Po stopách zrušených, nepoužívaných, či nedostavaných železničných tratí 9: Lučenec – Halič

G 006 stanica Halič archív kamzíkjardo (vlaky.net)V dnešnej časti seriálu o železničných tratiach sa vrátie, do Lučenca, odkiaľ sa vďaka Pánovi Gilberovi vydáme po stopách niekdajšej trate z Lučenca do Haliča.

V časoch výstavby Rakúsko-Uhorských železníc bola vybudovaná aj jedna železnička, po ktorej už nezostalo skoro nič. Bola to trať medzi Lučencom a Haličou. V Haliči totiž bola prosperujúca súkenka a samozrejme aj ľuďom v tej dobe bolo pohodlnejšie cestovať vlakom ako viezť sa na rebriňáku alebo pešo do Lučenca. Na starej mape na Rail.sk boli najskôr okolo roku 1884 v Lučenci vybudované dve vlečky. Maličká bola naozaj krátka. Vychádzala zo stanice medzi Železničnou ulicou a cestou do Opatovej. Dnes je na tej ulici nadjazd nad želežničnou traťou. Vlečka šla do zaniknutej továrne. Bohužiaľ som nezistil čo to bolo za firmu.

Ďalšia vlečka šla do parného mlyna, ktorý bol na Tuhárskom potoku. Táto šla cez mesto a bola dlhá asi tri kilometre. Vychádzala z nákladnej stanice smerom na stanicu osobnú. No ešte pred ňou odbočila doprava. Koľaje šli po dnešnej Novohradskej ulici. Za mojich študentských čias tam zo starších budov bola len budova pošty a budova OV SZM. Z ostatných mestských domčekov a meštiackych víl medzi ktorými koľaje šli nezostalo nič. Pardón dodnes v tej lokalite je areál maličkej továrne. Boli to Nábytkárske závody „Mier“. Tam mala trať pravdepodobne odbočku. Mimo nej ale v okolitých uličkách vily sú poväčšine dodnes. Novohradská ulica sa stala stredobodom výstavby novej štvrte, v ktorej boli tehlové bytovky a vtedajšia dominanta tzv. „Čínsky Múr“ ako sme nazývali strašne dlhý a nízky panelák. Snáď posledným doplnkom na tejto ceste bolo postavenie hotela Novohrad a obchodného domu Prior na asanovanom zbytku starodávnej cesty so železnicou, ktorá bola dvojprúdová. Keďže vlečka šla cez trhovisko, tak pravdepodobne pretínala dnešné Námestie Slobody a údajne mala malú ľavostrannú odbočku do vojenského lazaretu, na ktorého mieste je zrejme dnešná nemocnica. Krátko na to míňala objekt niekdajšej konzervárne, kde bola tiež asi vlečka. Po jej zrušení tam postavili tehlové bytovky. Takže koľaje obchádzali konzerváreň a míňali areál bývalých kasární, pokračovali vedľa dnešnej Haličskej cesty po jej pravej strane. Z tohto kasárenského priestoru tam zostala len budova, ktorá bola zrejme strážna, pretože vlastne predstavovala hlavnú vstupnú bránu. Zažil som ju, pretože tam sídlila Osobitná škola a v areály bývalých kasární boli školské budovy počnúc ZDŠ, cez gymnázium, ktoré som navštevoval, až po UŠ, telocvične a združené internáty. Pri príležitosti majstr. sveta v parašutizme budovu OŠ asanovali. Vlečka končila na konci mesta smerom na Halič, kde za SPTŠ (poľnohospodárskou školou) a Hypernovou je dodnes ulica „K parnému mlynu“. V tej lokalite sú stále ruiny mlyna a niekoľko poschodových domov, ktoré sú z toho obdobia. Bývajú tam neplatiči snedej pleti, aj keď sa budovy rozpadávajú. Mal som tam nepríjemný zážitok. Keď som tie ruiny šiel fotiť odrazu ma obkolesil húf psov a ufúľaných decák, tak som ťahal, kým sa spamätali domáci, aby som ich nestretol. Na príjazdovej komunikácii je ešte jedna víkendová vila z toho obdobia s drevenou verandou. Do roku 1912 táto vlečka zanikla, pretože sa premávka v meste zhustila a vlak sa už nemohol vyhnúť ruchu na trhovisku  a nemohol sa predierať medzi domami na ceste do Haliče.

