Retronávraty: Vyhliadkovou loďou po Sĺňave, alebo 110 rokov trate Piešťany – Vrbové

PIEŠŤANY, VRBOVÉ – Vyhliadkové plavby loďou po Sĺňave, či nostalgické jazdy Vláčikom motoráčikom pri príležitosti 110. výročia železničnej trate Piešťany – Vrbové. Poslednú augustovú sobotu v roku 2016 si dopravní nadšenci v svetoznámom kúpeľnom meste rozhodne prišli na svoje. A naša redakcia bola samozrejme pri tom.

Aby sme pred celodenným výletom nabrali dostatočné množstvo energie, po vystúpení z vlaku sme sa rýchlo presunuli do neďalekej “staničnej reštaurácie”. Tá bola už na prvý pohľad veľmi netradičná. Nachádzala sa totiž v nenápadnom železničnom vozni odstavenom vedľa staničnej budovy. Priamo do útrob vozňa sa nám aj napriek maximálnemu úsiliu dostať nepodarilo, a tak sme sa museli uspokojiť s občerstvením na terase. To nám nespríjemňovali len prichádzajúce a odchádzajúce vlaky, ale aj mestské a prímestské autobusy smerujúce kamsi do sveta. Nuž a ako by to bolo, keby sa pri nás občas nepristavili aj nebojácne muchy, ktoré sa snažili obsadiť naše poháre s kofolou. Leteli na istotu, ale márne. Ladhodný nápoj sme si statočne ubránili. 😀

Pohľad na “staničnú reštauráciu” umiestnenú v jednom zo železničných vozňov.

Posilnení sme sa pomalým tempom presunuli k malému prístavisku pri Kolonádnom moste, kde nás už túžobne očakával katamaran Trajan pripravený na cca 50-minútovú okružnú plavbu po Sĺňave. Aby sme nič nenechávali na náhodu, cestovné lístky sme si zakúpili v dostatočnom predstihu. O túto atrakciu bol totiž veľký záujem a kapacitné možnosti pravidla by nemuseli stačiť náporu verejnosti. Do odchodu lode bolo ešte more času a tak sme si dopriali niekoľko pestrofarebných kopčekov zmrzliny.

Katamaran Trajan prichádza z okružnej plavby po Sĺňave.

Konečne nadišiel čas plavby. Útulná loďka s dvoma dieselovými motormi nás chránila pred Slnkom v krytej palube s otvorenými oknami. Stačilo si iba sadnúť na niektorú z drevených ľavíc s podlhovastými stolmi a hneď sme sa cítili ako na terase miestnej reštaurácie. V ponuke bola kofola, pivo, chipsy, chrumky, krabičkové džúsy, sladkosti pre deti a možno aj alkoholické nápoje. To všetko za zvýhodnenú cenu, ktorá bola narozdiel od podobných zariadení na pevnine o čosi vyššia. Ale ak nechcete dostať od hladu na lodi sladkovodnú nemoc a v hrdle máte vyprahnuté ako na púšti, ste ochotní priplatiť si viac. 😀 A keď už nechcete investovať do občerstvenia, určite pustíte eurá na magnetku s motívom katamaranu. 

Krytá časť vyhliadkovej lode pôsobila ako reštaurácia.

Po nástupe na loď sme rýchlo obsadili najbližšie voľné miesto, nachystali fototechniku a kochali sa pohľadom na okolitú prírodu. Míňali sme malebný Vtáčí ostrov, i miestnych rekreantov opaľujúcich sa pri neďalekej Lodenici. Niektorí z nás im mávali na pozdrav, no oni si nás vôbec nevšimli. Kto sa chcel aspoň symbolicky pridať k opaľujúcim sa rekreantom, mohol si obsadiť miesto na otvorenej terase.

Plavíme sa okolo Vtáčieho ostrova.

Od lodného personálu sme sa za pomoci reproduktorov dozvedeli zaujímavé informácie o okolitej krajine a jej faune a flóre. Počas plavby sme stretávali zopár jachtárov a početnú skupinku labutí, ktorá sa rozhodla brániť okolité brehy Sĺňavy pred nájazdmi neznámeho nepriateľa. 😀

Na šírej rieke stretávame aj zopár jachtárov.

