Veteránske galérie na Morave 3

41Ako som naznačil v letnom putovaní po južnej Morave absolvoval som prehliadky viacerých múzeí s veteránmi. Najbližšie, čo sa týka vzdušnej vzdialenosti od VZ Bítov, bolo Tatra veterán múzeum v Bítove. Až po príchode z dovolenky domov som sa dozvedel, že niečo podobné a komorné je v Telči. Aj toto historické mesto, v ktorom sa natáčali snáď všetky filmové rozprávky, som navštívil, no nemal som šťastie na spomínané múzeum. Na jednej spiatočnej ceste z rodinného výletu som narazil v Moravských Budejoviciach na múzeum letectva, no opäť som nemal šťastie.

V tomto prípade bolo múzeum zatvorené a tam sme si spravili aj tak len malú zastávku. Odelili sme sa od druhej skupiny, ktorá pokračovala späť do Bítova a absolvovali sme múzeum v dedinke Lesná. Na ceste z dovolenky domov sme sa zastavili aj v Znojme a tiež na usmernenie kurátora v Lesnej sme navštívili miestne múzeum.

Pravda, cesta k nemu bola dosť tŕnistá a to doslovne. Mesto Znojmo je v tesnej blískosti rieky Dyje na ktorej je podobne ako pri Vranove tiež priehrada. Budova múzea je vlastne bývala mestská tepláreň tesne pod priehradným múrom. Historická časť mesta je na vysokom brale a jej dominantou je budova kláštora. Sliedili sme teda pri prejazde mestom po nejakom pútači. Stalo sa tak, ale až po prejazde celým centrom mesta. Krútili sme sa po všelijakých zabudnutých uličkách, ktoré boli dosť úzke a samozrejme sa točili ako slimačia ulita. V niektorých momentoch dokonca ružové kríky v predzáhradkách starodávnych meštiackych víl ktoré viseli strašne vysoko zasahovali úplne do cesty a škŕkali nám o strechu auta. Občas som si pripadal ako v zámockom parku, ktorého sa ľudská ruka nedotkla snáď od druhej svetovej vojny. Nakoniec po niektorých náznakoch posádky Zafiry, že sme zablúdili sa objavil priehradný múr a stará tepláreň. Až na parkovisku pred múzeom a pod starým kláštorom som zistil, že aj Znojmo má svoj šarm. Potvrdili mi to aj turisti vo vláčiku, ktorý prechádzal práve po týchto atraktívnych zákutiach pod priehradným múrom. Dokonca v tomto priestore boli viaceré už neexistujúce podniky. Neďaleko bola kedysi továrnička na spracovanie koží a na mieste veľkého parkoviska bola kedysi tiež veľká industriálna budova. Pred budovou súčasného múzea boli pod úrovňou neďalekého parkoviska dva dvory. Jeden bol ako depozit a v druhom boli rôzne približovadlá, ktoré pôsobili ako z nejakého scifi filmu. Najzaujímavejšie na nich bolo to, že ich prioritným cielom bolo aby sa udržali na vode. Usúdil som, že múzeum zrejme poriada tzv. “neckyády”, čo je plávanie na vode na čomkoľvek. Mimo týchto lodí na dvore boli aj torzá parných strojov. Skôr ako sme sa vybrali do múzea zbadal som, že táto bývalá priemyselná zóna pokračovala v podobnom architektonickom duchu a boli tam reštaurácie, či penzióny a pravdepodobne aj vodárenské múzeum tesne pod priehradou. Na neďalekom brale boli figuríny ako pútače na toto múzeum. Do skaly bol zakomponovaný cyklista, ktorému asistoval ďalší panák sediaci na komíne, ktorý bol tiež zastrčený v skalnom brale. 