V roku 1906 však začala fungovať nová trasa, ktorá obchádzala mesto. Išla tiež zo stanice, ale smerom na Zvolen. Jej súčasťou bola vlečka do továrne G. Rakottya & synovia a liehovaru Herzog & Kohn. Tesne za mestom k Vidinej sa odpojila a odklonila doľava. V tomto priestore nakoniec boli priecestia s cestou do Vidinej štyri. Počas mojich gymnaziálnych čias to bola vlečka do bývalých Uhoľných skladov. V ich priestoroch ešte nejaké uhlie bolo, no zväčša tam boli dosky, fošne, hranoly a samozrejme aj predajňa reziva. Predpokladám, že tam vtedy, ako aj dnes fungovala píla. Táto vlečka bola smerom od mesta prvá. Dnes už tam nie sú ani koľaje. Vlastne sú, zaliate v asfalte a to na ceste do Vidinej a v jednej bočnej uličke. Končia pred bránou rodinného domu. Na konci tejto štvrte je dnes nákupné centrum s Tescom. Pôvodné koľajisko je viditeľné, no neprístupné. Ide medzi rodinnými domami a slúži ako skládka nepotrebného stavebného materiálu.

Druhé priecestie – bola  práve trať do Haliče, ktorá mala dve odbočky do „SILA“, kde boli a sú dve veľké veľkokapacitné betónové sýpky, do skladov a dielní Slovenskej Energetiky. Tento kúsok trate ako tak funguje, síce len sezónne, ale predsa. Poľnonákup, ako túto vlečku volajú, obilniny a krmoviny distribuuje aj vagónmi. Pátral som ako to vlastne je a zistil som, že tam vlak nebol už dávno. Na odbočke zo stanice je opustený koľajový žeriav a od ostatnej reportáže autora Dodikexxx o depe v Lučenci (február 2008) na tejto stránke  sa nepohol ani o milimeter. Trať sa teda križovala s už spomínanou cestou a pokračovala smerom na Halič. Pred ďalším priecestím, ktoré je stále funkčné sa cez dve výhybky dostal vlak do Sila.

Od priecestia cez jednu výhybku bola vlečka k energetikom. Je náležite zarastená bujnou vegetáciou a koľaje končia v ich areály pred ich dielňami.

Koľaje sa nachádzajú ešte aj ďalej smerom na Halič. Pravdepodobne boli ponechané pre prípad dlhšieho vlaku s viacerými vagónmi.

Pôvodne, mimo toho, že šla železnica až do Haliče plnila funkciu vlečky do konzervárne „RISO“. Na miestach, kde sú sústerdené garáže v kolorite zostali len sem-tam podvaly. Koľaje sa dajú odhaliť na veľmi frekventovanom priecestí tesne pred malou pôvodnou stanicou. Ako spomienka na trať do Haliče tam staničná budova stále je a slúži teraz ako predajňa Potravín. Za ňou sa trať stáča mierne doprava. Koľajnice tam už nie sú  a na kopčeku a okolitých lúkach vyrástli sídliská Sad Pionierov, Rúbanisko I. a II. Trať ich v podstate obišla. Na konci oblúka po redukcii koľajísk bola výhybka a vlečka do spomínanej konzervárne. Vlak vlastne zacúval do konzervárne. Táto vlečka šla popri starej okrajovej lučenskej štvrti na jednej strane a okolo ihrísk, škôl a internátov na strane druhej (areál starých kasární, ktoré som spomínal). Vlak ale z okien škôl vidieť nebol. Trať bola oddelená vysokým valom a plotom. Posledná ulica danej štvrte vždy v sobotu ožívala, pretože tam bolo zriadené trhovisko. To sa potom presunulo na hlavné námestie. Vlečka do Risa teda už nie je, ale na priecestí tesne pred objektom v asfalte koľaje sú. Riso je tiež minulosť. Celý objekt figuruje ako veľkosklad pre obchodnú sieť CBA.

