Veteerány deťom – Rozprávky na koľajniciach 7: Ferovo tajomstvo

Minule sme sa dozvedeli, že rušeň, ktorý sa volal Fero, strašne rád veľa klamal, s čím nakoniec naštval správcu depa, v ktorom býval. A ten sa naštval až tak, že naňho zavolal nášho starého známeho čarodejníka Alhábiho, ktorý Fera v spánku zaklial tak, že po každom klamstve, ktoré vyriekol, mu narástol nos podobne ako Pinocciovi. A to využil dokonale – naposledy povedal takú lož, že mu narástol nos taký dlhý, ako bol jeho kotol. Aby sa tejto kliatby zbavil, musel najprv tri dni neklamať, aby sa mu nos zmenšil na pôvodnú veľkosť a potom tri roky takisto neklamať, aby kliatba prestala účinkovať. Nasledujúca rozprávka je o skúške, ktorá toto ťažké obdobie, kedy nesmel ani raz zaklamať, aby mu nos už nikdy nenarástol, završovala. Ako ju zvládol? Tak to sa dočítate v dnešnej časti Rozprávok na koľajniciach.

Boli to už skoro tri dni, tri noci a tri roky, čo rušňu Ferovi narástol ohromne veľký nos za to, že stále klamal. Počas toho času sa mu našťastie darilo neklamať, aj keď mal chvíle, kedy len tak-tak že nezaklamal, pretože keby čo len raz povedal klamstvo, nos, vďaka ktorému nemohol vyjsť z depa by sa mu vrátil a pri ďalšom klamstve by mu narástol dvakrát taký dlhý. Dôkazom toho, že počas tohto obdobia nepovedal ani jednu lož, bol jeho nos, ktorý bol stále taký malý, aký bol pred zakliatím. Preto ráno v deň, kedy malo uplynúť obdobie, počas ktorého nesmel ani raz zaklamať, aby sa mu ohromné nosisko už nikdy nevrátilo, prišiel za ním riaditeľ s veľmi ťažkou a dôležitou úlohou. „Ahoj Fero! Podľa Alhábiho má práve dnes nastať čas, kedy sa končí tvoja kliatba. Preto ti dávam veľmi prísne tajnú úlohu, ktorá preverí tvoju schopnosť udržať tajomstvo a pritom nezaklamať. Môžem ti ju prezradiť?“ Fero tíško súhlasil. „Tak ma počúvaj: Dnes večer by mala byť doma pani Klincová, ktorá býva hneď vedľa čiernoleskej stanice. Mám pre ňu odkaz, ktorý sa nesmie nikto iný dozvedieť. Ten odkaz znie, že o týždeň by som mal mať voľno a tak by som mohol za ňou prísť. Ten odkaz nikomu inému nepovedz, len tomu, komu som ti prikázal!  Tak šťastnú cestu, nezabudni, čo máš komu povedať a nikomu inému to nepovedz. Jasné?“ „Jasné!“ súhlasil s bojovou úlohou Fero a keď nastal čas, aby tajnú správu doručil, vydal sa na cestu. Našťastie mal na cestu do Čierneho Lesa aj iný dôvod – mal tam doviezť náklad uhlia. A tak vyrazil.

