Svadobná električka v Bratislave 3

V predošlých dvoch častiach som naznačil, že som sa zúčastnil jazdy svadobnou električkou z bratislavskej Rače do centra bratislavského Starého Mesta, do jeho historickej časti, konkrétne do Zichyho paláca na svadobný obrad mojej netere a jej milého. Bol to pre všetkých zúčastnených obrad, ktorý sa hlboko vryl nielen do ich pamäte, ale aj do podvedomia, ktoré je stále neprebádaným územím v správaní človeka. Staršie generácie (veku starých rodičov nevesty a ženícha) si pri obrade aj poplakali.

Atmosféra euforického šťastia držala všetkých svadobčanov aj po tom, keď už novomanželia vyšli na nádvorie spomínaného Zichyho paláca. Deti šantili, spontánne sme mladomanželom gratulovali a neodmysliteľným bolo fotenie sa s nevestou a ženíchom. Zbehlo sa to všetko tak príjemne, že až správkyňa budovy všetkých vytrhla z nádhernej eufórie. Zvestovala totiž všetkým prítomným, že je nevyhnutné prenechať priestor ďalšiemu páru, ktorý sa aj so sprievodom začal schádzať v uličkách Starého Mesta a pomaličky sa blížil do paláca na „Svoj“ svadobný obrad. Náš sprievod sa teda zoradil a presúval späť k historickej budove SND a k svadobnej električke. Opäť sme boli stredobodom pozornosti turistov a hosťov kaviarničiek, ktorých vonkajšie sedenia lemovali našu trasu uličkami Starého Mesta. Keď šofér električky zbadal sprievod, začal oduševnene cinkotať svojím zvončekovým klaksónom.

Nadôvažok každého, kto sa k električke priblížil znovu príjemne privítal na palube a osobitne nevestu a ženícha, ktorí sa teraz jazdy do Rače zúčastnili, lebo z Rače odchádzali samostatne. Dokonca pomáhal aj najmladšej svadobčanke, ktorá spokojne spinkala v svojom kočiariku, ktorý svojimi tvarmi tiež navodzoval časy, keď nevesta bola malým bábätkom v opatere svojho starého otca, ktorý ju vtedy kočíkoval. Ani tentokrát nevesta a ženích neunikli objektívom fotoaparátov a mobilov v rukách ostatných pasažierov električky.

Na radosť všetkých sa električka nevracala k tunelu, ale namierila si to na, ako kedysi, tak aj dnes frekventovanú trasu od bývalého Starého mosta, Šafárikovho námestia, k Manderle a bývalému Prioru na Kamennom námestí. Rozbehli sme sa od parčíka pred Redutou popri budove historického SND po Jesenského ulici.

Zamyslel som sa nad týmto priestorom. Ako študent som to tu navštevoval často nielen pre príjemnú pohodu, kedy som intenzívne vnímal sálajúcu históriu z každého centimetra priečelia všetkých historických budov, ale pre kľud v parčíku, keď som si dával spicha s kamarátkami a kamarátmi. Služobne som sa tu ocital vtedy, keď z mne nepochopiteľných pohnútok som bol neustále konfrontovaný s tým istým človekom, ktorý mi jasne dával najavo, že raz doplatím na politickú nespoľahlivosť svojich rodičov a ich priamych príbuzných. Dialo sa to neďaleko na Fajnorovom nábreží v budove Okresnej Vojenskej Správy. Vždy ten istý uniformovaný jedinec ma presviedčal, že jediné možné štúdium na vysokej škole je práve pod krídlami ČSĽA (Československej ľudovej armády) v odbore ktorý mi určí armáda a nie v odbore, ktorý študovať chcem. Po každom takomto pohovore, ktorého odmietnutie by mi prinieslo ozajstné vymývanie mozgu som práve v tomto priestore relaxoval a predstavoval si obdobie starých električiek, pánov v cylindroch a dám v noblesných šatách z minulých storočí. Vždy na záver týchto „návratov do normálu“ po nepríjemných zážitkoch som budovu SND obchádzal so zanietením. V tom období totiž okolo budovy SND sa motal „jediný“ zvláštne okapotovaný traktor v celej ČSSR, ktorý som pre seba nazval „ART TRACK“, ktorý neustále prevážal kulisy po nádvorí divadla. Škoda, že som to vtedy nezdokumentoval. Na prvej križovatke sme teda zabočili vľavo a to bolo bez problémov.

