Veterány deťom: Ako sa Babeta do sveta vybrala 12: Návrat z Rozprávkova

12-27.Prešla noc a na druhý deň synáčik ani nedojedol vynikajúce babkine raňajky, keď už stál pri starej šope a (ne)trpezlivo čakal, kým ju odomknem. So smiechom „On je do tej Babety asi zamilovaný“ som podišiel k nemu a keď som odomykal kladku, oči mu len žiarili. Len čo sme vošli dnu, už-už chcel stiahnuť plachtu z motorky, ale som ho zadržal:

„Len pokoj! Musíš opatrne, aby si ju nezobudil, inak bude dosť nevrlá a rozprávku nám nepovie!“

Pomaly som teda odhrnul plachtu z Babetky a jemne ju zobudil. Bola síce trošičku nervózna, ale zmenilo sa to, keď som jej ukázal svojho syna, ktorý s pohľadom smutného psa prosíkal: „Prosím, povedz mi zvyšok rozprávky! Prosím, prosím, prosím!“

„No, keď inak nedáš…“ zasmiala sa Babetka a začala:

„Po rozlúčke s Dedkom Vševedkom sme sa vydali na spiatočnú cestu. Cestou sme pozdravili aj Slniečkovu starkú, Mesiačika aj Severáka a vďaka mojím sedemmíľovým pneumatikám sme šli nevídanou rýchlosťou priamou cestou do prístavu. Tam na nás už čakala loď, ktorá sa plavila do sedemdesiatej deviatej krajiny, odkiaľ je to do sedemdesiatej siedmej čoby kameňom dohodil. Plavba prebehla pokojne a nakoľko to bola obchodná loď, plavba nám trvala oveľa kratšie ako na piratskej lodi – iba tri dni. Po šťastlivom pristáti som nakopla svoj motor a vyrazili sme do domov, do kráľovstva v sedemdesiatej siedmej krajine, kde nás už netrpezlivo čakali.

Len čo sme vošli do kráľovského zámku, sluhovia ako vždy spustili svoj krik a utekali kade ľahšie, aby som ich náhodou nezožrala.

„Fintilka! Fintilôčka moja!“ bežal nám kráľ naproti, len čo sme vošli do kráľovskej siene.

„Janko! Janíčko, kde si sa túlal?“ vzal Janka do náručia jeho otec. Normálne som obom závidela, lebo mňa nemal kto vziať do náručia, lebo moji rodičia boli veľmi, veľmi ďaleko, až v Považskej Bystrici.

Keď Janka a Fintilku dosť vyobíjmali a vybozkávali, rozpovedali sme, čo všetko sme zažili od chvíle, odkedy sme odišli ku kráľovej sesternici.

Keď sme skončili, kráľ celý bez seba od radosti, že Skrivilnosa už niet, rozkázal: „Komorník! Prines Fintilke jej šaty, čo nosila predtým a povedz kaderníkovi, nech jej vráti pôvodný účes! A nezabudni aj na jej topánočky, nakoľko si tie pekelné čižmiská môže konečne vyzuť!“

„Hneď to bude!“ odvetil komorník, „len nech ma neprenasleduje táto červená potvora!“

Nato som sa šibalsky usmiala, pomaličky podišla k nemu a keď som videla, ako sa ma bojí, vycerila som zuby a začala vrčať ako zúrivý pes.

„Vrrrrr….!“

„Oooch, dobrý psíček, dobrý….“

„Vrrrr.. Haf, haf, hav hav hav!!!“

Mali ste vidieť, ako vzal nohy na plecia! Všetci sme sa z neho rehotali, dokonca sa rehotal niekto, kto nebol v kráľovskej sieni. Len čo kráľ začul cudzí hlas, zvolal:

„Stráže! Prehľadajte každú kút siene a toho špióna priveďte sem!“

Strážcovia hneď prevrátili celú sieň hore nohami. Len čo nazreli za záves neďaleko trónu, vytiahli odtiaľ sluhu, ktorý držal v rukách brko a papier.

„Kto ste? Čo tu robíte?“ zrúkol kráľ na neznámeho.

