KOŠICE, MICHAĽANY – Tento rok bol bohatý na okrúhle výročia viacerých železničných tratí. Inak tomu nebolo ani v priebehu októbra, keď železniční nadšenci zorganizovali hneď dve nostalgické jazdy. Na jednej z nich, organizovanej Klubom priateľov železníc východného Slovenska, Železničným klubom Tatran a Klubom historických koľajových vozidiel, nechýbala ani naša redakcia.
Zatiaľ čo počas leta bolo cestovanie nočným vlakom ako za trest, októbrová jazda nám na naše milé prekvapenie dopriala aj primeraný odpočinok. Carlton to síce nebol, no aspoň sme sa po príchode do Košíc necítili ako skysnuté mlieko. 😀 A keďže do začiatku akcie sme mali cca 3 hodiny čas, dali sme si raňajky vlastnej produkcie a vybrali sa na malý prieskum tamojšej autobusovej stanice. Zistili sme pri tom, že metropola východu sa stala prestupným bodom diaľkových spojov „zeleného“ dopravcu FlixBus. Či však na túto skutočnosť pamätá aj jeho tarifa vám v danej chvíli s určitosťou povedať nevieme. Isté je len to, že cestovné lístky si za výhodnejší peniaz môžete zakúpiť prostredníctvom internetu. Ale len do momentu, kým sa váš autobus neobjaví na nástupišti. Potom už jak sa hovorí máte smolu.
Po návrate na vlakovú stanicu sme sa presunuli na 2. nástupište a spolu s ďalšími nadšencami čakali na príjazd nostalgického vlaku z Liptovského Mikuláša v zložení E 498.062 „Bobina“ + Am 074 (1. trieda) + BDms 351 (2. trieda) + Bm 990 (2. trieda).
Vystáli sme si radu na cestovné lístky a presunuli sa do vestibulu, kde sa krátko po trištvrte na osem uskutočnili oficiálne príhovory organizátorov a pozvaných hostí, v rámci ktorých došlo k odhaleniu pamätných tabúľ v slovenskom, maďarskom, hebrejskom, nemeckom a anglickom jazyku. Namojdušu tam už chýbala len čínština. Minuli sa ale písmenká, tak možno inokedy. 😀 Primátor mesta síce hovoril o zachovaní histórie pre budúce generácie, no k obnove trolejbusovej dopravy sa pre istotu vôbec nevyjadruje. Ale to je už na inú tému. Všetci prítomní sa ale zhodli na význame železníc pre toto mesto a jeho okolie.
Nastúpili sme do „mládežníckeho expresu“, za ktorý bol zapojený aj motorový vozeň M 131.1125 „Magda“ s prívesným vozňom CLm 5 – 2145, našli si miesto na sedenie a o pár minút neskôr sa s meškaním pohli zo stanice. Zatiaľ čo 1. trieda už mala modernejšie čalúnené sedadlá, vozne 2. triedy si zachovali staré dobré koženky.
Veľkým magnetom tejto akcie bola nepochybne súbežná jazda s parným nákladným vlakom na čele s rušňom 434.2338 „Štvorkolák“, ako aj požiarny vlak vedený tzv. Dvojičkami – elektrickými rušňami E 479.1001 + E 479.1002. Len čo nám sprievodca štikol pamätný lepenkový cestovný lístok, otvorili sme si okno a s fotoaparátom v ruke dokumentovali našu jazdu. Miestami to bolo ale trochu obtiažnejšie, lebo celkový počet okien nekorešpondoval s počtom cestujúcich v danom vozni. 😆
Prvá príležitosť na spoločné foto historického osobného a nákladného vlaku sa nám naskytla v Nižnej Myšli, kde našej pozornosti neunikla ani špeciálne vyrobená tabuľka s odkazom na 150. výročie trate Košice – Michaľany pripevnená na čelách oboch rušňov. „Dvojičky“ ju žiaľ nemali, lebo ako Miňko Demovič z Profesionálov hovorí: „No čo sa tak všetci oné jakože čudujete. Je kríza a musíme jak sa poví šetriť.“ 😆
Po opätovnom nastúpení do súpravy sme sa presunuli do jedného z vozňov 2. triedy a zakúpili si magnetku na pamiatku. V ponuke boli aj pohľadnice, omaľovánky, vystrihovačky, prívesky, či knižné publikácie a kto mal šťastie, dostal sa k brožúrke venovanej stručnej histórii tejto trate. Keď sme sa následne vracali na svoje miesto, v poslednom okamihu sa nám cez okno podarilo zachytiť motorový vozeň 813+913 „Bageta“ na ceste do Mukačeva, ktorý až na malé výnimky zíval prázdnotou.
