RETRONÁVRATY: S Magdou po stopách majsta Pavla z Levoče

KOŠICE, LEVOČA – Ak ste sa v sychravé sobotné ráno 13.10.2012 vybrali na košickú hlavnú stanicu, možno ste nešli na obyčajný vlak, ale na motoráčik Klubu historických koľajových vozidiel, láskyplne nazývaný Magda. Tá nás, ako tradične, čakala na 3. nástupišti na košickej hlavnej stanici. Vlastne nečakala, čakali tam na nás iba Ľubomír Lehotský a Terčík, ktorí tradične kontrolovali rezervácie a predávali lístky. Ale neboli tam sami.

Okrem výletníkov, ktorí šli na výlet do Levoče, kam Magda tentoraz mierila, im spoločnosť robili aj dve dámy v historických kostýmoch, o ktorých sa ešte zmienim. Ani lístky neboli obyčajné, tentoraz ako lístky poslúžili pohľadnice, zrejme preto, lebo lístky pre rok 2012 sa už asi minuli. A vlastne ani v mojom prípade to nebolo obyčajné, lebo šla so mnou aj sestra, čo zatiaľ nebýva zvykom.

Onedlho Magda prišla, pričom na jej príchod upozorňoval aj Ľubo Lehotský, keď prešla výhybkami na južnom zhlaví a blížila sa k nám. Hneď, ako zastavila, sme nastúpili, aj keď sme ešte chvíľku postáli, lebo sa čakalo na niektorých oneskorencov, ktorých ešte vybavovali vonku pred vlakom.

Netrvalo dlho a sme vyrazili. Krátko potom, ako sme opustili Košice, nás Ľubo Lehotský privítal vo vlaku na poslednej jazde KHKV v tomto roku, ak nepočítam tradičné Mikluášske jazdy na trati Košice-Prešov konané začiatkom decembra (tie ale zmapované nemám, takže reportáž z nich nebude). Pri tejto príležitosti nás upozornil na spomínané dámy v historických kostýmoch, ktoré pozývali na návštevu expozícií Slovenského národného múzea v Levoči za symbolické vstupné 1,- € a k tomu ešte pripomenul, že Magda sa nedávno pred jazdou podrobila generálnej oprave motora, preto tí, ktorí na výlety s Magdou chodili dlhšie, si mohli všimnúť, že Magda trochu inak vrčí, tak nech veríme, že to Magda vydrží. Potom sa k slovu dostali spomínané historické dámy, ktoré porozprávali o múzeu v Levoči. Potom si cestujúci mohli dať vo vlaku palacinky, buď so šľahačkou, alebo bez nej. Chutili vynikajúco, ako od mamy 🙂 Neskôr prišli dievčatá z KHKV, ktoré ponúkali suveníry. Medzitým sa vonku rozpršalo, pričom dážď nás sprevádzal po väčšinu dňa.

Takto nám ubehla cesta do Spišskej Novej Vsi, kde Magda musela obehnúť „prívešák“, aby sme mohli pokračovať v ceste do Levoče. Tí, ktorí sedeli v Magde na správnej strane, si mohli z vlaku všimnúť „Bobinu“, elektrický rušeň E499.005, ktorý stojí na pomníku v tamojšom depe. Za socializmu na jeho mieste stála parná mašinka U36.003. Zdá sa, že vám to číslo niečo hovorí? Nemýlite sa, ide o parnú mašinku Katku z Košickej detskej historickej železnice.

Len čo sme „prívešák“ obišli a pripojili sa k nemu, Magda sa vydala na ďalšiu cestu, tentoraz priamo do Levoče. Počas tejto časti cesty sa nič mimoriadne nedialo, okrem samotnej jazdy osobného vlaku, ktorá je pre tamojších obyvateľov už zvláštnosť nielen preto, lebo išiel historický motoráčik, ale aj preto, lebo od roku 2003, kedy bola osobná premávka na tejto trati zastavená, sa už tam osobný vláčik neukazuje. Sem-tam sa na trati ukáže nákladný manipulačný vlak, ale to je všetko.

