ju bratranec na prvý pokus nespoznal, no bolo to márne, lebo hneď sa opýtal: „To si ty, Fintilka?“

„To je neuveriteľné… Ako je možné, že ma spoznáš na prvý šup?“

„To je predsa jednoduché – jediný, kto mi to robí, je iba moja sesternica Fintilka.“, zasmial sa princ, „Mimochodom, odkiaľ si sa tu nabrala? Kráľovský koč som nevidel, ani koňa, nepočul som ani slovo o tom, že by tvoj otec mal dnes prísť na návštevu.“

„Priniesol ma tento železný kôň so sedemmíľovými…. čo máš sedemmíľové, Babetka? Viem len, že to slovko je na P.“

„Neprišla si náhodou ty v sedemmíľových čižmách? Všimol som si, že máš nejaké obuté.“ prekukol ju bratranec a princezná sa začervenala:

„Nie, naozaj som prišla na sedemmíľovom železnom koni, hoci si uhádol, že mám aj sedemmíľové čižmy.“

A ďalej sa doberali a smiali sa zo seba, ako to vedeli len oni dvaja.

4-11. Neviditelna Fintilka u bratranca

Ale počúvajte, čo sa akurát teraz udialo! Kým Fintilka sa zabávala so svojím bratrancom v kráľovstve za siedmimi horami, Janko práve zaháňal ovce na kráľovské gazdovstvo, keď vám tam zrazu ako šíp priletí kráľovský zbrojnoš, ktorý hneď rečnil ako zmyslov zbavený:

 

„Čujte, čujte, čujte,

len nič neprečujte!

Všetkým sa na známosť dáva táto súrna zvesť,

aby všetci zvýšili svoju ostražitosť a nestratili česť!

Náš najobávanejší väzeň, černokňažník Skrivilnos,

práve zo žalára utiekol a na to mám nos!“

 

Jankov otec hneď za ním pribehol s výčitkou na perách: „Ako sa to mohlo stať? Veď Skrivilnos bol zamknutý na tridsať zámkov a strážili ho dvaja zbrojnoši!“

„Aj keby ho strážilo sto zbrojnošov a bol by zamknutý hoci aj na tisíc zámkov, aj tak by ušiel. Stalo sa to práve vtedy, keď sa striedali stráže. Ja som striedal stráž v susednej chodbe, keď sa zrazu od Skrivilnosovej cely ozve strašný výkrik. Pribehnem tam, reku, čo sa stalo a tam ležal môj druh, celý dokalíčený, viac mŕtvy ako živý, hoci krv netiekla. Druhý zbrojnoš bol v temnici, bol bez zbroje, namiesto nej mal Skrivilnosov väzenský úbor. Napodiv, zámky boli neporušené, akiste ich Skrivilnos odomkol kľúčmi, ktoré od strážcov vylákal.“

„Alebo ich odomkol čarom! Pánečku, ten je schopný všetkého! Určite teraz ide v ukradnutom brnení po princeznej Fintilke! Janko, nasadni na svojho železného tátoša a priveď ju sem!“ súril otec Janka a Janko len pokrčil plecami: „Keby som ho tu mal… Fintilka s ním odišla na kráľovstvo za siedmymi horami k svojmu bratrancovi.“

Ako na zavolanie práve Babetka prifrčala, akoby na ňu niekto strieľal. Zadychčaná hneď podávala stručné, ale výstižné hlásenie: „Princezná… preč, bez stopy…“

„Skrivilnos…???“ zdesili sa všetci okrem Janka.

„Nie… obor! Hrozný, veľký, obrovský, takýto: grrr!“ vystrúhala Babetka zúrivú grimasu, čím chcela napodobniť obrov výraz tváre. Divil som sa, že tá motorka, hoci má iba jedno oko a ústa ale nemá nos, vie strúhať grimasy.

„Chceš povedať, že Skrivilnos a sa nebodaj premenil na obra?“

„Možno – neviem“, pokrútila sa Babetka, „Opýtajte sa ducha zázračného prsteňa.“

Janko pošúchal prsteň, ktorý mal nastoknutý na prste. Z neho však namiesto ducha vyletel papierik s nápisom NERUŠIŤ, SPÍM! DOBRÚ NOC! a tak Janko zahlásil: „Musíme počkať do rána. Snáď sa duch dovtedy umúdri.“

A tak tam všetci traja – s Babetkou všetci štyria – sedeli ako kôpky nešťastia a čakali do rána. Neskôr tam zostali len Janko s Babetkou, lebo zbrojnoš sa musel pobrať späť do zámku za svojími povinnosťami a otec musel ísť skoro spať, lebo ráno skoro ráno vyháňal ovce na pašu.

Janka teda čakala úloha znova zachrániť princeznú. Podarí sa mu to? A vôbec, uniesol princeznú Skrivilnos? To sa dozviete nabudúce.

Komentáre

Vložiť komentár

Vaša emailová adresa nebude zverejnená.


*


Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.