Popis vozidiel: Tank T-34

Tank T-34aT-34 je sovietsky stredný tank vyvinutý na prelome 30. a 40. rokov 20. storočia. V dobe svojho vzniku bol najlepším stredným tankom na svete. Na začiatku operácie Barbarossa neexistoval nemecký tank, ktorý by sa mu mohol úspešne postaviť v boji. T-34 všetky prekonával výzbrojou aj pancierovaním, väčšina ho dokonca nebola schopná vôbec ohroziť. Časté generalizujúce tvrdenie, že sa jednalo o najlepší stredný tank druhej svetovej vojny, je síce sporné, avšak to, že sa jednalo o najlepší stredný tank rokov 1940-1942 a tank, ktorý pomohol ZSSR vyhrať Veľkú vlasteneckú vojnu je nepochybné.

Vývoj

Po prvých skúsenostiach z bojov španielskej občianskej vojne, kde sa sovietske tanky BT a T-26 ukázali ako nedostatočne pancierované pred súčasnými protitankovými zbraňami požiadalo velenie tankových vojsk Červenej armády o prípravu nových tankov so zvýšenou pancierovou ochranou

V októbri 1937 bol ChTZ (Charkovskij tankovyj zavod) poverený vývojom nového tanku, ktorý by mal nahradiť tanky radu BT. Šéfkonštruktér Michail Koškin bol svojimi nadriadenými podrobne inštruovaný, že sa hľadá nový kolopásový tank. Hoci vedomý si konštrukčných obmedzení tohto typu vypracoval okrem neho (A-20) aj variant s čisto pásovým podvozkom, ktorú nazval A-32. Výhodou masívnejšej konštrukcie tanku A-32 bolo hlavne to, že mohol byť v budúcnosti vybavený silnejším pancierom a ťažším vybavením. V roku 1938 demonštroval obe konštrukcie pred výborom Rady obrany ZSSR. Typ A-32 bol okamžite kritizovaný hlavne maršalmi Vorošilovom a Kulikom. Najmä Kulik zúril, že si konštruktér vôbec dovolil nejaký nekolopásový variant ponúknuť a nekompetentne dopredu odsudzoval novú konštrukciu. Stalin však pri konečnom rozhodovaní navrhol aby boli pripustené ku skúškam oba prototypy. Tank A-32, premenovaný na T-32 teda mohol pokračovať. Čakala ho ťažká cesta, pretože predsedom komisie pre posúdenie spôsobilosti oboch typov bol neskôr menovaný práve Kulik.

V roku 1939 bolo dokončené vyhodnotenie oboch strojov. V januári a februári 1940 boli dodané prvé dva prototypy. Kulik urobil všetko možné, aby nafúkol závady pri prototype T-32 a súčasne banalizoval podobné závady pri stroji A-20. Pod jeho tlakom sa komisia klonila k odmietnutiu stroja, nakoniec však pod vplyvom balistických skúšok, z ktorých T-32 vyšiel lepšie, nerozhodla v prospech A-20. Postaviť proti maršalovi sa však komisia neodvážila a rozhodnutie, ktorý typ dostane prednosť, odložila.

Ministerstvo obrany tiež požadovalo, aby prototypy najprv najazdili 2000 km. Vrchné velenie nejakú dobu váhalo, nakoniec však pri zvážení omnoho väčšieho potenciálu ďalšieho vývoja typu T-32, sa 30. marca 1940 rozhodlo doporučiť ho do sériovej výroby v trochu upravenom variante, ktorý bol potom pomenovaný T-34. Rozsiahlejšie testy s novým vozidlom nikdy neprebehli, pretože sovietske velenie pod tlakom nemeckých úspechov v Západnej Európe požadovalo okamžité zavedenie do výroby. Fabrika v Charkove mala do konca roka dodať 600 tankov, Stalingradský traktorový závod ďalších 100.

