Retronávraty: S Krabicami pod Lupkowský tunel

MEDZILABORCE, LUPKOW – Mimoriadna jazda historickým motorovým vlakom pod Lupkowský tunel, či prehliadka pravoslávneho chrámu Svätého Ducha a Múzea moderného umenia Andyho Varhola v Medzilaborciach. Železniční cestovatelia si v sobotu 8. októbra 2016 rozhodne prišli na svoje.

Táto neobyčajná akcia sa začala na hlavnej železničnej stanici v Košiciach, kde bola pripravená dvojica motorákov 810 (M 152) Košickej detskej historickej železnice. Aj keď počasie výletníkom veľmi neprialo, o cestujúcich rozhodne nebola núdza.

Odchod mimoriadneho vlaku do Lupkowa bol zobrazený aj na elektronickej tabuli.

Je 07:25 a náš mimoriadny vlak sa pomaly pohol zo stanice. Ako to už pri takýchto akciách býva zvykom, predseda klubu Ľubomír Lehotský v úvode privítal všetkých účastníkov a pripojil aj niekoľko organizačných pokynov.

Motorový vozeň M 152 ešte pod novodobým označením 810.626-6 čaká na odchod z Košíc.

Našou prvou zastávkou na trase bola Výhybňa Čeľovce a železničná stanica Humennom, kde do nášho vlaku pristúpili ďalší cestujúci.

Stretnutie generácií v Humennom: vľavo 861.014-3 „Dunihlav“; vpravo 810.450-1 „Orchestrion“.

Následne sme pokračovali v jazde až do Medzilaboriec, kde sme križovali osobný vlak, ktorý v pravidelných intervaloch zabezpečuje dopravu do Humenného. Nejde však o žiadny unikátny stroj, ale o celkom obyčajný motorový vozeň rady 861 „Dunihlav“.

Krátka prestávka na ŽST Medzilaborce.

Železničnú zastávku Medzilaborce-mesto sme prešli bez zastavenia a na rad prišla najzaujímavejšia časť nášho výletu. Jazda malebnou krajinou slovensko-poľského pohraničia. Prefrčali sme cez niekdajšie zastávky Vydraň a Palota a po niekoľkých minútach sme sa už ocitli v ústrety tajomnému Lupkowskému tunelu. Pravidelná osobná doprava do Lupkowa bola v roku 2010 zastavená a historický motorový vlak M 131 KHKV sa pri nostalgickej jazde v júli 2011 z dôvodu nesúhlasu poľského dopravcu na poľskú stranu nakoniec nedostal. Po dlhom čase sa tak naskytla jedinečná príležitosť prejsť si tento tunel vlakom. Ani sme sa nenazdali a ocitli sme sa v Lupkowe. Na miestnej stanici bolo pomerne mŕtvo. Stálo tu len niekoľko nákladných vozňov, ktoré zrejme v pracovných dňoch nejaká lokomotíva dopraví hlbšie do vnútrozemia.

Historický motorový osobný vlak KDHŽ ešte pred zmenou náteru na železničnej stanici v Lupkowe (Pl).

Starý Łupków je bývalá dedina nachádzajúca sa v juhovýchodnom Poľsku v podkarpatskom vojvodstve, v povodí rieky Sanok, ktorú v roku 1526 podľa valašského práva založili bratia Olechna a Iwaśka zo Szczawny. Predpokladá sa, že tieto oblasti už boli predtým obývané. Obec, v ktorej sa okrem železničnej stanice nachádza len zopár starých a novopostavených domov, je v súčasnosti veľmi opustená a v rámci administratívneho členenia je ako osada súčasťou obce Komańcza.

Pohľad na osadu Starý Lupkow.

Po krátkej ohliadke stanice sme sa vybrali na neďaleký kopec, odkiaľ je za pekného počasia nádherný výhľad na okolitú krajinu. K nám však Slnko nebolo milostivé a tak sme sa pri fotení museli uspokojiť len s tým čo bolo k dispozícii. Súčasťou 90-minútového pobytu na stanici bol aj obed, ktorý nám mali priviezť z Nového Lupkowa. Na výber bolo z dvoch jedál, ktoré si cestujúci museli vybrať už počas jazdy vlakom. Ak nás pamäť neklame tak tradičnému rezňu zo zemiakovou kašou konkurovali domáce parené buchty. 🙂 No ako to už občas býva, organizátor mieni, ale ľudský faktor mení. Vodič s obedmi akosi zablúdil a tak mnoho cestujúcich muselo dojesť svoj obed až pri spiatočnej jazde vlaku.

Pohľad na železničnú stanicu Lupkow a okolitú krajinu.

Cesta vlakom však netrvala dlho. Po niekoľkých metroch sme sa ocitli pred Lupkowským tunelom a nastal čas na opustenie vlaku. Zatiaľ čo cestou tam sme sa pohodlne viezli, späť sme už tunelom prešli po vlastných. Nuž a ako by to bolo, keby sme si k tomu aj nejakú tú fotku s motorovým vlakom nespravili.

