Potulky Slovenskom: Náročná cyklistika na Remate 2

05 na zastavke vystupili a nastupili cestujuci do HandlovejNaznačil som v predošlom cestopise mapovanie historickej horskej železničnej trate pri Handlovej budovanej v rokoch 1927 – 1931. Od Rematy som sa vtedy presúval smerom na Hornú Štubňu. Pri večeri v hoteli som manželke rozprával dojmy a prísediaci sa pripojili. Náprotivní manželia totiž od detstva žili a žijú v Sklenom. Pani si z radosťou zaspomínala na svoje detstvo, keď cez prázdniny nastúpili na vlak v Sklenom a asi za 10 minút po jazde cez tunel vystúpili na Remate, aby sa mohli ísť kúpať v bazéne pred hotelom Remata. S trpkosťou naznačila súčasnú situáciu, keď cesta autom do Skleného je dlhá asi 50 kilometrov, pretože musia okolité hory obísť. Je to naozaj rapídny rozdiel 10 minút vlakom a obchádzanie hôr autom po trase dlhej 50 kilometrov. Na druhý deň som si vytýčil novú trasu opačným smerom na Handlovú. Z jednej necelej polovice trate Handlová – Horná Štubňa som mal príjemné zážitky, preto som bol naštartovaný na druhú polovicu. Celé železničné dielo je dlhé 18,6 kilometra s prevýšením 180 metrov a od Rematy do Hornej Štubne som ho už zmapoval na skladacom bicykli. Teraz prišiel rad na druhú, nemenej zaujímavú polovicu.

03 zaciatok druhej adrenalínovej jazdy
Začiatok druhej adrenalínovej jazdy

Opäť som vyrazil chodníčkom ku koľajniciam, opäť som letmo pohľadom preletel po viadukte, no šiel som tentokrát opačným smerom. Preniesol som skladačku cez koľaje k údivu okolostojacich, ktorí čakali na vlak do Handlovej som sa pohol k zástavkovej búdke. Bol som v očakávaní, najskôr len bolo počuť hluk motora prepletajúci sa s rytmickým buchotom kolies na spoje koľajníc. Potom sa objavila Siamka a zahrmotala na viadukte a s pískajúcimi brzdami zastavila na nástupišti. Pasažieri vystúpili a nastúpili a vláčik sa pohol ďalej, samozrejme som si neodpustil zdokumentovať túto situáciu. Odmenou mi bolo vodičove zatrúbrnie takmer pred mojou maličkosťou, až som skoro z kože vyskočil. Siamka prefrčala a schovala sa v blízkom tuneli. Mal som namierené za ňou, no pristavil som sa v plechovej búde, nebola najčistejšia, ale zároveň nebadal som zámer devastácie ako u unimobuniek na lúke za viaduktom. Po včerajšku som si odfotil na ceduli odchody a príchody vlakov, ktovie aký terén ma čaká. Po miernej zákrute bol už od búdky viditeľný portál tunela s veľavravným názvom “Pekelný tunel”, ktorý je dlhý 304 metrov. Zaujal ma na portáli rok 1930. Je to naozaj dosť dávno. Vliezol som do vnútra, no situácia z predošlého dňa sa opakovala. Teplotný šok ma primäl výjsť von a radšej si užívať tepla vonku ako chladu v tuneli. Naozaj tam bolo chladno a tma. Každopádne tunel sa určite kľukatil a preto nebolo vidieť jeho koniec. Neodolal som a začal som mapovať okolie. Odtokové žľaby boli naozaj strmé a klzké a samozrejme dostať sa hore s bicyklom bolo možné len do polovice. Zvolil som pri zdolávaní formu ústupu a dostať hore skladačku som sa radšej nepokúšal. Posledné metre smerom dole som absolvoval voľným pádom a skončil som v šachte poskladaný ako fakír v krabici od mikrovlnky. Neostávalo nič iné len ísť do hotela a zablatené šatstvo vymeniť. Cestou som zvažoval situáciu a po zhodnotení všetkých kladov a záporov som po celkovej očiste zložil bicykel, naložil do rodinného autobusu Zafira a šiel som hľadať asfaltku k druhému portálu Pekelného tunela.