Výhybka ako je štandardom sa elektricky prepla. No najbližšia už bola problematická a na moje príjemné prekvapenie šofér, tak ako jeho predchodcovia, výhybku manuálne prehodil a dotlačil. Tento úkon som v mladosti intenzívne vnímal a uznával, že šofér električky, či šoférka to nikdy nemali ľahké. Bez ohľadu na počasie, na ročné obdobie, či deň alebo noc, museli vždy výhybku s veľkou pákou prehodiť, podobne ako niekedy v podobných situáciách odpojiť zberač prúdu stiahnutím lana cez strop električky. Dnešné električky vrátane našej svadobnej to majú už zautomatizované.

Tu pred Manderlou sa trať rozvetvovala na smer k nemocnici Milosrdní Bratia, teda na námestie SNP a ďalej na Obchodnú ulicu, či do tunela, kadiaľ sme sa do Starého Mesta už viezli. Druhá vetva šla popred niekdajší Prior, dnes Tesco.

Vedľa kedysi luxusného hotela Kijev. To bol snáď jediný hotel v Bratislave, kde na jeho parkovisku parkovali zvyčajne len západniarske luxusné autá. Pamätám si červené Ferrari, no videl som ho len spredu a zozadu. Vedľa stojace autá boli tak blízko k nemu, že sa nedalo ani obísť.

Ďalej sme prechádzali okolo budovy Dvoch Levov. Priestor pri Dvoch levoch bol a je stále pre mňa fascinujúci. V mojej mladosti v neďalekej uličke boli administratívne priestory bývalej organizácie „Ferona“. Často som tam zašiel, pretože tam pracovala istá slečna, s ktorou som sa zoznámil vo vlaku pri cestovaní do Bratislavy a späť domov. Žiaľ po mojom odchode na ZVS (základnú vojenskú službu) sa naše cesty rozišli. Oproti Dvom Levom bola kratučká ulička kde mala nevesta študenský podnájom v jednom zo starých meštiackych bytov, ktorý už ale po prestavbe nebol pavlačový. Spomínam to preto, lebo sme tam boli na pracovnej návšteve (pokazila sa študákom práčka a nedala sa opraviť, preto sme tam priviezli inú zánovnú). Okrem toho tam niekde bola aj Očná Optika, kde mi mama dávala robiť nové okuliare, to ale ešte spomeniem. Mimochodom kedysi tam bola aj zástavka električky.

Naša električka pomaličky teda prefrčala popred Dva Levy okolo Medickej záhrady, ktorá bola miestom odpočinku v tejto lokalite. Stretávali sa tam predovšetkým študenti zdravotníckych a lekárskych povolaní, pretože na križovatke tratí električiek a trolejbusov bola Štátna nemocnica a výučbové strediská medikov.

Na Sasinkovej 1 boli v budove univerzity pitevne, kde sa študenti oboznamovali s anatómiou živočíšnej a humanoidnej ríše a naproti v nemocnici sa oboznamovali so zdravotnými problémami pacientov a spôsobmi ich liečenia. V rožnej budove bola známa kaviareň Metropol. Priznám sa zatúlal som sa do všetkých spomínaných budov. V Metropolke som často navštevoval kino, v nemocnici som ako dieťa chodil k očnej lekárke (liečili a niekoľkokrát operovali na obidve oči). Ako študent som tam na praxi pobudol tiež, ako aj v náprotivnej budove. Hodne sme si skracovali cez nemocnicu cestu, aby sme stíhali električku na Hlavnú stanicu.

