Svadobná električka v Bratislave 1

Mal som možnosť zúčastniť sa viacerých svadobných podujatí doma i v zahraničí. Každá svadba bola jedinečná práve svojim situovaním, zvykmi a svadobčanmi, skrátka neopakovateľná. Čo iné prostredie, to iné poňatie. Z ostatných sa jedna vymykala celkom zo zaužívaného svadobného koloritu. Vymykala sa práve spôsobom presunu svadobčanov vrátane čerstvého manželského páru.

Zažil som konvoj osobných vozidiel, konvoj limuzín, jazdu na kočoch, veteránoch, autobusoch, či v sprievode dychovej hudby ako promenádu po dedinkách vo väčšine kútov bývalého Československa. To čo som ale zažil v Bratislave, to bola pre mňa novinka. Svadobčania sa viezli svadobnou električkou z Rače do centra starej Bratislavy a späť. Mal som s rodinou to šťastie, že sme zastihli električku prichádzať z depa do Rače na zástavku pri Základnej škole a vodič nás pozval ďalej. Jeho kokpit bol oproti tomu, ako som si to pamätal z detstva zväčšený o sedadlo inštruktora a usúdil som, že električka nebola len taká obyčajná linková, ale zrejme výučbová. Zvonku mimo prednej a zadnej časti pripomínala staré harmonikové električky označované ako  Tatra K2. Musela byť modernizovaná a zrejme niesla označenie Tatra K2S s číslom 7121 čo som neskoršie zistil.

Električka K2S #7121 pri Cintoríne Rača.

Skôr teda ako nastal nástup početnej skupiny svadobčanov absolvovali sme k radosti mojich vnukov trasu z Rače na Komisárky s otočkou na konci trate a späť na zástavku “Pri cintoríne”. Rekapituloval som vo svojej pamäti časy, keď som ako školák a mládenec navštevoval starú Raču a otočka pre električky bola už tesne za križovatkou oproti zástavke pri Základnej škole. Na tú dobu nová Rača boli len vinohrady a stavenisko. Časy sa menia a všetko napreduje, len málokto si pri dennodenných cestách s vozidlami MHD zmyslí ako to bolo kedysi. V minulosti Rača bola samostatná dedinka s hradskou do mesta. Práve električka svojim trasovaním predurčila pohodlné sa presúvanie do centra, mesto sa rozrástlo až na dnešné Komisárky a čo nevidieť pohltí aj zónu na Šajbách.

Mama nevesty.

Po zvítaní sa s ostatnými svadobčanmi sme sa vybrali smerom na Krasňany a Gaštanový Hájik. Koľajnice šli súbežne s Račianskou ulicou. Na tomto úseku sa mi do spomienok vryli koľajnice, ktoré odbočovali do “Vozovne Krasňany”. Bola to vlastne odstavná koľaj na ktorej v areáli depa stáli zväčša vyradené vozidlá MHD. Dlho tam stála stará hranatá drevená električka. Bola prakticky hneď za bránou. Už ani neviem kedy, bolo to dávno, vyústenie do hlavnej trate bolo vytrhané. Smerom do mesta potom nasledovala zástavka a po nej šlo odjakživa obojstranne orientované koľajisko do vozovne.

Zaplavená cesta pred vozovňou.

Zakrátko po tomto vjazde nás čakalo prvé križovanie dvoch tratí a síce koľají električkových s koľajnicami železničnými, ktoré sú vedené na dvoch mostoch. Železničné koľaje sa v stanici Bratislava Vinohrady rozdvojujú na dva smery a preto sú tam mosty dva a v mieste rozdvojenia je stanica. Za mostami je obratisko Gaštanový Hájik. Tam veľmi dávno električkové koľajnice končili práve týmto obratiskom. Za mojich študentských čias sa tu ráno a poobede stretali masy ľudí cestujúcich do práce, do škôl a podobne. Prestupovali z vlakov na staniciach Bratislava Vinohrady a Bratislava Predmestie na MHD alebo priamo utekali do práce v Dynamitke, v Palme, či priľahlej Regene a Parketke. Na tomto obratisku končila vždy električka číslo “7” a práve tu koľajnice a električky prechádzali do stredu Račianskej ulice a tak pokračovali až do centra.

Porovnanie priestorov vtedy a dnes.

Spomínam si na situáciu, kedy bola niekedy v 80. rokoch v zime kalamita. Pre záveje nechodili električky, no na ich vyvýšenom násype sa premávali autobusy. Ja som sa jediným vlakom dostal len na Vinohrady a rušeň skončil celý pod snehom a v záveji ostal celý deň. Vlaky vtedy nakoniec vôbec nešli až na jeden poobede.

