RETRONÁVRATY II. (4): Katarínska Huta – Breznička, alebo pokračovanie cesty z pred dvadsiatichdvoch rokov

H1 BrezničkaKrátko po zmene svojho stavu zo “slobodný” na “ženatý” som svojej manželke chcel ukázať kraj môjho detstva Novohrad. Ubytovali sme sa v na tú dobu honosnom hoteli Novohrad v Lučenci. Preliezli sme všetky zákutia Katarinskej Huty, Hrnčiarok, Cinobane a okolitých oblastí ku ktorým ma viazali milé spomienky z detstva. Navštívil som s rodinou túto lokalitu už viackrát, no po rokoch nastal čas si to zopakovať opäť len vo dvojici. Impulzom bola na viacerých železničných internetových stránkach avizovaná akcia “Mimoriadna jazda motorovým vlakom do Katarinskej Huty”. Túto akciu organizoval server Railpage. net v spolupráci s obcou Cinobaňa.

Mienil som tam najskôr ísť s rodinou, no problém bol s ubytovaním. To som časom vyriešil, ale zmenil sa program rodiny a táto spoločná akcia sa uskutočniť nedala. Druhá verzia bola, že by som tam šiel sám, no problém bol s presunom a príprava vďaka nemožnosti uvolnenia z práce zlyhala. Nakoniec deti rozhodli, že tam pôjdeme ako na našej svadobnej ceste bez detí a s autom. Druhým dôležitým impulzom bola pozvánka od pani starostky z Cinobane. Šli sme teda spokojne pohodovou 80 – kou kľudnejšou južnou trasou bez diaľnic a cestných pirátov. Ale s jednou chybičkou krásy, síce bez fotoaparátov. Cesta bola príjemná, až na jeden moment, keď sa manželka zobudila na moje prudké brzdenie. Keď otvorila oči, tak sa pozerala “Okom v Oko” cez predné sklo na zdatného jeleňa, ktorý nám vbehol do cesty. Musela ho zrejme zhypnotizovať, pretože po tomto očnom kontakte sa otočil a tým smerom ktorým pribehol aj rýchlo zmizol v temnote lesa. Čudovala sa, že nepokračoval v pôvodnom smere, ale zaradil spiatočku. Následne sme aj my zmizli ako gáfor. Toto stretnutie malo naozaj silnú reakciu nášho podvedomia. Po niekoľkých metroch od miesta stretu sa proti nám vyrútilo auto, ktoré evidentne malo naponáhlo. Nechcem si ani predstaviť, čo by sa stalo, keby sme sa stretli všetci v jednom bode. Určite by jeleň uhynul a obidve autá by boli zrelé do šrotu a to nehovorím o posádkach áut. Tento zážitok sme predýchavali celý víkend. Ubytovali sme sa ako pred rokmi opäť v hoteli Novohrad. Žiaľ roky sa podpísali na jeho interiéri. Bohužiaľ sme to zistili až po príchode na izbu. Z hotela sa stala robotnícka ubytovňa s nie veľmi prívetívým prostredím. Žiaľ večer po 21 hodine už iný nocľah v Lučenci nebol. Zato sme sa videli s viacerými účastníkmi jazdy do Katarinskej Huty. Ráno sme vyrazili do ulíc Lučenca a po raňajkách v ázijskom bistre a kávičke sme sa presúvali na stanicu. Vlak ešte nebol pristavený, tak sme zašli na nákupy. No nakoniec sme vláčik nestihli, tak bol program pozmenený a naša trasa neopisovala železnicu, ale autobusovú linku Lučenec – Hrnčiarky (moja školská trasa s nezabudnuteľným RTO). Tiež ma k nej viažu milé spomienky. Zastavili sme sa vo Vidinej, na Točnici a v Cinobani sme stretali krojované dievčatá, ktoré mali v Hute vystupovaťs ľudovými piesňami z Novohradu. Do Huty sme dorazili spolu s vláčikom, ktorý mal ale problémy s vjazdom do stanice Katarinská Huta. Tesne za priecestím musel byť jeden prívešák