Minule som vám porozprával o tom, ako som k mojej vytúženej Babetke prišiel a ako mi vtedy ušla nevedno kam. Dnes vám vďaka článku v prvom Klamstve, ktoré mi po tom vypätom včerajšku v škole pristálo ráno v poštovej schránke, porozprávam, aký rozruch spôsobila v rozprávkovom svete.
Kde bolo, tam bolo, v sedemdesiatej siedmej krajine (pre Babetku skôr v dvestodesiatej krajine) bola raz jedna lúka a na nej sa pásli ovce. Na lúke bol s nimi malý pastierik Janko, ktorý tie ovce pásol a popritom si pískal na svojej vŕbovej píšťalôčke, ktorú si sám vystrúhal. Deň čo deň tam pasieval ovce, keď sa vám raz po celej krajine rozletí chýr o tom, že zlý černokňažník Skrivilnos z Čierneho hradu uniesol princeznú Fintilku.
Princezná mala toľko rokov, čo Janko a keďže bola veľmi pekná, Jankovi sa veľmi páčila. Často sníval o tom, že keď vyrastie, vezme si ju za ženu a bude kráľom. No svoje sny musel často zahnať slovami: „Ach, to sa mi nikdy nesplní! Princezná je príliš bohatá na to, aby si vzala takého chudáka ako som ja. Navyše, keď ju teraz uniesol ten černokňažník… Na Čierny hrad je z nášho kráľovstva veľmi ďaleko. Bodaj by som bol skôr nejaký udatný rytier a mal zázračného koňa, ktorý preletí cez hory, cez doly ako víchor…“
Zrazu kde sa vzala, tu sa vzala, prefrčala okolo Janka naša Babetka. Obrátila sa k ovciam a začala ich plašiť. Ovce sa náramne vydesili, lebo takúto potvoru ešte nikdy nevideli, nepočuli a dokonca ani necítili. V rozprávkovom svete Babetkin výfuk ohromne smrdel, lebo autá v rozprávkovom svete neboli. Aj Janko sa ohromne naľakal. Urobil hop – a už bol na strome. Z koruny stromu v nemom úžase sledoval, ako nezbedná Babetka rozháňa ovce na všetky strany. Nakoniec si ale dodal odvahy: „Ak niečo s tou ryčiacou potvorou neurobím, ovce sa mi stratia a otec ma za to vymláti!“ Preto sa rozhodol, že pri vhodnej príležitosti na motorku skočí zo stromu ako na koňa. Už to párkrát urobil – zemepán si totiž pod strom často priväzoval svojho koňa a Janko neraz z tohto stromu na koňa skočil. Kôň sa od šoku naľakal, splašil a metal sa priviazaný o strom. Po pár pokusoch už Janko vedel, ako zemepánovho koňa skrotiť, ale musel to urobiť čo najrýchlejšie, aby ho zemepán nechytil, inak dostal riadnu bitku, možno ešte väčšiu, než od otca, keď niečo doma na saláši vyviedol.
Tentoraz musel zastaviť našu nezbednú Babetku. Našťastie Babetka často hnala ovce popod strom a nie inak to urobila aj o chvíľku. Keď Janko videl, že jeho príležitosť sa blíži míľovými krokmi, pripravil sa a len čo sa Babetka priblížila, skočil – a bol na motorke. Riadne s ním trhlo, len tak-tak, že nespadol, lebo Babetka išla rýchlo. Lenže sedel naopak, chrbtom v smere jazdy. Preto sa chytro otočil ako na koni a z celej sily sa chytil riadidiel, nevedomky tým stlačil brzdu. Babetka tak rýchlo spomaľovala, až kým úplne nezastavila. Janko z nej potom zosadol, vzal ju a hodil do kríkov. Potom vzal hrubú palicu a trieskal do motorky dovtedy, dokiaľ Babetka nezastonala: „Au, au, ááu, prestaň! Už ma nebi, budem ti na dobrej pomoci!“ „Neverím ti, ty prašivá hnusná potvora, čo mi plaší ovce!“ zjačal Janko a chystal sa, že motorke uštedrí ešte pár tvrdých rán, keď ho Babetka učičíkala: „Prosím ťa, urobím čokoľvek, len ma už, prosím, nebi! Vezmem ťa hoc aj na kraj sveta!“ Janko si zrazu spomenul na svoju veľkú túžbu zachrániť princeznú a tak sa Babetky opýtal: „Aj na Čierny hrad?“ „Aj tam,“ prikývla dobitá Babetka, „Pokojne aj do Považskej Bystrice, kde som bola vyrobená.“ „A kde je tá Považská Bystrica?“ vyzvedal Janko. „Možno blízko, možno ďaleko – neviem. Musím sa zorientovať, lebo tu to ešte dobre nepoznám.“ „Tak dobre. Už ťa viac neudriem, ale musíš mi sľúbiť dve veci – že mi už viac nebudeš plašiť ovce a že ma zoberieš na Čierny hrad!“ odložil Janko palicu a Babetka mu to všetko sľúbila. Hneď nato zobral motorku z kríkov a vytlačil ju na lúku.
