Po stopách trolejbusových tratí 6: Trolejbusy vo Zwickau

ZWICKAU – Spoločnosť Evawe (Energie- und Verkehrs-Aktiengesellschaft Westsachsen AG, Energetická a dopravná akciová spoločnosť Západné Sasko) sa už od počiatku 30. rokov zaoberala možnosťou zavedenia trolejbusovej dopravy v Zwickau. Podobnými myšlienkami sa v tej dobe zaoberali prakticky všetky dopravne spoločnosti – trolejbus prinášal výhody elektrického pohonu bez nutnosti nákladnej výstavby koľají. Evawe mala v pláne elektrifikovať autobusovú linku Weißenborn – Zwickau – Lichtentanne – Stenn, k čomu udelil vládny okres súhlas dna 2. apríla 1937.

Výstavba trolejového vedenia, napájacích káblov a meniarne bola objednaná v auguste 1937 u firmy Brown, Boverie & Cie. AG sídliacej v Mannheime. Zároveň boli objednané dva dvojnápravové trolejbusy pre 32 sediacich a 20 stojacich cestujúcich.

Nové vozy, označené číslami 8 a 9 (neskôr preznačené na 21 a 22), spadajúce podľa vtedajších noriem do kategórie „Normgröße I“ (veľkosť I), mali podvozok od firmy MAN Nürnberg, karosériu od Schumann GmbH, Werdau a elektrickú výzbroj (dvojkolektorový sériový motor o výkone85 kW, jemne odstupňovaný riadič pre spínání série-paralel) od firmy BBC. Podvozky oboch vozov sa odlišovali pohonom – „šnekový“ prevod 10,6:1 pri voze 8 a čelné súkolie 9,94:1 pri voze 9. Za zmienku stoja aj sypače piesku, umiestnené pred zadnými kolesami, ktoré ovládal vodič stlačeným vzduchom.

Podlaha sa nachádzala vo výške 820 mm nad úrovňou vozovky, pre nástup slúžili tri schody. Spodný bol vyklápací, ovládaný stlačeným vzduchom pri otváraní dverí. Dvere mohol otvárať a zatvárať nie len vodič ale aj sprievodca.

Vozidlo 8 bolo 6. novembra 1938 prevezené na výstavu do Düsseldorfu, kde bolo v dňoch 17. – 19. novembra 1938 po prvý krát predstavené verejnosti, 26. novembra bol potom opäť prevezené do Zwickau.

Tretím trolejbusom dodaným do Zwickau bol skúšobný voz firmy Daimler-Benz pochádzajúci z roku 1930. Z Mannheimu bol do Zwickau prevezený 22. decembra 1938. Obdržal číslo 10, neskôr 20. Všetky vozidlá boli natreté krémovou farbou.

Trolejové vedenie, čiastočne jednostopové, bolo dokončené v dvoch etapách – Weißenborn / Kuhbergweg – Georgenplatz – Reichenbacher Straße/Stadtgrenze (letisko) 8. októbra 1938, úsek Stadtgrenze – Stenn, Schule 5. septembra 1938. Ku kolaudačnému konaniu došlo 29. septembra 1938. Zvláštnosťou novej trolejbusové trati bolo trolejové vedenie prispôsobené prevádzke tzv. jedno tyčových zberačov systému BBC, ktorého výhodou bola možnosť pohodlného otáčania trolejbusov takmer na každej križovatke. Zwickau bolo prvým nemeckým mestom, kde bol tento systém použitý. Ďalšími nasledovníkmi boli Gera (2. novembra 1939) a Eberswalde (3. novembra 1940).

Len pár mesiacov po Lipsku – 1. decembra 1938 sa Zwickau stalo druhou trolejbusovou prevádzkou a zároveň siedmou prevádzkou v celom Nemecku od roku 1930. Začatiu prevádzky na linke Weißenborn – Poetenweg – Lichtentanne – Stenn predchádzalo vtedy obvyklé slávnostné vysvätenie trate, vozidiel i ostatných zariadení a následná jazda po novej trati, určená výhradne pre zástupcov mesta, dopravného podniku a ďalších pozvaných hostí.