Prvé verzie tanku boli vyzbrojené kanónmi kalibru 76 mm, označujú sa teda ako T-34/76 (1940). Nutné spomenúť, že ide o pomerne rôznorodú skupinu s mnohými rozličnými úpravami a odlišnosťami pokiaľ išlo o výrobnú technológiu, pretože každá továreň, ktorá stroje vyrábala ich do určitej miery modifikovala. Tak sa napríklad medzi tankistami povrávalo, že tanky T-34 vyrobené v Tomsku sú najlepšie. V roku 1943 bola zahájená produkcia tankov vyzbrojených 85 mm kanónom, ktoré mali predstavovať reakciu na nové nemecké tanky typov Tiger a Panther, ktoré starý T-34/76 vysoko prekonávali. T-34/85, s vežou z tanku KV-85[], ktorá bola vybavená 85 mm kanónom, predstavoval adekvátnu reakciu, aj keď otázka pomeru síl medzi ním a jeho vyššie zmienenými protivníkmi je dodnes zdrojom vášnivých polemík odborníkov aj obdivovateľov oboch typov. T-34/85 mal totiž kvalitný kanón, ale oproti svojim protivníkom mierne poddimenzovaný pancier.

Výroba

Prvé dva tanky typu T-34/76 boli vyrobené v januári roku 1940. Ich prvé skúšky boli veľmi úspešné, hoci postupom času sa začali prejavovať určité nedostatky v nadpriemerne rýchlom opotrebovaní niektorých dielov, čo viedlo k ďalšiemu zastaveniu produkcie v marci 1940, kedy Kulik prikázal zrušenie výroby a vyvinutie iného, nového tanku. Jeho rozhodnutie bolo nakoniec zvrátené, ale aj tak došlo k ďalšej strate času. Napriek tomu dostala Červená armáda do zahájenia operácie Barbarossa asi 1225 tankov T-34, čo bola impozantná sila. Drvivá väčšina z nich bola prednostne pridelená západným vojenským okruhom, kde potom čelili vpádu vojsk Osi. Ich nasadenie nebolo príliš úspešné, je však nutné podotknúť, že to nebolo práve ich vinou. Faktom je, že počas prvých 2-3 týždňov operácie Barbarossa boli ruské tankové formácie zo západných okruhov prakticky celkom vyhladené spolu s modernými strojmi typu KV a T-34, a to i napriek ich obrovskej technickej prevahe nad strojmi nepriateľa.

Súčasne však nabiehala výroba v továrňach a krajina prechádzala na totálne vojnové hospodárenie. Zároveň sa produkcia aj racionalizovala, napríklad zváraná veža bola nahradená liatou, lebo vďaka dostatku legúr už pancier nemusel byť valcovaný. Postupne sa začali liať aj ostatné diely, čo ušetrilo hromadu ručnej práce, no do určitej miery zvýšilo hmotnosť ale i odolnosť stroja.

Výsledkom bola ohromujúca produkcia okrem iného aj tankovej techniky: do konca roku 1941 bolo vyrobených viac než 1 500 tankov T-34 a produkcia stále stúpala napriek územným a hospodárskym stratám. Čiastočne to bolo aj tým, že sa velenie Červenej armády rozhodlo pre unifikáciu výzbroje. V roku 1942 bolo vyrobených asi 12 520 strojov, v roku 1943 asi 15 700 T-34/76 a takmer 300 strojov typu T-34/85, v roku 1944 asi 3 000 T-34/76 a 11 800 strojov T-34/85 a v roku 1945 12 500 strojov T-34/85 (z toho asi 7330 do konca vojny). Celkom ZSSR vyrobil v rokoch 1940 – 1945 cez 50 000 týchto tankov, celková produkcia všetkých typov T-34 vrátane povojnovej dosahuje viac než 60 000 kusov. Výroba bola zastavená v roku 1946, v 50. rokoch však boli ešte nejaké stroje vyrobené v zbrojovkách sovietskych satelitov, konkrétne Poľska a Československa. Jednalo sa asi o 4 500 strojov.