zablokovaný a odpojený. Súprava s motorkou a druhým prívešákom vošla do stanice a potom sa pre prvý prívešák vrátila. Nastal čas na zvítanie sa so známymi, kamarátmi, mojimi učiteľmi a teda rodákmi. Spomínané dievčence zaspievali, pani starostka sa prihovorila ako aj “hovorca” railpage.net. Kultúrnu vložku obohatili členovia skupiny Hutnícke záhradky. V akcii boli bratia Chovancovci, Dodo Brauner a ostatní členovia s ktorými som sa ako decko stretal, ale už ich mená v pamäti nemám. Dúfam, že sa neurazia. Motorka potom absolvovala fotojazdu do Maše a späť. Potešilo ma, že na pozvánke figuroval Hurvínek práve pred mašiarskou zástavkou. Tam som aj ja niekedy nastupoval, keď som ráno nestíhal do školy. Všetci účastníci výpravy boli zamestnaní dokumentovaním, no ja som bol bez fotoaparátov. Koniec koncov mal som čas zaspomínať si s kamarátmi, s učteľmi Hrnčiarovcami, ktorí ma učili v škole a s ostatnými Hutníkmi, či Cinobancami. Tí, čo ma poznali a tých čo som ja poznal to problém nebol. Tí, čo si ma už nepamätali alebo som si ich ja nepamätal sme sa po rokoch znovu predstavili a debaty nebolo koniec. Z tohto milého prostredia moju manželku ako aj mňa vytrhla píšťalka pani sprievodkyne. Jedna časť výpravy šla do sklárne, kde Igor Poliačik vysvetlil ako sa sklo vyrába a aké bolo krásne, keď v minulosti bolo sklo brúsené a farebné, a “Zlatá Zuzana” dobýjala trhy na celom svete. Druhá časť výpravy sa previezla do Brezničky. Tento úsek som absolvoval a manželka prišla za mnou s autom do Brezničky. Tam som sa musel s vláčikom rozlúčiť, pretože ma čakali ešte povinnosti, ktoré som sľúbil mojej mame vybaviť a to sa nikdy nesmie odmietnuť. Zastavili sme sa na Mládzove u Kružliakov, u Lackovcov. V Cinobani som navštívil spolužiaka Ďulíka Kršiaka, žiaľ nebol doma. Potom sme hľadali nocľah. Preliezli sme všetky pravdepodobné miesta. Ubytovanie sme nakoniec našli v Haliči. Upriamila nás na to jedna z našich dcér. Navštívili sme Pročkovu Zbrojnicu pri kaštieli. Dohodli sme si nocľah. Dostali sme ho, no nie v Zbrojnici, pretože tam mali nejakú svadbu. Dali nám klúče od gazdovského domu v ktorom sme zaparkovali a naháňali “spicha” s mojim ďaľším spolužiakom. Pripomenuli sme sa aj majiteľke, pretože Jožo Pročko chodil na to isté gymnázium v Lučenci ako ja. Chodil však v nižšom ročníku, tak sme sa často nestretávali. Bolo mi umožnené nahliadnuť do depozitu v ktorom by zaplesala každá veteránska duša. Minimúzeum obsahovalo motocykle od mopedov po Jawu 500 OHC. So spolužiakom som sa nakoniec nestretol. V nedeľu sme sa vrátili späť domov. Mimoriadna jazda sa teda vydarila. Dúfam, že potešila všetkých, ktorí sú zaťažení na koľajnice a dianie okolo nich. Predpokladám, že veteránske akcie, nech sa týkajú čohokoľvek vždy potešia tých, ktorí fandia histórii ako takej.

Autor: Gilbert
Foto: Tomino a internet

V prípade, že ste sa aj vy v uplynulom roku zúčastnili nejakej veteranistickej akcie a chceli by ste sa o ňu podeliť, neváhajte a kontaktujte nás prostredníctvom e-mailu. Zárovňe nám môžete posielať aj hodnotenie uplynulej veteranistickej sezóny z pohľadu vášho klubu, spolku, chechu, či múzea. To všetko očakávame na e-mailovej adrese redakcia@veterany.eu.

