Retro-Špeciál: Dočká sa legendárny expres svojej obnovy?

CIMG1443Vážení čitatelia, prinášame Vám špeciálne vydanie RETRONÁVRATOV, v ktorom sa vrátime do obdobia 2. svetovej vojny kedy na Slovensku začal premávať legendárny Tatranský expres. V nasledujúcom článku Vám priblížime nie len históriu, ale aj súčasnosť tohto unikátneho motorového vozidla na Slovensku.

Pohľad do histórie

Začiatkom 40. rokov 20. storočia objednali novovzniknuté železnice Slovenskej republiky v budapeštianskej firme GANZ 4 motorové vozne na vozenie expresov. Tatranský expres, ako nový pár vlakov TE 103 104 spájajúci Bratislavu s Popradom mal začať premávať od letného grafikonu v roku 1942/1943. Z dôvodu meškania dodávky motorových vozňov sa jeho nasadenie do premávky posunulo zo 4. mája na 5. júla 1942. V staniciach Trnava, Leopoldov, Trenčín, Vrútky, Ružomberok, Liptovský Svätý Mikuláš a Štrba stál jednu minútu, v Žili­ne tri minúty. Vzdialenosť 343 km prešiel za 4 hodiny 41 mi­nút. Pre porovnanie: ďalšie tri rých­liky na tejto trati, zostavené z kla­sickej vlakovej súpravy s parným rušňom (série 387.0 , 365.3 alebo 386.0) absolvovali rovnakú vzdiale­nosť za šesť a trištvrte až sedem hodín. Tatranský expres mal 64 miest druhej triedy (iná stránka uvádza 72 miest prvej triedy) a preto bol od začiatku nasadenia do premávky povinne miestenkový. V roku 1942 bola cena lístka 151 korún slovenských a miestenka 10 korún slovenských. Vozbu Tatranského expresu zabezpečovalo rušňové depo Bratislava – hlavné s motorovými vozňami M 283.001 a M 283.002. Vozne M 283.003 a M 283.004 boli dodané až v roku 1943. Tatranský expres bol jeden štvornápravový motorový vozeň s fajčiarskym a nefajčiarskym oddielom pre cestujúcich a s bufetovou časťou. Dosahoval maximálnu rýchlosť 110 km/h. Poháňal ho šesťvalcový vodou chla­dený naftový motor s výkonom 240 koní. Prenos výkonu zabezpečo­vala mechanická päťstupňová prevodovka. V roku 1943 predĺžili trasu do Spišskej Novej Vsi. Spojenie Bratislavy z Košicami nebolo v tej dobe možné, lebo Košice počas 2. svetovej vojny patrili pod Maďarsko. Po druhej svetovej vojne prešli všetky štyri motorové vozne série M 283.0 k ČSD. Tatranský expres jazdil až do Košíc, ale na prelome 40. a 50. rokov bola jeho trasa opäť skrátená do Spišskej Novej Vsi. Na úseku Spišská Nová Ves – Kysak totiž až do roku 1955 prebiehali náročné stavebné práce – preložky trate, výstavba nových tunelov, viaduktov a mnohých mostov v rámci zdvojkoľajňovania nášho severného hlav­ného ťahu a neskôr zároveň aj elektrifikácia. V šesťdesiatych rokoch bol nápor cestujúcich taký vysoký, že pôvodné motorové vozeň museli jazdiť vo dvojici. No ani toto opatrenie nepomohlo zvládnuť rastúci nápor cestujúcich, preto ich vystriedali predvojnové motorové vozne sé­rie M 297.0, prezývané “Hambu­ráky”, ktoré prišli v tom čase do Bratislavy z depa Praha – Libeň.

Súčasnosť

Kto by si to bol pomyslel, že tento motorový vozeň M 283.0 prezývaný Arpád sa zachoval až do súčasnosti. V Maďarsku sa tieto motorové vozne zachovali až do súčasnosti. Na Slovensku bol osud tohto legendárneho motorového vozňa nejasný. Keď v roku 1964 postupne vyradili všetky motorové vozne M 283.0, pričom jeden z nich prestavali na úpravu trakčného napätia, nikto nevedel čo sa stalo s karosériou tohto motorového vozňa. Ako sa v súčasnosti zistilo, železničný veterán z obdobia 2. svetovej vojny existuje aj na Slovensku. Ak by ste sa ho ale vybrali hľadať do niektorého zo železničných múzeí, nepochodili ste. Tento vozeň totiž nie je zachovaný vo vystavovateľnom stave. Práve naopak. Z tohto motorového vozňa sa totiž zachovala iba karoséria. Tá je navyše rozrezaná na dve časti, ktoré sa nachádzajú v malokarpatských lesoch, pričom každá časť sa nachádza na inom mieste. Ako je na fotkách vidno, niekto pomaly tento veterán rozoberá, respektíve ho využíva ako kŕmidlo pre zvieratá. Ako sa tento veterán dostal do malokarpatských lesov je nateraz neznáme. Niektorí ľudia si myslia, že tam bol privezený dnes už niekdajšou úzkorozchodnou železnicou, ktorá sa tam v tom čase nachádzala a ktorej zvyšky sú ešte stále viditeľné. Táto teória môže byť pravdivá, lebo dĺžka rozrezanej časti vozňa zodpovedá dĺžke klasického železničného vozňa. Predpokladá sa, že karosériu tohto motorového vozňa odkúpili lesy ako prístrešok pre lesných pracovníkov pred nepriaznivým počasím

