Šenkvice mali svoju industriálnu minulosť a taktiež boli malým železničným uzlom. Industriálnym rastom, aj keď boli dedinou, predbehli hlavne Modru, ktorá bola odjakživa kráľovským mestom. Tento rast započal ešte pred začatím výstavby prvej uhorskej konskej železnice z Bratislavy do Trnavy a Serede (1837). V Šenkviciach a v okolí mal panský šľachtický rod Pálfyovcov majere, ktoré im zabezpečovali existenciu a panskú slávu na rozdiel od pospolitého poddanského ľudu.
V predošlých článkoch som naznačil, že pálfyovských majerov bolo v okolí Šenkvíc viacej, vrátane dvoch priamo vo Veľkých a Malých Šenkvicach. Grófi vlastnili mimo majerov aj kaštiele vo Vinosadoch, Budmericiach a hrady na Červenom kameni a v Smoleniciach. Pred rokom 1836 sa rozhodli vybudovať medzi spomínanými majermi úzkokoľajku, ktorou by poľnohospodárske produkty čo najskôr dostali na svoje panstvá. Prvá zmienka o nej je v rokoch 1836 – 1841, kedy spájala majer v Šenkviciach s majerom na Fajdáli a bola klasifikovaná ako kozia animálna železnička. Opisovala vtedajšiu cestu medzi dedinami Šenkvice a Vištuk.
Ako som naznačil minule svoj predpoklad, pravdepodobne končila v pálenici šenkvického majera na druhej strane potoka, kde je teraz škôlka, pekáreň s predajňou potravín a sklad Záhradkár. V dedine šla priamo pozdĺž cesty cez potok. Vtedy to bolo ešte možné. Takto fungovala až do príchodu normálnerozchodnej konskej železnice do Šenkvíc (19.10.1845), ktorá jej trasu preťala. Okolnosti teda donútili prevádzkovateľov drážku ukončiť na strane normálnej železnice prekládkovou rampou od Vištuka.
Prechodom na parnú trakciu sa aj priecestie presunulo ďalej k Modre do priestoru, kde teraz je fungujúci podjazd. Fungovanie drážky bolo ďalej ovplyvňované Pálfyovsko-Andrássyovskými majetkovým spormi a úder dostala počas I. svetovej vojny. Tento prvý svetový vojnový konflikt spôsobil rozpad Rakúsko-Uhorska a páni sa nijako nechceli vzdať svojich dŕžav na Slovensku (v Horných Uhrách). Podnikali lúpežné nájazdy cez Starý bratislavský most a boli veľmi úspešní, pretože ukoristili jeden z dvoch obrnených vlakov. Nakoniec sa podarilo ich promenádu po Slovensku obmedziť tým, že interbrigadisti z Talianska spravili na moste barikády a neustále most strážili. Pri viacerých nájazdoch zástanci Veľkého samostatného Uhorska vyplienili nielen potravinové zásoby, ale aj veškeré dokumenty o minulosti svojich bývalých majetkov. Tak sa stalo, že o existencii úzkokoľajky na Fajdál nemáme dnes žiadne relevantné informácie.
Aj po skončení I. svetovej vojny sa uhorskí, vlastne už maďarskí páni nedokázali stotožniť so vznikom novej Československej republiky a bývalý most Františka Jozefa musel byť strážený aj naďalej. So vznikom nového štátneho celku, čo sa týka okolitých majerov došlo k výmene správcov. Prakticky do väčších strategickejších pozícií boli v novovzniknutej ČSR dosadení českí úradníci a tak vlastne slovenské hospodárstvo sa dostávalo do úplne iných dimenzií. Prostý ľud ale naďalej len hrdlačil, pretože sa zmenili len osoby, ktoré im velili a nič iné. Úzkokoľajka v tejto mezivojnovej fáze fungovala naďalej a poľnohospodárske produkty sa na nej naďalej vozili k veľkej železnici a do liehovaru, či ďalej do veľkých miest. Predpokladám ale, že ekonomicky činné osoby židovského vierovyznania podnikali naďalej.
Pravdepodobne v tomto období sa úzkokoľajka stala majetkom Leopolda Leichtera a ten ju prenajímal správe fajdálskeho majera a zviezla sa pri tom aj správa ostatných majerov Szilárd a Čistelek. Faktom je ale to, že koľajnice z Fajdálu nikam nepokračovali. L. Leichter bol židovský podnikateľ žijúci v Bratislave. Toto meno je spomínané v archívoch Bratislavy. Otcom Leopolda bol Matias a matka Josefine. Leopold sa narodil v roku 1866 a zomrel v Bratislave 1925. V súvislosti s jeho úmrtným oznámením, ktoré som dohľadal na internete sa spomínajú príbuzné rodiny Götz, Löw, Thaler a Sinaiberger. L. Leitner figuruje aj ako jeden z mnohých situovaných Bratislavčanov, ktorí prispeli na výstavbu bratislavskej židovskej nemocnice na začiatkom 20-teho storočia.
V období, kým rodina Leichterovcov vlastnila železničku došlo na nej k drobným úpravám. Zvýšila sa kapacita produkcie ovocia a malé vozíky zvané ponvágel postupne nahradili väčšie, zrejme plošinové vozíky a teda na ich poťah boli použité aj ťažné kone. Tým veľké prevýšenie trate v oblasti potokov tečúcich z Malých Karpát robilo problémy a teda hlavne v doline potoka, ktorý napája dnešnú šenkvickú priehradu bol vybudovaný vyšší most, po ktorom nezostalo už vlastne nič. Vtedy ale do hry vstúpil majiteľ cukrovaru v Uhorskej Novej Vsi. O tom nabudúce.
Autor: Gilbert
Pridajte prvý komentár