Popisy vozidiel: Stíhačka Mikojan-Gurevič MiG-21

Mig 21Mikojan-Gurevič MiG-21 (v kóde NATO Fishbed) (po rusky: Микоян и Гуревич МиГ-21) je sovietska nadzvuková viacúčelová stíhačka používaná od začiatku 60. rokov dodnes.  MIG  je dodnes používaný letectvami viac než 30 krajín, kde úspešne slúži už takmer 50 rokov, keďže v mnohých parametroch (najmä rýchlosti prevyšujúcej 2M) predstihol aj omnoho neskôr skonštruované lietadlá. Bolo vyrobených viac než 10 000 ks týchto lietadiel, čo z neho robí najvyrábanejšie nadzvukové lietadlo na svete. Bolo nasadené vo viacerých ozbrojených konfliktoch. Mimo iného vo viacerých arabsko-izraelských vojnách, či vojne vo Vietname.

Vznik a vývoj:

MiG-21 nadväzuje na konštrukcie experimentálnych strojov E-2, E-4, E-2A a E-5 odvodených od stroja MiG-19, ktorý v tej dobe ZSSR úspešne používalo. Prvý let prototypu E-4, s pilotom Grigorijom Alexandrovičom Sedovom sa uskutočnil 16. júna 1956. Konštruktéri počas vývoja stroja aplikovali trojuholníkové delta krídlo, ktoré zapadalo do koncepcie a bolo výhodné pri stúpaní. Stúpavosť bola vskutku impozantná, s polovičnou zásobou paliva a dvoma protivzdušnými raketami K-13 sa dokázal vyšplhať do výšky 17 670 m za približne 1 minútu, podobné výkony dosahoval o 20 rokov moderný americký stíhač F-16A. So skúseným pilotom a vhodnou výzbrojou mohol byť MiG-21 nebezpečný pre ktorúkoľvek modernú stíhačku. Pri vývoji budúceho MiGu-21 bol vytvorený aj prototyp E-6, tento stroj bol síce v priebehu skúšok zničený pri havárii, pri ktorej zahynul aj testovací pilot Vladimir Andrejevič Nefedov, ale dal za základ vznik novému E-66, na ktorom bolo dosiahnutých viacero rekordov potvrdených medzinárodnou organizáciou FAI. Sériová výroba lietadiel, ktoré boli v priebehu výroby upravované a modernizované pre aktuálne potreby sa začala v roku 1959. MiGy-21 sa v ZSSR vyrábali v Moskve, Gorkom (dnes Nižný Novgorod) a v Tbilisi.

Nový sovietsky stíhací stroj, porovnateľný s americkým strojom F-104 Starfighter, či francúzskym Dassault Mirage III, bol prvou sovietskou konštrukciou, ktorá skĺbila vlastnosti klasického so záchytným stíhačom. Prvé verzie MiGu-21 mohli niesť riadené strely Vympel K-13, ktoré boli koristnou kópiou amerického AIM-9 Sidewinder. Celkovo však nové MiGy spočiatku neboli príliš úspešné. Rakety K-13 sa ukázali byť ľahko vymanévrovateľné v boji, čo sa ukázalo najmä počas bojov na blízkom východe a vo Vietname. Konštruktéri preto MiG-21 postupne modernizovali.

Podobne ako iné lietadlá konštruované ako záchytné stíhače aj MiG-21 mal krátky dolet. Stroj mal navyše spočiatku vstavanú konštrukčnú chybu, ktorá spôsobovala, že po vyčerpaní 2/3 paliva, sa ťažisko lietadla posunulo dozadu, čo znižovalo jeho ovládateľnosť a malo aj negatívny vplyv na výdrž vo vzduchu, ktorá nepresiahla za dobrých podmienok 45 minút. Delta krídlo, ktoré síce zlepšovalo stúpavosť malo za následok menšie manévrovacie schopnosti, až neskôr bol tento problém odstránený s použitím SPS (sduva pograničnovo sloja), čo je vlastne ofukovanie klapiek pre zvýšenie vztlaku krídla v čase, kedy pomalý pohyb stroja nevytvára dostatočný vztlak. To má za následok dobrú ovládateľnosť stroja aj pri nižších rýchlostiach.

