Veterány deťom: Ako sa Babeta do sveta vybrala 1. – Ako som Babetku získal a hneď o ňu prišiel

1-3. Babetka ma vyhadzuje zo sedla

Milé deti!

Tak ako som vám na Vianoce sľúbil, pripravil som pre vás nový rozprávkový seriál. Po skončení seriálu o nezbedných lietadielkách Dietrovi a Petrovi som dlho premýšľal, o čom nový seriál bude. Uvažoval som nad električkami. Prechádzalo to cez návrat do Husiarova, aj cez parnú mašinku Katku – až nakoniec ma inšpirovala jedna pesnička, ktorú mám nahratú na starej páske. Možno ešte máte doma také staré pásky navinuté na kotúčoch, ktoré sa púšťali na veľkých magnetofónoch, ktoré boli zhruba také veľké ako samotný stolný počítač bez monitora, klávesnice a myši (aj keď už sa v posledných rokoch objavuju menšie modely). Ak neviete, o čom vravím, mrknite sa sem. Presne na takejto páske je tá pesnička, ktorá ma pri novom seriáli inšpirovala. Spieva ju známy český herec a spevák Jiří Suchý a je to jeden z jeho najväčších hitov, ktorý sa volá Babeta šla do světa.

Keďže Babeta je známa najmä ako malá motorka, bude tá rozprávka práve o nej, hoci sa tak najprv volala jedna filmová postava a neskôr vzniklo aj vojenské terenné auto, ktoré dostalo prezývku Škoda Babeta práve podľa tej pesničky. Dokonca aj tá motorka dostala značku podľa tej pesničky.

No dosť už bolo rečí – poďme na rozprávku! A ponáhľajme sa, aby tá nezbedná Babeta neušla aj nám!

 P.S.: A ak budete mať k rozprávkám nejaké pripomienky nádpady, alebo čokoľvek iné, napíšte buď do komentárov pod článok, alebo na sergej@veterany.eu. Ujo Sergej sa určite poteší za každý ohlas 😉

„Oci, naozaj je pravda, že tá motorka, o ktorej sa píše v týchto starých novinach, je tvoja Babeta, ktorá je odložená v šope?“ pýtal sa ma raz môj šesťročný synček pri prezeraní starých novín. Vzal som si ho do náručia a usmial som sa naňho: „Áno, synak. Tá motorka v týchto novinach je naozaj naša stará Babetka. A všetko, čo je v tých novinách o nej napísané, je čistá pravda, hoci sa tie noviny volajú Klamstvo.“ „A porozprávaš mi, prečo sa o nej písalo v týchto novinách?“ vyzvedal, lebo ešte nevedel čítať. Do školy ešte nechodil, lebo boli prázdniny a pred nimi skončil škôlku. „Iste synáčik. Len počúvaj!“

A takto som začal svoje dlhé rozprávanie. Počúvajte aj vy, milé deti.

1-1. Bicykel vs. Jawa 350

Bolo to už dávno – možno dvadsať až tridsať rokov prešlo odvtedy. Bol som vtedy pätnásťročný fagan, prvák na strednej škole a v hlave som mal jeden veľký sen – mať motorku. A prečo? Najmä kvôli dievčatám z našej školy. Mal som spolužiaka Fraňa, ktorý bol o pár tried vyššie a na základnej škole robil zo seba veľkého frajera. Aj vtedy robil zo seba veľkého frajera. Mal osemnásť, tak si kúpil motorku a na ňu balil baby. A ja? Ja som si musel vystačiť s bicyklom a ten na baby nezaberal. Vždy, keď ma videli, len mávli rukou: „Ty máš iba bicykel? Pozri sa na Fraňa zo 4. A, akú má krásnu motorku! Kúp si aj ty motorku a pôjdeme s tebou!“ A tak vždy, keď sa pred našou školou zjavil so svojou nablýskanou novučičkou Jawou 350, dievčatá sa šli oňho doslova potrhať. Preto som vždy, keď som prišiel domov, otravoval otca: „Oci, kúp mi motorku…“ A otec? Ten ma vždy odbil: „Ešte si malý na motorku! Až keď budeš mať osemnásť, vtedy môžeš ísť na motorku.“

