Milé deti! Hoci som začiatkom októbra pri poslednej časti seriálu Nové rozprávky o Katke (alebo Katka v Tramtárii) oznámil, že v novebri sa tu objaví nový seriál, počítačový škriatok znova všetko zmenil a keďže som nemal pripravenú vianočnú rozprávku z nového seriálu, rozhodol som sa, že týmto vianočným špeciálom sa ešte vrátim k Novým rozprávkám o Katke. Pôvodne som túto časť vôbec neplánoval zverejniť, ale osud rozhodol inak a tak vám dnes prinášam druhý vianočný špeciál o mašinke Katke, ktorú mnohí z vás iste poznajú z Detskej železnice v Košiciach.
Bol práve koniec novembra. Hoci Vianoce boli ešte celkom ďaleko, vianočná atmosféra už tu bola, lebo sneh napadol už v polovici novembra. A keď sa v dedinách v okolí mesta Kvačína objavili plagáty pozývajúce na mikulášsky program v meste, deti všade výskali: „Bude Mikuláš v meste! Bude Mikuláš v meste!“ Inak nebolo ani v dedinách pod horami, kadiaľ viedla podhorská železnica, kde v tom čase miestnym mašinkám pomáhala lokomotívka Katka. Keď uvidela výskajúce deti, opýtala sa ich: „Tešíte sa na Mikuláša v meste?“ Deti jej s radosťou odpovedali: „Áno, bude tam Mikuláš, Snehulienka, čert, anjel, ale hlavne rozžiarený stromček a kopa darčekov!“ „Hmm, tak to musí byť niečo výborné, keď sa tak tešíte!“ zamyslela sa Katka a odišla s nákladným vlakom.
Neskôr, keď priviezla iný nákladný vlak, ktorý prišiel lanovkovým výťahom z hôr, všimla si neďaleko deti, ktoré stavali snehuliaka. Ale Katke sa niečo na nich nepozdávalo – na rozdiel od detí, ktoré stretla predtým, boli tieto smutné. Podľa roztrhaného oblečenia plným všelijakých záplat zistila, že sú chudobné. Podišla za nimi a spýtala sa ich: „Čo ste také smutné, deťúrence? Veď ani sa nenazdáte a už tu bude Mikuláš!“ Dievčatko, čo stálo najbližšie k trati, zafňukalo: „Veď práve! Ostatné deti z našej dediny pôjdu do mesta, ale my musíme ostať doma, lebo naši rodičia nemajú peniaze na cestu…“ A ďalšie pridalo: „Nielen z našej, ale aj z okolitých dedín…“ „To stačí! No, veru neviem, ako by som vám pomohla. Moje koľajnice priamo do mesta nevedú a autobus z mesta do Černicova chodí len v lete. Navyše pre všetky deti z tohto kraja nemám toľko vagónikov, aby som vás všetky odviezla…“
Katke bolo z toho smutno. Už sa netešila s prvými deťmi na Mikuláša v meste, naopak, rozmýšľala, ako by pomohla chudobným deťom prežiť krajšieho Mikuláša. Kým si šinula po trati, zrazu uvidela na blízkej ceste známe nákladné auto, Lízu. Aj tá bola smutná. Preto sa Katka Líze prihovorila: „Ahoj, Líza! Aj ty si smutná?“ „Áno. K tunajšiemu obchodníkovi prišiel inšpektor, a keď zbadal tieto škatule plné sladkostí, čo veziem a sú podľa neho po záruke, okamžite ich nariadil zničiť. A tak tieto sladkosti veziem do spaľovne, kde sa zmenia na prach a popol…“ Na chvíľku sa odmlčala, potom pokračovala: „Pritom obchodník by ich najradšej rozdal chudobným deťom, ale inšpektor bol neúprosný.“ Katka zrazu dostala nápad: „Počkaj, Líza! Niečo mi prišlo na um!“ „Deje sa niečo, Katka?“ divila sa Líza. „Mám to! Keď nemôžem odviezť chudobné deti na Mikuláša v meste, tak nech príde Mikuláš za nimi!“ Líza najprv nechápala, čo Katka povedala, ale zrazu sa jej myseľ rozjasnila. „Á, už rozumiem, čo máš na mysli, Katka, už mi je všetko jasné! Namiesto do spaľovne odveziem tieto sladkosti do Černicova!“ Hneď nabrala smer Černicov. Katka už bola o niečo veselšia a zamyslela sa: -Sladkosti už mám. Len kde zoženiem Mikuláša? A kde čerta, anjela a Snehulienku?-