„Čo si vlastne zač?“ vypytoval sa Janko, lebo ten prazvláštny (ne)tvor bol pre Janka a vlastne pre všetkých v rozprávkovom svete veľkým zázrakom a vlastne aj prečudesným tvorom. „Ja som motorka. Podľa policajtov malý motocykel s obsahom motora do päťdesiatich kubíkov, ale v Povážskych strojárňách, kde som sa narodila, ma pokrstili názvom Jawa Babetta. Napriek tomu mi väčšina ľudí nepovie inak ako Babetka.“ „Hmm, väčšine z toho, čo si povedala, aj tak nerozumiem, lebo nie som učenec, ale ak sa voláš Babetka, tak ťa tak budem aj volať. Ja sa volám Janko.“ Babetka sa po týchto slovách začervenala a pokračovala: „A prečo ma musíš stále tlačiť? Nebolo by lepšie, keby si si na mňa sadol a tak pozháňal svoje ovce, keď som ti ich rozplašila?“ „Neviem, prečo by som si mal na teba sadať. Si veľmi rýchla. Cválaš ešte rýchlejšie ako splašený kôň. Navyše neviem, ako sa na takom netvorovi, ako si ty, jazdí. Zdalo sa mi veľmi zvláštne, že len čo som ťa chytil za opraty, zastavila si. Ak chytím koňa, musím ho najprv skrotiť, aby zastavil. Pritom sa na ňom hodnú chvíľu potrápim.“ „To preto, lebo si ma chytil za brzdu.“ „Za brzdu? Čo je to?“ nechápal Janko, lebo súčiastky motorky, samozrejme, nepoznal. „To je, ako by som ti to vysvetlila… no ako keď koníkovi poveš pŕŕ a potiahneš ho za uzdu. Na mne musíš stlačiť tú páčku, čo maš pri ľavej ruke. To je brzda. To je pre mňa to isté, ako pre koníka pŕŕ.“ „Takže keď urobím toto,“ stlačil Janko Babetke páku brzdy, „poviem ti pŕŕ?“ „Správne!“ usmievala sa Babetka a ďalej Jankovi vysvetľovala, čí sa čo na nej ovláda.
Zakrátko Janko vysadol na Babetku a tá ho učila, ako sa na nej jazdí. Ako pridávať plyn, ako štartovať, ako brzdiť, a tak ďalej. Vo všetkom sa musela prirovnávať ku koňu, lebo ľudia v rozprávkovom svete motorky nepoznali. Mala s tým veľké problémy, najmä keď Jankovi vysvetľovala ako štartovať, lebo kôň, pochpiteľne, nemá motor a preto sa nešťartuje. No Janko napriek tomu všetko pochopil a zabil tým dve muchy jednou ranou, lebo okrem toho, že sa naučil jazdiť na Babetke, pozháňal ovce späť na lúku.
A kým Janko zháňal ovce na svojej novej kamarátke Babetke, zatiaľ v Čiernom hrade černokňažník Skrivilnos ukazoval unesenej princeznej Fintilke svoj hrad. Keďže ju uniesol v noci, bola len v nočnej košieľke, no korunku mala na hlave. Len čo jej všetko poukazoval, takto jej nakázal: „Tu máš metlu a povymetaj všetkých tých dvanásť komnát, ktoré som ti ukázal. O všetky sa vzorne staraj! Zabývať sa môžeš , v ktorej chceš, len do tej trinástej, čo je na konci chodby a ktorú som ti neukázal, mi ani očkom nenakukni, inak bude s tebou amen! Za rok, kým sa vrátim, nech je tu všetko upratané!“ Skrivilnos si potom obliekol svoj zázračný plášť a vyletel von oknom. Princezná tak ostala na Čiernom hrade sama.
