V predošlom článku som prezentoval postoj niektorých výrobcov áut a inej kolesovej techniky, ktorí venovali a venujú všetkým svojím výrobkom rovnakú pozornosť a precíznosť vo výrobe ako aj sledovaní svojich produktov u ich majiteľov. Tieto vozidlá bez nadsázky môžeme klasifikovať ako mladé veterány a samozrejme som naznačil nevyváženosť postoja ich terajších majiteľov k nim. Majitelia poväčšine ani nevedia, že logo, ktoré je na kapote ich športiaku je späté nielen s výrobou im podobným miláčikom, ale aj s niečím, čo ich vôbec nezaujíma a čo podľa nich je len niečo čo im na ceste zavadzia a zdržuje.
Rád by som sa ale venoval skutočným ľuďom, ktorým záleží na histórii a sú im ukradnuté všelijaké občianske združenia. Tešia sa zo svojich starodávnych stabilných motorov. Majú radosť z toho, že objavili kosačku trávy či obilia, hrabačku sena, ktorú ťahali kone a pracovala na pohon od svojho vlastného kolesa. Je im príjemný pohľad na zrenovovanú sečkovnicu, ktorá fungovala na zaniknutých majeroch. Pred takými dávam klobúk dole, pred tými, ktorí dokážu z torza vykúzliť opäť dobový detský kočiarik, či šlapacie detské autíčko. Obdivujem súkromných poľnohospodárov, ktorí stále prevádzkujú vozidlá, ktoré boli vyrobené v časoch združstevňovania v povojnovom Československu. Nedávno som priblížil prevádzku staručkého kombajnu CLAAS v mojom najbližšom okolí. Takíto fanatici sú vlastne milovníci starých vecí a teda veteránisti. Ich um a šikovné ruky sú ich devízov a neboja sa popasovať s nijakou polorozpadnutou vecou. Staré veci sú staré veci, ale používať ich v bežnom živote dokáže naozaj len veteránista. Veterány sú žväčša exponáty, ktoré veteránisti zachraňujú pre ďalšie generácie našich detí a našich vnúčeniec, zachraňujú veci rokov minulých, konkrétne staručkých motocyklov a automobilov a to nehovorím o traktoroch, nákladných a úžitkových autách, či stabilných motoroch na petrolej alebo naftu. Tieto veterány majú každé svoju osobitnú históriu, svoj šarm a každé je svojim spôsobom dielo znovuzrodenia jeho duše a lásky ich majiteľov, ktorí tieto vozidlá vlastnili počas viacerých generácií a ktorí do nich vkladali kúsok svojho „ja“, kúsok svojho života a kúsok toho, čo väčšina súčasných majiteľov veteránov určite nemá. Pasívni používatelia čohokoľvek nepochopia, že je radosť viezť sa na motocykli, aute, či pracovať na poli, či v lese na vozidle, ktoré ste vlasnoručne oživili. Že používať ho tak ako naši predkovia, je krásne aj dnes. Že takéto vozidlo oživovateľ pozná do detailov a nemusí pre banálnu poruchu volať niekoho kto sa v tom naozaj vyzná. Že práve oživovanie je predmetom zvláštneho príjemného šteklenia pri srdci človeka staromilca, človeka veteránistu. Takto naladených ľudí som v tejto sezóne stretol naozaj dosť a zdieľam ich názor, že všetky produkty sú rovnako zaujímavé, no treba ale mať svoj pohľad. Tvrdím to preto, lebo napríklad najluxusnejším, najrýchlejším a najšportovejším autám všetkých čias venujú ich tvorcovia rovnakú pozornosť ako svojim ostatným produktom, teda aspoň v minulosti určite. Svoju prezentáciu som začal značkami, ktorých výrobný program mal, či má veľmi zaujímavú štruktúru a ich produkty, či na cestu, či do poľa sú stále výnimočné. Teraz sa budem venovať veteránom, ktorých vidieť je ešte väčšia vzácnosť, pretože výroba vozidiel pod značkami, ktoré spomeniem už prakticky neexistuje.
Pri každoročnom jesennom hodovaní pod vinohradmi Malých Karpát som narazil na jeden zaujímavý exemplár veterána, ktorý ťahal alegorický voz. Bol adekvátne vyzdobený vetvičkami viniča a strapcami hrozna. Bol to produkt nemeckej firmy Hanomag, ktorá sa môže popýšiť bohatou históriou výroby parných strojov, parných lokomotív (1835-1931), osobných (1925-1951) a nákladných automobilov (1905-1977) a iných užitkových vozidiel (1912-1971). Punc jeho originality potvrdzuje aj fakt, že ako popredný nemecký medzivojnový výrobca osobných áut prišiel na trh s modelom Hanomag Rekord (osobné auto) s naftovým motorom už v roku 1936 označeným Rekord Diesel typ 19A. Samotný podnik založil G.Egestorff v roku 1835 v obci Linden, ktorú postupne pohltilo mesto Hannover. Značka prešla viacerými majiteľmi – B. H. Strousberg (1868-1872), hannoverské banky vytvorili akciovú spoločnosť v rokoch 1872-1958, spoločnosť Rheinstahl (v roku 1958 Hanomag so značkou Tempo), Daimler Benz (1971-1974), 1974 výroba áut Hanomag-Henschel zanikla, firma Massey Ferguson po roku 1974 prevzala výrobu traktorov, ostatné výrobné sféry (stavebné stroje) po tomto roku prevzal holding „IBH“, po roku 1989 túto odnož kúpil japonský výrobca Komatsu. Nemenej zaujímavou odnožou boli vojenské polopásové vozidlá prezývané Hakl, ktoré boli vo výzbroji ČSLA aj počas môjho dvojročného pôsobenia u tejto dnes zaniknutej zložky obrany našho štátu. Dnes aj tak najznámejšie produkty Hanomagu sú traktory vyrábané od roku 1912 do 1971. Mimo Nemecka bežala licenčná výroba aj v Argentíne. V medzivojnovom období Hanomag vyrábal traktory rady „RL“, ktoré sa vyznačovali rovnakou veľkosťou všetkých štyroch kolies a pásové traktory rady „K“. Na začiatku 60-tych rokov XX.storočia estetické stvárnenie tratorov a nákladných áut robil L.Lepoix. Jeho rukopis nesú traktory modelov Brillant a Perfekt. V alegorickom sprievode pod Karpatmi som stretol v akcii model „R18“ kabriolet zo začiatku 50-tych rokov minulého storočia. Myslím, že aj dnes ho majiteľ stále používa na prácu vo vinohradoch.