Trať Weißenborn – Stenn bola dlhá 13,14 kilometrov a mala 32 zastávok, jazdná doba bola 41 minút. Na nej sa vo Weißenbornu napájala krátka odbočka Ludwig-Richter-Straße – Kuhbergweg s dĺžkou 0,45 km. S dodnes používanou električkovou vozovňou vo Schlachthofstraße bola trať prepojená spojkou dlhou 1,20 km, vedúcou cez Hohenzollernstraße (dnes Kurt-Eisner-Straße) a Roonstraße (dnes Franz-Mehring-Straße). Napojenie manipulačnej trate v Crimmitschauer Straße bolo riešené ručne obsluhovanou výhybkou, k jej obsluhe sa používalo lano.

Pre napájanie bola v Reichenbacher Straße na hranici mesta zriadená meniareň, vybavená ortuťovým usmerňovačom (250 A, 600 V), okrem toho bola trať napojená i na električkovú meniareň vo Striftstraße. Celá trať bola rozdelená na niekoľko napájacích úsekov. Trolejbusové zberače boli v čase začatia prevádzky vybavené liatinovými botkami, ktoré boli nahradené uhlíkovými.

Na linku boli nasadzované celodenne všetky tri trolejbusy, v špičkách bola prevádzka posilnená nasadením autobusu.

Tak ako v iných mestách, začalo sa i v Zwickau uvažovať o nahradení električiek trolejbusmi. V decembri 1939 bol dokonca vypracovávaný predbežný projekt náhrady linky 3 do Wilkau-Häßlau, do dnešných dní sa bohužiaľ nedochoval.

K predĺženiu trate na oboch koncoch došlo v roku 1940, v Stennu bolo vybudované predĺženie od školy k hostincu Luckner a vo Weißenborne z pôvodnej konečnej Kuhbergweg na novú Siedlung Nord. V tom istom roku bola pre zväčšenie kapacity zahájená prevádzka s vlečnými vozidlami, prvé dva (20 a 21, neskôr 40 a 41) vyrobila firma Schumann GmbH, Werdau. V júli 1941 boli zakúpené tri nové trolejbusy (23 – 25), vyrobené firmami Henschel (pojazd), Schumann (karoséria) a BBC (elektrická výzbroj), ktoré boli v januári 1942 dodatočne vybavené elektrickou odporovou brzdou. Zvýšil sa i počet vlečných vozov, dva vozy (42 – 43) v roku 1941 a ďalšie dva (44 – 45) o rok neskôr.

Začiatkom roku 1942 bola vetva do Weißenborn, Kuhbergweg predĺžená až k Fliederweg, v novembri bola celá trolejová sieť prestavaná z jednotyčového systému do bežnej podoby a všetky trolejbusy zároveň obdržali zberače, tak, ako je to obvyklé aj pri súčasných vozidlách.

Trolejbusov sa nijak výrazne nedotkol nedostatok pohonných hmôt, ktorý vypukol v roku 1942 a postupne si vynútil prestavbu autobusov na pohon nestlačeným zemným plynom a výstavbu väčšieho množstva čerpacích staníc v okolí jednotlivých autobusových liniek.

Trolejbusová sieť bola prvá, ktorá bola postavená systémom jednotyčových zberačov a taktiež prvá, ktorá bola prestavaná do obvyklej podoby s dvomi tyčami. Dôvodom bola zrejme väčšia náchylnosť k poruchám v dôsledku miestnych poveternostných podmienok a vzniku inovatky na trolejovom vedení, čo pri dvadsaťcentimetrovej vzdialenosti trolejov spôsobilo nemalé problémy. Prestavbu vozidiel a trolejov vrátane výstavby otočiek zrealizovala na vlastné náklady firma BBC v novembri 1942.