Žiaľ, všetko dobré má raz svoj koniec. Ešte sme ani poriadne nestihli vystúpiť z lode a už sa do nej snažili preniknúť ďalší plavbychtiví turisti. Opustili sme pontón a malými krokmi sme sa priblížili k pamätnej izbe významného slovenského básnika, prozaika a prekladateľa Ivana Kraska, autora nesmrteľnej básnickej zbierky Nox et solitudo a mnohých ďalších známych diel, ktorá sa nachádza na Nábreží Ivana Kraska ako jedna z pobočiek Balneologického múzea.

Pamätná tabuľa na dome Ivana Kraska.

Expozícia v pôvodne zariadenej autorovej pracovni a spálni približuje nielen Kraskovu umeleckú tvorbu, ale aj jeho životné osudy. Prvá časť nám približuje básnikov život a dielo prostredníctvom dokumentov, fotografií a trojrozmerných predmetov viažúcich sa k osobe básnika a jeho rodine. Oboznamujú nás s jeho dielom a životom, s rodičmi, rodiskom, štúdiami, začiatkami publikačnej činnosti, priateľmi a známymi, či kontaktmi s ľuďmi zo sveta krásnej literatúry. Odkrývajú nám neľahké obdobie 1. svetovej vojny a politickú činnosť za I. ČSR. Nechýbajú ani ocenenia dokumentujúce jeho profesijné (chemik) i umelecké (básnik) kvality, rodinný život i život v starobe. Pracovňa a spálňa v druhej časti expozície sú zariadené tak, ako za básnikovho života. Pozoruhodná je najmä pracovňa s bohatou knižnicou, v ktorej sú mnohé knihy s venovaním od Kraskových priateľov a obdivovateľov – najmä básnikov, spisovateľov, prekladateľov a literárnych kritikov. Sú v nej zastúpené i vydania Kraskových básní i knihy o ňom a jeho tvorbe. Písací stôl pri okne nás zaujme nádherným výhľadom na rieku Váh a časť piešťanského Kúpeľného ostrova. Za našu pozornosť stoja aj mnohé osobné predmety a drobnosti ako rodokmeň, obraz rodného domu, drobné ale esteticky riešené secesné bytové doplnky, básnikov portrét od známeho slovenského herca  a Kraskovho zaťa Františka Zvaríka. V interiéri nechýbajú obrazy od Janka Alexyho, Martina Benku, Aurela Kajlicha, Maji Dusíkovej i Jozefa Šturdíka a plastiky od Františka Gibalu, Františka Úprku, Jozefa Kostku, Ladislava Poláka a Tibora Bártfaia.

V tomto dome strávil niekoľko rokov svojho života známy básnik Ivan Krasko.

Mohli by sme sa v múzeu zdržať aj o čosi dlhšie, keby nám hodinky na rukách neukazovali najvyšší čas vyraziť. Z na míle vzdialeného vlakového nádražia totiž v pravidelných intervaloch vyrážal staronový Vláčik motoráčik, ktorý nadšene vozil cestujúcich z kúpeľného mesta až na samučičký koniec sveta. Presnejšie do nenápadného mestečka Vrbové, ktoré dáva o sebe vedieť aspoň tradičným miestnym jarmokom. Zobrali sme teda nohy na plecia a rozpáleným mestom sme sa na presúvali nádražie čo nám sily stačili. Našťastie sme vedeli kadiaľ ísť, a tak sme nemuseli strácať drahocenný čas hľadaním najvhodnejšej trasy. Cestou sme míňali rodiny s deťmi čakajúce v rade na zmrzlinu a spokojných štangastov miestnych podnikov sediacich pri dobrom pivku, kávičke, či zaiste chutnom zákusku. Nechýbali ani automobilisti a cyklisti uháňajúci kdesi do neznáma a občas okolo nás dokonca prefrčal aj autobus istej nemenovanej značky.

Detailný pohľad na pamätník generálovi Milanovi Rastislavovi Štefánikovi.

Po necelej polhodinke sme boli späť na železničnej stanici. Presunuli na druhé nástupište, spravili sme niekoľko záberov tejto historickej vlakovej súpravy a rýchlo sme sa priblížili ku skupinke ľudí, ktorá si práve kupovala cestovný lístok. “Čo jazda, to euro,” informovala ich sprievodkyňa v železničnej rovnošate. Zaplatili sme teda za patričný lístok a hor sa do vlaku obsadiť si voľné miesto na sedenie, ktoré sa míňali ako teplé rožky.

Detail na motorový vozeň M 152.0160 na železničnej stanici Piešťany.

