Popisy vozidiel: Bojové lode Bismarck

Trieda Bismarck bola trieda bojových lodí Tretej ríše. Vznik triedy bojových lodí Bismarck spadá do polovice tridsiatich rokov minulého storočia, kedy Adolf Hitler začal zväčšovať zbrojnú výrobu, vrátane vojnového loďstva v snahe vyrovnať námornú prevahu Spojeného kráľovstva, keďže Washingtonská zmluva a Versailleská zmluva (podpísaná po konci I. sv. vojny) boli voči povojnovému Nemecku a Tretej ríši veľmi obmedzujúce. Tretia ríša po podpise Britsko-Nemeckej dohody o vojnovom loďstve v roku 1935 dostala príležitosť k zbrojeniu na mori a to až do výtlaku 420 000 ton, čo podľa zmluvy bolo 35 % tonáže britského loďstva. O rok neskôr na Londýnskej konferencii bolo dokonca upustené od obmedzujúcej podmienky na výtlaku loďstiev. To už dávalo možnosť Tretej ríši vybudovať si loďstvo podľa vlastným predstáv a možností.

V roku 1936 začala Tretia ríša stavať triedu bojových lodí, s veľkou rýchlosťou, akčným rádiusom a silnou pancierovou výzbrojou, triedou, aká nemala dovtedy na svete obdobu: trieda Bismarck. Prvá jednotka tejto triedy niesla meno po bývalom „železnom kancelárovi“ Otto von Bismarckovi, druhá po cisárskom admirálovi a bývalom ministrovi vojny Alfredovi Tirpitzovi. Odborník Anthony Preston konštatuje, že konštrukcia vychádzala z bojových lodí prvej svetovej vojny nemeckej triedy Baden. A to hlavne výzbrojou, pozostávajúcou z štyroch dvojhlavňových veží hlavného kalibru ráže 380 mm označovaných (od provy po kormu) A (Anton), B (Bruno), C (Caesar) a D (Dora) s hmotnosťou vystrelených delostreleckých granátov až sedem ton (podľa druhu munície) s dostrelom až 20 námorných míľ (cca 37 km).

Základná charakteristika:

Štát: Tretia ríša
Druh: bojová loď
Staviteľ: Blohm und Voss
Začiatok výstavby: 1. júl 1936
Dátum spustenia na vodu: 14. február 1939
Dátum prevzatia námorníctvom: 28. apríl 1940
Dátum potopenia (vyradenia): 27. máj 1941
Dĺžka na čiare ponoru: 241,5 celkovo 251 m
Šírka: 36 m
Ponor: štandardne 9,3 plne naložený 10,2 m
Štandardný výtlak: 41 700 ton
Bojový výtlak: 50 900 ton
Posádka: 2 400

Pancierovanie a výzbroj

Pancierovanie stred: 263-320 Wh, (60mm Wh odpovedalo 100mm obyčajnej ocele) mm
Pancierovanie prova a korma: 140-220 mm
Pancierovanie paluba: 49,7 + (79,7 až 120) mm
Hlavná výzbroj: 8 x 380 mm (4 x 2)
Pomocná výzbroj: 12 x 150 mm (6 x 2), 2 x 4 hlavne torpédometov ráže 640 mm
Protilietadlová výzbroj: 16 x 105 mm, 16 x 37 mm, 12 x 20 mm
Lietadlá 4 možných až 6 x Arado AR 196

Pohon a pohyb

Pohon: 12 vysokotlakových kotlov Wagner, 3 parné turbíny Brown-Boveri
150 175ks (101 430kW)

Palivo mazut: 8 780 t
Maximálna rýchlosť: 29 uzlov
Maximálny dosah: 8 100 námorných míľ (19 u.)

Bismarck bola bojová loď triedy Bismarck nemeckej Kriegsmarine.

Loď bola sesterskou loďou Tirpitzu a bola pomenovaná podľa nemeckého kancelára Otta von Bismarck.

Stavba

Kýl lode Bismarck bol položený v lodenici Blohm und Voss v Hamburgu 1. júla 1936 a slávnostne spustená na vodu bola 14. februára 1939 za účasti Bismarckovej vnučky Dorothei von Löwenfeldovej, ktorá ju pokrstila, a najvyšších nacistických pohlavárov Tretej ríše. Bismarck mal oficiálny výtlak len 35 000 t (z dôvodu obmedzení Washingtonskej dohody), jej skutočný výtlak bol však 41 700 t, pričom plne vybavená až 50 900 ton. Kompletizácia a dokončenie trvalo až do 28. apríla 1940, keď bola oficiálne prijatá do výzbroje nemeckej Kriegsmarine.