V júli 1944 sa obrátila Evawe na eministerstvo dopravy so žiadosťou o súhlas k vybudovaniu trolejbusovej trati do Planitzu, mesta s 22 000 obyvateľmi, ktoré bolo 1.1.1944 pripojené ku Zwickau a ktorého obyvatelia boli zamestnaní väčšinou vo Zwickau v zbrojnej výrobe. Trolejbus mal nahradiť autobusovú linku Kraftverkehr Sachsen AG, ktorá zabezpečovala spojenie Planitzu a Zwickau v intervale 3 – 6 minút v špičke a 15 – 20 mimo špičku. K výstavbe však nakoniec nedošlo. Prednosť totiž dostala trať z Roonstraße (dnes Franz-Mehring-Straße) k výrobným halám firmy Lieder & Fischer v Pölbitz, v ktorých bola zrušená textilná výroba a objekt bol poskytnutý firme Flugzeugwerk Basser, zaoberajúcou sa výrobou pre potreby Luftwaffe. Následne bola zriadená nákladná trolejbusová linka spájajúca areál v Pölbitz so závodom firmy Basser na Reichenbacher Straße. Trolejové vedení na tejto odbočke bolo zrušené v roku 1947.

Ešte v roku 1945, krátko po skončení druhej svetovej vojny, došlo k rozšíreniu vozového parku o dva trolejbusy typu K (Kriegsausführung – vojnové prevedenie), ktoré obdržali čísla 26 a 27.

Koniec vojny a jej následky:

Koniec vojny zanechal stopy i na trolejbusoch. Trolejové vedenie bolo niekoľko krát zničené v oblasti neďaleko letiska na Reichenbacher Straße, zničená bola aj otočka Olzmannstraße vrátane priľahlej čerpacej stanice pre autobusy. Nálety spôsobili škody aj v uliciach mesta, ušetrená nezostala ani vozovňa. Od polovice apríla 1945 bola zastavená celá mestská hromadná doprava a 17. 4. 1945 obsadila mesto americká armáda. Mestská doprava sa v obmedzenom rozsahu obnovila až 4. mája 1945.

Nasledujúce roky patrili k najhorším v dejinách zwcikauských trolejbusov a autobusov, dali by sa zostručniť do podoby „nedostatok všetkého“. Najhoršia situácia panovala v zásobovaní pohonnými hmotami a náhradnými dielmi, najmä pneumatikami. V auguste 1946 bola premávka zabezpečovaná iba dvomi plynovými autobusmi a štyrmi trolejbusmi s vlekmi, v januári 1947 už len dvoma trolejbusmi s dvoma vlekmi, 16. júna bola premávka kvôli nedostatku pneumatík úplne zastavená prevádzka autobusov a od 1. júla do 15. decembra 1947 sa zastavila aj prevádzka trolejbusov. Aj napriek týmto problémom boli znovu oprášené projekty týkajúce sa trati do Planitz, k realizácii však z pochopiteľných dôvodov nedošlo. Na ďalší rozvoj si trolejbusová sieť musela počkať ďalšie štyri roky, kedy bola vybudovaná nová otočka Karl-Marx-Straße (Lichtentanne) blízko nadjazdu nad traťou Zwickau – Falkenstein. Do prevádzky bola uvedená v decembri 1951 a jej cieľom bolo skrátenie intervalov na mestskom úseku.

Začiatkom 50. rokov ponúkol dopravný podnik Zwickau firme Fahrzeugbau Schumann GmbH (v roku 1951 premenovanej na na LOWA Waggonbau), sídliacej v susednom mestečku Werdau, svoju trolejbusovú sieť k prevádzaniu skúšok novovyrobených vozidiel. V uliciach mesta tak bolo možné vzhliadnuť množstvo typov trolejbusov, ktoré tu v pravidelnej premávke nikdy nejazdili. A tak tu boli v dňoch 15. a 26. novembra 1951 skúšané dva trolejbusy určené pre Poľsko. Za zmienku stojí aj zvláštne vozidlo typu OS 6 pochádzajúce od firmy VEB Kraftfahrzeug „Ernst Grube“ Werdau, skúšané v apríli 1955 a určené pre dopravný podnik Berlín. Išlo o trolejbusový ťahač s poschodovým prívesom.