Keď sme prišli do Levoče, privítala nás na tamojšej železničnej stanici ľudová hudba. Samozrejme, znela skladba Tam okolo Levoče, ktorá k tomuto kraju neodmysliteľne patrí.  Keď kapela dohrala, privítali nás zástupcovia miestnej samosprávy a s nimi aj Ľubo Lehotský, ktorý sa prihovoril Levočanom. Neboli tam však sami, okrem nich tam bola výprava z tamojšieho centra voľného času, ktoré malo rezervovanú prvú kyvadlovu jazdu z Levoče do Spišskej Novej Vsi a späť. Druhá jazda bola voľná.

V Levoči nžs privítala ľudová hudba

My, Košičania sme sa v sprievode Ľubomíra Lehotského vybrali na výlet po Levoči. Najprv sme sa vybrali do radnice na tamojšom námestí, o ktorom sa dá povedať, že je „rozbombardované“, keďže ho ešte stále rekonštuujú. Na mnohých miestach sú rozkopávky a podľa toho, čo som počul, ešte stále ho nedokončili. Nás ale nijaké rozkopávky nezastavili, šťastne sme sa dostali ku radnici. Medzitým sa Ľubo Lehotský šiel pozrieť na evanjelický kostol, ktorý stojí oproti radnici. Mali sme šťastie, bol otvorený a tak sme mali možnosť dozvedieť sa niečo o tomto kostole. Prednášku o ňom nám spravila miestna farárka a aj sme mali možnosť pozrieť zblízka na tamojší oltár, hoci ho nevyrobil majster Pavol. Ten z rúk majstra Pavla sa nachádza v Chráme sv. Jakuba, ktorý stojí za radnicou.

Po prehliadke kostola sme sa vybrali na prehliadku radnice. V nej je dnes zriadené múzeum a sú v ňom zaujímavé exponáty, napríklad dereš. Návštevníci mali možnosť si ho aj vyskúšať. Navyše sme sa dozvedeli niečo aj o Levočskej bielej pani, ktorá podľa povesti údajne zradila krajinu tak, že ukradla kľúče od mesta svojmu milencovi, grófovi Štefánovi Andrássymu, ktorý bol kapitánom kuruckých vojsk a tak vpustila do mesta cisárské vojská, za čo zaplatila životom. Odvtedy sa vraj objavovala na hradbách a upozorňovala na blížiacu sa katastrofu. Zaujímavá je aj výstava s názvom Ohýbaj ma, mamko, pokým som ja Janko… o výchove detí v minulosti, za čias Rakúsko-Uhorska. Mimo iného tam môžete videť školu, o akej písal napríklad Martin Rázus v Maroškovi.

Z interiéru radnice

Nasledovala prehliadka ďalšieho múzea, ktoré je o výtvarnej kultúre na Spiši. Preto tam nájdete hlavne obrazy a sochy, v čase nášho výletu tam prebiehala výstava o bohyniach a mýtickych bytostiach zo staroveku.

Ako posledná nasledovala expozícia v dome majstra Pavla, kde okrem toho, že tam býval, mal tam aj svoju rezbársku dielňu. O jeho živote sa toho veľa nevie, mesto po jeho smrti zachvátil rozsiahly požiar a zničil aj vtedajší mestský archív. Zato dôkazom toho, že žil, sú jeho sochy. Je všeobecne známe, že jeho sochy sú tak cenné, že boli zapísané aj do zoznamu pamiatok Svetového kultúrného dedičstva UNESCO, podobne ako samotné mesto Levoča pre svoj zachovalý historický stred mesta. V múzeu v jeho dome je síce množstvo sôch, ktoré vyšli spod jeho dláta, ale všetky sú iba kópie, majú tam iba jediný originál a ten je čiastočne poškodený, údajne tú sochu poškodil sám majster Pavol. Ináč jeho sochy nenájdete iba v Levoči, v múzeu je mapa, kde všade na Slovensku sa jeho sochy nachádzajú.