Keďže bola dobrá a poslušná, hneď sa pustila do zametania. Povymetala všetkých tých dvanásť komnát, vypulírovala celý hrad a vrátila sa k tým dvanástim komnatám. Dlho-predlho sa prechádzala po tých dvanástich komnatách. Všetky sa jej páčili, no aj tak ju ani jedna nelákala tak, ako tá trinásta. Snažila sa na ňu nemyslieť, no vôbec jej neschádzala z mysle. Pomyslela si teda, že keď sa prejde po zámockej záhrade, zabudne na ňu. No len čo sa vrátila do tej chodby s trinástimi komnatami, predsa sa nemohla zbaviť zvedavosti. A tak si nakoniec povedala: „Ale čo! Černokňažník odišiel, celý rok sa nevráti a okrem mňa tu nikto iný nie je, tak sa do tej komnaty predsa len pozriem.“
A tak podišla k tej komnate. Pomaly-pomaličky stlačila kľúčku, pootvorila dvere a len očkom nazrela, čo je dnu. Potom dvere zavrela. No predsa hneď na to dvere otvorila o čosi viac a vošla dnu. Ako tam vošla, vyhŕklo z nej: „Fuj, aký je tu strašný neporiadok!“ Aj veru tam bol. Všetko bolo zaprášené a zašpinené akýmsi čiernym humusom. „A koľko je tu harabúrd! Upracem aj túto komnatu.“ Vzala handru a všetko v nej utierala.
Zrazu kde sa vzal-tu sa vzal, objavil sa pred ňou duch: „Čo rozkážete, mladá pani?“ prihovoril sa princeznej Fintilke. „Ja- ja… kto si?“ jachtala Fintilka. „Som duch zázračného prsteňa. Splním vám akékoľvek želanie.“ Princezná rozmýšľala, nakoniec povedala: „Chcem, aby si sa vrátil tam, odkiaľ si prišiel.“ „Ako rozkážete, mladá pani!“ odvetil duch a zmizol v prsteni. Fintilka až teraz zbadala, akú moc ma ten prsteň, ktorý práve držala v ruke.
„Znamenitá vecička!“, uškŕňala sa, „Vezmem si ho, aj keby mi mal černokňažník spraviť tú najhoršiu vec na svete.“ A šup prsteň do vrecka. Pritom až teraz zočila, že nestojí na koberci, ale na kamennej podlahe, lebo jej bola zima. V celom hrade boli koberce, v záhrade rástla v uličkách tráva a tak až teraz zbadala, že je bosá. „Musím si chytro čosi obuť, lebo mi odmrznú nohy!“ zvolala a chytro sa prehrabovala v tých haraburdách, až kým nenašla „Čižmy! Super! Konečne si budem môcť v čom zahriať nôžky!“ Šup – a už mala nohy v nich. Hoci černokňažník bol malý, mal veľké nohy, preto aj čižmy jej boli veľké, no neboli to obyčajné čižmy, lebo hneď sa zmenšili na Fintilkinu veľkosť. Zrazu si spomenula, že v tej komnate vlastne nemá čo robiť, preto hneď vyšla von.
No akonáhle urobila krok, krajina okolo nej sa zmenila. Vôkol nej samé skaly, pusté hory a nad nimi – černokňažník Skrivilnos v zázračnom plášti! Len čo ho uvidela, náramne sa preľakla, lebo černokňažník už vedel, že princezná jeho zákaz porušila: „Však počkaj, ty potvora jedna! Viem dobre, že si bola v trinástej komnate a preto ťa trest neminie!“ Letel na princeznú ako sokol a úbohá princezná nevedela, čo si má počať. Vzala preto nohy na plecia a utekala, čo jej sily stačili. Netušila, že má obuté sedemmíľové čižmy a preto každý jej krok meral sedem míľ.
Zatiaľ, kým princezná utekala v sedemmíľových čižmách pred černokňažníkom, Janko zahnal ovce na saláš. Bača, jeho otec na motorku pozeral ako na zjavenie: „Čo to je?“ „To je, prosím pekne, moja Babetka. Sama vraví, že je akási motorka, lenže pre mňa je to železný kôň.“ odpovedal Janko. „Železný kôň? Ako sa ti ho podarilo skrotiť?“ čudoval sa bača. „Jednoducho. Týmto.“ stláčal Janko páčku brzdy. „A nezje nás? Neroztrhá nám ovce? Predsa, o železných koňoch som počul len samé zlé veci. Napríklad to, že pijú oheň a žerú ľudí.“ „Nemajte obavy,“ usmiala sa Babetka, „nič z toho, čo ste počuli o železných koňoch, nie je pravda, aspoň čo sa týka mňa a mojich tisícov súrodencov. My pijeme olej a žerieme benzín.“ „Benzín, benzín, čo to je? To je nejaký elixír?“ krútil hlavou bača. „Dá sa to tak povedať. Je to taká číra tekutina, ktorá má zelenkastú farbu a strašne smrdí.“ odvetila Babeta. „Nuž neviem, milá Babetka, kde by som zohnal ten benzín. My, obyčajní ľudia z dediny o ničom takom nemáme ani poňatia. Iba ak by si pila pálenku, tú viem zohnať, majú ju v každej krčme.“ „Ak by došlo k najhoršiemu, bude mi stačiť aj tá pálenka.“ usmievala sa Babetka a otec sa obrátil na Janka: „Janko a ako ťa poslúchala?“ „Výborne. Dokonca lepšie, než zemepánov kôň. Len si žiadá trochu viac, lebo na rozdiel od koňa má vraj akýsi motor, spojku a prevodovku, či čo. Našťastie sama ma naučila, ako sa na nej jazdí.“ „No to ma podrž, nevedel som, že železné kone dokážu jazdca naučiť, ako sa na nich jazdí. Ale dobre. Ak sa ti ten železný kôň páči a poslúcha ťa, môžeš si ho nechať. Len nech nám, nedajbože, neroztrhá ovce, lebo potom je s nami koniec!“ Babetka bačovi sľúbila, že oviec sa ani nedotkne a Janko bol šťastný, že si novú kamarátku zo železa môže nechať.