Redakcia

17 Comments

  1. Pekná spomienka na ešte krajšiu akciu na mojej obľubľúbenej lokálke. Mám k tejto oblasti blízky vzťah a veľa spomienok z detstva ktoré som zažil najmä na Hrnčiarkach na chate mojich starých rodičov.
    Teší ma, že na nich figuruje aj Octavia, ktorú vlastním spoločne s mojím bratom. Mne osobne nevadí, že som medzi Vami zverejnenými fotografiami našiel aj tie moje, dúfam, že to nebude vadiť ani portálu z ktorého pochádzajú.
    …s pozdravom Peter Nagy

  2. Ahoj Peter, sme radi že sa ti reportáž páči. Čo sa týka fotiek, tie nám do redakcie poslal autor článku. Nakoľko však pri nich uvádza aj zdroj internet malo by to byť v poriadku..

  3. gilbert:
    Ty si bol spolužiakom toho Joža Pročka z televízie? 😀 Čo najprv účinkoval v STV v relácii Čo dokáže ulica a potom mal na Markíze vlastné relácie?

    Ináč pekná reportáž 😉 Dávam palec nahor! S tými motorkami si ma potešil, ale určite by si ešte viac potešil jedného z Plzne, s kým si píšem a je od mňa asi o tri roky mladší, on totiž zbožňuje Jawy 🙂

  4. Sergej.
    S Jožom som spolužiak celkom nobol. Jožo nastúpil na lučenecké gymnázium, keď sme boli tretiaci a vtedy písal údajne básne do školského časopisu, takže sme sa poznali z videnia. Je to spontánny buldozér a veteránista, až potom celebrita, ako sa dnes hovorí. Gilbert

  5. Koki:
    Priznám sa, Sergej nie je moje pravé meno, tento nick som si dal po svojom obľúbenom rušni (rad T679.1, alebo po novom 781, dnes už na Slovensku nejazdia, ale podľa toho, čo som videl na Youtube, tak na juh sem chodia z Maďarska) hocikde inde mám iný, ale tu som si radšej dal odlišný, lebo na jednej stránke som sa stretol s jedným rýpalom, ktorý do všetkých diskutujúcich len rýpal a rýpal, niekoľkokrát dostal BANán (a furt sa mu podarilo prešmyknúť, lebo mal anonymizér) a keď som si z neho naposledy vystrelil a vyhlásil, že sa sťahujem inde, tak on na oplátku povedal, že ma vystopuje a preto som na tomto webe Sergejom 😀
    Z Huty nie som, som z Košíc, ale Gilbert by mal byť z Huty, alebo okolia.

  6. Koki.
    Som rodák z iného kúta Slovenska, no detstvo som prežil v Hute. Býval som v 12-ke na samom vrchu. Oproti bývali Lomnickí, ale krátko, lebo pán Lomnický šiel robiť riaditeľa sklární do Poltára. Pod nami bývali Segečoví a potom Šarkanoví. Po maturite som zakotvil pri Bratislave a som tu stále. Tvoja prezývka je zaujímavá, no na naše prezývky nemáš. Keko, Frcík, Geno, Bučko, Siňor a podobne. Gilbert

  7. Koki,
    Peter Nagy je moje skutočné meno, niesom rodák z Kat. Huty ale z Lučenca a často som tadiaľ prechádzal, lebo starí rodičia mali chatu na Hrnčiarkach. Od detstva sa mi však Kat. Huta a zvlášť miestna stanica veľmi páčili.
    PS. nemá niekto viac historických fotiek z tejto stanice?
    Robím totiž jej model v mierke HO, budovu stanice mám prakticky na niekoľko detailov hotovú. Chcel by som to situovať do 60 – 70 tych rokov a neviem ako to vypadalo v miestach, kde je dnes administratívna budova sklárne.