„Ja… ja nič, Vaša výsosť!“

Skôr, než kráľ stihol vydať povel, aby ho zavreli do temnice, Janko vykríkol:

„Počkajte! Veď to je človek, ktorý nám má pomôcť!“

„S čím?“

„Vrátiť Babetku do sveta ľudí.“

„Teda je čarodejník?“

„Nie pane, ja som iba pisár! Obyčajný pisár!“ obhajoval sa neznámy, no my sme jasne videli, že je to ten pravý človek, o ktorom nám rozprával Dedko Vševedko.

„Áno, potulný pisár zo sveta ľudí!“ jasal Janko.

„Ako to viete? Veď vyzerám úplne rovnako ako každý sluha!“

„Áno, ale sluha nenosí všade so sebou pero a papier.“

„Janko, Fintilka, poznáte ho?“ opýtal sa kráľ.

„Poznáme ho, hoci sme ho nikdy nevideli. Rozprával nám o ňom Dedko Vševedko.“

„Tak poďme do zámockej záhrady, tam sa človek upokojí, aj si vyvetrá hlavu.“

Šli sme teda všetci spolu do zámockej záhrady. Fintilku si medzitým vzal do parády kráľovský kaderník a zmenil ju z lovcovho syna späť na princeznú. Keď už bola vyčesaná, prezlečená i prezutá, sadli sme si tam spolu na lavičky a zhovárali sa s neznámym, kto je, čo je a odkiaľ prichádza. Prezradil, že je novinár z novín Klamstvo, ktoré vychádzajú každý deň vo svete ľudí. Žije vo svete rozprávok už dlhší čas a keďže je novinár, zapisuje si, čo sa vo svete rozprávok práve deje.

„Bola to celkom pokojná práca. Nemusel som sa náháňať na žiadne manifestácie, k nijakým autonehodám, veľkým požiarom, výbuchom, či dokonca do senátu, kde sa neustále hádajú. Žil som tu a iba písal rozprávky, ktoré som si vôbec nemusel vymýšľať, stačilo, že som si zapísal to, čo som videl a zažil, no zmenilo sa to, keď sa tu zrazu zjavila táto motorka. Bol som zvedavý, čo tu táto motorka robí, nuž som šiel v jej stopách a všetko, čo vyparátila, som si zapísal. Pre redakciu aj čitateľov Klamstva to bola zaujímavá téma, mal som na to veľké ohlasy. Niektorí čitatelia si mysleli, že som sa zúčastnil nakrúcania filmovej rozprávky, dokonca si jeden predplatil Klamstvo len a len kvôli správam o motorke.

12-26.

„Zaujímavé,“ uškrnul sa kráľ, „Keď už, veľmi rád by som si ich prezrel.“

„Prosím. Ako zamestnanec Klamstva dostávam jeden výtlačok každého čísla zadarmo. Keďže kvôli tomu, že cesta do sveta ľudí mi trvá veľmi dlho, posielam správy do redakcie poštovým holubom a tým istým holubom mi posielajú tieto noviny. Aspoň vďaka ním viem, čo sa deje u mňa doma.“

Kráľ, Janko, Fintilka i Jankov otec si so záujmom prezerali noviny zo sveta ľudí. Divili sa, aká je to zvláštna krajina, lebo náš svet, pochopiteľne, poznať nemohli, preto im všetko, čo sa deje u nás, všetky tie autá, motorky, stroje, továrne, paneláky, to všetko im pripadalo nemožné, čarovné, čo vôbec nemohli pochopiť. Preto sa novinára pýtali na každý výraz, ktorému nerozumeli. Bola to pre mňa celkom sranda dívať sa na nich ako cez najobyčajnejšie noviny zo sveta ľudí spoznávajú náš svet.

