Po stopách nepoužívaných, zrušených, či nedostavených železničných tratí 93: Nimnické story s ročným sklzom I.

Keďže momentálna pandemická situácia mi nedovoľuje mapovať balkánske železnice (Srbsko, Bosna a Hercegovina, Čierna Hora), ktoré sú aj tak údajne v prestavbe, uchýlil som sa teda opäť skúsiť niečo tuzemské. Súhrou okolností som sa ocitol v kúpeľoch v Nimnici na brehu nosickej priehrady. Táto sa nachádza na toku Váhu medzi Púchovom s Považskou Bystricou. V kúpeľoch, teda na liečebnom pobyte, tam bola moja manželka ako doprovod svojej mamy. Akonáhle som sa mohol uvoľniť z práce, tak som ich navštívil.

Ako správny turista som mimo skladačky, bez ktorej sa nepohnem nikam, mal aj plážovú stoličku a prístrešok, veď idem k vode. Kúpele som mienil mať len ako zázemie. Cestoval som vlakom do Púchova a tam začalo to pravé mapovanie. Žiaľ realita oproti mojim podkladom z motoristickej mapy z prelomu storočí bola iná. Po rozhovore s domorodcami som bol ubezpečený, že mám ročný sklz a teda na nosickom brehu priehrady žiadne koľajnice už nenájdem. Boli pred rokom odstránené. Ako milovníka starých vecí a nezabudnuteľných zákutí v blízkosti akýchkoľvek koľajníc ma to nevyviedlo z miery. Nevadí, veď či je to prvé, či druhé trasovanie a či teda aktuálne tretie, všetky sú zaujímavé. Najviac ale som sa tešil na porovnávanie priestoru v rozpätí dvoch storočí.

Pôvodné trasovanie Váhu

Vedel som, že do kúpeľov je to po nosickom brehu cez priehradný múr celkom blízko, tak som sa začal rozhliadať. Keď som vyšiel z úplne novej stanice zaujali ma ruiny industriálneho objektu do ktorého šla železničná vlečka. Po prekročení vstupnej brány areálu som si uvedomil, že to nebude len taká nejaká vlečka, aj keď je už dlhodobo nefunkčná. Jej koľaje som prekonal snáď trikrát, tak bola rozvetvená. Nech som tento areál brázdil ako len chcel (na skladačke), pôvodné budovy boli celkom nedostupné a obohnané vysokým vlnitým plechom. Na každej funkčnej budove bolo neskutočné množstvo malých tabuliek firiem zaoberajúcich sa všetkým možným.

Dnes je to len dostavná koľaj

Na jednom zašitom nádvorí plnom kamiónov som sa dal do reči so zanieteným drevorubačom, ktorý vyrábal ručne palivové drevo a ukladal ho do pristavenej dodávky. Ten mi naznačil, že Púchov bolo odjakživa industriálne centrum, kde sa spracovávali okolité suroviny. Objekt v ktorom sme boli, bola SYENIT-ka, kde sa vyrábala mestská dlažba a iné veci zo syenitu. Mimo toho bola v meste MAKYTA, textilka vyrábajúca odevy v minulom režime pod svojou značkou. Dnes síce funguje tiež, ale finálne odevy majú už visačky luxusných zahraničných značiek.

Púchov kedysi a jeho pýcha Syenit

Do tretice v Púchove bol a je gumárenský závod. V minulom režime tiež známy ako Gumárne 1. Mája. Areál funguje aj dnes, no pohltila ho značka Continental. Považie bolo v minulosti známe aj svojimi poľnohospodárskymi produktami a okolo kľukatého toku sa hodne pestovala cukrová repa. Jesenné zberačky boli vždy objemné a ako som zistil, za týmto účelom tam boli aj poľnohospodárske úzkokoľajky. Väčšina polí je dnes pod hladinou priehrady. Dnešnou dominantou je nový dvojkoľajný úsek železnice medzi Púchovom a Považskou Bystricou, ktorý číta dva tunely a niekoľko železničných mostov aj s lávkami pre peších a cyklistov. Samozrejme nová trať je na veľmi vysokom násype a estakáde.