Bol som z toho taký nešťastný a tak som hľadal všemožné cesty, ako motorku získať. A v tom mi, čuduj sa svete, pomohol učiteľ fyziky. Bol mojou spriaznenou dušou a keď som sa mu raz počas prestávky zdôveril, že by som chcel motorku, tak sa ma opýtal: „A prečo ešte nemáš? Keď som mal toľko rokov ako ty, tak som si to frnel po našom meste na Jawe Pionier. Musím povedať, že to bola zlatá motorka, škoda, že som ju pred pár rokmi musel predať.“

A tak som sa dozvedel, že v mojich rokoch už môžem jazdiť na motorke. Síce malej, ale predsa – veď sa dajú na nej robiť tie isté frajeriny ako na veľkej, napríklad jazdiť len na zadnom kolese. Znova som hučal do otca, do mamy, že už môžem jazdiť na motorke, lenže scenár sa opakoval – stále ma odbíjali so slovami, že som „malý na motorku“. To by ma asi až tak nenhnevalo, keby sa Fraňo zo mňa stále neposmieval. Vždy, keď ma stretol, smial sa zo mňa: „Ha, ha, taký veľký a vozí sa len na bicykli!“

1-2. Prehovaranie otca

Bol som z toho taký smutný, až som zúril. Myslel som si, že jediná možnosť, ako s tými posmeškami konečne skončiť, je buď odísť zo školy, alebo ukradnúť Fraňovu motorku. Rozhodol som sa pre to druhé. Ráno som síce do školy išiel, ale len čo som k nej došiel, schoval som sa do kríkov a čakal, kým sa Fraňo objaví, nechá motorku a dvor pred školou sa nevyprázdni. Mal som šťastie. Fraňo ako obvykle prišiel na motorke. A nie sám – na zadnom sedle mal aj svoju frajerku. Hneď, ako Fraňo zaparkoval motorku,  odišiel po boku svojej frajerky do školy.

Len čo na dvore nebola ani noha, vyskočil som z kríkov a zmocnil som sa Fraňovej motorky. No v momente, keď som sa chytil riadidiel a chcel som motorku odvliecť na zadný dvor do kôlne, v ktorej bolo rôzne záhradné náradie, ako hrable, vidly, lopaty a motyky, ktosi ma potľapkal po pleci. Zdesene som sa otočil. Nado mnou stál – fyzikár! Prísne sa na mňa pozeral a zahrmel: „Je to tvoja motorka?“ Aj keď sme boli kamaráti, dostal som strach. Myslel som si: -No! Teraz ma buď vyhodia zo školy, alebo to nabonzuje Fraňovi a ten ma vymláti ako žito. Možno oboje.- Namiesto toho sa na mňa usmial: „Vidím, že veľmi túžiš po motorke. Preto by som bol rád, keby si po vyučovaní prišiel za mnou do kabinetu.“

Nechápal som, čo odo mňa fyzikár chce, no aj tak som mu sľúbil, že prídem. Potom ma odviedol do triedy, kde sa už začalo vyučovanie. Učiteľke, ktorá ma pri vstupe prepichla pohľadom, som sa vyhovoril, že mi nešiel autobus.

To, čo som fyzikárovi sľúbil, som aj dodržal. Hneď, ako skončila posledná hodina, ponáhľal som sa do jeho kabinetu a len čo ma zbadal, zavelil: „Už sa ti skončilo vyučovanie? Tak poď za mnou!“

S veľkým očakávaním som šiel za ním.  –Čo ma len čaká?- pýtal som sa v duchu. Nevedel som sa dočkať. S učiteľom sme blúdili po celej škole, až sme došli do školníkovej dielne, kde už na nás školník čakal.