Bývalú železnicu Lučenec – Halič som na svojich potulkách začal mapovať z dovolenkovej chatky pri priehrade Ružiná, preto jej priblíženie začnem od koncového bodu – súkenky v Haliči. K tejto budove manufaktúrky koľaje nikdy nedospeli. Končili tesne pod hradným vrchom, na ktorom stojí haličský hrad. Kaštieľ je v dedinke pod ním na námestí spolu so súkenkou. Kráľovský soľný úrad, ako kaštieľ miestni nazvali má za svojimi múrmi hasičskú zbrojnicu v ktorej je nejaké bistro U Pročka. Náznaky ukončenia trate sú neďaleko výpadovky na Tomášovce. Tam zo súkenky na vozoch vozili tovar a nakladali na pristavené vagóny. V súčastnosti ten priestor využívajú domáci ako humno s cestou. Po prejazde týmto priestorom som dospel k veľkej lúke, ktorá slúžila ako depo. Boli tam tri koľajnice a samozrejme budovy depa. Koľaje z depa pokračovali k staničnej budove, kde nastupovali cestujúci do Lučenca. Vypravené vlaky vyrážali po násype smerom na Lučenec a pritom míňali poschodovú stanicu a trošku ďalej strážny domček, až dospeli k priecestiu s výpadovkou na Lučenec. Tým pádom sa železničná trať presunula a šla pozdĺž cesty po jej pravej strane. Na mieste bývalého priecestia je dnes čistička odpadových vôd. Vlak niekedy zastal aj pri majeri nazvanom Telka. Jeho budovy sa rozpadávajú, no žijú tam aj dnes nejakí ľudia, pretože na šnúrach sa tam sušilo prádlo. Za týmito budovami je nejaký hospodársky dvor. Za Telkou vlaky zdolali malý prítok Tuhárskeho potoka. Most však tam žiaden nie je a jeho zbytky sú absolútne nedostupné v húštinách. Jediný funkčný most je ďalej od cesty. Keď som ho prekonal, musel som zastať, pretože mi naproti z lesa vyšlo stádo kráv. Doslova ma hltali očami a múkali, až som ako bariéru proti nim použil odvodňovaciu šachtu a svoj veteránsky bicykel. Po zdokumentovaní som pokračoval ďalej, no dostupnosť bývalého násypu bola nulová. Do húštin sa nedalo ani nazrieť nie to ešte preskúmať. V tomto mal môj predchodca (Kamzíkjardo), ktorý trať mapoval v zime, či na jeseň viac šťastia (nasvedčujú to fotky v jeho galérii). Keďže som v lese poblúdil a brodil Tuhársky potok, tak som dokumentoval násyp aspoň z miesta priecestia, kde sa trať presunula na ľavo od cesty. V mieste niekdajšej zástavky Ladovo sú rôzne objekty či obytné, alebo hospodárske. Že tam bolo priecestie dáva tušiť len staré oplotenie, ktorého stĺpy sú z koľajníc. V mojej činnosti ma vyrušili rakúski motorkári, ktorí tam začali čosi upravovať na svojich strojoch. Vydal som sa teda ďalej a po pravej strane som minul dve samoty dosť od seba vzdialené a trochu bolo aj vidieť vodnú nádrž Ladovo. Bol som zaskočený tým, že pasienky za týmito samotami zmizli a až k nim sa natiahlo mesto štvrťou luxusných haciend. Snáď troška ornej pôdy zostalo okolo transformátorovej stanice. A ešte niečo bolo zreteľne vidieť a to areál parného mlyna hlavne jeho dobové poschodové domy.

No a teraz to podám aj klasickým smerom do Haliče.