16 zastavka Remata pri pohlade z tunela
Zastávka Remata pri pohľade z tunela

Blyslo mi hlavou Pekelný tunel, pekelná situácia, čo ma ešte čaká. Mihali sa mi katastrofické scenáre a podobné morbídne myšlienky. Navigácia je navigácia, no zistil som, že ju musím brať s rezervou. Najkratšia trasa pre Zafiru skončila nad rodinnými usadlosťami tesne pred priepasťou pripravenou na stavbu nejakého súkromného areálu. Otočiť sa nedalo a preto som cúval skoro kilometer a pred prvou pajtou s traktorom a V3S-kou som sa otočil asi na 5 krát, aby som náhodou neskončil v podobnej pajte, ktorá bola pod strmým zrázom. Nakoniec som sa z tejto uličky šťastne vymotal. Zastavil som a navigáciu zavrhol. Otvoril som autoatlas z minulého storočia, ktorý ma doposiaľ nesklamal a vrhol som sa do najbližšieho nekonečne dlhého údolia. Asi po troch kilometroch ma zastavila závora. Tam som odstavil autobus a šiel na skusy. Objavil som komplex budov, ktoré podľa tabúľ patrili nejakej lesníckej organizácii. Mali tam plejádu terénnych áut, lesnej techniky, dokonca v uzamknutej dielni mali naskladané štvorkolky. Uzavrel som to tak, že pre platiacich zahraničných poľovníkov poriadajú hony ako kedysi boli kráľovské poľovačky. Tie sú bežnou rutinou aj v dnešných monarchiách ako je napríklad Anglicko. Sprevádzkoval som si teda skladačku a vyrazil som do  tiahleho kopca.

21 104 metrov dlha viadukt vysoko nad udolim
104 metrov dlhý viadukt vysoko nad údolím

Orientačná tabuľa naznačila asi po hodinovej pešej túre nejakú víkendovú chatu. Toto údolie okupovalo veľa turistov, ktorí mi uvoľňovali cestu a skúmavo sledovali moje zanietené šliapanie do pedálov. Jeden dôchodcovský pár naznačil, že mi držia palce a tipujú, že v tom tempe vydržím až k chate. Zmizol som im z dohľadu a pedáloval stále s väčším vypätím síl. Tesne pred riadnym stupákom som zastal, no šiel som ďalej tlačiac skladačku. Po tiahlej zákrute sa z húštiny vynorila čistinka so svojou dominantou. Bol to ďalší viadukt no ten nebol až tak vysoký ako na Remate. Spravil som zopár záberov. Chvíľu som sa pomotal a usúdil, že aj tento má svoje čaro a povoziť sa na ňom je pre mňa povinné. Zviezol som sa teda nižšie a znovu som narazil na spomínaných turistov, ktorí ma hneď vítali otázkou:”Ále, snáď ste to nevzdal”. Pristavil som sa a zdôveril, že sa chcem dostať na železničný most na ktorý som narazil. Ochotne ma informovali, že asi po dvadsiatich metroch dole po ceste je rázcestie. Naozaj som ho objavil a čudoval sa, že som si ho predtým nevšimol. Táto cesta ale, bola lesná s výmoľmi a stojacou vodou v nich. Prekonal som tieto prekážky a napredoval stále vyššie. Zvolnil som tempo až vtedy, keď som prechádzal popod koľaje. Zastavil som pod mostom a sledoval vyschnutý potôčik vedľa zábradlia. Lesná cesta pokračovala ďalej do kopca, no koľaje naznačili koniec môjho stúpania. Odtokovým žľabom som sa vyštveral ku koľajniciam a pohľad na portál tunela ma potešil. Čo potešil, zaskočil, pretože som si neuvedomil, na čom stojím. Zrazu sa mi portál začal strácať a pred nechceným kotúlaním dole žľabom ma zachránila haluz, ktorá mi dala riaden šlahanec po tvári. Našťastie som sa jej v poslednej chvíli chytil a opäť získal rovnováhu. Tak teda tu ho máš zas ten Pekelný tunel. Tentokrát opatrnejšie som sa postupne predral znova k portálu a po nalistovaní správnej fotografie s príchodmi a odchodmi vlakov na Rematu som spokojne vykročil na koľajnice, pretože som bol v intervale medzi vlakmi a koľaje patrili len mne. Aj tento portál mal na priečelí rok 1930 ako rok postavenia. Jeho okolie bolo úzke a preto som nepokúšal osud a nesnažil som sa naň (na portál) vyliezť, veď pekelník ma prekvapil až až.