Ako ma školník zbadal, zasmial sa: „Tak ty si ten, čo deň čo deň túži po motorke?“ Iba som prikývol, lebo som sa hanbil. „Tak ti niečo ukážem!“ vztýčil ukazováky, podišiel k záhadnej veci prikrytej plachtou a pomaly odkrýval to, čo bolo pod ňou. A pod plachtou sa skrývala… „Motorka!!!“ zajasal som, len čo sa spod plachty vynorilo predné koleso a predné svetlo malej motorky. „Páči sa ti?“, usmial sa na mňa školník a mne sa, pochopiteľne, to malé červené čudo ponášajúce sa na motorku páčilo, „Je tvoja!“ „Vážne?“ Školník s fyzikárom sa na mňa iba šibalsky pozreli a prikývli. Školník dodal: „Je to Babeta typ 210. Dostal som ju od svojho známeho na narodeniny, no keďže ja mám radšej veľké motorky, túto motorku som chcel predať. Avšak, keď som sa od tvojho fyzikára dozvedel, že túžiš po motorke, tak som ti ju sem priviezol, že ti ju darujem. Môžeš si ju hneď vyskúšať.“

Neotáľal som ani chvíľu! Zdrapol som babetu a vybehol s ňou na školský dvor. Tam som ju naštartoval, vysadol na ňu a fujazdil som si to dookola po školskom dvore. Potom som vyšiel na ulicu a keďže som sa chcel predviesť babám z našej školy, vybral som sa na starú poľnú cestu za mestom, kde sa Fraňo zvyčajne predvádzal so svojou Jawou.

Bol tam aj dnes a asi päť dievčat z našej školy, ktoré boli vyobliekané ako na diskotéku. Navyše, už zďaleka bolo počuť Fraňovu motorku, lebo ju túroval na najvyššie otáčky.

Len čo som sa tam zjavil so svojou babetkou, Fraňo neveriacky krútil hlavou: „Odkiaľ máš túto mašinku?“ „Hádaj!“ uškrnul som sa na neho. „Schválne, som zvedavý, či dokážeš to isté, čo ja!“ chvastal sa Fraňo, vyhnal motor svojej Jawy do najvyšších otáčok a vyrútil sa na poľnú cestu na zadnom kolese. Onedlho sa vrátil a sprisahanecky sa na mňa pozrel, na čo som odvetil: „Pch! To dokáže aj malé decko!“ Tiež som vytúroval motor svojej malej babetky do najvyšších otáčok, zaradil dvojku (najvyššiu rýchlosť na tejto motorke) a vyrútil sa na poľnú cestu. Sprvu na oboch kolesách, no po chvíľke námahy sa mi podarilo predné koleso zdvihnúť.

Ale čo sa nestalo! Len čo som zdvihol predné koleso, babetka ma vyhodila zo sedla ako splašený kôň a fujazdila ďalej bezo mňa na zadnom kolese. Mohol som sa už iba prizerať, ako mi mizne v diaľke. „No pekne!“, odpľul som si, „Teraz sa mi všetci budú posmievať!“ Tak som sa tešil, že už mám svoju vlastnú motorku a tá mi zrazu ujde!

1-3. Babetka ma vyhadzuje zo sedla

No na moje prekvapenie, stal sa opak. Fraňo s dievčatami sa mi neposmievali, ale udivene na mňa zízali s otvorenými ústami a po chvíli sa jedno z dievčat zmohlo na otázku: „Wáv, to si ako dokázal? Ešte nikdy som nevidela motorku, ktorá by išla bez jazdca!“ „Náhoda. Zaseknutý ventil.“ vyhovoril som sa, aby som si dievča namotal na prst. No bolo mi tej babety strašne ľúto. Vydal som sa po jej stope, ale všetko hľadanie bolo márne. Na konci poľnej cesty stopa končila a po babete sa akoby zľahla zem. Našiel som tam iba roztrhané noviny.