Cestou do Černicova dumala a dumala, až kým pri zastávke Saláš nestretla baču z Černicova. „Dobrý deň, Katka!“ pozdravil ju bača a Katka nadšene zvolala: „Á, už to mám!“ „Čo máš?“ čudoval sa bača. „Pamätáte sa na to, ako ste mi raz v lete rozprávali, ako ste kedysi robili Mikuláša pre deti v miestnej škole?“ „Pamätám, Katka, pamätám. Čo, chceš, aby som ho robil zase?“ „Presne tak! Chudobné deti by to náramne potešilo.“ „Nuž… nedbám, Katka! Aspoň oprášim svoj starý mikulášsky kostým, čo sa už mnoho rokov povaľuje na povale v kolibe a zaspomínam si na staré časy, keď som bol o čosi mladší.“, usmieval sa bača, „A keď už sme pri tom, tak niektorý z pastierov určite príde robiť čerta.“ Katke zažiarili oči: „To by bolo super! Už mám Mikuláša a čerta, ale… kde splaším anjela a Snehulienku?“ „Určite ich nájdeš rovno pod svojím komínom.“ rozlúčil sa s Katkou bača a Katka uháňala ďalej. V Černicove nikoho nevidela a tak išla do veľkého depa v Kvačíne, kde našla Zuzku s Kvetkou a aj Danku s Jankou.
„Ahoj, Katka! Čo si tak priletela?“ privítala ju Zuzka a Katka hneď všetko porozprávala: „Pod horami som stretla chudobné deti, ktoré sa mi vyžalovali, že nemôžu ísť na Mikuláša do mesta, lebo ich rodičia nemajú peniaze na cestu a tak ma napadlo urobiť pre ne Mikuláša na našej železnici. Detská sa predsa nevolá nadarmo!“ Zuzka sa zamyslela a odvetila: „Máš pravdu, Katka. Mikuláš na našej trati je veru pekná myšlienka a bola by škoda, keby sme to neurobili. Našu železničku by to náramne oživilo!“ „Takže s tým súhlasíte?“ potešila sa Katka. „Pravdaže, len ktovie, či s tým bude súhlasiť aj správca! Do prasknutej pece, my o vlku a vlk za humny! Pozri, už ide sem!“
Naozaj, správca depa práve podišiel k mašinkám. Katka využila túto príležitosť a porozprávala mu o svojom pláne urobiť Mikuláša pre chudobné deti na černicovskej trati. Správca pozorne počúval a nadšene súhlasil: „Nie je to zlá myšlienka, práve naopak! Výborná! Urobíme dobrý skutok a našu malú-veľkú železničku to krásne oživí!“ Katka po týchto slovách bola nadšená ako nikdy predtým. Od radosti sa aj začervenala. Jej radosť ale netrvala dlho, lebo správca ju prerušil: „Lenže… Kde chceš vziať Mikuláša? Kde čerta s anjelom? A kde Snehulienku? Odkiaľ zoženieme sladkosti? Tým, že si vymyslela Mikuláša, si ma postavila pred neľahkú úlohu!“ „Nemajte obavy, pán správca, o všetko som sa už postarala. Chýba mi už iba Snehulienka a anjel.“ Zrazu sa z vagónika Detskej železnice odstavenom vo vozovni ozvalo: „Spomína tu niekto anjela a Snehulienku?“ Vzápätí sa v jeho dverách objavili dve mladé sprievodkyne. V skutočnosti to boli víly z lesa pri susednom meste Husiarove, ale to vedeli iba Katka so Zuzkou, ostatní o tom nemali ani poňatia. „A čo, rady by ste nimi boli?“ obrátil sa na ne správca a víly prikývli. „No, keď ste také krásne, tak vám tie úlohy rád zverím!“ usmieval sa správca od ucha k uchu. Katka sa tiež usmievala, nayvše sa červenala ešte väčšími, než predtým, lebo s pomocou víl vôbec nerátala. „Len kostýmy si musíte zohnať samy, lebo žiadne nemáme.“ dodal správca a víly-sprievodkyne na to: „Nevadí! Máme doma nejaké staré handry, tak si z nich kostýmy ušijeme!“ „A ako!“ chichúňala sa Zuzka, lebo dobre poznala ich šitie. Nie že by šili zle, naopak, šijú nádherne, ale žiadne kostýmy si neušijú, lebo na anjela a Snehulienku sa rovno premenia, rovnako, ako sa premenili na sprievodkyne.