Porovnanie s nemeckými tankami

V dobe svojho prvého nasadenia predstavovali tanky T-34 celkom novú kvalitatívnu triedu v rámci tankových konštrukcií. Nemecké tanky typov PzKpfw I, PzKpfw II, PzKpfw 35(t), PzKpfw 38(t) a PzKpfw III s 37 mm kanónom ho vôbec nemohli ohroziť, pretože nedokázali prestreliť jeho pancier ani z tesnej blízkosti. O niečo lepšie si viedli nové tanky typu PzKpfw III s 50 mm kanónom a stíhač tankov Panzerjäger I, ktoré mohli prestreliť niektoré slabšie časti jeho zadného panciera. Najlepšie na tom boli tanky typu PzKpfw IV, vyzbrojené krátkym 75 mm kanónom a útočné delá Stug III A-D, ktoré dokázali z malej vzdialenosti prestreliť zadný aj bočný pancier a pri veľkom šťastí údajne aj čelný. Problém však bol v tom, že sa najskôr museli takto blízko dostať, čo nebolo až tak jednoduché, pretože 76 mm kanón T-34 bez problémov prebíjal čelný pancier všetkých týchto strojov aj na veľkú vzdialenosť. Nemecké tanky viedli vo vedľajších parametroch, technike a jej kvalite (všetky mali vysielačky, ich vnútorný bojový priestor nebol tak stiesnený, mali kvalitnejšiu zameriavaciu techniku a lepšie riešený výhľad von. Takisto boli trochu spoľahlivejšie). Na druhej strane, spočiatku tieto rozdiely v sekundárnom vybavení nehrali v prípade stretnutia až tak veľkú úlohu. V roku 1941 tank T-34 nemal teoreticky medzi nepriateľskou technikou súpera rovnakých kvalít.

Situácia sa začala meniť v roku 1942, kedy sa na fronte začali objavovať improvizované stíhače tankov typu Marder (kuna) a prvé tanky typu PzKpfw IV s dlhým 75 mm kanónom KwK40 L/43, čím získal T-34 súpera, ktorý ho už dokázal zničiť aj z väčšej vzdialenosti. Ďalším nebezpečným súperom sa stali útočné delá StuG III, ktoré od série F dostali dlhý 75 milimetrový kanón. Tanky PzKpfw III dostali dlhý 50mm kanón, takže získali aspoň nejakú, aj keď nie príliš veľkú šancu. Tanky T-34 stále predstavovali určitú vyššiu kvalitu, najmä preto, že sa postupne darilo zvyšovať počet strojov s vysielačkou a vylepšovať ich sekundárne štruktúry. Sovietska armáda však naďalej nebola schopná aj napriek kvalitatívnej a v určitých obdobiach aj kvantitatívnej prevahe svojej obrnenej techniky úspešne porážať nemecké tankové armády.

V roku 1943 sa na fronte objavil už celý rad strojov s ktorými sa T-34/76 mohol merať len ťažko. V prvom rade išlo o ťažký tank Tiger (ktorý bol samozrejme trochu iná trieda) a stredný tank Panther, ktorý T-34 výrazne prekonával najmä v presnosti a účinnosti kanónu. Takisto sa objavil už celý rad nemeckých stíhačov tankov druhej generácie, ktoré už boli schopné zniesť priamy stret s tankami T-34. Odpoveďou sovietskej vojnovej výroby bol tank T-34/85, ktorý predstavoval zodpovedajúcu reakciu. Vášnivý spor o to, ktorý tank bol lepší, či Panther alebo T-34/85, je dlhoročnou zábavou obdivovateľov tankovej techniky a rozhodnúť ho sa viac-menej nedá, pretože oba tanky boli určené k trochu iným úlohám a vzhľadom k tomu sa takisto profilovali ako lepšie či horšie v rôznych parametroch. Faktom je že Panther bol vyvinutý na základe skúmania konštrukcie tanku T-34 a bol prvý nemecký tank, ktorý mal sklonený pancier. Ten už predtým použili na viacerých konštrukciách (vrátane T-34) úspešne Sovieti. Obidva tanky boli približne rovnako pancierované aj ťažké, pričom Panther prekonával T-34 v presnosti a výkone kánona, čo bolo v boji rozhodujúce. T-34 vynikal jednoduchosťou výroby, ktorá umožnila prečísliť nemecké stroje. Panther bol ako zbraň výkonnejší ale vojnu vyhral Sovietom práve T-34.