Vrátim sa znovu k Ružomberku na ranč „Krajinka“. Už som naznačil, že sa tam nachádza hodne veteránov svetových značiek. Po aerodynamickej kapote Porsche ma zaujala podobne ladená červená kapota iného veterána, ktorého značka má medzi veteránistami punc svetovej a stále atraktívnej značky. Červený kabriolet Steyr je produktom rovnomennej spoločnosti, ktorá bola súčasťou priemyselného výrobného združenia „Steyr-Daimler-Puch“. Jednotlivé spoločnosti boli najskôr samostatné fabriky so svojim výrobným programom. Spoločnosť Steyr založil v roku 1830 L. Werndl v rakúskom meste Oberletten v oblasti Steyr ako podnik na výrobu zbraní. Jeho synovia Josef a Franz Werndl od 16.4.1864 pokračovali s výrobou pušiek a od roku 1869 spoločnosť vystupovala ako ÖWG (OEWG). Postupne pribúdala výroba bicyklov (1894), áut (1918), ktoré boli späté s menom H. Ledwinka a úspech sa dostavil v roku 1920 s na tú dobu luxusnou osobnou a neskoršie športovou verziou Steyr II 12/40. Populárnym sa stal model „XII“ a neskoršie modely Styer 200 a 220. V roku 1934 došlo k zlúčeniu niektorých rakúskych značiek do spomínanej skupiny Steyr-Daimler-Puch. Týmto počinom sa na finálnych výrobkoch podielali všetky značky. Na autách okrem H. Ledwinku pracoval aj F. Porsche. Konglomerát spolupracoval so značkami Opel na osobných autách Steyr-Opel. Po II.svetovej vojne so značkou Fiat na osobných autách Steyr- Fiat. Dnes najznámejšie sú terénny osobák Merbedes-Puch G a nákladiaky Pitzgauer s kabínou s krátkym previsom nad motorom, či Steyr s trambusovou kabínou. Konglomerát Steyr-Daimler-Puch ako taký dnes už neexistuje. Jednotlivé sekcie boli postupne v 90-tych rokoch minulého storočia rozpredané a oficiálny zánik je datovaný rokom 2001. Ak to zhrniem tak Steyr sa podieľal na výrobe: zbraní, bicyklov, motocyklov, osobných áut, nákladných áut, autobusov, trolejbusov, vojenskej techniky, poľnohospdárskej techniky, koľajových vozidiel a lietadiel. Značka Sreyr nemala vlastný vývoj traktorov, ale splynutím s Austro-Daimler (okolo roku 1915) sa dostala k výrobe ťažkých traktorov pre cisársku armádu v prvej svetovej vojne. Výrobe traktorov sa ale Steyr začal na plno venovať až po II. Svetovej vojne po roku v 1945. Tieto začali schádzať z výrobných pásov v továrni St. Valentin v Dolnom Rakúsku po roku 1947 s logom Steyr (Steyr Works). Najpopulárnejší v tom období bol model Steyr 80 ľudovo označovaný ako „15-kový Steyr“, ktorého srdcom bol naftový jednovalec s objemom 1330 ccm a výkonom od 13 do 15 koní. Tento sa vyrábal do roku 1964. Bol aj vo verzii s benzínovým motorom značky Stihl, no ten nebol úspešný. Bolo vyrobených celkovo približne 45000 kusov tohto modelu. Štafetu neskôr prevzal model Steyr 84 a Steyr 86. Továreň na výrobu traktorov značky Steyr prevzala značka CNH (Case New Holland), ktorá je súčasťou konglomerátu Fiat Group. Pod vedením Fiatu sa traktory Steyr vyrábajú dodnes. V 70-tych rokoch to bola 30-ková rada s modelmi 30 až 1400 z rokov 1967 až 1979. V neskorších rokoch 1977 až 1996 to bola 80- ková rada s modelmi 8045 až 8320. Po prelome storočí je to 40-ková a 60-ková rada s ostatnými modelmi z roku 2011 6130-6230 s uzavretou kabínou.
Autor: Gilbert
Pridajte prvý komentár