Odvtedy prešlo niekoľko dní a za ten čas sa všetci horlivo pripravovali na veľký deň. Kým v Černicove balili sladkosti, ktoré priviezla Líza, do mikulášských balíčkov, vo veľkom depe zdobili mašinky a vagóny. Výzdoba bola špeciálna, lebo si povedali, že urobia dva zvláštne vlaky – jeden anjelský a druhý čertovský. Preto zo Zuzky a Janky spravili čertov a z Kvetky a Danky urobili anjelov. Aj vagóniky vyzdobili podobne. Katku neozdobovali, lebo veľmi netúžila po tom, aby bola ozdobená. „Načo? Mojou ozdobou je môj šál!“ vravievala a preto správca rozhodol, že bude ťahať osobitný vláčik, v ktorom sa budú voziť iba Mikuláš, čert, anjel a Snehulienka. Jej vláčik, ktorý mal iba jeden vagón, ozdobili osobitne, aby sa dal ľahko rozlíšiť od ostatných. Hoci Katka nebola ozdobená, výborne sa zabávala na tom, ako jej sestry a obe motorové dvojčatá pretvorili.
„Som čert! Som hrozný čert!“ strašila Zuzka. „Bojím, bojím!“ stonala Danka, ale všetci vedeli, že sa mašinky iba hrajú. Výzdoba sa robotníkom naozaj podarila, lebo Zuzka s Jankou vyzerali ako naozajstní čerti a Kvetka s Dankou ako praví anjeli. Aj vagóny boli pekne vyzdobené, jeden mal červené ozdoby a druhý biele. Inak bol ozdobený vagónik, v ktorom sa mal voziť Mikuláš, lebo ten mal zelené ozdoby. „Deťom sa to určite bude páčiť!“ usmieval sa správca, keď si prezeral ozdobené mašinky a vagóny.
Konečne nastal deň D. Vtedy sa Zuzka s Jankou pripojili k vláčiku s červenými ozdobami a Danka s Kvetkou k vláčiku s bielymi ozdobami. Katka dostala vagónik ozdobený zelenými ozdobami. Všetci – aj Mikuláš s čertom, alebo inak bača s pastierom – už boli v depe, len Snehulienka a anjel akosi chýbali. Správca si robil starosti:
„Ak do piatich minút neprídu, budeme musieť odísť bez nich.“ Čakali teda tých päť minút a keď sa ani potom v depe neukázali, správca zavelil: „Ideme!“ Mikuláš s čertom nasadli do Katkinho vagóna a všetky mašinky smutne vyrazili. Mali byť prečo smutné, lebo čert bez anjela je hlavne na Mikuláša ako koláč bez sladkej chuti. A kto iný vedel okrem čerta rozveseliť deti lepšie ako Snehulienka? Bez Snehulienky a anjela pôsobil černicovský mikulášsky expres akosi smutnejšie.
Ale keď všetky tri vláčiky prišli do Černicova, všetci od prekvapenia takmer spadli z nôh, mašinky, pochopiteľne, z kolies. V staničke žiaril nádherne vyzdobený stromček a pod ním – Snehulienka a anjel. „Čo na to poviete?“ usmievali sa obe šibalsky. „Je úžasný! Nádherný! Deťom sa určite bude páčiť!“ neskrývala svoje nadšenie Zuzka a ostatní s ňou súhlasili, lebo tak krásne vyzdobený stromček ešte nikdy nevideli. Správca sa však na Snehulienku a anjela pozrel prísnejšie: „No… a my vás v depe hľadáme ako hlupáci! No nič, nasadnite, aby sme neprišli neskoro! Prvá pôjde Zuzka s Jankou, za ňou Kvetka s Dankou a Katka pôjde posledná!“ Anjel a Snehulienka nastúpili a celá paráda vyšla na trať. Deti ich totiž čakali až na Alpínke.