Po niekoľkých minútach sme sa pomaly pohli zo stanice. takmer 12 kilometrová železnička vedúca cez Trebatice a Krakovany má už najlepšie roky za sebou, a tak sme šli primerane technickému stavu trate. Ale načo sa niekam ponáhľať, keď si môžeme v pokoji vychutnať pohľad na okolitú krajinu. Nemohli sme tušiť, že o rok už takúto príležitosť mať nebudeme. Ale nepredbiehajme. V historickom vlaku zloženom z motorových vozňov M 131.1443 “Hurvínek” a M 152.0160 “Orchestrion” a prívesného vozňa Blm 25 09 317-0 rozhodne nebola nebola núdza o cestujúcich. Zatiaľ čo príslušníci staršej generácie si prišli zaspomínať na najlepšie roky svojho života a zašlú slávu tejto železnice, pre mnohé deti to bola prvá jazda vlakom v ich živote. Väčšina z nás síce viedla družnú debatu, no našli sa aj takí, ktorí si robili poznámky do svojho notesa, ako keby chceli vydať nejakú knižnú publikáciu. 😀

Mimoriadny motorový osobný vlak odchádza do Vrbového.

Vláčik motoráčik si to medzitým spokojne šinul po koľajach tak, ako za starých čias. Výkonný motor zaberal na plné obrátky a z malého komínka sa valil obláčik dymu. Pri každom priecestí sme dávali o sebe vedieť hlasitým trúbením a všetci účastníci cestnej premávky zbystrili pozornosť. Mnoho vodičov vystúpilo zo svojich áut a s úžasom si fotili túto atypickú vlakovú súpravu. Nákladný vlak tam zavítal príležitostne, podľa potreby, osobný vlak väčšinou raz ročne pri nostalgickej jazde Spoločnosti Považskej dráhy Žilina.

Tabuľa k 110. výročiu trate Piešťany – Vrbové.

Tridsať minútová jazda nám ubehla ako voda a my sme dorazili do slnkom zaliatej koncovej stanice vo Vrbovom, na ktorú sa aspoň na jeden deň v roku vrátil život. Cestovný lístok nám síce už v staničnej budove nikto nepredal, no v bezprostrednom areáli stanice bolo možné všeličo zažiť.

Na železničnú stanicu Vrbové sa aspoň na jeden deň v roku vrátil život.

Deti sa mohli vyblázniť na skákacom hrade a veľkou atrakciou boli jazdy na malej šľapacej drezinke, ktoré sa veľmi rýchlo stali veľkým magnetom. Niet sa čomu čudovať. Veď najmenší obyvatelia mesta možno ani netušili, že také niečo existuje.

Azda najväčším lákadlom pre rodiny s deťmi boli jazdy na šľapacej drezine po areáli stanice.

Pastvou pre oči bolo aj posunovanie vlakovej súpravy. Pre nás vlakových nadšencov je to bežná vec, no pre tamojších ľudí to bola hotová senzácia.

Posunovanie vlakovej súpravy vo Vrbovom.

Značnému záujmu sa tešilo aj menšie modelové koľajisko s tromi nezávislými traťami.

Modelové koľajisko s rôznymi trakciami železničných vozidiel.

V ponuke bolo aj občerstvenie a nechýbal ani predaj upomienkových predmetov najmä s dopravnou tematikou. Kto chcel mať na túto akciu malú pamiatku, mohol si kúpiť magnetky s motívom 110. výročia miestnej železničky.

Zakúpiť si bolo možné aj magnetky k 110. výročiu železničky.

Nechali sme železnicu železnicou a popri hlavnej ceste sme sa vydali smerom na Piešťany. Nie, že by vo Vrbovom nebolo možné využiť čas na prehliadku mesta a prípadné občerstvenie, ale súkromné etnografické múzeum Za krásnou bránou v Krakovanoch bolo predsa len o čosi väčším lákadlom. Aby sme mali dostatok času na jeho prehliadku, museli sme pridať do kroku. Netrvalo dlho a po niekoľkých minútach sme už kráčali uličkami malej obce v ústrety novým zážitkom. Ešte posledných pár metrov a boli sme pred múzeom. No tak rýchlo ako sme k nemu prišli, rýchlo sme od neho aj odišli. V nenápadnom domčeku sa totiž nič nedialo a podľa nášho úsudku v ňom s najväčšou pravdepodobnosťou nebolo živej duše. Na vstupnej bránke sme žiadny oznam nenašli a tak sa nám opäť potvrdilo naše staré známe príslovie – To čo je papierovo otvorené, je v skutočnosti zatvorené. Inými slovami povedané na návštevu mnohých turistických atrakcií sa nedá dopredu pripraviť. Otváracie hodiny uvedené na internete nemusia byť aktuálne, alebo ich niektoré inštitúcie nemusia dodržovať. Nuž ale aj taký je rozvoj cestovného ruchu v praxi.