„Apropo,“ začal kráľ, „Keď už ste z toho sveta ľudí, nevedeli by ste, ako tohto železného koňa vrátiť k vám? Janko, priateľ mojej dcéry Fintilky si ho síce chváli, ale má s ním problémy, lebo nepatrí sem. Žerie totiž nejaký benzín a u nás ho nemáme, preto nemáme z neho nijaký úžitok.“

„Fúha…“ pokrčil plecami pisár, „Tak to ja veru neviem. Prišiel som sem klasicky, priplával som sem cez Atlantický oceán, po vašom cez Veľké more. Nakoľko neplánujem tak skoro sa vrátiť domov, neviem, kedy odpláva najbližšia loď na Veľké more. Ale ak sa sem táto motorka dostala inak ako cez Veľké more…“

„Babetka,“ zašepka Janko, „prišla si sem po Veľkom mori?“

„Nie, neprišla.“ pokrútila som sa, „Jediný raz, čo som sa plavila po mori, bolo vtedy, keď som išla s vami do devätdesiatej deviatej krajiny a späť. Inokedy si nepamätám, že by som sa plavila po mori.“

„A ako si sa sem teda dostala?“ vyzvedal pisár.

„Priznám sa, že neviem.“

„Tak si spomeň, čo bolo ako posledné predtým, než si sa ocitla v rozprávkovom svete.“

Rozmýšľala som, rozmýšľala, až ma z toho hlava motora bolela. „Jediné, na čo si ako posledné zo sveta ľudí pamätám, je to, ako som zrazu ožila a zhodila svojho jazdca zo sedla.“

„A ďalej? Čo bolo ďalej?“

„Ďalej som sa rútila po poľnej ceste celkom sama bez jazdca. Ďalej si už neviem spomenúť, čo sa stalo. Len som sa z ničoho nič ocitla na veľkej lúke, na ktorej sa neďaleko pásli ovce. Zachcelo sa mi trošku „zadivočiť“ a tak som začala tie ovce naháňať.“

„A práve moje!“, zamračil sa Jankov otec, „Bodaj by si už bola hentam vo svete ľudí, ty prašivá obluda…“ tresol motorku s novinami po svetle, keď vtom Babteka vykríkla:

„Už to mám!!! Na začiatku toho všetkého bol skok!“

„Skok? Kam?“ začudovala sa Fintilka.

„Na noviny! A presne na Klamstvo! Stalo sa to takto: tá cesta končila na kopci a keď som na ten kopec vybehla, vyrútila som sa do poľa, kde na kraji bolo všeličo nahádzané, skrátka, bolo tam smetisko. Uprostred toho smetiska boli roztvorené noviny, na ktoré som akurát dopadla. Keď som na ne spadla, krajina okolo sa zrazu zmenila. Pole sa zmenilo na les a za lesom bola tá lúka.“

„Á, už je to jasné!“ zajasal novinár, „Čarovná zhoda strán tu a vo svete ľudí. V deň, keď si sa objavila vo svete rozprávok, som akurát písal tajnú správu čarovným atramentom. No a keďže mi ho trochu nakvapkalo na staré noviny, noviny som odhodil – a zrazu počujem motorku. Môžete si predstaviť, aký som bol prekvapený, keď som zrazu v lese počul rev motora motorky, lebo v rozprávkovom svete som dovtedy žiadnu motorku nevidel. Tie noviny, na ktoré si spadla, museli byť rovnaké a aj otočené na rovnakú stranu, na akej boli tie moje pokvapkané atramentom. No keďže to neboli iné noviny, než Klamstvo, pošlem do redakcie odkaz, aby dali vytlačiť zvláštne číslo, ktoré vyjde len v dvoch kusoch, z ktorých jeden pošlú mne a druhý ostane vo svete ľudí.“

Všetko sa zomlelo nevídane rýchlo – písár hneď napísal odkaz, už ho aj niesol poštový holub do sveta ľudí a na druhý deň ráno nám klopkal zobáčikom na okno aj so zvlášť vytlačenými novinami v pazúrikoch. Ako to bolo ďalej, môžeš pokojne dokončiť ty, veď predsa vieš, ako to bolo ďalej.“ uškŕňala sa na mňa Babetka.