Trať smerom na Halič na konci Lučenca míňala po ľavej strane komplex Strednej poľnohospodárske školy (v jej internáte som istý čas bol ubytovaný), pred ktorým smerom do centra mesta bol zimný štadión a lesopark. V tých miestach zostali koľajnice prvej vlečky do mlyna. Tie sa stali vlastne súčasťou trate do Haliče vrátane vjazdu do mlyna. Odbočka do mlyna bola zrušená až v roku 1932. Ďalej za SPTŠ bola na ľavej strane záhradkárska osada, kde je dnes Hypernova. Na pravej strane sa rozrastalo sídlisko s panelákmi. Keď robili okolo neho nové prístupové cesty, koľaje zmizli. Tento úsek trate som vždy so záujmom sledoval.  Železnica šla hneď vedľa cesty a my sme po tej ceste každú jeseň, teda tri roky po sebe, chodili na Polichno, či Ábelovú autobusmi. Gymnázium bolo zmluvne viazané, že žiaci budú vypomáhať pri jesennom zbere zemiakov na JRD v tej oblasti. Na pravej strane dosť ďaleko od posledného obývaného domu v Lučenci bola samota (Vágova samota). Bol to niekdajší majer a využívala ho SPTŠ na praktický výcvik. Koľaje stále boli na pravej strane. Pred chotárom Haliče bola na pravej strane zástavka Ladovo a priecestie. Na ľavo od železnice bola lokalita Ladovo s malou samotou. Tam ma vždy zaujal kabriolet Felícia. Ďalej od železnice bola vodná nádrž, tá z cesty ale vidieť nebola. Železnica sa stratila na ľavej strane cesty v malom lesíku a už nebola vidieť. Putovala teda mimo cesty a potom lúkou až do Haliče. V dedine bolo znovu priecestie a koľaje prešli na pravú stranu. Posledná logická vec čo bola viditeť, bola budova stanice, ktorá stále stojí. Trať pokračovala ešte kúsok, kde bolo depo. Na štvrtú jeseň už koľajnice boli vytrhané. Pri cestách na brigádu som si predstavoval jazdu z Haliče do Lučenca po koľajniciach na malej drezine. Najskôr s pohonom na pedále a neskoršie na pohon z najpoužívanejšieho a najdostupnejšieho Pioniera v tej dobe. Pred výhybkou do konzervárne bola v mojich predstavách drevená búda ako uzamykateľné  parkovisko. Nič z tejto vízie sa neuskutočnilo a ani neuskutoční. Koľaje už neexistujú a aj ráz krajiny nadobudol skoré spojenie veškerých budov medzi mestom a dedinkou.

Po pátraní po lučeneckých vlečkách som narazil v dobovej literatúre aj na ďalšie vlečky, ktoré vychádzali zo stanice Lučenec. Najskôr pri svojej ceste z Ružinej som narazil na spomínané priecestia na ceste do Vidinej. Prvé dve som už spomínal, ktoré boli na prvých dvoch priecestiach. Najviac používaná koľaj je výjazdová smerom na Zvolen. Táto je na druhom priecestí spolu s vlečkou  do bývalého Kerka, či Novokeru, čo je závod na výrobu keramiky. Hlavná výjazdová koľaj je naozaj zjazdná bez problémov, čo sa ale o vlečke do Kerka hovoriť nedá. Táto vlečka je súbežná s hlavnou traťou a na žiadnej mape som ju nenašiel. Vlak z nej do závodu zacúval. Bola vybudovaná ako ostatná, pretože Kerko postavili až v 80-tych rokoch XX. storočia.

Pri presúvaní k ďalšej nemenej dôležitej vlečke z minulosti som narazil na opustené Depo, ktoré teraz len sporadicky zmapuje obsluha z manipulačnej veže a aj polícia. Či to monitoruje mestská alebo klasická som sa nedozvedel a to bolo dobre, pretože by som tam asi nebol. Bežný chodec nemá problém depo navštíviť, lebo brány sú otvorené. Obsluhujúci personál sa odtiaľ odsťahoval začiatkom roka a zakotvil vo Fiľakove. Budovy sú spustnuté a všade bujná vegetácia. Opustená je aj čerpačka. Jediný pohyb, ktorý som zaznamenal bola manipulácia s drevnou hmotou v susednom areály, ktorý ale oplotený nebol. Vlečku aj keď tam stále je nepoužívajú. Tam závora bola, no podliezť a pretlačiť bicykel popod ňu zrejme problém nie je pre milovníkov histórie a železnice. Budovy obsluhy týchto vlečiek sa rozpadávajú a zarastajú burinou. Narazil som na dve slepé koľaje o ktorých som predpokladal, že jedna bola pôvodná vlečka do textilky POĽANA Opatová. Pofotil som si odstavené vagóny, lokomotívu a mienil som odísť. Preniesol som teda bicykel na nákladnú stanicu a podebatoval s miestnymi zamestnancami. Na plánované fotenie stanice Lučenec a priľahlých budov ale nedošlo, pretože karta vo fotoaparáte bola plná. Pri debate s pracovníkmi úschovy som sa dozvedel, že slepé koľaje, ktoré som fotil boli naozaj slepé a vlečka do textilky bola hodne ďalej za odstavenou modro bielou lokomotívou. Zamrzelo ma to, lebo moje ambície siahali k zmapovaniu všetkých odbočiek zo stanice Lučenec. Osud rozhodol tak ako rozhodol a ja viem, že do Lučenca sa ešte vrátim, lebo na miesta, kde sa človek cítil dobre sa rád vracia a rád na ne spomína. No nie vždy nezainteresovaný čitateľ pochopí pointu jeho príbehu ako u rodinných akcií o ktorých som písal.