Pohľad na “opustený” dom Etnografického múzea v Krakovanoch.

Z prehliadky múzea teda nič nebolo, a tak sme sa pomaly presunuli späť na železničnú zastávku situovanú na konci obce považského regiónu. Vonku bolo ešte stále veľmi teplo a tak nám dôverne známy zvuk prichádzajúceho motoráku padol vhod.

Fotka ako z dobovej pohľadnice.

Staručký motoráčik bol presný ako švajčiarske hodinky. Len čo sme zmizli v jeho útrobách, ďalej si spokojne bafkal po krajine. Početná skupinka malých i veľkých cestujúcich tam veselo diskutovala na rôzne témy. No ak by ste im povedali, že o rok už po tejto trati vláčik nepôjde, nebrali by Vás vážne. Hoci miestna železnička nemala svoj boj ani zďaleka vyhratý, turistická verejnosť sa nádejala, že zdravý rozum nakoniec zvíťazí a železnička ostane zachovaná aj pre budúce generácie. Myslelo si to aj občianske združenie ČANGO, ktoré na tejto trati každoročne organizovalo mimoriadne jazdy obľúbeným motorákom. Ale pre fanatických cyklistov, alebo skôr miestnych aktivistov, bola železnica tŕňom v oku a neustále proti nej brojili zbraňami najvyššieho kalibru. My sme zase počas jazdy brojili proti hladu a smädu a počas cesty sme sa s chuťou pustili do zásob, ktoré nám v ruksaku ešte ostali. Sprievodkyňa nám preštikla cestovný lístok a cez malú dierku sme sa razom ocitli v čase lepenkových cestovných lístkov, ktoré dnes zoženie len na burzách, či nostalgických akciách. Zatiaľ čo sme v mysli spomínali na roky minulé, mnoho detí už driemalo od únavy. V malom vagóniku bolo tak príjemne, že sme začínali mať pocit, ako by sa zastavil čas. No ukázalo sa, že zdanie klame. Pomaly, ale isto sme sa približovali ku kúpeľnému mestu a tak sme začali uvažovať ako ďalej. Do Bratislavy sa nám ísť ešte nechcelo, a tak sme sa rozhodli pokračovať v prehliadke mesta.

Ľudoprázdny motorový vozeň M 131.1443 po návrate na železničnú stanicu v Piešťanoch.

Po príchode na stanicu sme ešte prehodili pár slov s organizátormi akcie a presunuli sme sa späť na promenádu. Cestou sme sa zastavili na veľkej studenej kofole a ešte väčšej  zmrzline, ktoré v tejto horúčave boli do slova a do písmena božím darom. Za zážitkami sme ale nemuseli chodiť veľmi ďaleko, lebo v blízkosti pešej zóny sa zrazu objavila malá modro-žltá lokomotíva s dvomi otvorenými vagónikmi. Zakúpili sme si teda cestovný lístok, obsadili jedno z modrých sedadiel vo vagóniku a vychutnávali sme si zážitkovú jazdu po Piešťanoch. Opustili sme centrum mesta a po prejazde cez Krajinský most sme sa ocitli na romantickom Kúpeľnom ostrove, ktorý je rajskou záhradou pre obyvateľov i návštevníkov mesta.

Piešťanský expres je pripravený na odchod. Ukončite nástup, spoj turistický vláčik hneď odíde.

