Milí čitatelia! Síce táto reportáž je stará asi cez rok a je už tým pádom dávno neaktuálna, povedal som si, že ju už napriek toľkým odkladom predsa len uverejním. Možno preto, že je tu začiatok roka, možno preto, že už ma to škrelo, každopádne, keď sa tu nedávno objavila reportáž z Hradnej strely na Spiššský hrad spred dvoch rokov, pomyslel som si, že pridať aj niečo len o rok novšie by už nemusel byť až taký „prúser“, hoci inde by ma za to asi zabili 😀 . Preto sa pohodlne usaďte, dajte si kávičku, čítajte… a spomínajte. Aj napriek tomu, že to bolo pomerne (ne)dávno 🙂
Zdraví Sergej.
KOŠICE, BREKOV, HUMENNÉ – Sobotné letné ráno 18. augusta 2012 sa nieslo v znamení železničnej nostalgie. Prečo? Nuž preto, lebo v ten deň železniční nadšenci z Klubu historických koľajových vozidiel (KHKV) pri rušňovom depe v Haniske pri Košiciach usporadúvali jeden zo svojich predminuloročných výletov s ich už dobre známym motoráčikom radu M131.1 (alebo po novom 801) nazývaným Hurvínek, v tomto prípade ale tento motoráčik má, podobne ako lokomotívy na Detskej železnici, alebo nové elektrické jednotky radu 671, svoje vlastné meno – Magda. Táto jazda bola pre ňu špeciálna, lebo, ak ma pamäť neklame, ešte nikdy nerobila okružnú jazdu po tratiach východného Slovenska, jej doménou sú skôr zabudnuté trate na Gemeri, na ktorých je dnes už, žiaľ, zastavená premávka. Výlet mal ale aj príchuť stredoveku, lebo Magda nás tentoraz zaviezla na málo známu zrúcaninu hradu Brekov.
Magda v Košiciach
Ráno som sa po príchode na železničnú stanicu trochu bál, ako Magdu nájdem, lebo toto bol môj prvý výlet s Magdou, ak nepočítam okružné jazdy počas minulých dvoch ročníkov Prebúdzania Katky. Našťastie som sa na stanici stretol s Ľubomírom Lehotským, riaditeľom Košickej detskej historickej železnice a zároveň manažérom KHKV, s ktorým som sa poznal práve z KDHŽ. Ten ma k Magde zaviedol, keďže aj on išiel ku nej, niesol do nej nejaké veci. Tam už spolu s Terčíkom kontrolovali rezervácie a predávali lístky. Pred nástupom do Magdy sa ma ešte jeden známy z Detskej železnice so žartom opýtal, či sa mi úzkokoľajka v Čermeli už zunovala a vymenil som ju za veľkú železnicu 🙂
Chvíľu sme stáli. Počas státia vlaku som stretol jedného pána z Popradu, ktorý bol od vtedy ešte neopravenej električky Kométy. Dal sa spoznať podľa toho, že mal na sebe vestu s nápisom „Prispejte na opravu Kométy“. Ten predával magnetky s Kométou a výťažok z predaja putoval práve na opravu spomínanej historickej električky. Aj dievčatá z KHKV predávali suveníry, ako kalendáre, hračky, knižky, alebo magnetky, v ich prípade hlavne s motívmi motoráčika Magdy, opravovanej parnej lokomotívy 434.2338 prezývanej „Štvorkolák“ alebo „Dvojka“ a s motívmi Detskej železnice – parnej lokomotívy Katky a motorovej mašinky Danky (Janka vtedy ešte na železničke nebola). Boli tam zastúpené aj iné železničné vozidlá, napr. český historický motoráčik prezývaný „Komárek“. To už ale predbieham, pretože sa to konalo počas jazdy. Vlastne… ani nie, lebo to bolo prvé, čo sa dialo po odchode z košickej stanice a povinnej kontrole cestovných lístkov Terčíkom. Ešte predtým sme prešli tunelom za Ťahanovcami.
