Popisy vozidiel: Parný rušeň 310.433 (Výhrevňa Vrútky)

Akcia: 110. výroèie trate Studený Potok - Tatranská Lomnica, 27.8. 2005Akcelerujúca výstavba miestnych železníc si začiatkom 80. rokov 19. storočia vyžiadala stavbu vhodných parných rušňov s nízkou obstarávacou cenou i prevádzkovými nákladmi, primeranými nápravovými zaťaženiami a vysokou priechodivosťou oblúkmi. V období rokov 1880 až 1885 sa intenzívne hľadalo najvhodnejšie usporiadanie strojov, ktoré by vyhoveli týmto požiadavkám.

Problém bol vyriešený v roku 1885, kedy lokomotívka v Budapešti skonštruovala mimoriadne úspešný stroj triedy XII MÁV (neskô ho ČSD preznačili na rad 310.4 a 310.5). Tento rušeň na ďalších dvadsať rokov úplne ovládol prevádzku na trakčne nenáročných uhorských miestnych železniciach.

Bola to veľmi jednoduchá tendrovka s troma spriahnutými nápravami bez stavacích klinov osových ložísk, s vtedy obvyklým vonkajším rámom, hallskými kľukami a parným strojom bez predného vedenia poháňajúcim druhú nápravu. Rozvod Stephenson bol umiestnený medzi spojnicami a rámom rušňa. Pri viacerých strojoch sa zvláštnosťou konštrukcie kotla stali pece typu Polonceau bez stropných rozpier. Veľké previslé hmoty stroja i skriňového kotla obmedzili síce najvyššiu dovolenú rýchlosť rušňa na 45 km/h (pri strojovom chode dokonca iba 30 km/h), pre vtedajšiu prevádzku na miestnych železniciach to ale postačovalo.

V priebehu 42 rokov bolo vyrobených celkom 534 rušňov. Po rozpade Rakúsko-Uhorska v roku 1918 prešlo do vlastníctva ČSD celkom 53 rušňov tohto radu. Rušne slúžili na miestnych tratiach až do roku 1957. Po ich vyradení z prevádzky ČSD sa však veľmi často používali vo vlečkovej doprave.

Rušeň 310.433, ktorý je prvým exponátom zbierky MDC, jazdil do roku 1970 na vlečke cukrovaru v Pohronskom Ruskove. V rokoch 1979 – 1981 bol za pomoci nadšencov vo Švermových železiarňach v Podbrezovej zreštaurovaný. Následnú generálnu opravu vykonali členovia Spolku rušňovodičov Výhrevne Vrútky pracujúceho pri Rušňovom depe vo Vrútkach. Pri tejto oprave boli na rušeň umiestnené dvojdielne dýmničné dvere pôvodného vyhotovenia, pákové poisťovacie ventily, bolo zrekonštruované mazanie parného stroja – mazanie zabezpečuje kondenzačná maznica – tzv. lubrikátor. V rámci rekonštrukcie bolo na rušeň umiestnené pôvodné osvetlenie petrolejovými lampami a kabína rušňovodiča.

Rušeň je stále funkčný. Stále je majetkom Múzejno-dokumentačného centra ŽSR. Deponovaný je vo Výhrevni vo Vrútkach. Jeho prevádzku a opravy zabezpečujú členovia Spolku Výhrevne Vrútky.

História

Rušeň 310.433 bol vyrobený v roku 1896 Strojárňami štátnych dráh v Budapešti pod výrobným číslom 957. Do roku 1952 pracoval na rôznych tratiach najskôr uhorských štátnych železníc MÁV, neskôr ČSD. Naposledy ho prevádzkovalo rušňové depo Leopoldov v Prievidzi. Po vyradení z prevádzky ČSD bol rušeň predaný do cukrovaru v Pohronskom Ruskove, kde jazdil do konca repnej kampane v roku 1970/1971. Potom rušeň zostal odstavený na vlečke.

Tu ho objavili študenti bratislavskej SF SVŠT, ktorí boli obdivovateľmi parných rušňov. Pôvodný zámer bol opraviť stroj do vystavovateľného stavu. Po prehliadke kotla sa však rozhodli pokúsiť sa o opätovné sprevádzkovanie rušňa. Vďaka pochopeniu pracovníkov cukrovaru v Pohronskom Ruskove, ktorí stroj venovali Fakultnému výboru SZM SF SVŠT a Veterán Car Clubu v Bratislave, ktorý sponzoroval opravu kotla a uvedenie do prevádzky, sa rušeň dostal do opravy do Švermových železiarní v Podbrezovej, kde v spolupráci so študentmi SVŠT vykonali jeho generálnu opravu. Vďaka snahe všetkých zainteresovaných sa 28. novembra 1981 rušeň opäť pohol vlastnou silou.

Rušeň začal jazdiť na rôznych príležitostných akciách, najkôr len v okolí Bratislavy, neskôr aj vo vzdialenejších lokalitách. Napríklad v roku 1985 ťahal vlak po náročnej trati z Popradu do Tatranskej Lomnice, inokedy sa zúčastnil jazdy do Veselí nad Moravou a jazdil aj inde.

V roku 1984 bol rušeň prevedený z vlastníctva Veterán Car Clubu späť do majetku ČSD, v roku 1988 absolvoval poslednú plánovanú redukovanú zostrenú skúšku kotla. Technicko-bezpečnostnú skúšku vykonal rušeň 6. júna 1989 na trati Bratislava – Kvetoslavov a dosiahol pri nej rýchlosť 62  km/h. Posledný výkon absolvoval rušeň 12. septembra 1993 pri oslavách 145. výročia trate Bratislava – Viedeň. Po skončení platnosti revízie kotla sa nepredpokladala ďalšia prevádzka rušňa. Vďaka významu rušňa pre rozvoj železničného múzejníctva na Slovensku padlo o niečo neskôr rozhodnutie opäť ho uviesť do prevádzky.

opravy sa tentoraz ujali nadšenci z Výhrevne Vrútky. V spolupráci s pracovníkmi Rušňového depa vo Vrútkach sa rozhodli uviesť rušeň do stavu, v akom opustil továreň v Budapešti. Pri komplexnej rekonštrukcii boli na rušeň namontované pôvodné dvojdielne dýmničné dvere a pôvodná búdka. Poisťovacie záklopky Pop Coale boli nahradené pákovými poisťovacími ventilmi, opäť bola naištalovaná vodná nálevka na kotli. Mazací lis bol nahradený pôvodnou kondenzačnou maznicou (lubrikátorom) a elektrické osvetlenie nahradili pôvodné petrolejové lampy. Pôvodnému vzhľadu rušňa pomohlo aj vyleštenie niektorých častí rušňa – nárazníkov, držiakov dýmničných dverí, viek valcov, obručí, ojníc, spojníc a ďalších častí do kovu.

Základné technické údaje

 Výrobca: Lokomotívka Budapešť, Uhorský Arad
 Rozchod: 1435 mm
 Hmotnosť rušňa:  29,1 t
 Usporiadanie pojazdu:  C
 Priemer hnacích dvojkolesí: 1100 mm
 Počet parných valcov:  2 – na mokrú paru
 Roštová plocha:  1,2 m2
 Výhrevná plocha kotla:  51,7 m2
 Maximálny pretlak kotla:  10 atp
 Indikovaný výkon:  221 kW / 300 ks
 Maximálna rýchlosť: 45 km/h
 Dodávky: v roku 1885 – 1927

Zdroj: Spolok Výhrevne Vrútockej

Buďte prví komentujúci

Pridať komentár

Your email address will not be published.


*


Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.