Naznačil som križovanie tratí MHD. Tu sme vždy prestupovali, kupovali si pirôžky a sledovali dianie na Avióne a občas sa v reštike na stojáka zastavili na teplú polievku. Od Metropolky električkové koľaje šli na tri smery. Naša svadobná električka prichádzajúca od Dvoch Levov sa vybrala vľavo pozdĺž dlhého múra nemocnice, kde sú dodnes zástavky. Na Avióne v minulosti bola autobusová stanica, neskoršie už len parkovisko a benzínová pumpa.

Naša električka sa nakoniec pripojila pred Blumentálskym kostolíkom na mnou už spomínanú trasu na Obchodnú ulicu, no v opačnom garde. Vrátim sa ešte k Metropolke. Električky odbočujúce pred ňou v pravo smerovali na Centrálne trhovisko, čo bola a dodnes je veľká križovatka MHD. Skôr ako však dosiahli tento bod mali možnosť odbočiť na Vazovovú ulicu, ktorej koľaje spájali takmer súbežné trate vedúce: jedna nielen na Jurajov Dvor a druhá na Gaštanový hájik a do Rače. My sme na pravej strane míňali starodávny kostolík a na ľavej strane bývalú továreň na kefy.

Napravo, tesne pred Račianskym mýtom na pravej strane bola veľká budova so stenami zo sklobetónu. Bola to plaváreň, ktorá bola údajne súčasťou vysokoškolského komplexu spolu s priľahlým parčíkom. Oproti nej bola dosluhujúca Tabaková továreň, ktorej už niet.

Na Račianskom mýte sa odjakživa križovali električky, trolejbusy a veľké harmonikové autobusy. Bolo tam viacero nekoľajových tratí. Trolejbusy šli od Centrálneho trhoviska na Šancovu ulicu okolo železničnej Hlavnej stanice. Ďalej na Šancovu išli trolejbusy od Pivovaru a stabilne Harmoniky išli od Rače na viaceré smery (na Hlavnú stanicu, ku kompexu vysokých škôl okolo rozhlasu, na Vazovovu…).

Na ľavej strane tesne za križovatkou smerom do Rače bol kedysi cintorín a benzínová pumpa bratov Zigmundovcov. Tí mali ešte jednu pumpu oproti Zvaráku, no to som už spomínal. Od vybudovania svojich púmp skladovali pohonné hmoty neďaleko Apollky pri starom prístave. No po jej zbombardovaní cez II. svetovú vojnu si vybudovali nové zásobníky pri pumpe oproti Zvaráku na Čabelkovej križovatke.

Z môjho dectva si pamätám, že uprostred križovatky Račianske mýto bol regulovčík vo svojom kruhu a neskoršie prístrešku. Keď zaviedli semafóry, tak ich ovládal človek vo svojej bubline na stračej nôžke vysoko nad hlavami ľudí a striech áut a MHD.

Ďalej od Račianskeho Mýta po pravej strane bola priemyselná zóna Slovany (Siemenska, Ferona, stanica a prekladisko Bratislava Filiálka) a na ľavej mali svoj komplex budov policajti a z druhej strany bol Dopravný inšpektorát Bratislava Vidiek. Tam sme si s osobnými autami chodili po výprask od VB, pretože zväčša neboli s ničím spokojní. Teraz v budove na Račianskej vraj sídli NAKA (Národná, kriminálna agentúra).

Za Čabelkovou križovatkou napravo pokračovala priemyselná zóna Slovany (čerpačka Zigmundovcov, mlyn Jedla, Figaro, Parketka, Tatra Regena, za koľajnicami z Filiálky Smaltovňa a Tesla).