Prvá zastávka bola pri návestidlách na pumpe v Ďatelinovciach. Stála tam aj Malá Nella. Hoci sa Fero nemal čoho báť, predsa mu znel v ušiach riaditeľov príkaz: „Ten odkaz nikomu inému nepovedz, len tomu, komu som ti prikázal!“ A tak, keď sa ho Nella spýtala, čo sa tvári tak neisto, povedal: „Mám taký zlý pocit….“ „Aký zlý pocit?“ spýtala sa ho Nella. „Mám taký zlý pocit, že sa budem musieť počas cesty znova zastaviť!“ „A prečo? Máš hádam niečo, s čím nemáš po ceste nikde zastaviť?“ „Nie, ale mám prísne tajnú úlohu! Nosím dôležitú správu na opačný koniec Tramtárie a tú sa nikto nesmie dozvedieť!“ „Nikto? Tak to sa radšej ani nebudem pýtať, ahoj!“ rozlúčila sa s ním Malá Nella a keď Fero dostal zelenú, rozbehol sa aj on. O čosi ďalej, za stanicou v Kríkove, musel zastaviť znova. Tam ale ako na potvoru stál Lojzko, ktorý bol s Tonkom známy tým, že rád vyťahoval tajomstvá. „Ahoj!“ pozdravil sa mu. „Ahoj!“ odpovedal Fero. „Môžem sa spýtať, čo nové?“ Fero radšej pomlčal, aby to Lojzko z neho nevytiahol. „Aha! Máš tajomstvo! Počúvaj, povedz mi ho!“ „Nie!“ „Prečo?“ „Lebo!“ „Prečo?“ dobiedzal do Fera Lojzko. „Lebo tak!“ odpovedal Fero razantne, aby nemusel o tajomstve ani ceknúť. „Ale čo! Máš tajomstvo, povedz mi ho!“ „Nie!“ „Prečo?“ „Lebo je to prísne tajné!“ snažil sa Fero odradiť Lojzka od toho, aby mu vyzradil tajomstvo. „Mne je to jedno, či je to prísne tajné, alebo nie je! Sem s tým!“ „Nie!!!“ „Prečo?“ stále nedával pokoj Lojzko. „Lebo tajomstvá sa nemajú prezrádzať!“ povedal Fero celý červený a spotený od toho, čo má povedať, aby sa Lojzko nič nedozvedel a aby mu nenarástlo nosisko tesne pred koncom kliatby. Našťastie Ferovi onedlho rameno dalo voľno a tak mohol smelo vyraziť ďalej. Na ďalšej stanici, v Pohorníkove však narazil na podobný problém, ako bol Lojzko. „Ach, nie! To je jeho parťák, Tonko!!! Ten vyťahuje tajomstvá ešte horšie!“ A tak, keď mu Tonko povedal „Ahoj!“ odpovedal mu iba „Ahoj!“ a nič viac. „Iste máš nejaké tajomstvo!“ Fero mlčal. „Tváriš sa tak!“ Fero ďalej mlčal. „No tak bude to?“ vyzýval ho Tonko a začal naňho hlasno vypískovať. „Nepískaj na mňa toľko! Bolia ma z toho uši!“ „Ó, vážne? Nerobí to náhodou to tvoje tajomstvo?“ „Nie!“ „A prečo mi ho nechceš povedať? Zakázal ti to niekto?“ „Áno, riaditeľ.“ odpovedal mu Fero. „Ó, tak ty to tajomstvo máš od  riaditeľa! To je výborné! Sem s ním!“ „Nie!“ „A prečo?“ „Lebo mi ho prikázal povedať len jednej jedinej osobe a nikomu inému!“ „Tak tou osobou som ja!“ hrdil sa Tonko. „Nie, nie si!“, odbil ho Fero, „Tá je ešte ďaleko, preďaleko!“ „A kde?“ dobiedzal Tonko. Zrazu Fero dostal výborný nápad – vymenuje všetky stanice, cez ktoré musí ešte prejsť, aby sa dostal do Čierneho Lesa. „Tak to na mňa ešte čaká stanica Zelené Mesto, potom na jednokoľajke Zátrnkové Teplice, Piskorovce, za nimi už na konci jednokoľajky sú Dierovce, potom Medvedíkovce…“ našťastie nemusel vymenovať všetky stanice, pretože práve naskočila zelená. „Tak sa maj!“ zapískal Fero na Tonka a uháňal, čo mu sily stačili. „Už nikdy nikomu nepoviem ani slovo! Je to utrpenie!“ zvolal, keď sa hnal po trati. A tak každú lokomotívu, ktorú po ceste stretol, iba pozdravil zapískaním. Našťastie nikto už doňho nedobiedzal tak, ako Lojzko s Tonkom.

Keď došiel do stanice Čierny Les, nikoho v susednom domčeku nevidel. Nesvietilo sa v ňom. „Ách, je to v háji! Nikto tam nie je!“ zahrešil Fero a tak smutne čakal na chvíľu, kedy sa v domčeku niekto objaví. V domčeku nikto ani muk, zato do stanice prišiel rušeň Hubert. „Ahoj, Fero, čo si taký smutný?“ „Ale… mal som doniesť jednu správu jednej osobe blízko tejto stanice a nikoho takého nevidím.“ smutne povedal Fero. „Ale to nič, neboj, niekto príde, určite príde! A navyše ja sa o tajné správy nezaujímam! Všetky tvoje tajomstvá zostanú v utajení! Videl si ma už niekedy, že by som z niekoho ťahal tajomstvo?“ „Nie.“ „Tak čo sa bojíš! Nikto okrem mňa a teba tu nie je, nemusíš sa báť o tajnú správu!“ „Ale to neznamená, že sem nikto iný nemôže prísť!“ vysvetľoval Fero svoje obavy. „Kým sme tu my dvaja, nikto sa nič nedozvie, to ti garantujem! Navyše pozri, v tom okne sa svieti! A zdá sa mi, že niekto z neho aj pozerá!“ Naozaj, niekto sa z okna na domčeku pri stanici obzeral po okolí. Bola to pani Klincová, čo čakala na tajnú správu od Fera. Fero ku nej podišiel a pošepkal: Mám pre vás tajnú správu!“ „Áno? Od koho?“ spýtala sa pani. „Je od nášho pána riaditeľa!“ zašepkal Fero a potichučky povedal: „Pán riaditeľ by mal mať o týždeň voľno a tak by mal za vami prísť!“ „Ó, to je výborné!“, potešila sa, „Hneď mu zavolám, že sa naňho teším!“ A tak Fero bol šťastný, že misiu splnil. Navyše mal aj iný dôvod na radosť – hodiny na neďalekej veži začali odbíjať siedmu hodinu. To bol znak, že kliatba s dlhým nosom pominula a teda môže znova klamať, až by sa hory zelenali. Vtedy dobehli na stanicu Lojzko s Tonkom. „Hej, ty, tak nám už povedz to tajomstvo!“ žobronili. „Neskoro!“, zasmial sa Fero, „Už som to tajomstvo odovzdal správnemu človeku a navyše už vám môžem povedať, čo len chcem! Práve odbila hodina konca mojej kliatby!“ „To nie je fér!!!“ ziapali obe dotieravé mašinky. „Ale je! Pretože nútiť niekoho, aby vyzradil tajomstvo, ktoré nie je pre neho, je nechutné a zvlášť vtedy, ak je to tajná správa od niekoho, koho si vážime! He he!“

Autor: Sergej

Be the first to comment

Leave a Reply

Your email address will not be published.


*


Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.