Varianty tanku
T-34/76
T-34/85

Nasadenie

Druhá svetová vojna

Prototypy tanku T-34 postavené v januári 1940 mali byť podľa predstáv inžinierov vyskúšané podobne ako prototypy tankov KV-I v priebehu Zimnej vojny, ale tá nakoniec skončila príliš skoro, než sa mohli zapojiť do akcií. Prvé bojové nasadenie teda čakalo tanky T-34 až po zahájení operácie Barbarossa. Prvou zdokumentovanou akciou tankov T-34 je úspešný protiúder jedného práporu 34. tankovej divízie pri rieke San 22. júna 1941. Úspešnosť tejto akcie bola ale (v tejto dobe) skôr ojedinelá. Napriek tomu, že tanky T-34 mali zdrvujúcu prevahu nad ktorýmkoľvek vtedajším nemeckým tankom, boli ich formácie v prvých 2-3 týždňoch vojny prakticky celkom vyhladené, čo malo hneď niekoľko dôvodov:

Prvým bola nevycvičenosť posádok tankov – jednak absolútna (úroveň výcviku bola v Červenej armáde celkovo veľmi nízka), jednak spôsobená tým, že sa posádky nestihli so strojmi zžiť. Prvé várky týchto tankov navyše trpeli značnou poruchovosťou (čo možno ale povedať o všetkých nových typoch tankov všeobecne), poruchové boli v prvom rade prevodovky.

Veľký problém predstavovala logistika. V tomto ohľade išlo najmä o dôsledok nekompetencie a diletantizmu „architektov“ Červenej armády, najmä už skôr spomenutých maršalov Kulika a Vorošilova, ktorí príšerným spôsobom systematicky zanedbávali celý logistický úsek. Najhoršie sa tento fakt prejavil pri tankových vojskách, pre ktoré neboli vystavané zodpovedajúce kapacity skladov, cisterien a zásobovacích vozov, odťahová služba potom prakticky neexistovala. Celá vec bola ešte zhoršená faktom, že tank T-34 bol jeden z mála sovietskych strojov, ktorý používal ako palivo naftu. Táto výnimočnosť (ktorá inak bola veľmi výhodná, pretože tank nemal také tendencie po zásahu vzplanúť) mu bola spočiatku mnohokrát osudná, pretože zatiaľ čo distribúcia benzínu a streliva bola síce úbohá, ale občas fungovala, distribúcia nafty krátko po zahájení bojov prakticky prestala existovať. Tých niekoľko cisterien a skladov, ktoré existovali a v žiadnom prípade nemohli pokryť spotrebu, veľmi rýchlo vyradila Luftwaffe, pokiaľ ich samozrejme na svojom rýchlom postupe nezabral Wehrmacht. Dôsledkom bolo, že najlepšie tanky, akými Červená armáda disponovala, museli byť na ústupe ničené či opustené, pretože ich nebolo možné vziať so sebou.