25 lesna cesta a potok pod tratou
Lesná cesta a potok pod traťou

Vybral som sa teda smerom k viaduktu, no nebolo ho. Zrejme bude lepšie vziať bicykel a viezť sa na ňom. Tak som aj spravil. Teraz som ale na výstup použil druhý žľab, ktorý bol oveľa suchší. Nasadol som a po podvaloch som sa pustil do pravotočivej zákruty, ktorá bola strašne dlhá, míňal som kilometrovník, potom ďalší malý most s lesnou cestou pod koľajnicami. Násypy boli obidva dosť strmé a preto som sa pod most nedostal. Muselo mi pri orientácii stačiť len zábradlie a nadôvažok podľa stromov, ktoré dole rástli tento podjazd nikto dlho nepoužil aj keď jeho oblúk bol naozaj vysoký. Nakoniec sa predsa Hájnický viadukt objavil, no pripadal mi menší ako ten včerajší. No jeho skutočná dĺžka bola 104 metrov, teda o 6 metrov viac ako viadukt na Remate. Podobne ako na predošlom viadukte som si ho prešiel. Bol zaoblený s pravotočivým oblúkom, preto mi pripadal kratší. Mal som podobné pocity ako v predošlý deň. Teraz ale, som s menším rešpektom kráčal sem a tam a fotil cestu podo mnou s turistami idúcimi k chate. Nasadol som na skladačku a údolím sa začal rozliehať zvuk, ktorý vydávali kolesá môjho bicykla po jazde na rastrovaných krycích plechoch viaduktu. Samozrejme som si neodpustil jazdu obidvoma smermi. Pomedzi hluk, ktorý som produkoval som počul hlasy idúce z údolia, to turisti riešili hluk, ktorý nevedeli identifikovať a hľadali na viadukte nejaký vlak. Predpokladám, že boli dosť prekvapení, keď namiesto vlaku videli len zanieteného milovníka extrémnej cyklistiky po železničných viaduktoch. Až keď som odchádzal z mosta na trať som si všimol, veľkú haldu všakovakých dosák pod mostom. Tipol som si, že to budú asi zbytky nejakej búdy, ktoré sa sporadicky objavovali kedysi popri trati.

36 narazil som na spominany viadukt, skoda, že je oblukovy
Narazil som na spomínaný viadukt, škoda že je oblukovitý

Pokračoval som ďalej. Minul som nejaké priepuste na odtok dažďovej vody. Na jednej strane koľajníc bol strmý kopec hore a na druhej strane strmý zráz dole. Trať sa kľukatila medzi stromami ako had a znovu som zaregistroval priepusť a dorazil som k tunelu, ktorý bol zatiaľ najkratší a preklenoval zrejme hrebeň medzi dvoma údoliami. S nadsázkou môžem povedať, že asi o tých pár metrov vybágrovať z kopca bol problém. Za týmto minitunelom som za zákrutou opäť narazil na priepusť a po neveľmi dlhej rovinke ma čakal ďalší, no oveľa dlhší tunel, ale nie zas tak aby som nevidel jeho koniec. Tiež mal vo vnútri pavotočivý oblúk. Zapol som dynamo a šiel som cez neho. Z jeho stredu som spravil zábery na obidve strany. Bol to tiež zvláštny pocit stáť uprostred tmy a vnímať len okolie nie v nútri, ale pred tunelom. Táto situácia mi trochu otupila zmysly, pretože som nasadol na skladačku a po niekoľkých metroch som preletel ponad kormán. Zakočilo ma to a keď som sa pozbieral, tak ma to vyburcovalo s ďalšiemu foteniu. Nič som nevidel a preto blesk fotoaparátu len blýskal naokolo. Zistil som, že zhruba uprostred tunela sú na obidvoch stranách výklenky, kde by sa dalo celkom dobre bivakovať. Možno keby ma prekvapil v tuneli vlak zmestil by som sa tam aj s bicyklom. Nakoniec som zistil príčinu svojho premetu. Bola to umelo vyhĺbená jama medzi podvalmi do ktorej mi vletelo predné koleso. Tu ho máš, zase ten pekelník.