Po návšteve múzeí sme sa chceli ísť pozrieť na onen slávny oltár v Chráme sv. Jakuba. V tomto prípade nám Ľubomír Lehotský, ktorý nás sprevádzal, dal voľný program, takže kto chcel ísť, mohol, kto nechcel, nemusel, mohli sme ísť aj inde, napríklad prezrieť si mesto, alebo ísť na obed. Sestra a ja sme sa síce šli pozrieť na oltár, ale nakoniec sme si to rozmysleli. Odradila nás výška vstupného, keďže na osobu sa platilo po 2 eurá, pre mňa a sestru to teda vychádzalo na 4. Keďže peniaze sa nám dvom rýchlo míňali, rozhodli sme sa to radšej oželieť.

Keďže sme nemali kam ísť, vybrali sme sa na stanicu. Ale nie tou cestou, ktoru sme prišli. Keďže sme nechceli veľmi ísť po rozkopávkach, vybrali sme si cestu pozdĺž hradieb, ktoré sú takmer kompletne zachované. Nemohli sme neprejsť aj jednou z troch zachovaných mestkých brán v Levoči a to konkrétne Menhradskou. Práve tá je k stanici najbližšia.

Menhradská brána v Levoči

Keď sme dorazili na stanicu, nebolo tam ani živej duše. A to doslova. Vtedy som si ešte neuvedomil, že osobný vlak tam už nechodí takmer desať rokov a tak som hľadal na stanici cestovný poriadok. Márne. Jediný cestovný poriadok, ktorý som našiel, bol z Mariánskej púte. Navyše, keď sme chceli ísť na záchod, s hrôzou sme zistili, že sú zamknuté. A nielen tie. Celá stanica bola zamknutá. Jediná možnosť, ako vyhovieť „volaniu prírody“, bolo ísť do kríkov. Navyše, na záchodoch sme sa mohli dočítať, že kľúč si máme pýtať od upratovačky. Lenže hľadajte upratovačku na stanici, kam vlak zavíta už len párkrát do roka…

Stav levočskej stanice ma zarmútil. Mesto, ktoré má tak výnimočnú historickú osobnosť, akou majster Pavol rozhodne je, by si zaslúžilo, aby sa premávka na tamojšej trati obnovila aspoň v lete pre turistov, čo sa KHKV v spolupráci s VÚC a samosprávami snaží dosiahnúť.  A ešte viac ma zarazilo, že som kúsok za stanicou našiel dokonca vytrhnutú koľaj, a to doslova. Koľaj nebola demontovaná, ale surovo vytrhnutá zo zeme aj s podvalmi, po čom tam ostala nepekná priehlbina. Neveriacky som krútil hlavou nad tým, čo nechávajú naši „zlatí“ mocipáni dopustiť.

Pohľad na južné záhlavie levočskej stanice

Našťastie sme v takejto depresívnej nálade neboli dlho. Náladu nám prišla zdvihnúť časť vlakovej čaty vedená Terčíkom, ktorí prišli prichystať Magdu na spiatočnú cestu. Kym niektorí z posádky vlaku prikladali do pece v „prívešáku“, Terčík si chystal svoje inštrumenty, medzi ktorými bola jedna zvláštnosť – pálenka Magdovica. Keď ju vytiahol, vtipne oznámil: „Prohibícia skončila, môžeme nalievať.“ 🙂 Pre tých, ktorí túto hlášku nechápete, vysvetlím, že vtedy bola aktuálna kauza s pančovaným alkoholom v Česku, ktorý obsahoval jedovatý metanol a preto bol pár týždňov dozadu zakázaný dovoz alkoholu z Česka. Iba krátko pred jazdou do Levoče sa metanolová kauza ako-tak vyriešila a preto tá Terčíkova hláška. Ako správny reportér som sa chcel dozvedieť, ako a z čoho sa Magdovica vyrába, ale zistil som iba to, že je to výrobné tajomstvo.

