V prvej časti som Vás previedol jazdou a okolnosťami jazdy mimoriadnou svadobnou električkou z Rače do centra Starého Mesta po Račianskej a Obchodnej ulici smerom k tunelu pod bratislavským hradom. Táto cesta bola príjemná nielen pre svadobčanov, ale aj pre ľudí mimo našej svadobnej električky. Prizerajúcim po celej trase sa dalo z výzorov vyčítať zaskočenie, prekvapenie, úžas a po precitnutí aj účasť a radosť zo vznikajúceho vzťahu dvoch mladých ľudí, ktorí sa zhodli na ďalšom spoločnom živote.
Na živote, ktorý odjakživa spája spriaznené duše a teda spája páry, ktoré si sľúbili, že sa budú milovať, vzájomne sa tolerovať, spoločne vychovávať svojich potomkov a nabádať ich k pokračovaniu ich životnej filozofie a životného štýlu manželského života.
Skončili sme jazdou v tuneli, spomienkou na schodište idúce z tunela na Palisády. Po vyjdení z tunela sa električkové koľajnice rozvetvujú a napájajú sa na trasu vedúcu do Dúbravky a opačne popod most SNP k Redute, či ďalej k obnovenému Starému mostu a Šafárikovému námestiu. V minulosti bola dominantou tohoto priestoru kultúrna ustanovizeň PKO (Park Kultúry a Oddychu). Po vyjdení z tunela sa kedysi objavovala scenéria ľavého brehu Dunaja, no dnes tomu bránia kockaté neforemné budovy. V PKO boli mimo výstavných budov aj kolotoče na ktoré sme ako deti chodili. Neskôr ako študenti sme tam chodili na diskotéky a neskoršie na výstavy Flóra či Autosalóny. Dnes na tie zlaté časy zostali len spomienky a fotografie. PKO už dlho neexistuje aj keď promenáda možno áno.
Naša svadobná električka sa pohla smerom doľava do mesta. Električková trať šla smerom do Dúbravky od nepamäti, čoho dokladom sú staré fotky tohoto priestoru, ktorý sa volal Zukermandel. Táto starodávna bratislavská štvrť bola súčasťou Podhradia, ktoré vlastne už na bratislavskom brehu Dunaja neexistuje. Jej súčasťou bol aj vyvýšený židovský cintorín obohnaný múrom. Žili tam ľudia nižších vrstiev a tí, ktorých práca sa spájala s dianím na Dunaji. Zo záhrobia o bohatej histórii tejto štvrte informuje len strohý nápis Zukermandel na terase siahajúcej ponad električkové troleje k promenáde na bratislavskom brehu Dunaja. Veľká časť podhradia padla za obeť pri výstavbe Nového mosta s UFOm nad hlavami.
Spomínam si keď som sa ako študent zatúlal až k bratislavskému hradu (omylom som nastúpil na iný trolejbus) a kochal som sa pohľadom na Dunaj a Petržalku. Nebol som až taký lovec histórie ako teraz a vreckové mi nedovolovalo prevádzkovať fotoaparát. Z toho momentu mi zostali len spomienky. Totiž vtedy som na okraji strmého zrázu naďabil na schody, ktoré už dávno pohltila vegetácia. Predieral som sa vtedy divými náletovými drevinami vyrastajúcimi zo všetkých možných špár v murovke, či betóne. Najhoršie ale boli divoké kríky plné ostňov. Vnímal som pri zostupe ruiny domčekov, ktoré kedysi lemovali tieto frekventované schody. Precítal som do príbehov ľudí, ktorí tu po generácie žili a boli súčasťou tej doby, ktorá je už v nenávratne a už nikdy sa nevráti. Dostal som sa až k zbytkom maličkého námestia, kde krátko pred mojou návštevou ešte fungovala reštaurácia. Žiaľ do toho priestoru sa dostať už nedalo. Šiel som teda už zarasteným chodníkom a dostal sa na návršie s tromi vysokými panelákmi a PKO ako na dlani.
Pri jazde svadobnou električkou bola ale realita tohto priestoru celkom iná. Je tam ešte zopár ruín, no všetko ostatné je stavenisko a grafitami pomaľovaný vstup do podzemia, ktoré bolo kedysi veľkokapacitným krytom, ktorý podnikavci premenili na strelnicu či diskotéku. Jediné čo z Podhradia ešte existuje je kúsoček Židovskej ulice okolo vstupu do tunela.
Prefrčali sme popod príjazdový labyrint mosta SNP, pričom sme sa kochali lodičkami na Dunaji a vzďaľujúcou sa otočnou reštauráciou UFO na moste.