Až neskôr bol typ nahradzovaný novými konštrukciami MiG-23 a MiG-27, ktoré boli univerzálnejšie. Ale až príchod typu MiG-29znamenal skutočne kvalitnú náhradu manévrovateľnej stíhačky za MiG-21, ktorá sa mohla porovnávať s americkými typmi. Ešte v 90. rokoch boli MiGy-21bis hlavným typom Ruských vzdušných síl.

Varianty a modernizácia:

MiGy-21 sú aj napriek svojmu veku stále všestrannými lietadlami, obmedzenie ich použitia v modernom leteckom boji je spôsobené najmä zastaraním ich palubnej elektroniky. Dodnes je používaných okolo 3300 kusov týchto lietadiel, ktoré existujú v asi 30 variantoch. Viaceré krajiny, ktoré ich vlastnia sa preto pokúšajú o ich modernizáciu. Medzi najperspektívnejšie sa javí MiG-21-93, ktorý pôvodne vznikol ako modernizácia typu MiG-21bis pre indické letectvo. Na vývoji sa podieľali okrem hlavného výrobcu MiGov-21 závod Sokol Nižnyj Novgorod aj francúzska Dessault Avionique a ďalší. Stroj sa líši od predchodcu najmä novým krytom kabíny, anténami výstražného rádiolokátora na smerovke, vrhačom klamných cieľov nad koreňmi krídel a novou Pitotovou trubicou. Úplne nový je systém ovládania výzbroje SUV Kopjo-211, s ktorým je spätý aj nový viacúčelový impulzno-dopplerovský radar, prilbový zameriavač, nový počítač a HUD displej a multifunkčný displej na palubnej doske a ďalšie zariadenie vrátane GPS. Ďalšou porovnateľnou modernou verziou je rumunsko-izraelský MiG-21 Lancer, či čisto izraelský MiG-21-2000.

Nasadenie:

Výrobcom a hlavným používateľom MiGov-21 bol Sovietsky zväz a jeho nástupnícke krajiny. ZSSR nasadil MiGy-21 do boja iba počas intervencie v Afganistane.

Prvou krajinou do ktorej boli nové MiGy-21 vyvezené bola roku 1966 Vietnamská demokratická republika. Nad jej územím bola vedená najintenzívnejšia letecká vojna od druhej svetovej vojny. Vietnamcami pilotované MiGy tu síce proti americkej presile a technickej nadradenosti mali iba obmedzené možnosti nasadenia ale zaznamenali aj mnohé úspechy, proti zväzom amerických ťažkých bombardérov B-52, ako aj proti stíhacím bombardérom F-105 Thunderchief, ktoré Američania často nechávali lietať bez krytia, navyše plne zaťažené bombami. Vietnamský letec Nguyen Van Coc zaznamenal na MiGu-21PF 9 zostrelov. Počas vojny sa ukázali výhody aj slabosti tohto typu. Okrem zlepšovania avioniky či doletu sa Sovieti rozhodli opäť na lietadlo nainštalovať organickú výzbroj – najprv 30 a neskôr 23 mm dvojhlavňový kanón Gš 23. Američania neskôr v dôsledku stretu s vietnamským letectvom, ktorému do veľkej miery pomáhali Sovieti, zriadili leteckú školu vzdušného boja známu ako „Top Gun“.

Použitie MiGov-21 v ostatných konfliktoch už nebolo také úspešné, za čo môže najmä nedostatočný výcvik ich pilotov. MiGy- 21 boli použité jednak v bojoch arabských krajín a Izraela, kde však nedokázali čeliť vynikajúcim izraelským letcom, a od 80. rokov ani novej nadradenej technike – strojom F-15 a F-16. Trochu úspešnejšie bolo použitie egyptských MiGov-21 proti líbyjským MiGom-23. V Indicko-pakistanskej vojne v roku 1971, znamenala účasť indických MiGov porážku Pakistanského letectva. Stroje sa uplatnili aj pri neskorších konfliktoch.