V Pohronskom Ruskove nás už na nástupišti čakali miestne folkloristky s drobným občerstvením a vedľa koľajiska bolo možné obdivovať skromnú výstavu vojenskej historickej techniky.
Iná situácia bola v Slanci, kde sme z dôvodu meškania zastavili iba na rýchli nástup a výstup cestujúcich.
Ďalšia príležitosť na fotenie sa nám tak naskytla až v Kuzmiciach, kde sme dávali prednosť jednému z pravidelných osobných vlakov.
Mimoriadnym vlakom do Michalian necestovali len fanúšikovia železníc, ale aj tí skôr narodení a rodiny s deťmi, pre ktoré bola táto jazda zaiste veľkým zážitkom. Či sa to niekomu páči alebo nie, železnica mala, má a bude mať vždy svoje čaro. Minimálne dovtedy, kým na nej bude mať kto jazdiť.
Po cca 2-hodinovej jazde sme dorazili do cieľa našej cesty. Vystúpili sme z vlaku a započúvali sa do vystúpenia ženského folklórneho súboru z Pohronského Ruskova. Nech sa páči máte slovo. 😉
Zatiaľ čo sa rodiny fotili pred parným rušňom a s nadšením sledovali jeho zbrojenie pred spiatočnou jazdou, iní cestujúci sa vybrali na zrýchlenú prehliadku obce. Je síce pravda, že aj na tejto staničnej budove sa pôvodne mala objaviť pamätná tabuľa k 150. výročiu trate Košice – Michaľany, no ako to už na Slovensku býva zvykom, neostali už na ňu žiadne financie. Tie boli pravdepodobne aj dôvodom, že sa sa vypravenie historického vlaku podarilo zrealizovať až v tomto roku. Kto vie. 🙄 Dopoludnia síce počasie vyzeralo všelijako, no našťastie nepršalo.
Zatiaľ čo ľudia pomaly nastupovali do historickej súpravy, organizátori si spravili spoločné foto pred „Bobinou“.
Spiatočná jazda do Košíc nám ubehla pomerne rýchlo. Ako by nie. Súbežná jazda parným vlakom sa v tomto smere už nerealizovala a na nácestných staniciach sme už stáli len na výstup a nástup cestujúcich. Po návrate do metropoly východu nás čakala už len záverečná fotka pred historickou súpravou a návrat do hlavného mesta. Zopár jednotlivcov však z mimoriadneho vlaku nevystúpilo a pokračovalo v jazde až do Liptovského Mikuláša. Museli mať ale zakúpený osobitný spiatočný cestovný lístok.
Popoludňajšia cesta do Bratislavy z počiatku nebola ničím zaujímavá. Dali sme si nabíjať mobil a oddychovali na sedadle. Zmena nastala až po príchode sprievodkyne, ktorá nám zrazu oznámila, že máme lístok na neskorší vlak. No zbohom rodina. 😀 Soudruzi z NDR asi niekde urobili chybu, lebo pani za okienkom na hlavnej stanici v Bratislave nám v piatok večer dala lístok na nesprávny spoj. Hups. A čo teraz? Aby sme neuviazli v Kysaku, kam chodia líšky dávať dobrú noc, rozhodli sme sa pokračovať ďalej osobným vlakom do Popradu. A to nebolo všetko. Naše ďalšie kroky nás za pomoci tatranskej električky následne doviedli až do malebnej obce Nová Lesná, ktorá pýši najkrajším výhľadom na Tatry.
Mala to byť iba jedna fotka, no pri pohľade na hodinky sme si veľmi rýchlo uvedomili, že električkový prípoj k nášmu expresu už nijako nestihneme. Využili sme preto čas a spravili si malú prehliadku tejto podhorskej obce. Čo už. Všetko zlé je na niečo dobré. 😉 K slnečným hodinám a pamätníku Jána Počúvaja sa ale z časových dôvodov vyberieme niekedy nabudúce.
Druhý, respektíve až tretí pokus o návrat do Bratislavy už našťastie dopadol na jednotku. Opätovne sme si dali dobíjať mobil, dali sme si horalku a minerálku a oddali sa zaslúženému odpočinku. Jedinou chybičkou krásy bola len skutočnosť, že sme si museli zakúpiť úplne nový cestovný lístok. Už je to raz tak. Výlety po Slovensku sú skrátka nevyspytateľné. 🙂
Autor: Jaroslav Filo
Be the first to comment