Budúcnosť

Hoci tento dnes už hrdzavý veterán rozrezaný na dve časti poctivo hnije v malokarpatských lesoch, ešte stále existuje šanca na jeho záchranu. O tento staručký veterán sa v poslednej dobe zaujímajú aj ľudia, ktorým rozhodne nejde o zachovanie tejto železničnej legendy pre budúce generácie. S jeho záchranou by sa preto malo poponáhľať. Ak by sa tento vozeň nepodarilo zrenovovať do pôvodného stavu, mohla by sa zrekonštruovať aspoň karoséria, ktorá by mohla slúžiť ako statický exponát, prípadne ako prístrešok v železničnom múzeu n Rendezi. Preto by bolo ideálne, keby sa čo najskôr zorganizovala pracovná skupina dobrovoľníkov, ktorí by presunuli tento železničný veterán z 2. svetovej vojny na bezpečné miesto a pustili sa do jeho náročnej rekonštrukcie. Hoci by takáto akcia stále nemalé finančné prostriedky, ak by každý z nás priložil ruku k dielu, mohli by sa celkové náklady oveľa znížiť. Ak sa totiž o jeho záchranu nepostaráme včas, tento veterán sa o pár rokov rozpadne, prípadne ho rozoberú zberači starého železa.

Ako sme hľadali železničný veterán

Všetko to začalo v sobotu 17. októbra, keď Paťo z redakčného tímu v podvečerných hodinách brázdil po internete. Úplnou náhodou sa mu podarilo objaviť informáciu o tomto zaujímavom veteráne. Zistil, že jeho prvú časť už zmapovali železniční nadšenci. Druhú časť ešte zmapovanú nemajú, nakoľko nevedeli, kde sa presne ukrýva. Len čo mi Paťo zavolal a povedal mi o tomto zaujímavom exponáte, rozhodol som sa, že sa ho čo najskôr vyberiem zdokumentovať. Pred týmto zaujímavým výletom si bolo treba všetko dobre naplánovať. Najprv som si na internete zistil ako sa skupina železničných nadšencov dostala k prvej časti tohto vetteránu. Potom som sa pustil do hľadania jeho 2. časti. Podarilo sa. Hoci fotky z 2. časti tohto veteránu som na internete nenašiel, zistil som miesto, kde by sa údajne mohol nachádzať.