Pohon a pancierovanie

Pohonná jednotka pozostávala z dvanástich kotlov a troch vysokotlakových turbín, ktoré dodávali lodi výkon až 150 175 ks čo je 101 430 kW. Zásoba 8 780 ton paliva postačovala, pri ekonomickej rýchlosti 19 uzlov preplávať 8 100 námorných míľ (15 025 km). Loď mohla dosiahnuť najvyššiu (dlhodobú) rýchlosť 29 uzlov (krátkodobo, pri ideálnych podmienkach až 30,5 uzla). Pancierovanie na prvý pohľad nepôsobilo obzvlášť úctyhodne, pričom najohrozenejšie časti lode dosahovali hrúbku len 320 mm (pancier britských lodí dosahoval na trupe hrúbku až 355 mm) a menej dôležité časti (napr. korma) len 140 mm, na delostreleckých vežiach a mostíku od 200 do 355 mm a paluba mala 100 mm. Avšak Kruppove oceliarne vytvorili nový druh chrómniklovej ocele, nazvanej Wotan (Wotan = starogermánsky boh vojny). Wotan vyrábaný v dvoch variantoch (mäkká oceľ Ww, tvrdá oceľ Wh), mal však oproti vtedy bežne používanej oceli na britských lodiach vyššiu pevnosť (60 mm ocele Wh zodpovedalo 100 mm najkvalitnejšieho panciera na spojeneckých lodiach). Takže relatívna hrúbka panciera na lodiach triedy Bismarck bol 533 mm, čo nedosiahla žiadna vtedajšia loď. Samozrejme, že vzhľadom na finančnú náročnosť nebol Wotan použitý na všetky komponenty, no i to stačilo, aby bola loď „najneohroziteľnejšia“ zo všetkých dovtedy vyrobených plavidel. Tvrdá oceľ Wh sa použila na nadhladinovú časť plavidla ako ochrana proti delostreleckým granátom a bombám, a mäkká oceľ Ww na protitorpédovú ochranu najohrozenejších podhladinových častí.

Jednoznačne išlo na tie časy o vynikajúce výsledky, čo ešte umocňovala skutočnosť, že išlo o dovtedy najväčšiu postavenú bojovú loď na svete. Mnohí odborníci tvrdia, že šlo vôbec o najlepšie pancierovanú bojovú loď v dejinách, iní tvrdia, že o tento primát ich pripravili až bojové lode triedy Iowa.

Výzbroj

Výzbroj bola takisto impozantná. Hlavná výzbroj lode pozostávala zo štyroch dvojhlavňových veží, s osadenými delami SKC/34 ráže 380 mm/52 cal. o dĺžke 19,76 m (380 mm x 52). Sekundárna výzbroj určená hlavne na boj s ľahšími hladinovými loďami ako sú torpédoborce, ľahké krížniky a pod. pozostávala z šiestich dvojhlavňových veží ráže 150 mm a protileteckú výzbroj zastupovalo šestnásť kanónov ráže 105 mm, 16 protileteckých kanónov ráže 37 mm a 12 guľometov ráže 20 mm. Takisto ako pomocná výzbroj boli nainštalované dva štvorhlavňové torpédometné komplety pre torpéda ráže 640 mm. Za jediným komínom, krížom cez stred lode bol nainštalovaný katapult na lietadlá. Bismarck mohol niesť až šesť lietadiel (hydroplánov) Arado Ar 196.

Služba

15. septembra 1940 sa Bismarck podrobil prvým skúšobným plavbám po Kielskom zálive. V decembri bol na krátky čas v Hamburgu, kde na ňom boli urobené drobné úpravy a odstránené drobné nedostatky, aby sa v marci 1941 presunul do vtedy už okupovaného Gdaňského zálivu a podstúpil tam výcvik.

Bojové nasadenie

Bismarck ako jedna z mála lodí prežila veľmi intenzívnu, ale o to kratšiu kariéru. Zúčastnil sa len jedinej operácie. Operácia Rheinübung (Cvičenie na Rýne), ktorá začala 12. mája 1941, pod vedením admirála Günthera Lütjensa.