Druhým aspektom bol chaos a nesúlad v rámci vedenia bojových operácií. V prvom rade veľmi viazla komunikácia medzi jednotkami a jednotkami a najvyšším velením. Stalin, Timošenko a ďalší vedúci vojaci a politici inklinovali k priamemu riadeniu operácií, aj keď neboli schopní získavať aktuálne informácie z bojiska a aj keď neboli schopní efektívne odovzdávať svoje rozkazy jednotkám. Opakovane sa stávalo, že sa podarilo odovzdať včas iba časť rozkazov, resp. že existovala iba časť z jednotiek, ktoré mali útok previesť. Tak sa napríklad mohlo stať, že z jednej pešej divízie, jednej jazdeckej divízie a tankovej divízie, ktoré mali spoločne previesť protiútok, sa podarilo zohnať iba 1 tankový prápor, ktorý samozrejme nemal adekvátne prostriedky k útoku a bol pri ňom rozdrvený. Opakované pokusy velenia o väčšie operácie rozsiahlejších proporcií a synchronizácií vyšších jednotiek v zložitejších manévroch končili katastrofami spočívajúcimi nedodržaním termínov kľúčových častí zoskupení a jeho rozdrvením „časť po časti“. Celé divízie a niekedy aj tankové zbory boli presúvané na základe chaoticky sa meniacich a prakticky neoveriteľných informácií z frontu, takže najazdili stovky kilometrov bez jediného výstrelu, opotrebovali sa, spotrebovali väčšinu paliva a (aby toho nebolo málo) utrpeli ťažké straty opakovanými údermi Štúk.

Ak spolupráca na strategickej úrovni viazla, na taktickej rovine bola ešte horšia. Spojenie medzi jednotkami bolo mizerné. Vysielačku (nijako kvalitnú) mali iba veliteľské tanky, ktoré boli navyše vybavené veľmi nápadnou anténou, čo z nich robilo primárne terče. Ak bol teda zničený veliteľský tank (ktorý vďaka svojej anténe už zďaleka priťahoval pozornosť obslúh protitankových zbraní), padla akákoľvek šanca na zmeny rozkazov tankovej jednotke a akákoľvek šanca na reálnu koordináciu jednotiek alebo možnosť požiadať o delostreleckú podporu či varovať pred pascou. Ďalšou nevýhodou tohoto usporiadania bol fakt, že pokiaľ mal veliteľ odovzdať svojej jednotke zmenu rozkazov, tak (ak vynecháme možnosť, že v jednoduchších prípadoch stačilo zmeniť smer a jednotka ho aj naďalej nasledovala) musel otvoriť poklop tanku a odovzdať správu za pomoci vizuálnej signalizácie. Ťažko by sa našiel ideálnejší cieľ pre ostreľovačov (fakt, že veľa posádok malo vďaka nekvalitnému výcviku problémy jeho signály prečítať, bol v tomto ohľade už len „drobnou“ komplikáciou).

Veľký problém predstavovala nemecká nadvláda vo vzduchu – nielen pre nepretržité údery zo strany nemeckého letectva, ale takisto pre dokonalý letecký prieskum, ktorý nemeckej strane zaisťovala. Nemecké jednotky boli pred sovietskymi často vopred varované a mohli sa pripraviť, zatiaľ čo ruská strana pri absencií leteckého aj pozemného prieskumu útočila často naslepo. Veľká jednotka tankov T-34 síce mohla rozdrviť akejkoľvek tankové zoskupenie (respektíve zoskupenie akýchkoľvek obrnencov), ktoré by stretla, a prežila bez nehôd ostreľovania väčšinou štandardných protitankových diel, lenže dostať sa k takémuto boju sa jej podarilo iba málokedy. Pokiaľ vôbec stretla nemecké tanky, tie často jednoducho ustúpili a vlákali ju do pasce, kde ju rozstrieľali zamaskované delá ráže 88mm. V omnoho prozaickejších prípadoch neexistujúci či mizerný prieskum a nekvalitné mapy viedli k tomu, že tanky zapadli do močiarov alebo nabehli do mínových polí.