14

Na nádvorí nás privítala kurátorka a obligátne reágovala len a len na “český peníze”. Malá vstupná terasa už vlastne bola výstavou a aj recepciou do penziónu. Boli tam starodávne čerpacie stojany, letecký hviezdicový motor a iné exponáty. Už prvá miestnosť naznačovala, že to nebude len také tuctové múzeum, ikeď prvý dojem bol, že na dané možnosti je exponátov priveľa a sú na husto. Táto úvodná prezentácia prevažne dvojkolesových tátošov dávala tušiť, že hala mala pôvodne  asi v sebe zainštalovaný mohutný parný stroj a preto po celom obvode miestnosti mala “pochoz” na ktorom boli rozostavané motocykle. Potešilo ma, že medzi nim ako ruža medzi tŕňmi svietil prvý slovenský fenomén Manet M90. Samozrejme ako päsť na oko mi pripadal skúter Čezeta, pretože nezapadal ani do obdobia výroby ostatných strojov a ani svojou koncepciou. Napriek tomuto dojmu si ale myslím, že v múzeu má svoje právoplatné miesto. Nad hlavami návštevníkov viseli starodávne bicykle a všade navôkol boli rozostavané buď mechanické, či hydraulické zdviháky, rôzne ventily, či olejničky a mechanické pumpy na benzín, naftu, či petrolej. Po týchto “prevzušnených” dvojkolákoch dole boli po celej miestnosti za šnúrou odparkované autíčka “cililink” prevažne z prvorepublikového obdobia a nielen ako osobáky, ale aj malé nákladičiky.

19

V podobnom duchu, teda z obdobia prvorepublikového, sa niesli aj autá v druhej hale, v ktorej bolo dvojkolákov poskromne. V kúte bola zastrčená Jawetta a nad hlavami visel Stadion S11. Ináč táto hala bola plná veteránov v rôznom štádiu renovácie, ktoré vôbec nepôsobili sucho, pretože zrejme boli rozmiestnené podľa usmernení recesistického architekta, ktorý každý exponát doplnil dobovými figurínami, ktorým ochotne asistovala moja dcéra. Do tejto druhej haly sme sa dostali cez “spojovačku”, ktorá bola vlastne tiež maličkou halou s výklenkami a balkónom. V jednom z výklenkov boli jediné dva exponáty zo slovenskej 50-kovej produkcie a to Jednohrb a Jednosedadlák. Na balkóniku a pod ním boli zas len autá, či osobné, alebo nákladné. Až pri podrobnejšej prehliadke som v kúte balkóna objavil motorku aj s figurínou, no bola tak nešťastne zašitá, že som ju nedokázal identifikovať. Zo “spojovačky” sme sa presunuli do ďalšej haly, ktorá mi tiež navodzovala zvláštne pocity.

28

 

Neviem ako Vy, ale ja som v detstve býval v tehlovom činžiaku, v ktorom bola kotolňa, kde sa kúrilo uhlím a koksom. Dalo sa tam dostať zvonku cez viaceré miestnosti, v ktorých bolo palivo zložené. Samozrejme sa tam dalo dostať aj z bytovky, lebo ujo kurič v “12-ke” býval tiež. Samotná kotolňa bola vlastne tiež miestnosťou s pochozmi, po ktorých sa dalo chodiť s fúrikom. Kotle boli obrovské a viaceré vedľa seba a nad hlavami personálu boli obrovské zásobníky na teplú vodu do radiátorov a aj na kúpanie. Po pochozoch sa do kotlov zvrchu nasýpal koks a v zásobníkoch sa dal plynulo rozhrnúť veľkými hrabľami na dlhej kovovej rúčke. Kotle boli vlastne vo veľkej jame, pretože železným schodišťom sa človek dostal na dno jamy. Tam bolo najšpinavšie pracovisko, pretože tam dole sa z kotlov vypratával popol a troska, čo vlastne boli zbytky vyhoreného uhlia a koksu. Kurič trosku dával do popolnicových nádob a výťahom vyviezol von z kotolne. Výťah bol schovaný pod dvoma krycími plechmi, po ktorých sme chodili popri múre činžiaku. Ujo kurič nás občas zviezol výťahom spolu s nádobami dolu do kotolne a potom sme utekali po železnom schodišti a miestnosťami s pripraveným koksom von z bytovky znovu k výťahu, aby sme sa mohli znovu zviesť výťahom, pokiaľ on plechové “kuka nádoby” vyviezol plné hore a spolu s nami pustil prázdne dole. Bola to naozaj zábava, pretože to bol snáď jediný výťah v širokom okolí. Spomínam túto príhodu preto, že prostredie v znojemskom múzeu bolo podobné, akurát s tým rozdielnym momentom, že vtedy v kotolni bolo kúrenie koksom aktuálne a dnes už nie. V múzeu priestory zostali, no kotle a zásobníky nahradili motoristické exponáty. Mimochodom ten ujo kurič mal miestnosti, kde bolo zložené uhlie a koks podelené na dieľňu a sklad. V dielenskej časti nám opravoval bicykle a motoristom motorky a naozaj ich bolo dosť. Raz za ním prišiel skútrista s Čezetou, no z opravy nakoniec nebolo nič, pretože ani traja chlapi Čezetu nedokázali pretlačiť cez úzke kovové kotoľňové dvere. Normálne motorky robil bežne.