Keď Zuzkin čertovský vláčik a Kvetkin anjelský vláčik prišli na Alpínku, deti, ktoré privezol rušeň Petrík, nadšene výskali. Len keď sa obzerali, kde je Mikuláš, boli sklamané. Zuzkin rušňovodič ich však utešil: „Nezúfajte, detičky, Mikuláš čoskoro príde! Aha, pozrite, už je tu!“ ukázal na prichádzajúcu Katku a Katka, aby privítala deti, radostne pískala. Z okien jej vagóna sa vykláňali Mikuláš, čert, anjel a Snehulienka, ktorí mávali deťom. Čert mával červenými vidlami a hrozil deťom, že ak nebudú poslúchať, strčí ich do vreca a odnesie do pekla. Keď Katka zastavila, všetci štyria vystúpili a Mikuláš sa prihovoril deťom. Deti mu recitovali básničky, spievali pesničky a Snehulienka im za to rozdávala balíčky plné sladkostí. Ej, to bolo radosti. Také štastné boli málokedy. Keď už každý mal svoj balíček, Mikuláš popohnal deti do čertovského a anjelského vláčika a všetci odišli na spiatočnú cestu. Tentoraz ako prvá išla Katka a čertovský vláčik s anjelským nasledovali za ňou.
Hneď, ako deti vystúpili v staničke v Černicove, uvideli stromček a zvolali: „To je krása!“ Decká boli zo stromčeka ohromené. Spamätali sa, až keď na ne zavolal Mikuláš: „Milé deti! A teraz sa zahrajeme!“
Najprv ich pozval na naháňačku s čertom. Deti vôbec netrebalo prehovárať, naopak, Snehulienka musela vyberať. Pri tejto hre sa deti dosýta vyšantili. Po naháňačke boli ďalšie hry, ako stavanie stromčeka z veľkých kociek, hľadanie darčekov schovaných na stanici, alebo jedenie jablka zaveseného na šnúrke s rukami za chrbtom. Nakoniec sa všetci zabavili pri guľovačke s Mikulášom, do ktorej sa zapojili dokonca aj posádky všetkých černicovských mašiniek.
Katka s dojatím sledovala šťastné detské tváričky. A nielen ona. Dojalo to aj „čertice“ Zuzku a Janku, ale aj „anjelíčkov“ Kvetku a Danku. „Nikdy predtým neboli také šťastné!“ poznamenala Zuzka a ostatné mašinky s ňou súhlasili.
Keď sa guľovačka skončila, deti nasadli do čertovského a anjelského vláčika a viezli sa späť na Alpínku. Tam ich už čakal Petrík, ktorý medzitým privezol ďalšie deti. Hneď, ako Petrík odišiel s prvými deťmi, všetko sa začalo odznova. Mikuláš znova počúval pesničky a básničky chudobných detí a Snehulienka zase rozdávala mikulášske balíčky. Čert znova strašil deti a anjel ich upokojoval. Potom sa deti zviezli čertovským a anjelským vláčikom do Černicova, kde sa hrali s Mikulášom, čertom, anjelom a Snehulienkou. V zápale hry deti posadili čerta na sánky a pustili ho dole kopcom. Po guľovačke Zuzka s Kvetkou, Katkou a oboma motorovými dvojičkami vyviezli deti na Alpínku, kde zase čakal Petrík s novým návalom detí. Tak sa to opakovalo až do večera, kedy Katka s ostatnými mašinkami odišli z Alpínky až do veľkého depa v Kvačíne. Tam zo všetkých mašinek a vagónov zložili ozdoby a Mikuláš s čertom sa zmenili na baču s pastierom zo saláša nad černicovskou traťou. Iba anjel a Snehulienka kamsi zmizli. Zuzka a Katka dobre vedeli, kam, ale správcovi nič nepovedali, pretože nechceli víly zradiť. Našťastie správca po nich nepátral, lebo si myslel, že už išli domov. Namiesto toho sa obrátil ku Katke: „Dobrá práca, Katka! Nič také by mi ani vo sne nenapadlo. Vďaka tebe a tvojmu nápadu urobiť Mikuláša pre chudobné deti na našej trati je Detská železnica v Černicove o čosi známejšia. Navyše ma to napĺňa pocitom, že sme spoločne urobili dobrú vec.“
Katka odvetila: „Som šťastná, že sa vám to páčilo, pán správca. Bála som sa, že sa s týmto u vás nestretnem s pochopením, ale našťastie som sa mýlila. Nič lepšie som si nemohla priať!“ A ostatné mašinky s ňou súhlasili.