§ § §
Pásol Janko, pásol ovce niekoľko dní spolu s Babetkou a pritom stále sníval o tom, ako pôjde zachrániť princeznú Fintilku od zlého černokňažníka. Aj Babetka čakala, kedy už Janko konečne na nej pôjde po princeznú. Preto sa mu jedného dňa prihovorila: „Janko a či by si nechcel ísť zachrániť princeznú? Počula som že kráľ za ňou žiali až tak, že ochorel.“ „Naozaj, Babetka?“ „Čistá pravda!“ prikývla motorka. „Tak pôjdem poprosiť otca, či by ma nepustil ku kráľovi.“
Večer, ako zahnali ovce do košiara, začal s úpenlivým prosíkaním otca. Otec to však Jankovi vôbec nechcel dovoliť. Dohováral mu: „Prosím ťa! Ktože bude každý deň pásť ovce? Nikoho okrem teba nemám!“ Janko však stále prehováral a prehováral, až kým nakoniec otec nemávol rukou: „No čo už s tebou spravím? Ak ťa tá princezná tak ťahá, nuž choď! Ja si už nejako poradím!“ Janko celý natešený nasadol na Babetku a už uháňal ku kráľovi. Pred kráľovským palácom Babetku poviazal hrubým povrazom a nechal sa u kráľa ohlásiť, že je veľký hrdina, lebo skrotil železného koňa.
Len čo sa kráľ o tom dopočul, hneď si Janka pozval k sebe: „Ty si naozaj skrotil železného koňa?“ Janko sa hrdo pred kráľom vypäl: „Neveríte? Tu je dôkaz! Na vlastné oči vidíte, že železného koňa som vlastnoručne poviazal a že ma poslúcha ako psík.“ „Tak to musíš byť veľmi mocný, keď si dokázal skrotiť takého netvora! Lenže Skrivilnos je mocnejší. Na neho nestačí, že si dokázal skrotiť železného koňa, chce to oveľa viac! Veľmi dobre sa pamätáme, že keď sme boli taký malý ako ty, náš otec Leopold I., z Božej vôle kráľ, zviedol ťažký boj so Skrivilnosom a nebyť jednej ľsti, iste by Leopolda I. porazil.“ vysvetľoval kráľ. „A čo si myslíte, železného koňa som dostal len tak? Tiež to nebolo také ľahké, ako si myslíte. Vlastne to nebolo ani také ťažké, ako si všetci myslia! Bolo to oveľa, oveľa ťažšie. Také ťažké, že sa to nedá ani popísať! Výhoda bola len tá, že tento železný kôň je malý. Keby bol veľký, krotil by sa oveľa ťažšie, lebo chŕli oheň. Skrotil by som však aj veľkého železného koňa, žiaľ, šťastie som mal len na tohto malého. Veľký bol príliš ďaleko na to, aby som ho dostal.“ presvedčoval Janko kráľa a všetko pánstvo a služobníctvo, ktoré tam bolo a počulo jeho sebavedomé slová, len mlčky ústa otváralo a prikyvovalo.