36

V Znojme po vyprataní kotolňových súčastí bolo vnútro prebudované a preto sa v ňom otvorili naozaj neuveriteľné možnosti rozloženia exponátov, čo “bytový” architekt múzea naplno využil. 

Pri pohľade do priestoru najväčešj haly múzea som si spomenul práve na kotolňu z dectva. Na ľavo bol majestátny Böhmerland, na pravo staré autíčka, či nákladné, či osobné. Böhmerland spoločne s torzom iného neznámeho stroja bol vlastne na balkóne a na ľavo v jame pod balkónom boli autá, bicykle detské kočiare a detské autíčka. Nad nimi na ľavom balkóne boli krásne motocykle. Z balkóna sa dalo prejsť do “kamrlíka” a tam boli vo vitrínach modely autíčok, autobusov a podobne. Na pravo od Bömerlandu bol tiež balkón s detskými kočiarmi a podobnými vozidlami. Najzaujímavejšie ale boli motocykle na balkóne. Zase tam boli naozajstné skvosty ako vatikánska bielozlatá ČZ pre pápežskú hliadku. Samozrejme nesmeli chýbať ani motocykle s postranným vozíkom, ktorých popularita sa stále drží na rovnakej úrovni, aj keď doby jej najväčšej slávy sú už nenávratne preč. Keď som schádzal z balkóna všimol som si  na strope zavesené ďalšie detské kočiare a dvojkoláky, teda mimo tých čo boli na náprotivnom balkóne. Autá boli tesne vedľa seba a nedalo sa okolo nich prejsť, preto som ich nemohol ani veľmi identifikovať. Najviac spomedzi nich bolo kabrioletov, menej bolo uzavretých a čo do počtu malých náklaďáčikov bolo najmenej. Prakticky exponáty bolo možne zaradiť do medzivojnového obdobia s výnimkou jednej aerodynamickej Tatry tiež s nejakou figurínou, ktorá navodzovala, že preletela cez čelné sklo. Myslím si, že ak  v tejto hale boli zahraničné autá, tak to bololen výnimočne. Z tejto najväšej haly prehliadka pokračovala dvorom s odstavenými traktormi pod prístreškom. Snáď zaujímavejším sxponátom bol veľký parný stroj zrejme na pohon rôznych zariadení cez remenicu. Traktory boli od tradičných výrobcov ako Wikov, Škoda, Sloboda či Praga. Tieto tiež najstaršie prvorepublikové kúsky mali ešte kovové kolesá bez pneumatík. Ich mladší súrodenci boli z povojnového obdobia a mali pneumatiky. Tieto stroje boli synonymom násilného združstevňovania a komunistickej agrárnej politiky. Okrem traktora Škoda bol v tom období najpopulárnejši Traktor Zetor 25 a jeho menší braček Zetor 15.