Odvtedy prešlo niekoľko hodín. Hoci bola hlboká noc a všetky mašinky tvrdo spali, v depe sa predsa dialo niečo zvláštne. Priamo ku Katke kráčal zvláštny starý pán. Niesol v ruke veľký košík a potichu sa Katke prihovoril:
„Holá hou, Katka, nože sa zobuď! Mám pre teba dôležitú novinu!“ „Čo-čože sa to deje?“, zazívala Katka, „Čo tu robíte, pán bača, v takú neskorú hodinu?“ „Horkýže bača! Pozri na mňa lepšie! V rôznych podobách ma poznajú deti na celom svete!“ „Len nerobte žarty,“ zahundrala Katka, „určite nie ste pravý Mikuláš!“ Zvláštny deduško jej odpovedal: „No, Katka, keď na mňa neveríš, ber to tak, že som tu ani nebol!“ A pobral sa preč. Katka ho však zadržala: „Čože? Vy mi týmto… chcete povedať… že ste… ste pravý Mikuláš?“ Deduško sa otočil a zasmial sa: „Áno, Katka! Uhádla si!“ „Tak mi to, prosím, odpusťte! Nevedela som, že ste pravý Mikuláš!“ „Odpúšťam ti Katka, lebo odpúšťať sa má a poprosila si ma o odpustenie. Ale nie preto som tu. Prišiel somťa pochváliť za to, čo si dnes vykonala. Urobila si chudobným deťom radosť tým, že si ich obdarovala a to je najdôležitejšie, lebo si pomohla svojím blížnym. A pomôcť blížnemu, to je najdôležitejšia vec na svete. Preto ti darujem túto vianočnú guľu, aby si na svoj dobrý skutok nikdy nezabudla.“ Katka od prekvapenia vypleštila oči a otvorila ústa. Nechápavo pozerala na guľu na vianočný stromček, ktorú jej daroval samotný Mikuláš. Keď sa spamätala, zasmiala sa: „Ale, veď vy predsa nosíte sladkosti!“ „A podľa teba ktorá parná lokomotíva jazdí na sladkosti?“ „O žiadnej síce neviem, ale ktovie… Za tých sto dvadsať sedem rokov, čo som na svete, som zažila všeličo.“ smiala sa Katka. „No vidíš! Preto som ti dal tú guľu! Dobrú noc a veselé sviatky!“ rozlúčil sa s ňou Mikuláš. „Dobrú noc a šťastnú cestu!“ zavolala Katka za ním. Dlho-predlho sa potom dívala na prázdne depo, až kým nezaspala.
Ráno, keď sa zobudila, myslela si, že nočná príhoda s Mikulášom bola len sen. Ale keď prišel správca a pri pohľade do koľaje, na ktorej stála Katka, sa divil „Čo tu robí táto guľa?“, pochopila, že nočná návšteva Mikuláša bola skutočnosť a preto rozpovedala nielen správcovi, ale aj všetkým mašinkám v depe, čo sa stalo v noci. Všetci s údivom počúvali a keď skončila, správca dodal:
„A ja som si myslel, že Mikuláš nosí darčeky iba deťom!“
Autor: Sergej- (Tomáš Halža)
Pridajte prvý komentár