Zvyšok vojny

V priebehu vojny došlo k podstatnej zmene situácie. Mohutné výrobné kapacity idúce na plný plyn a značné ľudské rezervy viedli k tomu, že ZSSR chrlil nové tanky aj s posádkami v obrovskom množstve, takže ani výrazný nepomer strát tankov v boji, ktorý podľa niektorých zdrojov činil až 1:10 v neprospech sovietskej strany, nedokázal Červenú armádu zlomiť. Postupne dochádzalo k vyrovnávaniu kvality oboch armád, ako pri posádkach tankov, tak veleniu jednotiek.

V rámci kvality posádok išlo o dôsledok ohromných strát v nemeckých radoch, kedy na miesto veteránov prišli neskúsení jedinci. Tento trend bol patrný aj v tankových silách, napriek tomu že tie si vďaka svojej elitnosti udržiavali istú úroveň a skôr vysávali kvalitných bojovníkov ostatných druhov zbraní, najmä potom pokiaľ išlo o posádky útočných diel a stíhačov tankov. Na sovietskej strane potom dochádzalo ku zlepšeniu výcviku a postupnému získavaniu skúseností.

V rámci kvality veliteľov dochádzalo na oboch stranách na nižších postoch k podobnému javu ako pri posádkach, na vyšších potom išlo na nemeckej strane o odstraňovanie schopných veliteľov, ktorí mali dosť odvahy vzoprieť sa nezmyselným rozkazom z Hitlerovho štábu či ich ignorovať.

Takto boli odvolaní napr. Heinz Guderian i Erich von Manstein. Na sovietskej strane potom došlo k obmedzeniu vplyvu politických komisárov na riadenie bojových operácií a k tvrdej selekcií v rámci dôstojníckeho zboru.

Vyrovnávaniu kvality ľudí samozrejme neprinieslo tak evidentný efekt, ako by malo mať, pretože bol potlačovaný tým, že nemecké tanky a stíhači tankov rýchlo kvalitatívne predstihli svojich protivníkov. Sekundárne zlepšenie ruských tankov T-34 (zlepšenie zameriavacej a pozorovacej optiky, dovybavenie vysielačkami a zníženie poruchovosti) nebolo adekvátne voči faktu, že nemecké tanky dostali nové zbrane s ešte kvalitnejšou optikou a že sa objavili nové tanky a stíhače tankov, ktoré stroje T-34 prekonávali. Sovietska strana reagovala novou generáciou tankov T-34/85, ktorá prekonávala zodpovedajúce stroje radu PzKpfw IV, hoci už nikdy nezískali tak výrazný náskok, ako na začiatku vojny.

V dôsledku určitého vyrovnania kvality sa naplno prejavila hospodárska prevaha Spojencov. Tank T-34 bol na front vrhaný v značných množstvách, takže svetlo sveta mohli zazrieť napr. taktika pre boj s tankami Tiger, ktorá spočívala v tom, že sa minimálne 4 tanky T-34 vrhali na osamoteného protivníka s predbežnou kalkuláciou, že 2-3 z nich budú odpísané, aby sa zvyšok dostal do pozície, odkiaľ bol úspech temer zaručený – pomer strát 3:1 bol v tomto prípade totiž považovaný za veľmi výhodný pre sovietsku stranu. Sovietska strana všeobecne nijako neľutovala obetovať vlastné sily, pokiaľ to považovala za vhodné k urýchleniu operácií a dosiahnutí dobrého výsledku, či už bol definovaný akokoľvek. V mnohých prípadoch sa preto stávalo, že po väčšej ofenzíve musel byť vozový park tankových jednotiek vybudovaný prakticky znovu. Tieto vysoké straty však neboli zapríčinené nízkou kvalitou tanku, ale štýlom boja sovietskej armády a najmä spôsobom nasadzovania tankov T-34 v bojoch v mestách a neprehľadnom teréne. Pre porovnanie, podobný štýl boja tankových jednotiek aplikovali i jednotky západných Spojencov, ktoré boli vyzbrojené tankami M4 Sherman.