„No dobre,“ začal som, „stalo sa to takto: Na druhý deň, keď som dostal posledné Klamstvo, z ktorého som ti čítal, mi zazvonil telefón, že sa mám dostaviť do redakcie, lebo Babetu už posielajú späť do sveta ľudí. Tak som tam prišiel a opýtal sa šéfredaktora:

„Tak, kde je moja najneposlušnejšia motorka na svete?“

„Tu je, v týchto novinách,“ ukázal mi na noviny prilepené na stene, „ale radšej sa k ním nepribližujte, každú chvíľu sa tu môže objaviť!“

Ani som sa nenazdal a už sa noviny na stene rozthli. Z nich vyletela moja motorka Babetka, ktorú som tak túžobne očakával. Neviete si predstaviť moju radosť, ktorá sa zakrátko premenila na zmiešané pocity, lebo som k nej cítil aj hnev, aj smútok za to, čo všetko vyparátila.

„Babetka! Kde si všade bola a prečo si mi ušla???“ zúril som.

„Ja.. ja nič!“

„Môžem ti pokojne povedať, že potom, čo si sa mi stratila, si mi už vôbec nechýbala. Našiel som si za teba náhradu, kúpil som si Simsona.“

„Simsona? Chceš povedať… že ma už… nechceš?“

Chvíľku som váhal, lebo som ju chcel ponaťahovať, no potom som to zakončil:

„Ale kdeže, Babetka, žiadneho Simsona nemám, mám iba teba. Odkiaľ by som naňho nabral peniaze? Len som sa obával, že sa z rozprávok už nevrátiš.“

„To skôr títo traja sa nemajú ako vrátiť.“

12-27.

Až teraz som zbadal, že Babetka sa do redakcie nevyrútila sama. Prišla spolu s Jankom, Fintilkou aj s „potulným pisárom“, ako novinára z Klamstva v rozprávkovom svete nazývali.

„Nazdar. Rád vás spoznávam, pán.. krotiteľ železných koní.“ pozdravil ma Janko.

„Napodobne. Ináč ja nie som krotiteľ, ale obyčajný stredoškoský študent, čo má rád motorky. Čítal som o vás v Klamstvách a vôbec som neveril, čo všetko ste tam s mojou motorkou robili. U nás by to bolo možné len vo filmovom štúdiu.“

„Filmovom štúdiu?“, prekvapila sa Fintilka, „ Akom filmovom štúdiu? Čo je to filmovom štúdiu?“

„Filmové štúdio. To je taký veľký dom, v ktorom sa nakrúcajú filmy.“ usmial som sa a aby sa na všetko stále len nevypytovali, novinár z Rozprávkova sa ponúkol, že ich vezme na výlet po našom svete.

Tak sme sa cez prázdniny spolu vybrali na cestu okolo Československa, nakoľko sme vtedy mali ešte spoločný štát s Čechmi. S hosťami z Rozprávkova aj s motorkou Babetkou sme spoznali nielen Bratislavu, ale aj Trnavu, Brno, Prahu, Košice, Piešťany… Skrátka sme prešli všetko od Ašu až po Čiernu nad Tisou, kde spoznali všetko z nášho sveta. Videli továrne, videli sídliská, zviezli sa vlakmi, autami, autobusmi, električkami, na vlastné oči uvideli divadlá, kiná a v nich filmy… dokonca sa vďaka novinárovi z Rozprávkova pozreli aj do filmových štúdií v pražskom Barrandove aj do televíznych štúdií v bratislavskej Mlynskej doline. Samozrejme, nezabudli sme navštíviť aj fabriku v Považskej Bystrici, skadiaľ Babetka pochádzala, odkiaľ nás poslali do Kolárova, nakoľko výrobu Babiet presunuli tam, takže Janko a Fintilka mohli na vlastné oči vidieť, ako sa narodil ich „železný kôň“. Najviac sa však naším nezvyčajným výletníkom páčilo v Tatrách, kde sa nielen zviezli tatranskou električkou aj lanovkou, ale vystúpili až na Gerlachovský štít, odkiaľ majú pamätnú fotku alebo, ako sami hovoria, „živý obrázok“.