Plán operácie bol: prechod z Nemecka ponad Britské ostrovy do severného Atlantiku, kde spolu s krížnikom Prinz Eugen mal Bismarck napadať spojenecké konvoje.

18. mája 1941 vyplávali obe lode z Nórskeho fjordu Bergen, kam sa krátko predtým presunuli. Cez švédsku vládu sa Admiralita dozvedela 21. mája o pohybe dvoch veľkých hladinových plavidiel na mori smerom k Atlantiku. Rozbehla rozsiahla pátracia akcia. Ťažké krížniky HMS Norfolk a HMS Suffolk ktoré patrolovali na východ od Britských ostrovov 23. mája našli obe nemecké lode, a súčasne na ne začali navádzať pýchu loďstva Spojeného kráľovstva a do postavenia Bismarcka najväčšiu loď na svete bojový krížnik Hood spolu s najnovšou bojovou loďou Prince of Wales.

24. mája 1941 o 18:40 sa všetkých šesť lodí stretlo. Bismarck sa spolu s Prinzom Eugenom niekoľkokrát pokúšali striasť prenasledovateľov Norfolku a Suffolku. Pri poslednom pokuse pred kontaktom s Hoodom a Princeom of Wales si vymenili pozície a dovtedy prvý Bismark zaujal druhú pozíciu. Pri nadviazaní kontaktu spustili streľbu na vzdialenosť, ktorá bola pre Hood nevýhodná, pretože granáty dopadali na Hood pod veľkým uhlom na slabšie pancierovanú palubu, ktorá bola Achilovou pätou tejto lode. Naviac Briti nesprávne identifikovali lode, a Hood strieľal na prvé plavidlo (Prinz Eugen) a Prince of Wales na druhé – Bismarcka. Nemci naopak, sústredili paľbu na delikátnejší cieľ – na Hooda. Krížnik Norfolk sa približoval zo severozápadu k bojovej skupine Hooda a Princea Of Wales, naopak Suffolk sa približoval od severu z druhej strany nemeckých lodí.[1] Zvratom však bola šiesta salva z Bismarcka, ktorej granáty prenikli slabo pancierovanou palubou priamo do muničných skladov 4 palcových (102 mm) nábojov Hooda, kde vybuchli. Loď následne explodovala, z jej strednej časti vyšľahol obrovský stĺp dymu a loď sa následne rozpadla. Z celej posádky sa zachránili len traja námorníci. Po zničení Hooda preniesli nemecké lode svoju paľbu na Prince of Wales. Aj ten bol niekoľkokrát zasiahnutý, Bismarckom i Prinzom Eugenom, navyše sa na ňom začali prejavovať „detské choroby“. Po zlyhaní jednej veže hlavného delostrelectva sa Prince of Wales obrátil, a odpútal sa. Nemecké lode ho neprenasledovali. Bismarck bol zasiahnutý takisto, no škody neboli veľké. Znížila sa mu síce maximálna rýchlosť z 29 asi na 25 uzlov a do jednej z nádrží s palivom sa dostala morská voda. No poškodenia neohrozovali jeho bojaschopnosť a paliva mal dostatočné množstvo.

Krížniky Suffolk a Norfolk sa nestihli do boja zapojiť, avšak pokračovali v prenasledovaní. Aj keď krížniky, ktoré Bismarcka prenasledovali mali slabšie delostrelectvo, ich rýchlosť bola vyššia. Bismarck sa v snahe striasť ich (niekoľkokrát neúspešne) pokúšal kľučkovať a odstašiť ich svojou streľbou. Nakoniec sa mu podarilo zbaviť sa oboch krížnikov. Po poškodeniach na Bismarckovi sa Günther Lütjens rozhodol poslať Prinza Eugena na Atlantik a s Bismarckom zamieril do Brestu.

Nastala 31-hodinová odmlka, kedy britské loďstvo nemohlo nájsť nemeckého korzára. Osudným sa mu stalo vysielanie, ktoré zameriavacie stanice zachytili až 26. mája.