Motorový vozeň 810.626-6 smeruje v ústrety Lupkowskému tunelu.

Z histórie tunela:

Pri zabezpečovaní obrany Rakúsko-Uhorska a jeho správe bolo dôležité zabezpečiť komunikácie na presun tovaru i vojakov. Po rozbehnutí výstavby železníc bola jednou z priorít výstavba trate do Haliča. Z Tiskej železnice bola trať vedená Východoslovenskou nížinou severným smerom cez Trebišov a Humenné do Medzilaboriec. Karpatský hrebeň trať prekonávala údolím Vydranky a popod Lupkovský priesmyk do osady Stary Łupków v Haliči. Veľké prevýšenie si vyžadovalo budovať trať s výrazným stúpaním po úbočí vrchov a najvyššiu časť hrebeňa prekonáva 461 metrov dlhým tunelom. Tunel mal mať pôvodne až 750 metrov a 20 m hlboké zárezy. Nedostatočný prieskum a príprava, rovnako ako odľahlosť lokality mimo sídiel spôsobili výrazne pomalšie napredovanie a tento tunel bol posledným nedobudovaným úsekom celej trate do Przemyśla. V rokoch 1882 – 1920 bola celá trať dvojkoľajná. Po vzniku samostatných štátov sa dopravné toky zo severojužného smeru zmenil na východozápadný a využitie trate bolo razom minimálne. Tunel bol v zime 1914 zavalený ustupujúcou rakúsko-uhorskou armádou a v roku 1939 znefunkčnený poľskými ženistami, brániacimi prístup do krajiny Nacistom. V roku 1943 tunel Nemci opravili a trať využívali na prepravu vojenskej techniky na východný front. Pred postupujúcou Červenou armádou však tunel o rok neskôr opäť odpálili a zneprejazdnili. Sovietska armáda v priebehu krátkeho času vybudovala trať sedlom, čím umožnila zásobovanie postupujúcich jednotiek. Obchádzku začali stavať 13.11.1944. Práce boli ukončené 4.12.1944. Prevádzka v úseku trate Zagórz – Humenné bola obnovená 15.12.1944. Na obnovu zničeného tunela prišla v auguste 1945 do Medzilaboriec z Leningradu stavebná brigáda „Putrem“.  Trať s tunelom bola v plnom rozsahu obnovená 7. novembra 1946 na výročie VOSR a pre osobnú dopravu slúžila až do roku 1977. Nákladná dopravy bola ukončená v roku 1988. Po rekonštrukcii v rokoch 1995 – 1996 bola od 3. júna 1997 obnovená nákladná a od 27. júna 1999 aj osobná doprava.

Slávnostné otvorenie 7. novembra 1946 so zvláštnym parným rušňom 374.014 na slovenskej strane tunela (zdroj: Rail.sk)

Na priečelí palotskej strany tunela je umiestnená tabuľka s textom „Čo germánska zloba zničila, bratská ruka sovietskej armády postavila“ v slovenčine i ruštine a dátumom slávnostného znovuotvorenia tunela.

Historický motorový osobný vlak  rady 810 (pôvodne M 152) a priečelie palotskej strany tunela s tabuľami pripomínajúcimi deň jeho slávnostného znovuotvorenia.

Po opätovnom nastúpení do vlaku sme pokračovali v jazde malebnou traťou vojaka Švejka až do zastávky Medzilaborce-mesto, odkiaľ sme sa vybrali na prehliadku tohto zaujímavého mesta. Počkali sme kým sa mimoriadny vlak nevráti do stanice Medzilaborce a vydali sa za ďalšími aktivitami.

Vystupujeme na zastávke Medzilaborce-mesto.

Našou prvou zastávkou bola kultúrna pamiatka Chrám Svätého Ducha, ktorej história siaha do roku 1947.

Pohľad na malebný Chrám Svätého Ducha v Medzilaborciach.