O dva dni neskôr, v pondelok 19. októbra 2009 som sa vybral zmapovať obe časti tohto veteránu. Hoci som sa chcel pôvodne do Smoleníc dostať vlakom, nakoniec som tam prišiel autobusom. Rýchlik o 6:10 z Bratislavy s prestupom na osobný vlak v Trnave s odchodom o 6:45 som nestihol a tak som sa vybral rovno na autobusovú stanicu. Odtiaľ mi 15. minút pre siedmou hodinou rannou išiel priamy autobus do Smoleníc. Keďže som bol v tejto časti Malých Karpát po prvý krát a nestihol som si naštudovať všetky zastávky v obci na ktorých môj autobus zastavuje, vystúpil som hneď na prvej zastávke. Najlepšou zastávkou na výstup je ale Smolenice, Obecný úrad. Štyri minúty po ôsmej hodine som vystúpil z autobusu a kráčal obcou okolo obecného úradu až ku kostolu. Vonku bolo príjemné počasie, priam stvorené na turistiku. Od kostola som pokračoval po žltej turistickej značke okolo malebného Smolenického zámku až k Vlčiarni, kde sa žltá TZT križuje s modrou značkou a miestnym náučným chodníkom. Odtiaľ som pokračoval asi 10. minút po modrej turistickej značke k čistinke, kde modrú TZT križuje zelená značka vedúca z Jahodníka do Čertovho žľabu. Z tohto miesta vedú 3 neznačené cesty. Vybral som sa zlatou strednou cestou vhodnou aj pre cykloturistov. Po necelých 40. minútach  sa cesta stáčala o 180 stupňov. Na tomto mieste treba odbočiť vľavo na neznačkovanú cestu a do piatich minút stojíte zoči-voči tomuto unikátnemu veteránu. Moje prvé dojmy boli obrovské. Tento motorový vozeň ma natoľko zaujal, že som sa s ním nevedel rozlúčiť. Pred sebou som mal ale ešte kopec cesty. Bolo sa treba pustiť do hľadania druhej časti tohto vozňa. Preto mi neostávalo nič iné, ako vrátiť sa späť k Vlčiarni. Odtiaľ som pokračoval po žltej značke vedúcej na Jahodník v nádeji, že objavím druhú časť tohto unikátneho vozňa. Keďže presného miesto nálezu bolo nejasné, musel som byť stále v strehu. Oplatilo sa. Keď som bol bližšie k Jahodníku, po ľavej strane som zrazu objavil veľký, tmavý zatiaľ neidentifikovateľný objekt. Odbočil som z cesty. Hrdzavý plechový objekt plný sena mi z počiatku pripadol ako búdka pre krmivo. No keď som sa k tomuto objektu dostal bližšie, zistil som, že ide o 2. časť niekdajšieho Tatranského expresu. Nemohol som uveriť, že túto legendu slovenských železníc niekto využíva ako sklad sena. Zatiaľ čo 1. časť Tatranského expresu leží na čistinke pod Veterlínom, druhá časť leží ukrytá v lesnom poraste povedľa žltej značky na Jahodník. Toto zarastené lesné prostredie na mňa rozhodne nepôsobilo prívetivým dojmom. A tak som po niekoľkých minútach pokračoval po žltej značke až na Jahodník. Tam som odbočil na modrú značku a pokračoval som až na železničnú stanicu v Smoleniciach. Odtiaľ mi 4 minúty po 15-tej hodine išiel osobný vlak do Kútov, kde som mal o 16:07 prípoj na osobný vlak do Bratislavy.

Na záver

Na záver tohto článku by som rád spomenul zdroje, z ktorých sem sa dozvedeli o Tatranskom exprese. V prvom rade treba spomenúť stránky www.hiking.sk, www.railnet.sk a www.zeleznica.railnet.sk na ktorých sme objavili nie len informácie o Tatranskom exprese, ale aj reportáž z výletu k prvej časti tohto veteránu. Ďalej treba spomenúť stránku www.aladin.elf.stuba.sk vďaka ktorej som objavil druhú časť tohto motorového vozňa. Historické údaje o Tatranskom exprese som čerpal zo stránky www.railnet.sk.

A čo dodať na záver, Azda len toľko, že pevne dúfam, že sa nám tento železničný veterán podarí zachrániť. V malokarpatských lesoch sa určite ukrývajú aj iné zaujímavé veterányo ktorých zatiaľ nemáme žiadne informácie.

Výzva pre čitateľov

Boli by sme veľmi radi, keby ste nám poskytli akékoľvek informácie o tomto zaujímavom motorovom vozni z obdobia 2. svetovej vojny. V prípade, že viete viac o histórií tohto motorového vozňa, alebo máte nejaké informácie o tom ako sa tento vozeň dostal do malokarpatských lesov, budeme veľmi radi ak nám takéto informácie poskytnete a pomôžete nám objasniť záhadu okolo tohto Tatranského expresu. Zároveň sa obraciame na všetkých, ktorí by radi pomohli s presunom a následnou rekonštrukciou tohto vozňa.

Rovnako sa však potešíme aj akýmkoľvek informáciám o ďalších podobných veteránoch, ktoré hnijú niekde v lese ukryté pred zrakmi verejnosti.

Náš redakčný mail: redakcia@veterany.eu je tu pre Vás.

Na budúci týždeň sa v RETRONÁVRATOCH vrátime k avizovanej reportáži zo Svetového dňa turistov cestovného ruchu v Bratislave.

Autor: Jaroslav Filo

Test a foto: Jaroslav Filo

29 Comments

  1. ja súhlasim z autorom žeby sa tento železniční veterán mal zachrániť
    je smutne že sa taketo unikáty povaluju na miestach kde sú skryte pred očami verejnosti a kde ich nahlodáva zub času myslím si že sa v našich lesoch nachádza viac takýchto unikatou a je smutne že si niektorý slovaci nevažia svoju históriu

  2. To je jasne – na vsetko treba prachy. Vie niekdo v MDC cojaviem odhadnut co by stalo zvezenie tej kastle?

  3. No ja keď som bol na výlete v Tisovci,tak cestou na chatu som tiež videl v lese “zaparkovaný” železničný vozeň – pravdepodobne bol z nejakej úzkorozchodnej železničky,na normálny rozchod to bolo príliš malé. Ešte spomeniem,že to sme šli z obce Závadka.