Rozptyl zamerania však nestačil na presné určenie pozície. Tú určili až dešifranti z Bletchley Parku, keďže kapitán Lindemann poslal obšírnu správu, včítane pozície lode. Na danú pozíciu okamžite vyštartovali prieskumné lietadlá, ktoré však Bismarcka nenašli. Chyba nastala vo velení Admirality, kde zodpovední dôstojníci zakreslili polohu lode o 200 míľ južnejšie. Z velenia Kriegsmarine však prišli rozkazy poškodenú loď dopraviť do Brestu. Tieto rozkazy boli opäť dešifrované systémom Ultra, z čoho Admiralita určila približnú trasu Bismarcka k Brestu. Prieskumné lietadlá boli vyslané na hliadkovanie predpokladanej trasy.[2] Na túto predpokladanú trasu boli nasmerované všetky dostupné plavidlá, vrátane vätšej časti ochrany konvojov v tej dobe na mori v inkriminovanej oblasti. To sa už Bismarck nachádzal západne za Britskými ostrovmi, na sever od Francúzska.

Kontakt znova nadviazal prieskumný stroj Catalina (štartujúca z Lough Erne v Severnom Írsku) 26. mája o 10:30, 700 míľ od Brestu, ešte mimo dosah Luftwaffe. Letadlová loď HMS Ark Royal vyslala torpédové lietadlá Swordfish v snahe znížiť rýchlosť Bismarcka. Šťastnou náhodou bolo zasiahnuté kormidlo, ktoré sa zaklinilo. Ostatné zásahy, aj keď priame, boli neškodné (zopár ľahko zranených osôb). Zaklinené kormidlo spôsobilo zníženie rýchlosti (v priamom smere) na 6-8 uzlov. Čím sa možnosť dostať pod „ochranný dáždnik“ Luftwaffe štartujúcej z Francúzska prípadne do francúzskych prístavov stalo nereálnym. 27. mája sa k Bismarckovi (vlastne skoro statickému cieľu) priblížili bojové loďe Spojeného kráľovstva HMS King George V. a HMS Rodney, krížniky HMS Norfolk a HMS Dorsetshire a niekoľko torpédoborcov. Vzhľadom na niekoľkonásobnú prevahu v rýchlosti mohli zaujať najvýhodnejšie postavenia, skoro ako na cvičení, čo o osude Bismarcka rozhodlo. Vtedy už šanca na záchranu definitívne pominula (Nemci sa snažili stiahnuť k Bismarckovi všetky dostupné ponorky, aby ho chránili). Nastala krátka delostrelecká prestrelka, s niekoľkými útokmi torpédami. Názory na to, kto potopil Bismarcka sa rôznia. Niektoré zdroje uvádzajú potopenie po zásahu torpédami z lodí Norfolk, Dorsetshire a torpédoborcov, iné zdroje uvádzajú potopenie posádkou po otvorení dnových ventilov a odpálený náloží vnútri lode. Je pravdepodobné, že na potopení sa podieľali oba faktory, keď posádka loď s veľmi ťažkým poškodením potopila sama, aby sa nedostala do rúk Spojencov.

HMS Dorsetshire a torpédoborec HMS Maori vzali na palubu 110 námorníkov a lodného kocúra Oscara. Nato sa Briti stiahli z obavy ponorkového útoku. Vo vode zostalo asi 500 námorníkov. O pár hodín tam skutočne ponorka dorazila, konkrétne U-74 pod velením kapitána Kentrata a zachránila troch námorníkov na plti. 29. mája zachránila meteorologická loď Sachsenwald ďalších dvoch členov posádky. Z 2 092 mužov posádky teda prežilo len 115.

Súčasnosť

James Cameron po svojej expedícii zverejnil výsledky (spolupracoval s Discovery Chanel), ktoré podporovali tvrdenia preživšej posádky, ktorá tvrdila, že Bismarck sa nepotopil na poškodenia spôsobené ostreľovaním lode, ale bol potopený samotnou posádkou potom, čo loď nebola schopná úniku, aby sa zabránilo zajatiu lode. Pod čiarou ponoru nebola nájdená ani jedna diera, či už od torpéda, alebo delostreleckého granátu. S určitosťou je dokázané, že Bismarcka zasiahlo viacej torpéd, takže trup bol schopný pohltiť väčšinu energie výbuchu torpéd a nedošlo k prerazeniu trupu. Znamenalo by to potvrdenie toho, že trieda Bismarck bola pravdepodobne jedna z najlepších ak nie najlepšia trieda bojových lodí skonštruovaných v dejinách.

Americký vedci podporujú verziu o „samopotopení“ naopak britský vedci ju odmietajú. Jednoznačné však je to, že Bismarck nemal šancu sa dostať do prístavu, takže aj keby skutočne nebol potopený vlastnou posádkou britským lodiam by netrvalo dlho ho poslať ku dnu.

Zdroj: Wikipédia