Počas vojny v Juhoslávii boli miestne MiGy použité jednak k útokom na pozemné ciele, s nepriateľom vo vzduchu sa stretli iba počas intervencie NATO, kedy bolo 24 Chorvátskych a Bosenských strojov zničených.
Počas studenej vojny boli MiGy-21 predávané aj do Afrických krajín. Zúčastnili sa Angolskej občianskej vojny jednak v rámci angolského ako aj kubánskeho letectva.

Najkurióznejšie nasadenie zaznamenali americké úrady, ktoré objavili, že niektoré zločinecké organizácie pašujúce narkotiká do USA, použili upravené MiGy-21 na jednorázový prevoz veľkého množstva drôg cez hranice. Použité MiGy boli zakúpené v rôznych oblastiach sveta, vrátane strednej Európy. Boli z nich vymontované všetky zbrane a zbytočná elektronika, lietadlá následne naplnili drogami a letom vo vysokej rýchlosti tesne nad hladinou mora sa vyhli spozorovaniu pohraničnou strážou.

Takticko-technické údaje MiG-21MF (Fishbed)

MiG-21 je jednomiestny jednomotorový samonosný stredopološník. Kovová kostra krídel, pevných aj pohyblivých chvostových plôch je potiahnutá plechmi s hliníkových zliatin. Trup je kovová pološkrupina. Krycie plechy sú duralové. Motor je uložený v trupe. Hlavné podvozkové nohy sa zaťahujú do krídla, čiastočne do trupu. Predná podvozková noha do trupu smerom dopredu.

Základné údaje:

Typ: Stíhačka
Výrobca: Mikojan-Gurevič
Konštruktér: Arťom Ivanovič Mikojan
Prvý let: 16. jún 1956
Zavedený: 1959
Hlavný používateľ: ZSSR, Krajiny SNŠ, Vietnam, India, ČĽR, Rumunsko a ďalšie
Vyrobených: 10 158 ks v ZSSR, 194 ks v ČSSR
Varianty: Šengiang F-7

Technické údaje:

Posádka: 1 (pilot)
Rozpätie: 7,150 m
Dĺžka trupu: 12,30 m (od vstupu vzduchu po trysku, celková dĺžka s pitotovou trubicou 15,760 m)
Výška: 4 m
Nosná plocha: 23,00 m²
Max. vzletová hmotnosť: 9400 kg (s tromi prídavnými nádržami a dvomi raketami K-13)
Pohonná jednotka: 1× dvojrotorový turbokompresorový motor, typ Tumanskij R-13 F-300
Maximálny ťah motoru: 40,00 kN
Max. ťah motoru s prídavným spaľovaním: 64,73 kN

Výkony:

Maximálna rýchlosť vo výške 11 000 m: 2230 km/h (M = 2,1)
Max. rýchlosť pri zemi: 1300 km/h
Cestovná rýchlosť vo výške 11 000 m: 930 km/h
Pristávacia rýchlosť: 270 km/h
Praktický dostup: 15 500 m
Maximálny dostup: 18 000 m
Stúpavosť pri zemi: 160 m/s
Čas výstupu do výšky 10 000 m: 3,20 min
Dolet (príd. nádržou): 1100 km
Dolet (s príd. nádržou): 1800 km
Akčný rádius (s príd. nádržou a 4× 250 kg bombou): 370 km
Dĺžka vzletovej dráhy pri normálnej vzletovej hmotnosti: 800 m
Minimálna dĺžka pristávacej dráhy: 550 m

Výzbroj:

kanón Gš 23 kalibru 23 mm s 200 nábojmi

Ďalšie vybavenie

Vystreľovacia sedačka KM-1M

Zdroj: Wikipédia

Pridajte prvý komentár

Komentáre

Your email address will not be published.


*


Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.