48 portal mini tunela
Portál mini tunela

Nabudený týmto atletickým kusom som šliapol do pedálov a vyplatilo sa. Za tunelom sa mi odkryla prekrásná scenéria. Trať šla ideálne rovno a naokolo boli všelijaké stromy, či listnaté, či ihličnaté. Dole pod traťou bolo z podvalov rozložené sedenie, veľká pahreba, no naokolo žiadna chatka, či len opustená šopa. Bol som prekvapený, že takto pánu bohu za chrbtom si ďaleko od ľudí niekto robí živánske. Zliezol som dole na lúku a snoril aspoň nejaký chodníček keby bol, “a nič”. Ďalej v miernom poraste som objavil podjazd, no cesty tam nebolo. Prešiel som cez neho a na druhom konci to isté, dokonca stromy boli dosť na husto. Keď som spozornel, tak som z diaľky počul vravu. Pomyslel som si, iste to bude z nejakej chaty, no nesledoval som to. Napriek tomu som zapol navigáciu a hľadal, kde som. Navigácia ukazovala koľajnice a pri zmenšení som objavil lesnú cestu no vôbec nebola na dohľad. Už som sa s tým nezapodieval. Vyliezol som na trať a pokračoval smerom na Handlovú. Po niekoľkých desiatkach metrov stráň, kde sa konali živánske zmizla a nahradil ju veľký kopec, do ktorého sa koľajnice zakúsavali, až sa objavil portál Hájnickeho tunela. Tiež má rok dostavania 1930. Bol som vo vytržení, pretože podľa fotky z predošlého dňa, keď som si odfotil informačnú tabuľu mal by byť dlhý len 103 metrov. Odhodlane som šliapol do pedálov, ale chyba lávky zazvonil mi telefón a mapovaniu bol koniec.

56 za tunelom sa objavila luka s viacerymi pahrebami a sedenim
Za tunelom sa objavila lúka s viacerými pahrebami a sedením

Volali ma späť na Rematu, pretože školenie už končilo. Obrátil som bicykel a so smútkom v očiach som sa vracal smerom na Pekelný tunel. Zamrzelo ma, že neuvidím Pstruhársky tunel a nebudem sa voziť na Pstruhárskom viadukte, ktorý by mal byť zrejme najkrajší, pretože je najdlhší spomedzi všetkých troch Rematského, Hájnického a Pstruhárskeho, ten má 136 metrov. Nič to, budem sa sem musieť vrátiť. Navigácia ma usmernila k najbližšej ceste. Najkratšia trasa bola cez tunely späť po koľajniciach. Nešiel som až k portálu Pekelného tunela, ale v dlhšom tuneli som si vytýčil inú trasu, aby som zas nerobil premet. Keď som ho prešiel tak som si to strúhol dole žľabom na dažďovú vodu. Žľab sa zmenil na járok plný lístia, no vyschnuté koryto skrývalo dosť úskalí. Praskali pod kolesami bicykla prehnité haluzy skryté v lístí. Nepredpokladal som teda nejaké väčšie komplikácie a pustil som to dole žľabom a to bola chyba. V lístí bol schovaný zrejme kameň, na ktorý som narazil. Následne som absolvoval premet ponad kormán s hladkým pristátim asi o 5 metrov nižšie. Hladké pristátie preto, lebo miesto umelej žinenky som pristál na chrbáte v mäkučkom lístí. “Ten “pekelník” jeden, ešte aj na záver musí dať o sebe vedieť. No teš sa nabudúce ma už neprekvapíš”. Pozviechal som sa, vyrovnal kormán a pokračoval, až kým ma nezastavila húština pri potoku. Prešiel som cez lávku pri drevenici. Myslel som, že chodníček od drevenice ma privedie na nejakú cestu, no nebolo to také jednoduché. Musel som zdolať ešte jednu lávku ponad prírodnú priekopu plnú zelených rias a pávajúcich žabiek, ktoré sa slnili na brehu v húštinách liesok. Väčšina, keď ma zbadala vkĺzla do vody s úplne zelenou hladinou, ktorá sa tým zvlnila a ukázala všeličo čo bolo tesne pod hladinou. Pekelník si dal zrejme už pokoj, pretože labilná lávka vydržala a neskončil som v žaburine. No ak si dobre spomínam tak na rozpadnutú kovovú lávku pri Tomášovciach aj tak nemala. Tá sa vtedy rozkývala a skoro skladačka skončila v potoku. Nakoniec som sa dostal na asfaltku a po nejakých desiatkach metrov smerom hore som bol znova pri lesníckych budovách  a pri našom autobuse. Naložil som zalomenú skladačku a šiel do hotela. Cestou som narazil na ďaľšie zimné lyžiarske stredisko s chatou hotelového typu a veškerými výdobytkami zimných radovánok. Dal som si predsavzatie, že mapovanie musím dokončiť. Dúfam, že sa tak stane, kým pôjdem do dôchodku, ak ešte nejaké budú. Naložil som pasažierov a veci, opustili sme Rematu a podľa harmonogramu sme sa vydali smerom na Trenčianske Teplice. To ale bude nová story. Autor: Gilbert

Be the first to comment

Leave a Reply

Your email address will not be published.


*


Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.