Kráľ po týchto slovách nakoniec riekol: „Dobre teda. Vidíme, že si dosť mocný na to, aby si sa mohol pustiť do boja so Skrivilnosom. Lenže meč ani brnenie nemáš!“ „Ak mi ho dáte, budem mať!“, presviedčal Janko, „Úplne mi stačí meč, brnenie nepotrebujem. Mojím brnením je Babetka.“ Všetci páni a sluhovia boli z toho znova ohromení. Tichúčko si medzi sebou šepkali: „Ten chlapec má ale odvahu!“ Kraľ vstal z trónu a rozkázal: „Sluha! Zaveď mladého pána do zbrojnice, nech si vyberie meč a brnenie!“ Sluha sa pred Jankom uklonil a odvetil: „Ráčte ísť za mnou, veľavážený hrdina!“ A Janko hneď vzal svoju poviazanú Babetku a šiel za sluhom. Ako išli, Babetka sa pošepky opýtala Janka: „Prečo musím byť zviazaná?“ „Lebo to na kráľa urobilo väčší dojem. Ak by si nebola, všetci by sa ťa báli a zbrojnoši by nás uväznili. Preto som ťa musel poviazať. Sľubujem ti, že hneď, ako vyjdeme zo zámku, rozviažem ťa a pôjdeme zachrániť princeznú.“ „A ten Skrivilnos je naozaj taký mocný ako kráľ vravel?“ „Proti kráľovi možno áno, ale proti nám nie! Mám dosť odvahy postaviť sa mu zoči-voči!“ „Čo si to tam vzadu šuškáte, mládenci?“ opýtal sa ich sluha. „Nič, iba si dohadujeme bojovú taktiku, až budeme na Čiernom hrade.“ zahovoril Janko. „Tak nech sa páči! Poď, Janko, už sme tu. Poď si vybrať svoj meč a dobre ti radím – vyber si aj brnenie! Skrivilnos je veľmi mocný, ľahko by ťa bez brnenia porazil!“ „No dobre, keď musím…“ zvesil Janko hlavu a vkročil do zbrojnice. Tam boli všelijaké zbrane, od rôznych sekier cez meče až po pušky. Aj brnení tam bolo neúrekom. Keďže toto kráľovstvo nezažívalo veľa vojen, zbrojár z nudy vyrobil toľko brnení, že by obrnil hádam všetkých poddanných v kráľovstve. Preto niet divu, že brnenie na Janka hneď našli. Chceli mu dať aj ten najlepší meč, aký tam mali, ale Babetka mu poradila: „Neber si ten meč, čo ti núkajú! Je na teba príliš ťažký, neuniesol by si ho a ani ja by som ho neodviezla! Radšej si vezmi ten hrdzavý, je najlepší! V mnohých rozprávkách už vyhral!“ A tak Janko tvrdohlavo prosil o hrdzavý meč, čo ležal v kúte. Sluha ho od toho odhováral, ale čím viac sluha odhováral, tým viac Janko o ten meč prosil. Nakoniec mu ho sluha namrzene vydal: „Na, tu máš! Ale potom budeš ľutovať, že si si nevybral ten, ktorý som ti radil!“ A poslal ho preč.
Ako bol Janko von zo zámku, Babetku rozviazal a opýtal sa jej: „Milá Babetka. Teraz mi vysvetli, prečo si ma nahovorila na ten hrdzavý meč! Veď je prehrdzavený skrz-naskrz, ledva drží pokope!“ „Len mu rozkáž: rúbaj, mečík! Uvidíš!“ Janko položil meč na zem a zavelil: „Rúbaj, mečík!“ A hrdzavý meč hneď vyzeral ako nový, ba čo viac, už sa zaháňal po zbrojnošoch. Zbrojnoši s ním urputne bojovali, až kým Janko nerozkázal: „Mečík, prestaň!“ Meč sa hneď vrátil k Jankovi a len čo bol pri ňom, opäť skrz-naskrz zhrdzavel. „No toto! Ako si vedela, že ten meč je zázračný?“ „Veľakrát som už o ňom počula,“ povedala Babetka, „a keď som ho zazrela v zbrojnici, hneď som vedela, že je to on. Preto som ti ho poradila.“ „Si znamenitá, Babetka!“, tešil sa Janko, „S týmto mečom sme proti Skrivilnosovi neporaziteľní! Poď, poďme sa s tým bosorákom porátať, nech je princezná Fintilka konečne späť!“ zavelil Janko a už ho Babetka niesla na Čierny hrad. Pritom obaja nemali ani potuchy o tom, že princezná už z hradu ušla v ukradnutých sedemíľových čižmách a že im ide naproti.
Lenže po ceste na Janka aj Fintilku čakal jeden háčik. Aký? To sa dozviete nabudúce. Článok v tomto čísle Klamstva už ďalej nepokračuje, musím otvoriť druhé, ktoré som kamsi zapatrošil.
Autor textu a kresieb: Tomáš „Sergej“ Halža
Pridajte prvý komentár