Prejazd do stredu Račianskej ulice.

Svadobná električka preletela popred opustený objekt Palmy a zakrátko sme sa stretali s ďalšími železničnými koľajnicami, tentokrát z Hlavnej železničnej stanice na stanicu Bratislava Nové mesto. Na pravej strane sme preleteli popred internátny komplex Mladá Garda. Tu tiež vždy nastupovalo veľa študentov študujúcich v meste. Každý piatok sa to ale v električke zelenalo, pretože chlapci vysokoškoláci mávali vtedy “vojnu”. Boli poobliekaní všelijako mimo riflí mali vojenské košele a kanady. Ostatné šatstvo mali zbalené v ruksakoch, či taškách. Na ľavej strane sme míňali bývalé objekty Parketky a Regeny. Z detstva si pamätám, že boli za betónovým plotom (dávnejšie som tieto objekty spomínal na Veterany.eu – Priemyselná zóna Slovany). Nakoniec tieto továrničky presťahovali do Pezinka. Dnes už ani tam neexistujú. Na ich mieste je dnes na bývalej ulici “Februárového víťazstva” dnes Račianska ulica Lidl, McDonalds a zbytok priestoru sa znovu búra a stavia sa niečo nové. Za týmito dnes už neexistujúcimi fabričkami smerom do mesta bola kedysi kolónia obytných domov patriacich čokoládovni Figaro aj tieto ustúpili novým panelákom a budovám pravdepodobne Poisťovne Alianz. Nakoniec sme zľava míňali bývalé Figaro, ktoré vlastne ako jediné z pôvodných výrobných podnikov z priemyselnej zóny Slovany funguje dodnes. Podobne na pravej strane až k veľkej Čabelkovej križovatke sú dnes prakticky dožívajúce budovy, kde sídlil Výskumný Ústav Zvaračský. Ani táto ustanovizeň ako veľa iných neexistuje a je otázkou, čo sa s ňou naozaj stane, či sa naplní zámer vlády alebo nie. Oproti “Zváračáku” je dnes priestranstvo, kde kedysi bol mlyn a pekáreň JEDLA, ktorú už tiež zbúrali. Tuším tam okrem pôvodného obytného domu je moderná Billa, alebo nejaký iný veľký obchod a ostatná plocha pri mojej návšteve bola samá burina. Tesne pred Čabelkovou križovatkou je ešte jeden monument, ktorý kedysi bol benzínovou pumpou spustenou do prevádzky v prvej ČSR bratmi Zigmundovcami. Po znárodnení tam bola tiež čerpacia stanica a dnes sú jej ruiny v objekte Zberných surovín, či fungujú neviem.

Areál benzínky BZ, neskoršie Benzinol s oprotivným Výskumným Ústavom Zvaračským.

Za touto komplikovanou križovatkou nás čakali ďalšie historické perličky. Súbežne k električkovému koľajisku sa pridružilo koľajisko železničné s dávno zabudnutou a opustenou stanicou Bratislava Filiálka. Medzi týmito koľajnicami (električkovými a železničnými) bolo veľké prekladisko tovarov zo spomínaných industriálnych objektov oddelené betónovým múrom. Stále tam stojí budova autoservisu a zberného miesta, kde sme si dávali protektorovať plášte na autá, pričom samotný Protektorovací závod bol v Rači a dnes sú z neho ruiny. Smerom k Račianskemu mýtu zmizli podniky Ferona a Siemenska. Ferona obchodovala so všetkými kovovými komoditami. Siemenska bol výrobný podnik vyrábajúci veľké elektromotory a spotrebiče (žehličky a iné). Za socializmu ho premenovali na BEZ a výrobu presunuli za mesto smerom na Svätý Jur.

FOŽ Ferona.

Zaujímavá bola ulička zo stanice Filiálka na Račiansku ulicu. Ulička je funkčná stále no areály podnikov boli už dávno zbúrané. Dnes tam vládne čulý stavebný ruch. Na pravej strane na mieste dnešných vežiakov a obchodov bol kedysi evanjelický cintorín. Pred Račianskym mýtom je stále električková zástavka a na križovatke sa križujú rozdielne trasy MHD. Stretajú sa tu električky, trolejbusy a autobusy. Kedysi sa tu vyberalo mýto pri vstupe do starodávneho mesta.

Račianske mýto v roku 1910.