44

Medzi týmito hospodárskymi strojmi  bolo schodište do podzemia, ktoré dávalo tušiť, že to tiež bude nevšedný zážitok. “Pivnica” bola plná stabilákov a veľkých stacionárnych strojov vrátane parných. Mal som z týchto priestorov divný pocit, ktorý som zažil asi dvakrát za život. Ako som naznačil vyššie spomienky na detstvo sa vymazať nedajú. Býval som v údolí, v ktorom bol vybudovaný vodovod snáď za Rakúsko-Uhorska. Jeho podstatov bolo, že pod najvyšším kopcom Stierborná bolo vybudovaných viacero podzemných zásobníkov na vodu. Zvrchu to boli len prístrešky, okolo ktorých boli oplotené ovocné záhrady. Skláreň mala takýto “vodojem” a kolónia s pavlačovými domami tiež. Ako všetečné deti, ktoré si hľadajú zábavu sme spravili dieru v plote a chodili do spomínanej záhrady na jahody, či egreše, alebo maliny. Vždy sme zmapovali prístrešok. Obyčajne lete sme vliezli pod prístrešok, ktorý schovával v podzemí veľké a hlboké komory z betónu natreté vápnom. Obyčajne boli plné vody, no keď boli prázdne tak jeden stráýil a ostatní sme boli v bunkri, kde nebolo nič, pretože vodojemy pravideľne čistili. V podzemí múzea to bol podobné, no priestory boli stokrát väčšie. Bolo tam viac komôr a všade stabiláky alebo veľké parné stroje. Stabilákom kraľovali Slávie, ktoré možno alebo ešte dodnes v zabudnutých kútoch horských dolín pracujú na hospodárstvach a cez remenicu poháňajú veľké “cirkulárky”, či mlaťačky. Ako som už naznačil stabiláky boli v najväčšej komore, ostatným menším komorám kraľovali monumentálne parné stroje a parné čerpadlá od výmyslu sveta. Tieto menšie komory boli vzájomne prepojené priepusťami. Jedna taká bola úzka a dlhá, že klaustrofobik by sa zbláznil, no pohodlne sa dalo ňou prejsť k schdišťu. Dcérka sa dokonca zľakla figurín v ostatnom výklanku, pretože boli ako živé, akoby práve daný stroj opravovali. Na pocit z detstva pri mapovaní prázdneho vodojemu som na dlhé roky zabudol, až podzemie múzea mi ho znovu privvodilo. Dcérka naznačila, že ak by boli komory plné vody bol by to raj pre vodníkov ako v nesmrtelnom vodníckom filme: “Ako utopiť doktora Mráčka, alebo koniec vodníkov v Čechách”.  Keď sme vyšli z podzemia nemohla si odpustiť foto pred Zetorom 25 a tým konkurovala figuríne za volantom. Mňa zas zaujalo čerpadlo, ktoré sa do “vodojemu” asi nezmestilo a dopĺňalo kolorit nádvoria pri múzeu. Naspäť k vchodu sme šli zas cez haly plné veteránov a samozrejme o momentky medzi figurínami nebola núdza. Zo žiadneho múzea som taký pocit ako teraz nemal, pretože takto kreatívne využitý industriálny objekt som ešte nenavštívíl. Pocit komorného prostredia, či prostredia gazdovského dvora, či kúrie z predošlých múzeí bol príjemný, no prostredie kotolne, vodojemu, či teplárne predčil moje očakávania a nadchol ma až tak, že moju myseľ zamestnával celou cestou domov na Slovensko. Odporúčam všetkým, hlavne tým s bujnou fantáziou a nielen “staromilcom” Južnú Moravu a jej zákutia navštíviť a to nie na otočku, ale na dlhší čas pohodového jazdenia a poznávania tohoto priestoru.

Autor: Gilbert

Be the first to comment

Leave a Reply

Your email address will not be published.


*


Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.