Pýcha Púchova – Gumárne GIM v minulosti

Po zmapovaní priestoru okolo novej staničnej budovy som vyzistil, že ak sa chcem premiestniť do kúpeľného areálu, tak najkratšia cesta je po pravom brehu nosického kanála. Väčšina domácich ma chcela upriamiť na nový cyklistický chodník z mesta priamo do kúpeľov, no podľa navigácie by to bolo oveľa dlhšie ako popri kanáli a potom cez priehradný múr. Rozhodol som sa predsa len pre cestu cez Nosice. Žiaľ toto rozhodnutie mi aj tak prinieslo samozrejme mimo ročného sklzu v mapovaní koľajníc po nosickom brehu priehrady aj časový sklz v tom, že práve v ten deň vedenie elektrárne rozhodlo o zatvorení priehradného múra pre veškerú verejnosť. O tomto kroku vtedy ešte nevedeli ani starousadlíci žijúci v tesnej blízkosti elektrárne. Tomu som sa ale venoval v predošlom článku.

Detail na železničný most cez Váh

Vrátil som sa na stanicu a fotil koľajiská, mašinky a podchod. Zistil som, že je priechodný ako na väčšine staníc nielen na Slovensku. Na strane, kde je staničná budova síce šla cesta, no ten priestor mi pripadal ako novostavba. Nemám veľmi rád prostredia, ktoré cítiť novotou, pretože mi to pripadá neosobné, no uličky a prostredia, ktoré vytvorili naši predkovia majú svoje osobité čaro a každé zákutie rozpráva príbehy ľudí, ktorí ho tvorili, žili v ňom a udržiavali ho pre generácie po nich. Vyšiel som z podchodu na druhej strane koľajiska a ocitol som sa v Dolných Kočkovciach, ktoré boli kedysi samostatnou dedinkou a mali aj svoj horný koniec v podobe Kočkoviec Horných. Bolo to ale už veľmi dávno. Dávno pred tým, kým bola vybudovaná Priehrada Mládeže.

Koľajisko stanice od považsko-bystrického záhlavia

Neviem, kadiaľ išli koľajnice Považskej železnice, no viem že prvá stanica bola práve v Horných Kočkovciach a koľajnice šli niekde v miestach dnešného múra na druhý breh Váhu k Nimnici. Zo starých fotografií, prevažne zo stránky Puchovo dedičstvo (na ktoré mám súhlas s ich použitím) je vidno, že koľaje idú z Nosíc cez trojoblúkový most na nimnický breh a oblúkom popod kopec na ktorom vyrástli kúpele Nimnica. Pokračujú ponad veľký poloostrov na ktorom boli pri výstavbe priehrady baraky pre mladých pracovníkov, zväčša Zväzákov a väzňov, ktoré sú teraz pod hladinou priehrady a po nimnickom brehu Váhu až do Považskej Bystrice. Vzhľadom na veľké množstvo dobrovoľných mladých ľudí pri stavbe priehrady, dostala názov “Priehrada Mládeže”. Výstavba bola riešená podobne ako stavba pilierov na bratislavskom moste Františka Jozefa, teda “Kesónovou metódou”. Kesóny boli veľké kovové zvony v ktorých v pretlaku kopali zväčša väzni. O čom sa nikdy nehovorilo bolo to, že po neodbornom otvorení kesónu v ňom pracujúci zomierali podobne ako potápači, ktorí sa vracali nad hladinu vody bez pobytu v pretlakovej komore. Pod dnešnou hladinou priehrady bol najskôr vybudovaný tábor z drevených barakov so všetkým zázemím. Ako sa postupne dvíhala hladina, na kopci nad bývalou Považskou železnicou boli postavené murované ubytovne, ktoré dnes slúžia ako kúpeľné domy. Apropo Nimnické kúpele, tie vznikli náhodou pri robení kontrolných vrtov, keď z jedného výdatného začala striekať minerálna liečebná voda, podotýkam, že je slaná. Po zdvihnutí hladiny vody na náprotivnom nosickom brehu bola započatá výstavba rovnakých rodinných domov, ktoré boli nazvané “Dedina Mládeže” ako súčasť starej dedinky Dolný Milochov.

Stará Považská železnica a prvý železničný most

Výstavba sústavy vodných diel na Váhu teda zmenila trasovanie Považskej železnice. Jej pôvodná trasa je pod hladinou Priehrady Mládeže. Voda nezatopila len železnicu, ale za obeť jej padli okrajové oblasti Nosíc, Nimnice, Dolného Milochova a starodávnej osady Okruť. Netvrdím, že elektrárne nie sú treba, no niekedy a v súčasnosti sa to deje až príliš, ako obeť pokroku miznú architektonické a industriálne pamiatky po celom Slovensku, najmä v Bratislave. Na Mlynských Nivách už nestojí nič pôvodné, počnúc koľajnicami a továrňami končiac. Ako to dnes vyzerá v Nosiciach a Nimnici som naznačil v predošlom článku.

Autor: Gilbert

Be the first to comment

Leave a Reply

Your email address will not be published.


*


Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.