Naša svadobná električka zatočila na bývalom Korunovačnom námestí k Redute. Kedysi tu bolo viac koľajísk, no nikdy sa nestretli. Najprv za hotelom Carlton bola koncová nástupná a výstupná stanica konskej železnice, ktorá pokračovala okolo priemyselnej zóny Mlynské Nivy, ktorá vtedy ešte len vznikala, smerom na Trnavu. Neskôr tam viedli koľajnice Viedenskej električky na ktorých električka robila slučku a vracala sa na Starý most.
Dnes tu fungujú električkové koľajnice po ktorých sme sa dostali k historickej budove Slovenského Národného Divadla, kde svadobčania vystúpili a po svadobnom obrade aj nastúpili na spiatočnú cestu. Električka sa pobrala na odstavné miesto aby nezavadzala premávke ostatným električkám. Vodič sa pravdepodobne vrátil do depa.
Svadobný sprievod sa pomaličky uličkami Starého mesta presunul k Zichyho palácu. Bola to príjemná prechádzka s malou chybičkou krásy, síce bez najhlavnejších aktérov (bez nevesty a ženícha) ktorí už boli v paláci. Sprievod bol teda anonymný, no o to viac preberaný turistami, ktorí sa v uličkách Starého mesta motali a odpočívali v kaviarničkových terasách. Japonskí turisti, ktorí sa dovtedy sústreďovali na Čumila, či pouličných muzikantov boli trochu vyvedení z ich bežnej turistickej nálady a ich fotoaparáty nezaberali len bežné atrakcie, ale aj okoloidúce atraktívne šaty a ich nositeľky. Nebolo nič výnimočné, keď sa fotograf otáčal k nemilosti svojej partnerky a fotil dámy za svojim chrbátom.
Nakoniec sme sa všetci svorne ocitli na nádvorí už spomínaného Zichyho paláca a po „povinnom“ fotení sa s nevestou a ženíchom sa presunuli do slávnostne vyzdobenej obradnej siene a všetci sme očakávali to povestné „ÁNO“ Patrície a Janka. Oddávajúci najskôr všetkých pozdravil a predniesol zopár vľúdnych slov, ktoré dojali hlavne mamy a staré mamy novomanželov ako aj ostatných príbuzných. V pamäti sa mi začali odvíjať príhody, keď dnes už nevesta bola malým bábatkom, ktoré sme s otcom kočíkovali. Kočíkovanie ale nebolo len také bezcieľne tuctové. Otec, ako vždy, sedel na najnižšom bode nášho dvora a spolu so mnou debatoval o tom, čo je najrozumnejšie doriešiť okolo hospodárstva. Kočíky vtedy nemali riaditeľné kolesá, tak nebol problém kočík roztlačiť a usmerniť ho na najvyšší bod nášho dvora, odkiaľ sa vrátil sám a otec ho odchytil. Toto sa opakovalo v rozdielnych intervaloch, ktoré sa odvíjali od dôležitosti nášho rozhovoru. Odvíjali sa mi momenty, keď nevesta bola malým kučeravým blonďavým dievčatkom, ktoré sa rado vozilo na plastovej motorke dole miernym kopčekom na našom dvore, kde sme ju s otcom kočíkovali. Nakoniec sme sa všetci dočkali povestného spoločného „ÁNO“ a prvého manželského bozku. Vo vestibule a na nádvorí nebolo konca gratuláciám k spoločnému životu. Nastalo potom to pravé svadobné opojenie, keď v čele nášho sprievodu šli už novomanželia uličkami Starého Mesta v ústrety novému životu, ktorý, síce z inej pozície (pozície detí) poznali a rekapitulovali. Tento nový už bude ale ich a oni si ho naplánujú ako uznajú za najvhodnejšie pre seba.
Cestou späť k čakajúcej električke sa mi v pamäti mihali momentky z histórie mesta okolo SND, keď nad hlavami vtedajších Bratislavčanov letela vzducholoď a keď sa mesto prebúdzalo do nového storočia, do doby, ktorú som nezažil, ale o to intenzívnejšie vnímal v rozprávaní mojich predkov.
Z tohoto závanu nostalgie ma prebudila cinkotajúca električka, ktorá už na nás čakala. Vodič znovu vítal všetkých svadobčanov a samozrejme aj on zablahoželal mladomanželom skôr, než sme sa všetci usadili a naznačil, že ho teší, že práve on a „jeho“ električka majú tú česť odštartovať mladomanželom novú kapitolu života. Ich života, ktorý bude úplne iný ako ten doterajší, lebo bude „spoločný“, v ktorom z dvoch randiacich mladých ľudí sa stal oficiálny pár s jedným priezviskom a spoločnou budúcnosťou.
O atmosfére vo svadobnej električke sa zmienim nabudúce.
Autor: Gilbert
Pridajte prvý komentár