T-34 v iných armádach

Stroje T-34 boli v priebehu vojny dodané niekoľkým spojencom ZSSR, najmä v ZSSR zostaveným poľským a československým jednotkám, Bulharskej armáde po jej prechode na stranu ZSSR a Titovým partizánom. Červená armáda pochopiteľne dodala (aj keď nedobrovoľne) tanky T-34 aj svojim nepriateľom. Používali ich Nemci a Fíni. 1. januára 1945 sa v radoch fínskych tankových vojsk nachádzalo 14 strojov T-34, z toho 7 T-34/76 a 7 T-34/85. Počet tankov T-34 používaných nemeckou armádou je ťažké odhadnúť, ale jednalo sa rádovo minimálne o stovky strojov, z ktorých mnohé boli v nemeckých poľných dielňach rôzne upravené.
Bojové nasadenie po druhej svetovej vojne.

Kórejská vojna

Tanky T-34/85 prežili druhú svetovú vojnu nielen ako vďačné a lacné exponáty tankových múzeí, ale ako stále použiteľný a vysoko účinný bojový prostriedok. Najväčším konfliktom, ktorého sa zúčastnili, bola bez pochyby Kórejská vojna. Keď vojská severnej Kórey prekročili 25. júna 1950 hranice, disponovali 85 tankami typu T-34/85, ktoré mali veľký podiel na jej úspechu, pretože juhokórejská strana ani americké jednotky nedisponovali adekvátnou protizbraňou. Ani v prvej vlne urýchlene dodané tanky M24 Chaffee neboli zodpovedajúcim protivníkom. Až keď USA neskôr začali masívny prísun zodpovedajúcej techniky (M4 Sherman, M26 Pershing, pancierovky 89mm), bola prevaha obrátená v prospech vojsk OSN a nič na tom nezmenili ďalšie dodávky zo ZSSR (odhadované na 200-400 ďalších strojov).

Ďalšie nasadenie

Napriek tomu, že tank T-34 pomaly zastarával (posledná modernizácia v rámci sovietskych ozbrojených síl prebehla v roku 1969, ďalšie už boli zamietnuté ako neperspektívne), dlho sa udržal vo výzbroji ozbrojených síl z vojenského hľadiska druhoradých mocností či štátov. Bojoval v Maďarsku v roku 1956, v Suezskej vojne, odrážal inváziu v Zátoke svíň, účinkoval v občianskej vojne v Jemene (1961 – 1967) aj v Šesťdennej vojne na strane Arabov či vo Vietnamskej vojne. Od vojny Jom Kippur už bol v rozsiahlejších konfliktoch pri modernejšie vyzbrojených armádach používaný len ako druhosledový, hoci v konfliktoch chudobných afrických krajinách alebo pri bojoch v Juhoslávií v 90. rokoch sa ešte stále uplatňovali, najmä vďaka svojej finančnej dostupnosti. Niektoré chudobné štáty ho mali vo výzbroji ešte na začiatku 21. storočia.

T-34 ako múzejný exponát

Niet divu, že vzhľadom k obrovskému množstvu strojov, ktoré boli vyrobené a prežili do ukončenia bojov, sa tank T-34 stal asi najčastejšie uchovávaným múzejným exponátom v oblasti obrnenej techniky druhej svetovej vojny. Ďalšie T-34 skončili ako pomníky pripomínajúce významné bitky. Na Slovensku možno vidieť niekoľko tankov T-34/85 v oblasti Duklianskeho prismyku. Zaujímavé je najmä rozmiestnenie asi 8 ks tankov T-34/85 medzi obcami Nižná Pisaná a Kapišová. Tanky sú rozmiestnené tak ako boli zničené počas bojov Karpatsko-duklianskej operácii, nejde však o originálne kusy, ktoré bojovali počas vojny, ale o tanky inštalované po vojne.