Autor: Gilbert
Text a foto: Gilbert

Výzva k čitateľom:

Jeden z našich čitateľov nám poslal tip na úzkorozchodnú trať medzi Vígľašom  – Očovou – Kyslinkami. Vieme, že na časti trate medzi Očovou a Hrochoťským mlynom sa nachádza teleso trate. Pravdepodobne na Kyslinky od obci Hrochoť nejazdili nikdy autobusy ČSAD. Viac informácií o tejto trati sa nám doteraz ziostiť nepodarilo. Pokiaľ viete o tejto trati niečo viac dajte nám o tom vedieť prostredníctvom redakčného emailu info@veterany.eu na ktorom očakávame aj Vaše tipy a námety do tohto seriálu.

Redakcia

3 Comments

  1. Pekne spracovaný článok k železničným vlečkám v meste Lučenec. Vždy som sa zaujímal o tieto záležitosti, z rôznych zdrojov mám však rôzne mapy mesta a na každej sú iné nákresy Vami popisovaných vlečiek. Trať do Haliče, vlastne jej pozostatky som už ako dieťa so zatajeným dychom sledoval, vždy, keď som tadial prechádzal auto s rodičmi, bolo to ale v 80-tych rokoch kedy po koľajách už ozaj nebolo ani stopy, pamätám sa však na železný most nad Tuhárskym potokom, neďaleko niekdajšej zatávky Ľadovo, ten most ale začiatkom 90-tych rokov zmizol a zanedlho zmizli aj betónové piliere v húštine stromov. Ešte raz, pekný článok

  2. Peter Nagy: Tak to som rád, že sa ti tento seriál páči. Som rád, keď na tento železničný seriál dostaneme pozitívne odozvy. A nie len na tento seriál ale aj na ďalšie seriáli, články a reportáže. A určite to teší aj našich prispievateľov, ktorí nám viac menej pravideľne prispievajú zaujímavými článkami, či fotkami. Čo sa týka tohto seriálu budeme sa snažiť postupne zmapvoať aj ďalšie zaujímavé železničné trate. Apropó ak máš niečo, s čím by si mohol prispieť na náš web či už do tohto seriálu, alebo všeobecne, tak nám to pošli na redakčný mail redakcia@veterany.eu a my to v čo najkratšom čase uverejníme.

  3. Ďakujem za článok.Veľmi ma táto téma zaujíma a veľa som dozvedel. Tie fotografie nemajú chybu a sú veľmi vzácne. Pracoval som istý čas v Lučenci a tiež som pohľadmi bez fotoaparátu mapoval túto zaniknutú tra, po ktorej už miestami niet ani stopy. Myslel som som si však pôvodne, že smerovala až do V.Krtíša. V autoatlase roku 1971 je ešte zakreslená a som prekvapený že oficiálne zanikla niekdy v roku 1967. Úzkorozchodnú trať Vígľaš-Kyslinky si pamätám, pretože som v rokoch 1967-1970 na Vígľaši žil a býval. Slúžila na zvážanie dreva do Lesného závodu v vo Vígľaši, v ktorej správe pravdepodobne aj vláčik bol. V lete slúžila aj ako osobná obyvateľov Vígľaša a okolia do Kysliniek na zber malín a čučoriedok. Žiaľ až na tie vagóny pod hradom, nezostalo po nej ani pamiatky a dnes už len ťažko hádam kade viedla cez hlavnú cestu trať. Viac som napísal v samostatnom liste.

Pridať komentár

Your email address will not be published.


*


Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.