Ako som spomínal minule, okrem iného som, chcel zmapovať koľajnice okolo priehrady Nosice. Toto druhé trasovanie opisovalo breh Nosickej priehrady po nosickom brehu. Naznačil som, že výstavba Priehrady Mládeže si vyžiadala vytvorenie novej trasy, pretože tá stará skončila pod hladinou priehrady niekde pri súčasnom priehradnom múre. Skôr než sa tak stalo, tak na nosickom brehu sa udial dnes už zabudnutý projekt. Bola to výstavba meteorologickej stanice pod starodávnym Púchovským hradiskom. Dnes tam je len ruina vežičky.
S vybudovaním priehrady neďaleko vežičky bol realizovaný ďalší projekt, ktorý už tiež neexistuje. Bola to 5 metrov vysoká vysvietená hviezda, ktorá pripomínala budovanie Priehrady Mládeže, teda svietila vtedy, keď sa prekračovali normy výstavby a plnil sa plán stavby. Dnes podobne ako po železničnej trati nezostalo po Hviezde nič. Bola zhodená počas Nežnej revolúcie a na jej mieste je inštalovaný dvojkríž.
Ako som spomínal, k týmto pamätníkom rokov minulých sa dá dostať od rázcestia pri bývalej železničnej stanici Nosice, alebo spoza jediného dochovaného priecestia za Nosicami. Súčasná železničná trať je vedená na násype neďaleko Nimnice, po moste a cez tunel. Pod priehradným múrom, v ktorom je momentálne nefunkčná elektráreň (je v prestavbe) sú dva odtokové kanály. Podarilo sa mi tam odfotiť veteránske približovadlo – Babettu – pracovníka elektrárne.
Od bývalej stanice Nosice stále ale ide cesta popri priehradnom múre smerom na Považskú Bystricu. Na jeho úrovni sa priecestím míňala so starými koľajami, po ktorých vlastne zostali koľajnice len na tom bývalom priecestí. Momentálne je táto cesta stále funkčná, no smeruje len do záhradkárskej osady v doline Cerov. Je hodne využívaná nákladnými vozidlami stavebníkov novej cesty na bývalom železničnom lôžku a mal som šťastie na motorkára, ktorý si to kalil na obstarožnej MZ-te smerom na Cerov. Toto priecestie bolo v minulosti hodne využívané a nebezpečné, pretože ako pozostatok tragédie je tam stále osadený kríž. Predpokladám, že každý víkend a nielen cez víkend tadiaľ hodne prechádzali rybári a majitelia chát, pričom pravdepodobne okupovali nosický breh až po Dolný Milochov.
Za priecestím sa od cesty odkláňa cesta lesná, ktorá ide až k bývalému Hradisku nad priehradou. Samozrejme míňa ruinu starej meteorologickej stanice a súčasný dvojkríž na mieste pôvodnej Hviezdy. Údajne nejakou odbočkou sa tadiaľ dá dostať k malej kaplnke. Dnes je na asfaltke „SAMAJAMA DOMA NIKDE“, hodne áut s vlečkami, loďkami, či karavanmi tak tiež, no len po koniec asfaltky, ktorá sa stáča do cerovskej doliny. Stavebníci tiež jazdia cez horu do Dolného Milochova, pretože na istom úseku už majú položené lôžko zo suchého betónu.
Táto cesta v lese je ale zjazdná len za sucha a to len odvážnymi milovníkmi terénnej jazdy. V jamách je plno stavebnej sute a veľa zničených dlaždíc z bývalej Syenitky z Púchova. Keď som sa tam motal, tak som zisťoval, keď sa lesná cesta vrátila opäť k pôvodnej trati, či niekde komunikovala s cestou pri brehu. Pôvodne asi boli tieto úseky spojené s chodníkom, pretože sú tam pozostatky asfaltky, ktorá ide od Milochova.
Dnes ale rybári pri Milochove majú na rybačku väčší priestor aj s odstavenými maringotkami, prívesmi a dokonca so súkromnými komornými plážami a pozostatkami provizórnych poľných priecestí. Tie stanovištia od Nosíc sú ukryté v poraste a dostupné len peši cez betónové lôžko so všetkým potrebným na pleci vrátane lodiek, ktoré sú pri brehu neustále ukotvené.
Priznám sa, narazil som tam na zaujímavú dvojicu. On ležal na drevenej prični hlboko v prístrešku a nemal náladu na rozhovor. Chcel som sa dozvedieť, aké ryby sú v priehrade najčastejšie, no odpoveď bola nijaká. Zrejme na troch nahodených udiciach nechytil nič. Ona mala na provizórnych poličkách rozložené šmínky. Pripadal som si ako v šatni nejakého kabaretu až na to, že zrkadielka boli malé a neosvetlené. Pravdepodobne sa chystala na loďke do civilizácie, do reštaurácie Zlatá kotva na náprotivnom brehu. Mohlo to byť aj ináč: zrejme čakala návštevu z iného stanovišťa, ktorých tam bolo dosť.
Po mojom príchode do „civilizácie“ ma privítali rodinné domčeky, ktoré kedysi mali rovnaký vzhľad. Stavané boli pravdepodobne po dobudovaní priehrady, pretože na popiskách historických fotografií je tá lokalita uvádzaná ako „Dedina Mládeže“. Dnes, z druhého brehu, tieto domčeky nie sú také výrazné, lebo sa ukrývajú v zeleni a sú blízko hladiny vody. Možno ich aj zrušili, keď sa zodvihla hladina vody v priehrade, to som nezistil.
Narazil som tam aj na opustenú staničnú budovu „Milochov zástavka“, ktorej ubytovacia časť je stále v prevádzke. Vzdialene mi pripomína staničku Malé Tŕnie, no tá je v zmenšenej forme. V ubytovacej časti je viacero bytov a táto budova je poschodová. Železnice tie byty prenajímajú podobne ako u viacerých zaniknutých staníc na Slovensku. Možno ako nepotrebný majetok si byty bývajúci odkupujú. Iné to je ale v Kalonde, kde zo staničnej budovy je len zrúcanina a vlak tam už nechodí.
Domorodci tvrdia, že by boli najradšej, keby už bola nová cesta funkčná. Väčšina z nich dochádza do práce do Púchova a musia to riešiť obchvatom cez Považskú Bystricu a Nimnický breh cez Orlové, Udiču a Nimnicu. Vlakom to mali len na skok cez Nosice. Dochádzajúci síce využívajú autobusy MHD, ale aj to je naokolo tak ako vlastným autom a zrejme musia prestupovať. Ľudia tam (v Dolnom Milochove) síce bývajú stále, ale v ostatných rokoch si pripadajú ako na konci sveta.
Napriek tomuto faktu je ale breh priehrady stále okupovaný, no zväčša len majiteľmi chát pri vode. Okolo bývalej železničnej trate idú dve cesty. Jedna cez dedinu a druhá popri chatách a haciendách pri vode. Tieto dve cesty sa nakoniec stretajú pri bývalom železničnom podjazde.
Ďalšiemu úseku cez Horný Milochov sa povenujem nabudúce.
Autor: Gilbert
ahoj, napis mi pls na mkudron@seznam.cz
mam raritne video ktore by ta mozno zaujimalo ohladne zrusenej dedinskej / lesnej zeleznice.