Kvôli rýchliku do Košíc, ktorý nám krížil cestu, sme sa zastavili v Kysaku. Tam bola prvá možnosť odfotiť si Magdu. Okrem nej na vynovenej kysackej stanici bola aj iná zaujímavosť – pamätná tabuľa, ktorú tam osadili pri príležitosti 140. výročia trate Košice – Prešov a s tým súvisiaceho blížiaceho sa rovnakého výročia Košicko-bohumínskej železnice, keďže trať do Prešova bola vybudovaná ako vetva tejto železnice. Práve po tejto vetve viedla dnešná trasa. Táto stanica je možno trochu zvláštna, lebo hoci Kysak je väčšia dedina, je dôležitou železničnou križovatkou, lebo sa tu spájajú trate z Prešova a z Margecian. Z tohto dôvodu tu zastavujú aj IC vlaky a rýchliky.
V Kysaku
Stáli sme asi pätnásť minút, potom sme sa vydali smerom Prešov. Aj tam sme stáli. V Prešove sme ale stáli krátko, takže som nemal čas na vyfotenie úzkorozchodnej lokomotívy U45.002, ktorú po zrušení prešovského depa premiestnili na severné zhlavie prešovskej stanice. Táto lokomotíva slúžila v Prešove na tamojšej bývalej Pionierskej železnici, ktorá bola predtým lesnou železnicou a zrejme bola aj najdlhšou pionierskou železnicou zo všetkých v bývalom Československu. Bohužiaľ, táto nemalá také šťastie, aké mala tá košická, lebo ju v 70. rokoch zrušili, podobne ako ostatné české a slovenské pionierské železnice, z ktorých sa dnešných časov dožila práve tá košická, hoci ani tej v tom čase nechýbalo veľa k zrušeniu. Vlastne na hranici medzi životom a smrťou balansovala až do roku 2012.
Vráťme sa ale k našej ceste do Brekova. Po prestávke v Prešove sme podišli trošku ďalej a kvôli protiidúcim osobákom z Bardejova sme sa zastavili „za rohom“ v Šarišských Lúkach. O tomto vlaku vám prezradím jednu zaujímavosť – vlak z Prešova do Bardejova a späť má prezývku „Bardejovská krava“. Táto prezývka vraj vznikla preto, lebo tento vlak jazdil tak pomaly, že ho aj krava predbehla. Vyskytujú sa aj ďalšie prezývky tohto vlaku, napr. „Bardejovský rýchlik“ alebo „Bardejovský expres“, ale v mojej rodine sa udomácnila práve „Krava“. Kvôli tomu, že išli štyri vlaky za sebou, z ktorých sa všetky skladali z motorákov radu 810 prezývaných „Šukafon“ a z prívesných vagónov k ním, sme si spravili väčšiu pauzu. Cestujúci si počas tejto pauzy mohli dať malé občerstvenie. K nemu sa podávala káva, alebo čaj, podľa toho, čo si cestujúci vybrali a oboje sa pripravovalo vzadu v prívešáku, kde bol pre tieto účely zriadený malý bufet. V stanici sme mali možnosť vypočuť si „ručné“ hlásenia, ktoré hlásil výpravca cez mikrofón a nebolo spúšťané z počítača, ako sa to robí na staniciach v Košiciach, Kysaku, Prešove a mnohých ďalších na Slovensku. Takéto hlásenia sa na slovenských železniciach stávajú pomaly, ale isto vzácnosťou.