  4. Pno je takych zaujimavych unikatov po lesoch dost, ale ako vravi pato – este si to slovaci nevazia. Ide o prachy ale urcite by sa dalo robit viac

  5. no paráda, už len si vysúkať rukávy a ideme nato…..
    no schválne som zvedavý čo sa zistí o arpádovej histórii…..ked som objavoval prvú časť tak som sa pýtal miestneho polovníka že kde je tu ten vagón-on si myslel že frčím na perníku-to seno tam asi bude poriadne dlho

  6. mnoooo – vela tak zvanym normalnym ludom sa zda ze mi setci frcime na perniku 🙂 Ale je to nasa historia. Ja viem ze kecat o tom je jedna vec a on stoji v lese. K nakej akcii by som sa ale pridal i ked byvm uplne inde na slovensku.

  7. Ahoj Sergeej, vieš mi napísať kde presne v Tisovci v lese sa nachádza ten železničný vozeň? Tád by som mal prehľad o tom, kde sa čo nachádza a postupne to šiel aj zmapvoať.

  8. V Tisovci to asi nebude. Ide skôr o vozeň z “úzkej” zo Závadky popod Malú a Veľkú Stožku.

  9. Jaroslav Filo:
    No neviem,kde to presne je,ale viem,že je to nad Závadkou nad Hronom. A je to dosť vysoko a navyše je to zašité v lese,takže to bola len šťastná náhoda,že som ho zazrel.Cez ten les sme viezli so Škdovkou 105kou veci na chatu,ale chata mojej rodiny to nie je,to jeden z nábožka robil výlet na svoju chatu pre celú bandu Tomu,že by to mohlo byť z bývalej úzkorozchodnej dráhy v Závadke,by som mohol veriť.

  10. Keby sa mi podarilo skontaktovať s jedným z nábožka,tak by som možno aj mohol nafotiť ten vozeň….

  11. igi škoda že nevieš najst to foto záujem by bol ak budeš mať chvilu času prosím ťa pohľadaj ho ale článok je pekní

  12. Jaroslav Filo:
    Nemôžem,lebo ho nemám vôbec nafotený,nebývam v Tisovci,alebo v Závadke ani v okolí a aby som ho mohol nafotiť,tak by som sa musel znova vydať na chatu toho chlapíka. A peniaze na cestu nemám.
    Ten výlet bol asi pred tromi rokmi,takže si cestu nepämetám,ale ten vozeň mi utkvel v pamäti asi navždy. Z tej škodovky som ho zazrel na okamžíček,lebo cez ten les sme sa doslova rútili. Pripadal som si ako na Pezinskej Babe.

  13. Tak už som o čosi múdrejší vďaka igimu. To bol ten spomínaný osobný vozeň postavený z nákladného a odstavený pri horárni na Pätine, ktorý sa spomína v tom odkaze, ktorý sem dal igi

  14. V sobotu som bol pri oboch poloviciach Arpáda. Tá neďaleko jaskyne -senník je v trocha lepšom stave, zvnútra má časť výdrevy a aj čelník s hákom. Druhá polovica Pod Veterlínom je zúbožená – holá. Na väčšine miest a hlavne na spodku je karoséria len hrzadvý plech hrúbky papiera, ktorý sa už dotykom rozpadáva. Pochybujem, že by to bolo možné akokoľvek naložiť ako celok na plošinu. Aj keď by bolo skvelé dostať Arpáda z hôr…

  15. Ja som navštívil Arpáda ešte 15.9. pod Veterlínom odpočíva tá polovica kde bol pôvodne uložený motor, senník je s batožinovým oddilelom, a práve tá časť má ešte aj časť hlavného rámu + pod senom sa skrýva časť stanovišťa ružňovodiča aj s ovládacími prvkami. Bolo by zaujímavé, vyčistit od sena – len je otázné, či náhodou niekto to ešte aj v súč. nepoužíva ? lebo ja som tam našiel celkom novú bielú plachtu – z umelého vlákna…

  16. Hmm tento týždeň sme ho chceli po roku a pol opäť navštíviť, no po príchode na miesto pod Veterlínom sme neverili vlastným očiam… Árpád zmizol. Dúfali sme že sa ho niekto pokúsil zachrániť no vzhľadom na to, že po ňom ostali na mieste pohádzané malé železné zvyšky, sklo a brúsne kotúče… Je mŕtvy. 🙁
    Myslím že záhada je vyriešená. Pred nejakým časom ukázali svetu v televíznych novinách že kdesi v kopcoch sa nachádza voľne ležiaca kopa železa (info od mamy) a tak už nie je ťažké domyslieť si čo sa stalo… 🙁

Leave a Reply

Your email address will not be published.


*


Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.