Z požehnania vtedajšieho arcibiskupa Jelevféria zo dňa 5. júla 1947 ťarchu výstavby na seba zobral vtedajší pravoslávny duchovný otec Mitr. Prot. Mikuláš Ščerbej, neskôr riaditeľ biskupského úradu v Michalovciach, spolu s kurátorským zborom. Výstavba chrámu nebola jednoduchá – všetko bolo zničené, chýbal materiál i finančné prostriedky a niektorí predstavitelia štátu k tomu zaujali odmietavý postoj. No vďaka materiálnej pomoci a morálnej podpore od vtedajšieho ministra obrany ČSR, neskôr prezidenta republiky Ludvíka Svobodu sa nakoniec podarilo túto stavbu zrealizovať. Z vďaky za jeho pomoc veriaci pomenovali chrám aj Pamätníkom padlých hrdinov – Slovanov v prvej a druhej svetovej vojne. Na zhotovenie projektov a vedenie celej výstavby sa ochotne podujal duchovný otec Archimandrita Andrej Kolomacký, ktorý mal bohaté skúsenosti s výstavbou chrámov v Čechách, na Morave aj v Zakarpatskú. Vďaka pomoci Ing. árch. Luku Antiča z Kroméŕíža bol projekt veľmi rýchlo zhotovený a predložený na schválenie. Štátny úrad stavebný vydal povolenie na výstavbu 7. októbra 1947 a hneď sa začalo s výkopovými prácami. Veriaci pracovali s veľkým nasadením – na jeseň boli vybudované pivnice a o rok neskôr bola za pomoci brigádnikov, študentov gymnázia dokončená hrubá stavba tak aby do chrámu nezatekalo. V roku 1949 chrám bol omietnutý zvon­ku a zvnútra. Maľbu previedla sestra – mníška Mária (Klain). Kúpili sa dva zvony, ktoré na jeseň oznámili okoliu radostnú zvesť o posviacke chrámu. Avšak z dôvodu nepriaznivých poveternostných podmienok s časom muselo pristúpiť ku generálnej oprave a zhrdzavené plechy boli vymenené za mosadzné, aby do chrámu už viac nezatekalo. Keď na Slovensko zavítal svetoznámy maliar ikon, pôvo­dom Grék, bývajúci v USA, Dimitrios Leussis, podujal sa na ťažkú a zodpovednú prácu – zrealizovať úplne novú maľbu celého chrámu, ktorá trvala štyri roky. Obdivuhodná kompozícia farieb 350 ikon s rozlohou okolo 1600 m2 na stenách chrámu fascinuje návštevníkov do dnešných dní.

Pohľad do interiéru Chrám Svätého Ducha.

Prehliadka mesta ďalej pokračovala návštevou Múzea moderného umenia Andyho Varhola, ktoré bolo založené v roku 1991 ako prvé na svete venované osobnosti kráľa pop-artu. Dnes je múzeum nadregionálna špecifická inštitúcia múzejno-galerijného typu, zaoberajúca sa predovšetkým aktuálnymi tendenciami súčasného umenia a hlavne životom a dielom Andyho Warhola. Koncepčne mapuje, prezentuje a odborne spracováva nielen život a tvorbu Andyho Warhola, ale aj súčasné tendencie vo výtvarnom umení a kultúre, vplyv etnika pôvodu umelca na jeho dielo, vplyv pop-artu na aktuálne umenie a témy s tým súvisiace.

V Múzeu moderného umenia môžeme nájsť aj obraz približujúci návštevu u svätého otca Jána Pavla II.

A keďže do odchodu vlaku bolo ešte dosť času, zavítali sme do podnikovej predajne kryštálových lustrov Glass LPS. Väčšina z nás sa iba prišla pokochať peknými kryštálovými výrobkami, no našli sa aj takí, ktorí si tu zakúpili niečo na pamiatku.

V podnikovej predajni Glass LPS si bolo možné zakúpiť aj tento farebný luster.

Deň sa pomaly chýlil k záveru a naša nostalgická jazda sa dostala do finále. Unavení a plní zážitkov i fotiek sme pomaly nastupovali do pristavenej historickej súpravy. A hoci počasie nášmu výletu veľmi neprialo, mimoriadna jazda rozhodne stála za to. Predseda klubu Ľubomír Lehotský avizoval, že pokiaľ sa všetko podarí, už v nasledujúcom roku by sa mohla uskutočniť nostalgická jazda až do Sanoku, v ktorom sa nachádza 3. najväčší skanzen v Európe. A podarilo sa. 🙂 Na spiatočnej jazde sme ešte zastavili v Humennom a s úderom 18-tej hodiny sme už boli v cieľovej stanici Košice.

Mimoriadny motorový osobný vlak KDHŽ čaká na odchod z Medzilaboriec.

Na druhý deň sme mali pôvodne v pláne zúčastniť sa na nostalgickej jazde historickým motorovým vlakom na trati Žilina – Rajec, nakoniec sme ale túto zaisto milú iniciatívu prehodnotili. V Košiciach sme si síce zakúpili lístok na 2 cesty – z Košíc do Žiliny a následne zo Žiliny do Bratislavy, no po vystúpení z vlaku sme postupne začali celú vec prehodnocovať. Žilinskú stanicu totiž okupovali bezdomovci, ktorí boli „ubytovaní“ nie len v hale, ale aj v čakárni, kde sa kvôli silnému zápachu nedalo ani vstúpiť. Nočná prechádza mestom, nebola najideálnejšia. Vonku nebolo najteplejšie a popŕchalo. Vzduch bol síce príjemnejší, ako v staničnej budove, no na mokrých lavičkách sa dlho sedieť nedalo. No možno by sme to predsa len boli vydržali, keby nás nedemotivovali samotní organizátori zo Spoločnosti Považskej dráhy Žilina. Na stanici sme totiž o prebiehajúcej akcií Rajecká Anča žiadne plagáty, či iné informácie nenašli. A tak sme sa vyčerpaní nakoniec rozhodli nastúpiť do ranného rýchlika do Bratislavy.

Autor: Jaroslav Filo

Pridajte prvý komentár

Komentáre

Your email address will not be published.


*


Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.