Prestávka v Šarisských Lúkach, kým neprjde tzv. „Bardejovská krava“
Po pauze v Šarišských Lúkach sme nabrali smer Hanušovce. Keďže železnicu v týchto končinách poznám, viem, že trať sa rozdeľuje za Kapušanmi pri Prešove. Z tamojšej stanice vedie falošná dvojkoľajka, ktorá sa za mestečkom rozdvojuje. Pri pohľade od Prešova pravá koľaj vedie do Hanušoviec, po ľavej sa ide do Bardejova. A práve po pravej koľaji viedla naša cesta. V Kapušanoch sme ale nestáli, hoci fotka z tejto stanice by bola krásna, lebo nad stanicou sa, podobne ako v Brekove, tiež vypína zrúcanina hradu. Samozrejme, nie toho brekovského, ale kapušianského 🙂
Ďalšiu zastávku sme mali za Nemcovcami. Ale nestáli sme v tamojšej zastávke, ale za tunelom, ktorý sa nachádza za touto dedinou. Nebola to totiž obyčajná zastávka, ale fotozastávka. Kto chcel fotiť, vystúpil a kľakol si pod násyp. Vystupovanie, ale hlavne nastupovanie do vlaku bolo náročné, lebo násyp bol strmý a pomerne vysoký, čo ale fotografom nevadilo, lebo kvôli dobrému záberu Magdy pred tunelom sa oplatí trochu si ponamáhať svaly pri vystupovaní. Fotiť sa vybralo vskutku dosť ľudí a tak sme sa v priekope vedľa trate trochu tlačili. Potom, čo fotografi vystúpili, Magda zašla kúsok do tunela. Keď v tuneli zatrúbila, bol to signál, že sa fotografi majú prichystať, lebo onedlho príde dôležitý moment, keď sa obajví pred tunelom. Onedlho sa vydala na mini fotojazdu z tunela. Len čo Magda vyšla z tunela, ozvalo sa mnohonásobné cvakanie spúští fotoaparátov.
Magda pred tunelom
Cvak-cvak a už sme iba čakali na to, keď Magda prehrmí okolo naších hláv a zastaví, aby nás tu nenechala. Ako som písal, nástup do motoráčika dal celkom zabrať, ale väčšia zaberačka prišla oveľa neskôr, keď sme prišli do Brekova. Než sme tam dorazili, stáli sme ešte pri Hanušovciach, kde sa nachádza veľmi zaujímavý železničný viadukt. Opisovať ho slovami by bolo zdĺhavé, lepšie to povie fotka. Práve tento viadukt bol objektom ďalšej fotozastávky. Najprv nás Magda „vyhodila“ za viaduktom, kde je svah, ktorý sa lepšie hodí na fotenie. Náročné vystupovanie sa zopakovalo aj tentoraz, ale k tomu sa pridali aj početné kríky, cez ktoré sa trebalo prebrodiť, aby sme sa dostali na dobré – čo dobré – priam parádne miesto na fotenie, z ktorého je nádherný výhľad na celý viadukt. Aj tentoraz Magda zacúvala za most, aby si fotografi mohli urobiť krásny záber. Svah, z ktorého sme fotili, sa pre veľkú skupinu fotografov hodil viac, než predšlá priekopa pri tuneli, lebo sme sa mohli rozprestrieť bez toho, aby sme si navzájom prekážali a liezli do záberov.
Magda na Hanušovskom viadukte
Aj tentoraz Magda zatrúbením oznámila, že ide do toho. Fotografi sa pripravili a keď Magda vošla na viadukt, všetci fotili o sto-šesťsto. S krásnymi zábermi vo svojich fotoaparátoch a kamerách sme sa predierali tými istými kríkmi k Magde, ktorá zastavila na rovnakom mieste, ako predtým. Keď sme sa vyteperili do Magdy a jej prívešáku, vyrazili sme na ďalšiu cestu.
Prešli sme cez Hanušovce. Mimochodom pomyselne som sa zastavil na predmestí Hanušoviec, lebo tam sa nachádza rovnaký viadukt, aký sme fotili. Lenže kým ten, čo pred chvíľou bol terčom objektívov našich fotoaparátov, sa klenie nad hlbokým údolím, tento premosťuje cestu a tak nie je taký fotogenický, ako ten pred ním.
V Hanušovciach sme ale nestáli, podobne ako v ďalšom meste – Vranove nad Topľou. Ako sme sa blížili k tunelu pri Vranove, Terčik zahlásil, že nastáva historická chvíľa, lebo po týchto koľajách Magda ešte nešla. Cez Vranov tak podľa týchto slov prešla vtedy po prvýkrát.