Vrátil som sa teda domov a snažil som sa zatajiť, že som nejakú motorku vôbec mal. No rodičia ma prekukli. Možno k tomu prispelo to, že sa ako na potvoru v tej chvíli ozvala z rádia pesnička Babeta šla do světa, ktorá mi moju nezvestnú motorku pripomenula.  Zbadali na mne, že som smutný a tak sa ma otec opýtal: „Ferko, čo si taký smutný? Nebodaj sa ti tá motorka nepáčila?“ „Aká motorka?“, zháčil som sa, „Ty si o nejakej vedel?“ „Pravdaže,“ chlácholil ma otec, „Veď si nedávno mal narodeniny a keďže tak veľmi túžiš po motorke, dohodol som sa s tvojím fyzikárom, ktorý sa mi s tvojím veľkým prianím zdôveril, že ti nejakú motorku vybavíme. A čírou náhodou sa nám ozval školník, že má doma jednu zbytočnú malú motorku.“

„Teda tie odhováračky, že na motorku som malý, si nemyslel vážne?“ „Čo je to za otázku?“, zasmial sa otec, „Jasné, že som ich nemyslel vážne, veď dobre viem, že od pätnástich rokov už môžeš jazdiť na malej motorke. Iba sme ťa naťahovali, aby sme ti nemuseli prezradiť, že jednu motorku ti dáme ako darček. Mimochodom, keď si ju už dostal, kde je?“ „To je ten problém…“, začal som neisto, „…ona mi totiž ušla.“ „Ušla???“, rozčúlil sa otec, „Chceš tým povedať, že ti ju niekto ukradol???“ „Nie, nie, nie….“, jachtal som, „Vlastne áno.“ A rozpovedal som mu napoly pravdivú historku o tom, ako som išiel na svoju babetku baliť baby, ako ma kamarát odlákal a ako sa po nej zľahla zem. „No, ak to bol niekto zo školy, osobne tam dôjdem a keď sa tvoja motorka nenájde, tak celú školu prevrátim hore nohami!“ zaprísahal sa otec a čo povedal, to na druhý deň aj splnil.

Zajtra skutočne išiel so mnou do školy a každého si v mojej triede preklepol, či mi nešlohol motorku. Jeho vyšetrovacia metóda bola tvrdá, neraz takmer došlo aj na facku, alebo po(d)hlavok. A to všetko s päsťou. No prevráteniu školy hore nohami zabránila jedna neskutočná náhoda. Učiteľ si do triedy doniesol noviny Klamstvo a na fotke na prvej strane – babeta! Neskutočne sa podobala na moju a tak som potom, čo som tú fotku v novinách ukázal školníkovi, som z riaditeľne zavolal do redakcie Klamstva. Mobily vtedy ešte neboli a ak áno, tak iba v nejakom laboratóriu ako prototyp. Keďže som mal svoju babetku tak krátko, školník im ju dopodrobna popísal a v redakcii mi potvrdili, že skutočne ide o moju babetu. „Len nevieme ako ju k vám dostaneme, lebo sa nachádza v ríši rozprávok. No kvôli vám poprosíme nášho reportéra v rozprávkovej ríši, aby ju sledoval a napísal o nej do každého čísla Klamstva. Keďže z vašich slov vieme, ako je vám za ňou smutno, budeme vám zasielať každé číslo Klamstva zadarmo dovtedy, dokiaľ sa k vám vaša motorka nevráti.“ dodal hlas na opačnom konci telefónu.

1-4. Clanok v Klamstve

A tak som nadiktoval do redakcie svoju adresu. Akoby toho nebolo dosť, po zložení slúchadla sa zase z rádia ozvala tá stará známa pesnička o babete. Kvôli svojej babete som sa na tú pesničku hneval a tak zo mňa vyhŕhklo: „Naschvál dávajú tú pesničku! Aby ma naštvali!“ „Ale čoby! V rádiu určite nedávajú pesničky preto, aby niekoho naštvali, ale naopak, aby niekoho potešili.“, upokojoval ma riaditeľ, „A ak niekoho naštvú, tak určite nevedomky.“

Riaditeľ vedel, že ma tá motorka veľmi mrzí a tak ma pustil domov. A nielen mňa mrzela. Mrzela všetkých, ktorí mi ju vybavili ako darček k narodeninám. Tak som sa na upokojenie začítal do článku o mojej babete, ktorý vyšiel v dnešnom Klamstve. A čo sa tam o nej písalo, o tom viac porozprávam nabudúce.

Autor textu a kresieb: Tomáš „Sergej“ Halža

Pridajte prvý komentár

Komentáre

Your email address will not be published.


*


Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.