Nakoniec odcestovali do Francúzska, odkiaľ sa loďou vrátili do ríše rozprávok a aby Jankovi nebolo za Babetkou smutno, daroval som mu svoj bicykel a k tomu ešte foťák, aby aj oni mali nejakú „zázračnú krabičku“ z nášho sveta. Bolo mi do plaču, keď som sa s nimi na bratislavskom letisku lúčil, ale utešili ma tým, že mi aspoň raz do roka pošlú list poštovým holubom. Svoj sľub splnili do bodky a tak som sa v škole mohol pochváliť, že mám jedinečné spojenie so svetom rozprávok. Fraňo, najmä potom, ako videl fotky, ktoré mi Janko s Fintilkou poslali, išiel puknúť od závisti, lebo jeho motorky –  a to vtedy už mal druhú, lebo tú prvú rozbil – nikdy v rozprávkovom svete neboli. Mnohí mi ani neverili, no ja dodnes viem, že bájne Rozprávkovo kdesi v diaľke, tam za Veľkým morom, skutočne existuje. Svedčia o tom nielen Babetkine spomienky a tieto staré Klamstvá, ale aj množstvo listov a fotiek, ktoré som od Janka a Fintilky dostal. Hoci odvtedy pretieklo veľa vody v Dunaji, chodia mi ešte stále, ešte toho roku mi poštový holub doniesol posledný list. Z Janka sa stal Ján VI., mocný kráľ sedemdesiatej siedmej krajiny a z Fintilky kráľovná, jeho žena, ktorá po jeho boku stojí dodnes v dobrom i zlom. Radi by prišli na návštevu do nášho sveta, len už nevedia ako, Klamstvo už nevychádza a potulný pisár sa kamsi stratil, navyše nevedia, ako to v našom svete chodí s kráľovskými návštevami. Tak nám aspoň ostal poštový holub, ktorým sme stále navzájom spojení, hoci je to spojenie pomerne staromódne – telefóny, mobily, počítače ani internet – nieto ešte facebook – v rozprávkovom svete ešte nepoznajú a myslím si, že by to bolo na škodu, klasické rozprávky by podľa mňa tým prišli o svoje čaro a navyše, sám by som si nevedel predstaviť, ako by taká Červená čiapočka denne “visela” na nete alebo ako by Janko a Marienka medzi sebou esemeskovali. Jedinými technickými výdobytkami v Rozprávkove takto ostali len naša Babetka, foťák a môj bicykel, z ktorého sa teraz teší Jankov syn, princ Filip.“

Nuž a takto sa skončili neobyčajné dobrodružstvá jednej (ne)obyčajnej Babety. Potom, ako som tieto rozprávky dorozprával, môj syn sa vôbec nevie dočkať, kým bude mať pätnásť rokov, aby si aj on mohol zajazdiť na mojej Babete, motorke, ktorá prešla hádam celý (rozprávkový) svet. A ktovie – možno aj jeho raz moja neposlušná Babeta zavedie do sveta rozprávok. Ak by sa tak náhodou stalo, napíšte mi, prosím – pôjdem po stopách „potulného pisára“ a snáď sa niečo dozviem, samozrejme, ak nájdem tie správne noviny. Len aby ich ktosi v Rozprávkove nezabudol pokvapkať čarovným atramentom. 🙂

Tak a to je koniec, milé deti. Dobrodružstvá o nezbednej Babete sa síce skončili a hoci si dáme s rozprávkami malú prestávku, nezúfajte – rozprávky o ďalšom (ne)obyčajnom veteráne prinesieme už čoskoro a to už na Vianoce. 

Tak zatiaľ ahoj a krásne rozprávkové Vianoce!

         Ujo Sergej

Text & kresby: Tomáš “Sergej” Halža

1 Comment

  1. Ahoj Tomáš, Tvoje rozpravky su velmi mile, som rad ze ich sem pises tak vytrvalo. Rozpravky iste potesia nielen dospelych, ktori nezabudli byt detmi, ale aj malych, z ktorych raz istotne vyrastu velki pokracovatelia tohto webu ))). Jaro.

Leave a Reply

Your email address will not be published.


*


Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.