Ako som naznačil v letnom putovaní po južnej Morave, absolvoval som návštevu viacerých múzeí s veteránmi. Po najbližšom Tatra múzeu v Bítove ma moje jazdenie na skladačke zaviedlo do múzea v dedinke Lesná. Mojou ambíciou bolo nalodiť sa aj so skladačkou na nejakú loď v našej zátoke a po vystúpení pri priehradnom múre ísť po vlastnej osi do Lesnej, ktorá je od priehrady vzdialená asi 8 kilometrov. Žiaľ počasie mi nedovoľovalo realizovať svoj zámer, preto som sa prispôsobil výletu, kedy sme tri rodiny navštívili Moravské Budejovice a Jaromeř nad Rokytnou.
Na spiatočnej ceste sme si spravili malú zachádzku a Zafira zakotvila v Lesnej pred dovolenkovým kempingovým komplexom s reštauráciou, penziónom a múzeom priamo v reštike. Samozrejmosťou je wellness a fitness s možnosťou priviesť, alebo požičať si horský bicykel. Areál je vo viacerých spojených gazdovských dvoroch. V hlavnom dvore je vonkajšie sedenie a vnútri reštaurácia. Oproti nemu hneď vedľa parkoviska ako navnadenie sú rozmiestnené starodávne zariadenia na orbu s rôznorodým rozmiestnením radlíc. Tesne pred hlavným gazdovským dvorom je ako pútač sovietsky motocykel s postranným vozíkom, ktorého predkami bol ruský vojenský M72 a jeho predkom predvojnová BMW K71. Výroba v Rusku začala na základe zmluvy medzi Ribentopom a Molotovom. Či vystavený exemplár niesol značku Dnepr, či Ural, či nejakú inú som nezistil. Ku komplexu pravdepodobne patrilo aj Podyjské cykloturistické centrum vo vedľajšom ľavom dvore a samotný penzion v pravom dvore.
Dve okná žltého priečelia sú úvodnou halou s najzaujímavejšími exponátmi, ktoré sú aj na predaj. Sú rozostavené tak, aby boli prístupné skúmavému oku nejedného návštevníka, ktorý si zájde čo len na jedno pivo.
Hneď po zaplatení „obzeračného“ som dokumentoval všetko čo som považoval za zaujímavé. Prvá ma zaujala Jawa 500 OHC s veľkými bubnami, ktorá bola pekne zreštaurovaná. Postupne som prešiel popri okne plnom prilieb a okolo, pri prilbách stojaceho motokola (mopeda) Jawa Robot a okolo viacerých starodávnych Jáw. Viac k oknám do ulice prvorepublikové Jawy pokračovali popri stene až do samého priečelia k motokolu ČZ a ostatnou Jawou Rumpál stojacou v náprotivnom kúte.
Mopedovému sektoru dominovali viaceré varianty Stadiona s 11 a v kúte to bolo motokolo ČZ. Späť popri druhom múre som míňal pretekové motocykle a sekciu motocyklov ČZ nielen s medzivojnovými modelmi. Než som opustil túto výkladnú skriňu míňal som zahraničné veterány Norton, či BMW, ktorým sekundovali Jawy 500 OHC. Rodina zostala v altáku na dvore, no keďže opäť začalo pršať presunuli sa do vnútra, kde ich tiež obslúžili. Dcéra ma usmernila na jednu zastrčenú miestnosť, ktorá ale nebola to pravé orechové. Nachádzalo sa tam všetko od starých šijacích strojov, žehličiek, televízorov, lyží až po jeden jediný motocykel. Zhodnotil som to tak, že na záver tam ešte nakúknem. Cez dvor som sa dostal do starej stodoly, ktorá zrejme spájala priestory viacerých dvorov v ktorých bolo veľké množstvo veteránov a to nielen motocyklových. V najbližšej prechodnej miestnosti boli exponáty z Považských Strojární doplnené rôznymi bicyklami a Velorexom. Boli tam poväčšine Pioniere „Jednosedadláky“ 555, ktorým sekundovala najvýkonnejšia slovenská motorka SK 90 Roadster. Oproti bol tiež Jednosedadlák s reumaplechmi a zablúdený Stadion, či Pérák a nejaký bicykel. V ďalšej tiež priechodnej miestnosti bol tiež Pionier, no Jednohrb, všelijaké bicykle, z ktorých ma zaujalo náradie bratov Pospíšilovcov, ktorí dlhé roku hrávali bicyklebal. Keď už ich roky dobehli a unudení tým, že vo svete nebolo nikoho, kto by ich porazil išli do dôchodku. Prezentácie tohto športu tým absolútne prestali a od vtedy už nebol žiaden priamy prenos, ani len záznam v žiadnej televízii.