Dňa 20. marca 1952 sa v „Lindenhof“ vo Zwickau konalo verejné zasadanie ministrov zemskej vlády Saska a jedným z jeho záverov bola aj účelová dotácia pre dopravný podnik Zwickau vo výške 1 milión mariek, ktorá mala byť vyplácaná postupne v rokoch 1952-ž 1955. Zámerom bolo skrátenie intervalov na najfrekventovanejších linkách a zavedenie nových liniek. Vďaka tomu sa podarilo výrazne zlepšiť úroveň dopravy najmä na verejných linkách, určených k preprave zamestnancov veľkých výrobných závodov. Zazneli tu aj hlasy o výstavbe trolejbusovej trate do Planitz, ale ani vtedy neboli vypočuté.

V marci 1953 bolo pre potreby údržby vrchného vedenia zaobstarané auto s montážnou plošinou od firmy Nagetusch z Draždian.

K prvému rozšíreniu vozového parku od skončenia vojny došlo až v roku 1954, kedy bol do premávky zaradený trolejbus W602 od firmy LOWA Werdau, označený číslom 28. Zároveň išlo o posledný zakúpený trolejbus nemeckej výroby. V roku 1957 totiž bolo v rámci Rady vzájomnej hospodárskej pomoci (nemecky RGW – Rat der gegenseitige Wirtschaftshilfe) rozhodnuté o zastavení výroby trolejbusov v NDR a už v roku 1958 bol dodaný prvý trolejbus Škoda 8 Tr, ktoré o dva roky neskôr doplnilo ďalších päť vozov. V rokoch 1962 – 1970 bolo ešte zakúpených 11 vozidiel Škoda 9 Tr.

Rastúci počet trolejbusov v uliciach si vyžiadal aj zlepšenie napájacej situácie najmä v koncových úsekoch, preto bola začiatkom roku 1957 uvedená do prevádzky provizórna meniareň v Lichtentanne, ktorej vybavenie bolo prevzaté z Draždian.

„Sächsische Tageblatt“ informoval 20. júla 1960 o tom, že „dopravný podnik sa podieľa na vytváraní vzhľadu mesta, pre zlepšenie dojmu obdržia všetky električky, trolejbusy a autobusy náter vo svetlých farbách“. Prvý trolejbus, ktorý vyšiel do ulíc v nátere farby slonovej kosti s červeným prúžkom pod oknami bol novo dodaný trolejbus 8 Tr číslo 30.

V roku 1962 sa začala rekonštrukcia trolejového vedenia v oblasti Weißenbornu. Nové bolo použité samočinné napájanie trolejového vedenia, na križovatke Kurt-Eisner-Straße / Crimmitschauer Straße (odbočenie trati k vozovni) bola 1. augusta 1965 uvedená do prevádzky prvá elektrická výhybka.

Ešte v roku 1949 bola na linke Weißenborn – Stenn zaisťovaná premávka v intervale 30 minút ve špičke, v ostatnom čase 60 minút. Zväčšujúci záujem o prepravu a rastúci počet trolejbusov umožnil do roku 1966 skrátenie intervalu na 20 minút, v niektorých úsekoch potom 10 minút. Zmenil sa aj rozsah premávky – v roku 1949 to bolo 05:00 – 22:00, v roku 1966 už 04:20 – 01:00 (nepočíta sa to ako nočný voz).

V rámci racionalizácie premávky bola na trolejbusovej linke zriadená OS-premávka. (OS = ohne Schaffner = bez sprievodcu), došlo k tomu 19. decembra 1966. Jeho predchodcom bola Z-premávka, pri ktorej boli od 3. augusta 1959 prevádzkované vleky bez sprievodcov a trolejbusy so sprievodcami, od 13. júna naopak vleky so sprievodcami a trolejbusy bez nich.

V roku 1967 bola nahradená provizórna meniareň Lichtentanne novou (2000 A). Zároveň bola jednostopová trať medzi Lichtentanne, Thälmannstraße a „Schotts Gasthof“ prestavaná firmou VEB Starkstrom-Anlagenbau Halle/Saale na dvojstopovú.