Dnes tam funguje len jediný podnik a to čokoládovňa Figaro. Táto vznikla ako „Stollwerk-Štolverka“, kde sa vyrábali cukríky „štolverky“ a počas II. svetovej vojny tam vyrábali priemyslený med. S kamarátom sme tam často zablúdili, pretože vo Figare pracovala jeho mama a oproti Figaru za železnicou bola podhorská oblasť AHOJ, kde kamarát býval. Často sme spriadali plány na čundre, ktoré sme uskutočnili až po škole cez leto stopom po Slovensku. Dnes už z kamarátovej rodiny žije len jeho sestra. On sa stratil v porevolučných rokoch a dodnes je nezvestný a rodičia mu zomreli už dávno.

Za Palmou ešte nachádzala zbrojárska továreň Dynamit Nobel. Počas II. svetovej vojny tam okrem výroby munície a výbušnín fungoval aj moderný cukrovar. Za socializmu podnik fungoval ako CHZJD (Chemické závody Juraja Dimitrova). Pod hlavičkou Istrochem v areáli dodnes fungujú rôzne chemické výrobné prevádzky. Pardon odbočil som. Po mimoúrovňovom križovaní tratí naša svadobná električka dorazila ku Gaštanovému Hájiku, kde kedysi končila električková trať. Ako spomienka tu je stále električkové obrátisko, kde sa otáčali električky číslo „7“ a „3 a 5“ pokračovali do Rače. Bol to kedysi „strategický prestupný terminál“ vlakov a MHD.

Po opustení terminálu sme zľava preleteli okolo vozovne Krasňany, novej štvrte Malé Krasňany a starej štvrte pôvodných Krasňan. Na pravej strane sme šli okolo pôvodnej domovej zástavby, novodobých malých prevádzok a obchodov a hlavne okolo bývalého školského polygrafického areálu až sa naša električka odklonila na pomyselnej hranici medzi Krasňanmi a Račou od Račianskej ulice medzi budovy starej a novodobej Rače.

Električka minula areál bývalých Vinárskych závodov Rača a po milej jazde so svadobčanmi sa vrátila na zástavku, kde sme na ňu nastúpili.

Mladomanželia sa so svadobnou električkou, ktorá mala tú česť, že ich viezla na ich celkom prvej spoločnej jazde do nového života, náležite rozlúčili ozajstným manželským bozkom. Na záver šofér električky im tiež zablahoželal všetko „naj“ do ich spoločného života a prejavil radosť, že mohol byť súčasťou ich prvých momentov v novom spoločnom živote. Samozrejme im zaďakoval za všetkých zamestnancov MHD, že využili práve ich služby. Poďakoval všetkým svadobčanom za príjemnú svadobnú náladu vo svadobnej električke Tatra K2S s číslom 7121, ktorú mal možnosť pilotovať.

Všetci sme nakoniec električke zamávali na jej ceste späť do depa v Krasňanoch cez električkové koľajové obratisko na Komisárkach. Po tejto naozaj nezvyčajnej jazde začala tá pravá svadobná zábava so všetkým, čo k tomu patrí.

Stolovalo sa tancovalo sa a samozrejme ženích a nevesta si dali navzájom nezvyčajné dary v podobe ART aktivít, čo ich vzájomne potešilo a potešilo aj všetkých svadobčanov každého veku, no najmä tých najmenších a najstarších. Bol som rád, že som sa s rodinou mohol zúčastniť netradičnej jazdy naozaj ojedinelou svadobnou električkou v Bratislave. Za moju rodinu prajem novomanželom v spoločnom živote to naj čo sa len priať dá. Trasa svadobnej električky je na priloženej maľovanej mape starej Bratislavy.

Aj naša redakcia praje novomanželom len to naj naj naj do ich nového spoločného života, hlavne zdravie, šťastie, lásku, porozumenie a Božie požehnanie. Pánovi Gilberotovi zase prajeme veľa nápadov pri písaní ďalších nemenej zaujímavých článkov.

Autor: Gilbert
Doplnil: Jaroslav Filo