Asi polhodinu potom prišli ostatní cestujúci z Magdy. Magda aj „prívešák“ sa pomaly, ale isto plnili a pec za tú dobu krásne vyhriala interiér „prívešáku“, pre niektorých cestujúcich dokonca až príliš, tí hundrali, že je tam horúco a preto otvárali okná. Ok, chápem, že vtedy neboli treskúce mrazy, ale zase nebolo tak teplo, aby sa nemuselo kúriť. Navyše, prívešák nemá elektrické kúrenie a preto sa teplota nedá regulovať. Vlastne ani Magda nemá elektrické kúrenie, jej interiér sa vykuruje odpadovým teplom z motora, tam sa to ale dá regulovať pákami na bočných stenách v strede motoráčika.

Magda pózuje v stanici

Po asi ďalšej polhodine sme sa vydali na cestu do Spišskej Novej Vsi. Plní zážitkov sme opúšťali starobylé mesto Levoča, ktoré už, bohužiaľ, patrí medzi mestá, kam už nepremáva osobná vlaková doprava. Takto sme si vychutnávali jazdu po koľajách, kade už osobný vláčik, obyčajne zastúpený „Šukafonom“ radu 810 alebo 812, nechodí. Takto sme dorazili do Spišskej Novej Vsi, kde Magda musela znovu obehnúť „prívešák“, aby sme sa bezpečne dostali do Košíc. Pritom Magda musela počkať, kým prejde rýchlik. Potom Magda mohla bezpečne prejsť na druhý koniec „prívešáka“, kde sa k nemu pripojila a my sme mohli pokračovať v ceste do Košíc. Počas cesty bola možnosť znova sa občerstviť palacinkami a tú možnosť sme, samozrejme, využili. Navyše o chvíľu prišiel malý prídavok. Čo to bolo? Tušíte správne, bola to Magdovica, ktorú nalievali Terčík s Oliverom. Samozrejme, že som si dal, len sestra nechcela, hoci som ju urputne prehováral a na rozdiel od palaciniek bola zadarmo 🙂 . Nakoniec, keď neskôr podávali druhú dávku, som ju prehovoril a dala si. Terčík nás ešte upozorňoval, aby sme pili opatrne, aby sme od nej neoslepli. Až neskôr mi docvaklo, prečo. Blížil sa totiž tunel a nie hocijaký. Bujanovský. Najdlhší dvojkoľajný tunel na Slovensku, o ktorom som sa viac zmienil v reportáži z Krompách. Našťastie sa tak nestalo, lebo v Magde sa svietilo, ale nie nadlho. V „prívešáku“ niektoré deti chceli, aby zhasli a šli sme cez tunel potme, na čo neskôr, asi v polovici tunela vlakový personál vyhovel a tak z ničoho nič sa zrazu interér „prívešáku“ ponoril do tmy, z čoho deti mali obrovskú radosť. Priznám sa, že keď som bol malý, bál som sa ísť cez tunel, lebo keď sa vo vlaku nesvietilo, mal som strach práve z tej tmy. Ale onedlho sme mali tunel za sebou a ďalšie tunely, cez ktoré sme išli, boli tak krátke, že sa v nich neoplatilo zhasínať pre radosť detí.

Rýchlik (IC-čko) ťahal Pershing v zaujímavom nátere

Cestou sme sa zastavili v Kysaku zase kvôli nejakému rýchliku, alebo IC-čku. Ten ťahal „Peršing“ v zaujímavom nátere. Keď rýchlik z Kysaku odišiel, pobrali sem sa za ním aj my a to už sme nikde nestáli. Iba v Košiciach, kde sme sa s Magdou rozlúčili. Tá napriek obavám cestu vydržala, motor ani raz neštrajkoval, čo bolo veľmi pozitívne.

Poslednej nostalgickej jazde KHKV v sezóne 2012 síce počasie neprialo, ale aj tak to bol krásny výlet. Mnohí si určite niesli krásne pocity z mesta, ktoré si zachovalo svoju stredovekú tvár. Len škoda, že stredoveký stred mesta stále hyzdia tie rozkopávky…

Text a foto: Sergej- (Tomáš Halža)

Be the first to comment

Leave a Reply

Your email address will not be published.


*


Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.