VYSOKÉ TATRY – Druhá júlová nedeľa sa niesla v znamení obľúbených jázd historických električiek spojených s rezbárskou akciou na Štrbskom Plese. Stačilo iba nasadnúť do legendárneho Trojčaťa a cestovať za umeleckým podujatím približujúcim šikovné ruky, um a talent našich predkov.
Do Popradu-Tatier sme dorazili Expresom 601 „Tatran“ v ktorom našťastie nebola núdza o voľné miesto na sedenie. No keďže sme boli unavení z predošlého výletu v Radošine, viac ako polovicu cesty sme venovali zaslúženému oddychu. Ako inak. Kvalitný odpočinok je predsa základom každého malého i veľkého výletu.
Do odchodu historickej električky sme mali viac ako hodinu času, a tak sme sa presunuli do neďalekého parku pred staničnou budovou. Chvíľku si posedeli, dali si niečo ľahké pod zub, doplnili potrebné tekutiny a vybrali sa za históriou Tatranských elektrických železníc. Najprv sme sa presunuli k železničnému podjazdu cez ktorý viedla pôvodná trať tatranských električiek a cestou späť si odfotili dva artefakty niekdajšej remízy – pozostatky koľajníc zaliate asfaltom a chátrajúcu budovu riaditeľstva T.E.V.D. a Legiobanky.
História dopravy vo Vysokých Tatrách ale nie je predmetom tohto článku, a tak sa rovno presunieme na električkové nástupište, kde sa práve pristavovala legendárna električka EMU 89.0009 „Trojča“ s cyklovozňom a pred ňou v smere jazdy do Starého Smokovca aj električka 428.95 „Barónka“.
Od šarmantnej sprievodkyne v prívetivej rovnošate sme si vyzdvihli pamätné cestovné lístky, sadli si na jedno z voľných červených plastových sedadiel, stiahli si okno a s fotoaparátom v ruke dokumentovali krásy okolitej krajiny. Bola to pre nás hotová lahoda lebo v moderných vozidlách už žiaľ takéto vymoženosti nenájdete.
Prvá možnosť na fotenie legendárnej električky sa nám už tradične naskytla vo výhybni Pod lesom, kde sme križovali jeden z pravidelných spojov zo Štrbského Plesa.
Následne sme pokračovali v jazde až do prestupnej stanice Starý Smokovec, kde k nám mohli prestúpiť aj tí, ktorí sa ráno rozhodli cestovať z Popradu historickou súpravou vedenou motorovým rušňom TU 29.001 „Prasiatko“.
Posledná príležitosť na dokumentáciu Trojčaťa na šírej trati bola v Tatranskej Polianke. V historickej súprave z neznámych dôvodov veľa cestujúcich nebolo. No aj napriek tomuto drobnému nedostatku ste si počas jazdy mohli zakúpiť omaľovánky, magnetky, knižné publikácie a pohľadnice.
Po príjazde na Štrbské Pleso sme najprv počkali na obeh električky okolo cyklovozňa, a keď sa jej personál vybral na neďaleký obed, pobrali sme sa za ďalšími atrakciami.
Opustili sme areál železničnej stanice a zamierili sme smerom k lyžiarskemu areálu. Najprv sa pred nami vynorili predajne s najrôznejšími suvenírmi a o pár minút neskôr sme už mohli obdivovať všakovaké remeselné stánky. Nachádzali sa v nich výrobky zo železa, dreva a keramiky, plyšové hračky, koláčiky, medovníky, medy, náramky, prútené košíky, vianočné i veľkonočné ozdoby, voňavé mydlá, rôzne predmety do kuchyne, či okrasné veci do záhrady.
Nechýbali však ani šikovné starenky z klubu paličkovanej čipky a ďalší nemenej šikovní remeselníci. Nie všetci z nich ale ostali predávať až do zdarného konca. Nakoľko sa nad nami začala nebezpečne zaťahovať obloha, zľakli sa prípadného dažďa a začali sa baliť. A to a napriek tomu, že v tejto lokalite sa podľa predpovede počasia žiadne prehánky, či búrky neočakávali.
Ako sa neskôr ukázalo, tmavé mraky sa rozplynuli a nad malebnou krajinou sa opäť objavilo slnko. To sme sa už ale presunuli o pár metrov ďalej a vydali sa na malú prechádzku náučným chodníkom okolo Štrbského Plesa.
Cestou sme sa pristavili aj pri budove niekdajšej železničnej stanice, ktorá dnes slúži ako hotel.
Po popoludňajšej prechádzke v lone prírody, ktorá nám padla viac ako vhod, sme nakoniec zakotvili v reštaurácii Lenka, kde sme si dali neskorší obed, alebo ak chcete tak skoršiu večeru. Z bohatej ponuky občerstvenia sme si nakoniec vybrali slepačí vývar, bryndzové halušky a 0,5 l kofoly. Nie, že by sme niekomu chceli robiť reklamu, ale tie halušky boli naozaj famózne. A ak sem prídete cez týždeň, v ponuke nájdete aj obedové menu za 6,70 € (polievka, hlavné jedlo a nápoj).
Keďže historická električka odchádzala späť do Popradu už o 13:40 a my sme si chceli na Štrbskom Plese dopriať o niečo dlhší pobyt, na ceste k poslednému expresnému vlaku do Bratislavy sme namiesto klasického spoja, uprednostnili zmodernizovanú ozubnicovú železnicu.
Po príchode do Štrby, najvyššie položenej rýchlikovej stanici na Slovensku (895 m. n. m.), sme rýchlo zdokumentovali skromnú expozíciu venovanú histórii železničnej dopravy. No keďže expresný vlak meškal 20 minút, vietor nás zavial do neďalekého oploteného areálu, v ktorom nám bolo umožnené nafotiť si odstavené koľajové vozidlá.
Čas ubehol ako voda a my sme cestovali späť do hlavného mesta. No hoci sme boli po víkende poriadne unavení, domov sme sa vracali s peknými zážitkami a nespočetným množstvom fotografií. A aj keď sme sa už tešili na zaslúžený odpočinok, o týždeň neskôr sme sa na Štrbské Pleso vybrali znova. Ale o tom až nabudúce.
Autor: Jaroslav Filo
Be the first to comment