Ďalej v miestnosti boli trojkolky prezentované nestárnucim klasikom Velorexom a nákladnou trojkolkou Zündapp. Viackolesových exponátov tam bolo tiež dosť ako napríklad „stabilák Slávia“ a autoveterán Trabant. Vystavené veterány postupne prešli do exponátov domácich motocyklových značiek Jawa a ČZ. Bolo ich tam naozaj dosť. Vrcholným exponátom bola okrytovaná Jawa bez plexiskla a bez výfuku. Po niekoľkých schodíkoch, zrejme pôvodnej pajty vedľajšieho dvora som sa ocitol v dvojtaktnom 50-kovom svete doplnenom Warburgom a iným zahraničným autom.
Než som sa tam ale fyzicky dostal zaujali ma mladice, o ktorých som v mladosti sníval. Malá Kawasaki 125 s malou kapotážou okolo motora a reflektora, s odlievanými kolesami navodila vo mne svižnú pohodu a Jawa pre Šesťdňovú mi pripomenula doby, keď boli československé stroje konkurencieschopné, no s odretými ušami. Zátišie dopĺňala klasická Jawa 350 638. Obďaleč stál francúzky Chrysler Simca 180 a pri náprotivnom okne staručký prvorepublikový náklaďáčik s volantom na pravej strane. Samozrejme nechýbal tam ani starodávny bicykel s „baranmi“, teda riadidlami z predchodcu Favorita.
50-kovej sekcii v hale dominovali 05-ky a 20-ky za asistencie jedného Mustanga. Niektoré javili známky amatérskej úpravy, hlavne 20-ka s kormánom s hrazdičkou. Za nimi na pódiu boli mopedy Jawetta a Stadion, ktoré beriem ako dvojvaječné dvojčatá. Zahraničný moped Puch mal podobnú koncepciu prednej vidlica ako Jawetta a okapotovaný Puch bol malým motocyklom. Tieto klasické 50-ky dopĺňala jednorýchlostná Babetta. V náprotivnom kúte boli tiež klasické kývačky a tiež 634-ka. Pri presklených dverách dvojtaktnú atmosféru dopĺňal klasický Wardburg 353 a oproti nemu v ďalšom kúte Simca Aronde. Stena veľa nej bola posiata motocyklovými rozetami od výmyslu sveta a ďalšími drobnosťami. Pri vychádzaní z tejto bývalej pajty som narazil na depozitné vozidlá v nálezovom stave a rôznorodé náhradné diely.
Postupne som opustil túto halu a po usmerňujúcich šipkách som sa cez „humno“ dostal na parkovisko áut ubytovaných hostí v tomto zariadení. V zadnej časti tohoto „zadného dvora“ som navštívíl ostatnú halu v ktorej bol sklad náhradných dielov nielen na veterány, ale aj sklad kosačiek, záhradného nábytku a pracovného náradia. Po zmapovaní všetkých výstavných hál som sa vrátil do miestnosti hneď vedľa baru a znovu sa tam poobzeral. Pri tomto podrobnejšom skúmaní som predsa len narazil na nekompletný motor z Považia z Manetu M90. Ten jediný motocykel, čo tam bol bola kývačka unifikovanej rady Jawa-ČZ a na nej ma zaujal nosič, ktorý som len málokedy na dnešných veteránoch videl. V minulosti bol tento praktický nosič dosť bežný, pretože bočné kufre a top case ako ich poznáme dnes, neexistovali. Na prívesný vozík PAV si nie každý trúfol a jazda s postranným vozíkom, to je podľa mňa kapitola sama o sebe. Nezažil som to, no predpokladám, že štýl je od sólo jazdy na hony vzdialený.
Moja dcéra si na jednom takom stroji vychutnala pózovanie znovu, pretože pred našou návštevou v tomto veteránskom raji jej to nestačilo. Myslím, že pútač v podobe červenej side z Ukrajiny na to bol naozaj vhodný. Najbližšie sa pozrieme na múzeum v Znojme.
Autor: Gilbert
Pridajte prvý komentár