V roku 1969 oslávil dopravný podnik Zwickau 75. výročie zahájenia premávky električiek v meste. Podľa výročnej správy prevádzkoval v tej dobe premávku n jednej trolejbusovej linke, označenej A (Stenn – Lichtentanne – Weißenborn (Stadtpark / Siedlung), k dispozícii bolo 12 trolejbusov a 10 vlekov.

Ukončenie prevádzky:

Ako sme už v tomto článku spomínali, od roku 1958 boli do Zwickau dodávané iba trolejbusy trolejbusy z ČSSR. Pretože Škoda Ostrov mala vo svojom výrobnom programu iba dvojnápravové trolejbusy, musela byť zachovaná premávka s vlekmi, aby bolo možné zvládnuť zvyšujúce sa prepravné nároky. Posledná dodávka zo Škody Ostrov, päť trolejbusov 9 Tr, dorazila do Zwickau v roku 1970.

Pri zmene cestovného poriadku 1. júla 1976 došlo k očíslovaniu liniek označených doposiaľ písmenami. Trolejbusová linka A tak bola označená číslom 17.

Úvahy o racionalizácii a efektivite dopravy viedli i vo Zwickau k zastaveniu premávky. Na trolejbusy sa začalo pozerať ako na zbytočne drahú zvláštnosť s neveľkým podielom na celkových prepravných výkonoch. Na linke sa najprv začali objavovať autobusové posily, v roku 1975 vyšli po 25 rokoch naposledy trolejbusy s vlekmi, následne bola 26. februára 1977 kvôli stavebným prácam v Rechenbacher Straße nahradená časť linky do Stennu v plnom rozsahu autobusmi. Trolejbusová prevádzka tak zostala zachovaná iba v úseku Poetenweg – Weißenborn, a aj to len v pracovných od 04:00 do 07:30 a od 14:15 do 17:30. V stanici Poetenweg bol umožnený vzájomný prestup medzi trolejbusmi do Weißenbornu a autobusmi do Stennu – na prichádzajúci autobus už na zastávke čakal trolejbus a naopak. Prevádzkovať trolejbusy mimo tohto obdobia bolo neefektívne, a tak mimo tieto časy (vrátane sobôt a nediel) zabezpečovali autobusy dopravu na celej linke 17.

Premávka trolejbusov bola ukončená 31.augusta 1977 po 17:30. Tým skončila nutnosť prestupov medzi autobusmi a trolejbusmi v čase dopravnej špičky v stanici Poetenweg, čo cestujúci uvítali. Všetky trolejbusy boli vyradené, zachovaný ostal iba voz 9 Tr číslo 309II (rok výroby 1970), ktorý bol prečíslovaný (98) a prevedený medzi služobné vozy. Jeho úlohou bolo pravidelné prechádzanie trolejbusovej trate a odstraňovanie vrstvy zoxidovaného kovu z trolejov – trolejové vedenie totiž zostalo aj naďalej zachované, a to aj nad rekonštruovanou Reichenbacher Straße,čo umožňovalo prakticky okamžité obnovenie prevádzky v pôvodnom rozsahu. K tomu už nikdy nedošlo a vedenie bolo preto po niekoľkých rokoch postupne odstránené.

Poslednú bodku za trolejbusmi vo Zwickau urobili v rokoch 1981 – 1982 úvahy o náhrade vtedy jedinej električkovej linky 4 Pölbitz – Krankenhaus trolejbusmi. K tomu našťastie nedošlo – nikto nevie ako by to nakoniec dopadlo. Zo štyroch východonemeckých trolejbusových prevádzok, existujúcich v roku 1989, prežila dodnes iba jedna – Eberswalde. Trolejbusy v Potsdame dojazdili 2. 2. 1995, vo Weimare 3. 4. 1993 a následne 5 rokov stará premávka Hoyerswerda zanikla v roku 1994.

Toľko teda ďalší diel seriálu o nepoužívaných, zrušených, či nedostavaných trolejbusových tratiach. Vaše tipy a námety do tohto seriálu očakávame na e-mailovej adrese redakcia@veterany.eu

Zdroj: http://www.spvd.cz/?p=svet/de/zwickau/zwickau.html&m=svet/de/menu_de.html
Spracoval: Jaroslav Filo

Be the first to comment

Leave a Reply