Môžete sa okúpať na legendárnom kúpalisku Eva, dopriať si chutnú zmrzlinu, káfíčko, pivečko, či zákusok, pozrieť si klietky s rôznymi druhmi bažantov, pávov a hrdličiek, alebo si len tak posedieť na lavičke a započúvať sa do tónov živej hudby, ktoré je počas letných mesiacov neodmysliteľnou súčasťou promenádnych večerov. Úžasný prírodný mikrosvet neďaleko hotela Thermia Palace zase ponúka neopakovateľný svet vodných rastlín a živočíchov. Pri troche pozornosti objavíte žabu skokana zeleného a korytnačky písmenkové. Vo vode nájdete stovky akváriových rybičiek, v jazierku vľavo aj veľkých japonských koi kaprov. Na lekne občas pristane unavený vrabčiak a na jazierka pravidelne zavíta aj kačica divá. Každý deň tu nájdete nové kvety lekien kvitnúce 5 – 6 dní, ktoré pútajú žiarivými farbami od bielej, žltej a červenej až po ružovú a modrú. Kráľovnou prostredného jazierka je vodná ruža Viktória kráľovská, ktorá je považovaná za najväčší a najkrajší druh lekna z tropických pralesov. Aby ste ju však uvideli v plnej nádhere, musíte prísť v pravú chvíľu. Jej nádherný kvet totiž žije iba 18 hodín. Má okrúhle misovité listy plávajúce na hladine, dosahujúce priemer až 2 metre. V piešťanských jazierkach kvitne od júla do októbra.

Pohľad na pestrofarebnú faunu Kúpeľného ostrova.

Večerná romantika kúpeľného mesta je skrátka neopakovateľná. Bez problémov by sa dalo ostať vonku hoc aj do rána, ale čas bol neúprosný. Pokiaľ sme nechceli ísť domov pešo, museli sme stihnúť posledný rýchlikový spoj do veľkomesta. Neostávalo nám teda nič iné, ako sa už po druhýkrát vrátiť späť na železničnú stanicu. Unavení i plní zážitkov sme si vo vlaku rýchlo našli voľné miesto na sedenie a v mysli už plánovali najbližší možný výlet.

Ďalší z pohľadov na kúpeľné mesto Piešťany.

V predchádzajúcich riadkoch sme uviedli, že letná jazda Vláčikom motoráčikom do Vrbového sa niesla v znamení osláv 110-ročnice miestnej železnice, ktorej prevádzka sa začala 27. októbra 1906. Len málo kto z nás vtedy tušil, že k tomuto významnému jubileu sa takmer v deň výročia uskutoční ešte jedno rovnako zaujímavé podujatie. Výstava historických fotografií, jazda Vláčikom motoráčikom za sprievodu tónov cisársko-kráľovského komorného dychového orchestra z Bratislavy v historických uniformách, či rekreačné jazdy na šľapacej a pákovej drezine. To všetko sa podarilo zrealizovať v sobotu 29. októbra 2016 vďaka iniciatíve poslanca Mestského zastupiteľstva a člena Seniorského parlamentu Petra Veverku a finančnej podpore nadšenca železničnej dopravy a piešťanského podnikateľa Branislava Neumaira. O tejto akcii sme sa žiaľ dozvedeli príliš neskoro nato, aby sme sa jej mohli zúčastniť. A to bola veľká škoda. O pár mesiacov neskôr sa totiž ukázalo, že to bola definitívne posledná udalosť na železničnej trati Piešťany – Vrbové organizovaná na podporu železnice. V lete nasledujúceho roka mal na túto trať vyraziť nostalgický vláčik znova, no kvôli tvrdému odporu miestnych samospráv a reálnej hrozbe blokovania železničných prejazdov pravdepodobne zmanipulovanými cyklistami, sa táto akcia už nekonala. Občianske združenie ČANGO nakoniec kapitulovalo a aktivisti zo združenia Zelená cesta mali dôvod na radosť. V marci tohto roka podpísali zmluvu o prenájme železničky za účelom vybudovania bezpečnej cesty pre cyklistov. Koľajnice po odstránení speňažia a železničný násyp zalejú asfaltom. Hlas odporcov tohto riešenia, ktorí dlhoročne bojovali za záchranu železnice a alternatívy vedenia cyklotrasy bol teda definitívne umlčaný. Nepomohli ani logické argumenty, či iné kroky, ktoré z vlastnej iniciatívy podniklo aj zopár niekdajších poslancov Piešťan. Každý kto sa čo i len trochu postavil za záchranu železnice, bol považovaný za triedneho nepriateľa. Zámer prevádzkovania turistických drezín na tejto trati tak ostane nezrealizovaný. Združenie Zelená cesta nám síce tvrdilo, že proti drezinám nič nemá a jediný problém videlo na strane občianskeho združenia ČANGO, no v oficiálnych dokumentoch zverejnených na ich stránkach nie je o prípadnej drezinovej prevádzke aspoň na časti trate žiadna zmienka.

Autor: Jaroslav Filo
Foto: Peter Vodička (P1480287 – P1480946) a Jaroslav Filo (P8272969 – P8273020)

Be the first to comment

Leave a Reply

Your email address will not be published.


*


Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.