Hrad nad Brekovom
Naším cieľom ale nebol Vranov nad Topľou, ale Brekov. Ešte pred ním sme mali stáť v Strážskom, ale nakoniec sme tam nestáli, výpravca na nás kývol, aby sme šli ďalej. Takto sme stáli až v Brekove. Je to malá dedina, ktorá je zovretá medzi dvoma mestami – Strážskym a Humenným. No kým my z Košíc sme mali svoju konečnú v Brekove, Magda ešte nabrala Brekovčanov, lebo v rámci tohto výletu robila zvláštnu jazdu pre miestnych do Humenného a späť. Keďže Brekov je malá jednokoľajná zastávka, musela sa „otočiť“ v Humennom. My sme šli do dediny, kde nás privítal tamojší starosta, ktorý nám povedal niečo o dedine a o hrade. Mimochodom, hrad – zmienil som sa o ňom, že sa týči nad stanicou rovnako, ako ten nad Kapušanmi, hoci brekovský je od kapušianskeho o dosť menší a asi aj viac rozpadnutý. Z dediny je na hrad dobrý, aj keď trochu náročný prístup po poľnej ceste značenej žltou značkou. Popri tejto ceste nájdete alej Mateja Korvína, najvýznamnejšieho návštevníka hradu, ktorý tam zimoval v roku 1473. Na alej upozorňuje príslušná informačná tabuľa.
Alej Mateja Korvína
Výstup na hrad nám dal celkom zabrať. Keďže nie som nejaký veľký turista, mne dal zabrať vskutku dosť a hoci na tabuľke na rozcestníku písalo, že cesta k hradu trvá 10 minút, mne tých 10 minút prišlo ako polhodina. Ale udychčaný a spotený som bol rád, že už som bol hore pri hrade. Privítala nás mohutná brána, za ktorou bola ešte jedna, menšia. Hoci pred hradom bola tabuľa s nápisom „Vstup na vlastné riziko“, mali sme sprievod v podobe dobrovoľníkov, ktorí hrad opravujú.
Výstup na hrad za to stál, lebo z hradu, presnejšie zrúcaniny bol nádherný výhľad na šíre okolie. Z hradu je krásne vidieť nielen dedinu Brekov, ale aj veľkú časť Humenného a ak ste mali dobrý fotoaparát a ste „šotoš“, mohli ste z hradu urobiť dobré „šotoodstrely“ vlakov, ktoré prechádzali po trati pod hradom. Z hradu sa dal cez stromy dokonca zazrieť aj vedľajší hrad Jasenov, ktorý patrí k tým väčším.
Výhľad z hradu na Brekov a Humenné
Medzitým nám dobrovoľníci rozprávali o histórii tohto hradu. Zaťažovať históriou vás nebudem, ak sa chcete niečo o hrade dozvedieť, zamierte sem. Z výkladu spomeniem iba to, že pri archeologickom výskume sa tam našli mnohé nálezy, ako napríklad ostrohy, kúsky keramiky, medzi najzaujímavejšie však patrila kamenná delová guľa. Dobrovoľníci prezradili ešte to, že miestnosť, ktorá sa nachádza v strednej časti hradu, plánujú zastrešiť a urobiť v nej malé múzeum o hrade. Predtým ich ale čaká more práce na existujúcich zvyškoch. V noci sa v ten deň mali konať hradné slávnosti, to sme ich ale nestíhali, lebo z Brekova sme odchádzali skôr, než začali.
Na hrade som ale urobil dobrý skutok – keďže som vedel o SMS zbierke na opravu električky Kométy (reklamy na ňu bežali v televízoroch nainštalovaných v autobusoch košickej MHD) a nedávno sme na Detskej železnici zavŕšili opravu služobného vagóna, rozhodol som sa, že DMS pre Kométu pošlem z hradu. Ako na potvoru som zabudol číslo, našťastie tam boli chlapi od Kométy, tak som sa ich na to číslo opýtal a porozprával som im, že ten počin chcem urobiť na počesť dokončenia nedávnej opravy spomenutého služobného vagóna, keďže vagón a Kométu spája rovanký rozchod koľají – 1000 mm – a oboje sú unikáty, keďže ten služobný vagón je najstarším železničným vozidlom na Slovensku, ktorý dodnes slúži svojmu pôvodnému účelu.