Základná charakteristika

Posádka: 4 (vodič, veliteľ, strelec, nabíjač)
Dĺžka: 6,75 m
Šírka: 3 m
Výška: 2,45 m
Hmotnosť: 26 000 kg

Pancierovanie a výzbroj

Pancierovanie: čelné 70 mm
Hlavná zbraň: 76,2 mm kanón F-34
Sekundárne zbrane: 2x 7,62 mm guľomety DT

Pohon a pohyb

Pohon: 12-valcový Diesel V-2-34
373 kW (500 k)
Odpruženie: torzné tyče – Christie
Max. rýchlosť: 55 km/h
Pomer výkon/hmotnosť: 16,2 hp/tona
Dojazd: 184 km (na ceste)
Priechodnosť: svah so sklonom 35°, stena vysoká 0,71 m, brod hlboký 1,37 m, zákop široký 2,95 m

Zdroj: Vikipédia

  1. Clanok kompletne okopirovany z Wikipedie, navyse bez citovaneho zdroja!!! Takto sa plaguju clanky? Toto sa naozaj nepatri!

  2. J: Wikipédia je slovenská online encyklopédia so slobodným obsahom, ktorý môže každý používať, pridávať a meniť. To, že sme k tomúto článku zabudli pridať zdroj určite nebolo úmyselné. Plagiátorstvo by to bolo v tedy keby sme pod článkom ako autora uviedli toho, ktoo ten článok pridával na stránku. Zdroj sme už do článku pridali.

  3. Uz mi to neda.Tuto stranku pravidelne navstevujem,patri medzi moje oblubene ale vacsina clankov pochadza z inych webov,viz wikipedia,mestskadoprava a pod.
    Aj fotky od Martina Sidbergera,vacsina je z dopravnych for typu k-report popr. vlaky.net.Ma pan Sidberg prava na uverejnovanie fotiek?Mne osobne to nevadi,ale mozu byt z toho problemi.A vacsina fotiek ma len strohe informacie.Stiahnut fotku z intenetu a potom ju sirit dalej nie je problem,to dokaze kazdy.
    Takze tolko.Dufam ze sa na mna nebude nikto hnevat,ani ma nikto nebude kamenovat za to.

  4. Ale samozrejme nikto sa nebude hnevat ani kamenovat a podobne. Sme tu na to aby sme diskutovali a kym je to slusne, bez vulgarizmov, osocovania a podobne, moze sem kazdy napisat lubovolnu kritiku, nazor a podobne.

    Snazime sa samozrejme co najviac materialov uverejnovat autorskych teda vlastnych. Na druhom mieste su dosle prispevky a tam uz miera spatnej kontroly nad tym odkial pochadzaju povodne tieto materialy je dost zuzena a obmedzena. Do tretice, cast materialov sa cerpa z verejnych dostupnych databaz ako wikipedia a podobne.

    Nie sme si vedomi, zeby sme cosi odkialsi ukradli a podobne – to nie je nasa pracovna metoda aj ked sa stava ze nam citatelia obcas poslu nejake fotky, ktore si mozno stiahli kdesi neopravnene (a mozno opravnene – ako to ustriehneme ci zistime?) kdesi z webu a zasle ich. Je to hakliva vec, chapem. Ale my to pustime s tym, ze tento web nie je komercnym, cize obsahy – aj keby sa stalo ze uverejnime nevedomky cudzie fotky – su obsahmi, na ktorych nezarabame ani priamo ani nepriamo. Su potesenim pre vsetkych priaznivcov veteranov a sme radi, ze sa nam takyto web dari drzat denne aktualny – najma pricinenim Jara Fila. Mozno je to aspon scasti pochopitelne. Rovnako sa nebranime ak si niekto chce prvziat materialy od nas, jedinou podmienkou je uverejnenie zdroja.Ak by tu ktokolvek nasiel material, ktory je jeho autorskym, snazime sa to riesit doplnenim zdroja pripadne autora. Spolupracujeme, nebranime sa, nezatajujeme.

    Tak neviem. Kludne napiste kto ma aky nazor na vec. Zenie nas dobry nezistny umysel, ze tuu najdete kopec veci denne.

Komentáre

Your email address will not be published.


*


Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.