  8. Na miestach kde je spomínaná budova bolo nasledovné: Pod železnicou bolo parkovisko, ktoré zasahovalo až k vrátnici.Tá bola tesne vedľa koľajníc, ktoré idú do závodu. Pozdĺž potoka boli búdy, pred nimi boli dvorčeky.Tieto patrili k dlhému obytnému prízemnému domu. Okná bytov mali výhľad na spomínané parkovisko. Jediný vchod, ktorý bol z parkoviska v tomto dome bol vchod na poštu. Tam kde je dnes priečelie sklární bol múr továrne a za ním tri sklárske pece. Prvá bola neďaleko koľajníc a posledná neďaleko potoka. Dobové fotografie som videl na nástenke v kult. dome v Cinobani počas stretnutia rodákov. Vedúca kul. domu mi vtedy sľúbila, že ich preskenuje a pošle, pretože som ich chcel použiť pri mojom prvom článku, ktorý bol uverejnený na tejto stránke, žiaľ otvoriť sa nedá, len diskusia k nemu. Bližšie info teda v kultúrnom dome v Cinobani. Gilbert

  9. chlapci, vdaka za odpovede.
    je fajn vratit sa obcas v spomienkach do detstva. v lete sa chystam do huty, chceli by sme s chovancovcami (a dalsimi, co sa pridaju) urobit nejake tury po okoli. pokusim sa zohnat nejake foto zo stanice. aj tak si uz neviem vybavit, kto byval oproti lomnickym. gilbert je tvoje skutocne meno? ja tiez nie som rodak z huty, ale z kanady (masa). do huty sme sa pristahovali asi v 69 -tom.
    koki

  10. V Kanade bývali spolužiaci V. Rohač, P.Drugda, J. Rajnohová, žiaľ kontakty už nemám. Viac v profile člena na Vlaky.net alebo Motoride.sk. Gilbert je prezývka. Otec bol miestny lekár. Gilbert

  11. Gilbert.
    dakujem za popis, mám už aspoň ako-tak predstavu. Môj prastarý otec robil v tých sklárňach, vykladal tam vagóny, mám odtiaľ len jedno foto s ním, len je to fotené na druhom konci sklárne smerom ku Stupníku a okrem háld uhlia a nejakých malých hospodárskych budov tam nič nevidieť. Ak sa ešte môžem opýtať, tak kedy sa tá stará vrátnica a pece búrali?
    P. Nagy

  12. Gilbert,
    nebol som si isty, ale od zaciatku som to tusil. s mojim otcom boli velmi dobry kamarati. dufam, ze sa raz v hute stretneme (na rodakoch) a zaspominame.
    Koki

  13. Čo sa týka toho 11. dielu nášho železničného seriálu venovaného Katarínskej Hute, vyskytla sa neznáma chyba v redakčnom systéme, ktorý niektoré články sám upravuje. Na odstránení problému už pracujeme.

    Gilbert: Pred chvíľkou som sa pokúsil opätovne obnoviť tento diel nášho seriáli. Dúfam, že je to obnovené na tú správnu verziu.

  14. Peter, nepamätám si presne, kedy sa robila prestavba sklární. Viac by vedel M. Segeč. Pripojil sa do diskusie v predošlom článku. Podľa všetkého tam pracuje, lebo po kliknutí na jeho meno sa otvorí link na jeho články. Gilbert

  15. Jeej..tak toto ma dnes potešilo..to som našla absolutne náhodou. Moji rodičia pochádzaju z Huty a moje prazdniny boli kažy rok v Kanade od roku 1965-1974,
    taktiž Cinobaňa…a fotky mi to pripomínaju..starka bývala jedna v HUte jedna v Kanade…ked som bola naposledy poriadne som u ž kanadu nenašla…všetko je
    minulosť..tento rok tam určite pojdem. Ďakujem že ste mi to pripomenuli…vďaka

  16. Zdravím rodákov, som najmladšia žijúca dcera Viliama Melega, žijem v českej Prahe, píšem knihu pre dcerku o svojom detsvte , bývali sme v Maši pod starým kultúrným domom, potrebovala by som fotky toho domu kde som prežila svoje krásné detstvo, je to dlhý dom v Maši, môže niekdo pomôcťs fotkama starej Maši? ďfakujem, e mai….. pokova@seznam.cz

Leave a Reply

Your email address will not be published.


*


Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.