Na ceste z hradu som sa síce až tak nezadýchal, ale tiež mi dala zabrať, lebo ma to dosť ťahalo dole kopcom a tak som sa musel brzdiť, aby som sa nepotkol. V dedine som skoro zablúdil, ale keďže ma dostihol Ľubo Lehotský, ktorý šiel z hradu asi desať minút po mne, nestalo sa mi to. Šli sme na obed a hoci sa podával guľáš, urobil som si radšej alternatívny program, lebo jedlám z krčiem a reštaurácií akosi neviem prísť na chuť. Vybral som sa na staničku a pozoroval som, ako to v Brekove chodí. Brekov má šťastie, lebo na rozdiel od mnohých iných lokálnych tratí je táto ešte v prevádzke. O tejto trati som sa dopočul, že kedysi, za čias Rakúsko-Uhorska bola dvojkoľajná, no po 1. svetovej vojne, kedy na územi Rakúsko-Uhorská vznikli mnohé nové štáty spolu s Československom, jej význam klesol a tak druhú koľaj vytrhali. No napriek tomu je tu celkom hustá premávka – za tie chvíle, kým som „zabíjal čas“ v stanici, prešli tadeto tri vlaky – jeden do Strážskeho v réžii dvojice „Šukafonov“, ďalší do Hummeného vedený novou motorovou jednotkou radu 861, ktorá toho roku bola predstavená na Prebúdzaní Katky, a tá istá jednotka išla o chvíľu späť na Strážske. To už sa na staničke pomaly začali schádzať cestujúci z Magdy.
Železničná zastávka Brekov
Magda nás nenechala dlho čakať. Objavila sa asi dvadsať minút po odchode „vrútockej pomsty“ radu 861 do Strážskeho. Keď sme všetci nastúpili, vyrazili sme na cestu domov. Zo Strážskeho, kde sme ani teraz nestáli, sme tentoraz nezamierili na Hanušovce, ale na Michalovce. Než sme cez tie prešli, museli sme zastaviť v Petrovciach nad Laborcom kvôli protiidúcemu českému rýchliku. Naňho sme si počkali celkom dlho, tých pár minút sa mi zdalo ako večnosť. Aspoň som mal možnosť poobzerať si túto staničku. Keď rýchlik prešiel, Petrovciam nad Laborcom sme dali zbohom a Magda fujazdila smer Trebišov, keďže Michalovce sme iba prebehli.
Neďaleko Trebišova sa naša trať pripojila k inej zaujímavej trati – a to k ŠRT. Pre neznalých vysvetlím, že táto skratka znamená ŠirokoRozchodná Trať. Podľa toho sú rozlíšené príslušné stavadlá, pre široký rozchod majú k názvu pripojenú skratku ŠRT. Na prvý pohľad sa však nedá poznať, ktorá trať má normálny rozhchod a ktorá široký.
Pauza v Trebišove, vedľa Magdy širokorozchodná koľaj
Na chvíľku sme sa zastavili v Trebišove, potom sme pokračovali ďalej, samozrejme, vedľa širokej. Dlho sme nemohli natrafiť na žiaden širokorozchodný vlak, až keď vtom zrazu sme v Slivníku jeden stretli, to som už mal ale schovanú kameru 🙁 Ďalej sme už žiaden široký vlak nestretli, pred Haniskou pri Košiciach sme dali širokorozchodnej železnici zbohom a v Haniske, domove Magdy, sme nestáli. Zastavili sme až v Košiciach, konečnej okružnej jazdy po východe Slovenska. Tam už sme sa všetci s Magdou rozlúčili a pomaly poberali domov. Vyprázdnená Magda medzitým obehla privešák a prichystala sa na návrat do depa v Haniske.
Košice! Konečná, vystupovať!
A čo bolo ďalej? Nuž ďalej už nebolo nič zaujímavého. Iba som na „rozbombardovanej“ košickej stanici (lebo ju rekonštruujú) pri východe z podchodu objavil medzi už neaktuálnými plagátmi na jazdu do Brekova aj plagát na spomínané hradné slávnosti v Brekove.
Ďalej už nasledoval návrat domov… a do všednej reality. A v mojom prípade aj na úzkokoľajku v Čermeľskom údolí.
Pre Veterany.eu spís(k)al:
Sergej – (Tomáš Halža)
Pridajte prvý komentár