Napredovali sme do centra. Hneď za križovatkou bola kedysi tabaková továreň (na pravej strane Radlinského ulice), ktorú tiež zbúrali a budujú sa tam nepríjemné kockaté budovy, ktoré už nikdy nenahradia tú atmosféru Bratislavy ako mesta s bohatou industriálnou minulosťou. Oproti bývalej tabakovej továrni sa trať električiek obohatila o odbočku na Vazovovu ulicu, ktorá sa vlastne využíva len občas aj to len pri jazde do vozovne Jurajov dvor. Osobne ma teší, že aspoň okolie okolo blumentálskeho kostolíka čiastočne nestratilo svoje pressburgské čaro. Továreň na kefy stále stojí, aj keď jej vzhľad už nie je dobový. Pred blumentálskym kostolom je ďalšia strategická odbočka na Americké námestie. My sme na ňu nešli a pokračovali sme pozdĺž priečelia továrne na kefy. Za ním sa koľaje znovu vetvia a odbočujú na Hlavnú železničnú stanicu. Tam sme ale tiež nešli, a za sporadického spevu svadobčanov sme naďalej napredovali rovno k Obchodnej ulici. Na tejto trase, teda na Radlinského ulici sme prechádzali popred zadné priečelie starej štátnej nemocnice, popred starú hasičskú zbrojnicu a v protismere nás (svadobčanov) míňal vyhliadkový retroautobusík s turistami. Vzájomne sme si oduševnene zamávali.

Továreň na kefy včera a dnes.

Po ocitnutí sa za reštauráciou Alžbetka sme neplánovane stáli, pretože sme púšťali trolejbus. Jeho pasažierov precitla práve naša električka, ktorá síce šla ako iné električky, ale nad predným sklom jej svietili dve srdiečka a nápis “Blahoželáme”. Ako pred chvíľou, tak aj v trolejbuse, síce nesmelo, no predsa sa mávalo cinkotajúcej “Svadobnej električke”. Pomaly sme sa promenádovali po “Obchodnej ulici”. Kedysi by zo svojich obchodíkov vybehovali majitelia a sledovali dianie na ulici a nadšene by mávali mladomanželom do nového spoločného života a priali by, aby sa rozrastali do počtu a neskoršie sa radovali z vnúčat. Hoteloví vrátnici by vo svojich perfektne ustrojených uniformách salutovali a vzdávali hold príjemnej budúcnosti ktorú si mladomanželia vybrali. Okoloidúci by s radosťou vnímali svadobných hostí na promenáde na “ICH” ulici. Žiaľ, dnes v našej dobe pomaly promenádujúcu sa svadobnú električku uponáhľaní chodci vnímali len ako vozidlo MHD.

Obchodná ulica v minulosti.

Poniektorí sa snažili tlačítkami otvoriť dvere, no keď pochopili, že táto električka nie je taká obyčajná linková, utekali aby si to čudo prehliadli z diaľky. Krútili hlavami, no nakoniec predsa mávali mladomanželom. Najviac ale aj tak mávali ľudia sediaci pred kaviarničkami, ši čakajúci na električku v protismere, pretože mali “našu električku” ako na dlani. Protiidúce električky cinkali a podobne aj ich pasažieri sa s nami zdravili. Z protiidúceho turistického autobusu dokonca niektorí mávali svojimi vlajočkami. Naša promenáda by aj tak najviac vyznela v týždni, keď sa po Obchodnej motá najviac ľudí. Žiaľ cez víkend je potulujúcich sa domácich a turistov doobeda poriedko. Na konci Obchodnej sa koľajnice rozchádzali.

Kostol Svätej Trojice

Doľava sa koľaje stáčali k Manderle a k bývalému “PRIORu”. Doprava išli popred kostolík Svätej Trojice. V minulosti šli koľajnice aj k Hlavnej stanici. My sme sa vybrali k hradnému kopcu a po esíčkach v Starom Meste a bývalom Podhradí sme preleteli po moste a vošli sme do tunela pod bratislavským hradom. Týmto tunelom kedysi prúdilo veľkémnožstvo áut a autobusov. Kedysi tam bol normálny východ ústiaci na Palisády. Dnes je tunel len električkový a východ na Palisády je zrušený. Spomínam si na tú skratku, keď sme sa vybrali ako malí s babkou do PKO. Dnes tam už nikto okrem električiek nesmie.

Zabudnutý únikový východ z tunela.

Tunel vyúsťuje pri Dunaji, no po PKO sa zľahla zem. Boli tam kolotoče a Ruské kolo. Dnes pri výjazde z tunela už ani neviete, že neďaleko tečie Dunaj a bol tu Park kultúry a oddychu s promenádou na bratislavskom brehu Dunaja. Každopádne naša cesta svadobnou električkou pokračovala a vystúpili sme z nej pri historickej budove SND, ale o tom nabudúce.

Autor: Gilbert

Be the first to comment

Leave a Reply

Your email address will not be published.


*


Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.