Po stopách nepoužívaných, zrušených, či nedostavaných železničných tratí 90: Pánska sláva, poľná tráva IV

Doposiaľ som sa venoval hospodársko – industriálnym objektom v Šenkviciach, ktoré fungovali v období pánov, v období grófov, či vtedajších podnikateľov, ktorí najskôr spravovali panské hospodárske dvory a nakoniec sa stali ich majiteľmi. Boli to zväčša potomkovia ľudí židovského vierovyznania, ktorí sa v dávnej minulosti presídlili do Uhorska na územie dnešného Slovenska zo susednej Moravy, ktorá bola za Rakúsko-Uhorska súčasťou Rakúska, teda bývalého Českého kráľovstva. Moravu boli prinútení opustiť vydaním Familiantského zákona z rokov 1726 – 1727, ktorý limitoval počet židovských rodín na 5106.

Bolo to nariadenie Numerus clausus, ktoré okrem toho povoľovalo ženbu len najstaršiemu synovi zo židovskej rodiny. Následne v rokoch 1727 až 1748 sa z Moravy na Slovensko presídlilo niekoľkotisíc židovských rodín. Najskôr vandrovali, pretože trvalo sa mohli usadiť len so súhlasom vtedajšieho panstva a museli mať súhlas vtedajšieho podžupana. Nesmeli sa bez vedomia panstva presťahovať ani do iných vtedajších stolíc. Na trvalé usadenia museli mať teda súhlas grófa. Za udelenie súhlasu usadenia na pridelenom mieste odvádzali panstvu dane a samozrejme svoje cintoríny museli mať mimo vtedajších usadlostí. Feudál mal na tú dobu neobmedzené právo na ich živobytie a takisto ich zastupoval vo verejných veciach. Vytvorili si teda svoje komunity v ktorých žili “kóšer”. Nevytvárali si uzavreté osady ako trebárs Rómovia. Základom židovskej obce boli kóšer spracovávatelia potravín a mäsa. Samozrejme zvyčajne vedúcou osobnosťou bol rabín a bohostánok v ktorom sa všetci stretávali. Toto vtedy nové obyvateľstvo sa usídlilo u nás, aj v najbližších mestách Pezinok, Modra, Svätý Jur, Senec, Trnava, či Bratislava, kde mali svoje modlitebne a synagógy. Samozrejme sa usadili na celom Slovensku. Do obdobia priemyselnej revolúcie sa ich generácie vyprofilovali na dobrých obchodníkov, podnikateľov, stali sa teda situovanými občanmi. Nebolo tomu ináč ani v Šenkviciach. Mimo obvyklých krčmárov, či správcov majerov, sa stali majiteľmi dovtedy grófskych pozemkov a prevzali ich podnikanie.

Spomínal som židovského majiteľa liehovaru a škrobárne Samuela Grössnera, ktorý sa netešil veľkej obľube u nežidovského obyvateľstva. Správal sa ako dnešní bankári, či úžerníci. Aj neslávne dopadol, v roku 1905 sa v hale svojho liehovaru obesil. Pravdepodobne liehovar na mieste pôvodnej pálfyovskej pálenice viedli jeho dediči a spolok vtedajších statkárov. Za ich éry v roku 1929 vyhorel, no bolo v ňom obnovené spracovanie ovocia a zeleniny, no škrobáreň zanikla v roku 1922. Samotný liehovar bol zrušený v roku 1937. Samozrejme k nemu viedli koľajnice. Za vojnového Slovenského štátu obyvateľov židovského pôvodu prenasledovali členovia HSĽS. Pán Grössner mladší sa v prvej naháňačke na jeho osobu schoval pod bránou istého gazdu, ktorého potom zavreli do leopoldovskej väznice za trestný čin. Aj tak nakoniec celá Grössnerovská rodina skončila v koncentráku a majetok pripadol arizátorom.

Popiska priestoru

Ďalším podnikateľom bol Leopold Leichter, ktorý vlastnil najdlhšiu úzkokoľajku medzi majermi v Šenkviciach a na Fajdáli. Tento žil v Bratislave a tiež musel byť dobre situovaný, lebo jeho meno figurovalo v príspevkoch na výstavbu židovskej nemocnice v Bratislave. Podobne ako ostatní ľudia židovského pôvodu, jeho rodina skončila v koncentráku a ich majetok bol tiež arizovaný.

O majiteľovi šenkvickej tehelne som sa nedopátral, či bol židovského pôvodu. Kronikári to zrejme ale predpokladali, pretože tvrdili, že pochádzal z Moravy. Zvrat priniesla až dnešná doba, pretože nepochádzal z Moravy, ale z Bačkova v Čechách. Aj tak, či bol židovského vierovyznania som nezistil. Po jeho smrti tehelňu viedli jeho synovia až do krachu ešte pred prevratom v roku 1948. Koľajnice v tehelni fungovali až do jej zrušenia v roku 1973.

Do hry čo sa týka industrializácie vstúpil aj šenkvický parný mlyn v roku 1919, no ako som zistil bolo tam viacero akcionárov a nakoniec tiež skrachoval. Budem sa mu tiež venovať.

V oblasti, ktorú som spomínal v súvislosti s tehelňou, teda v oblasti zvanej Priko, bol už v čase Pálfyovcov veľký ovocný sad a odjakživa to bolo veľké priestranstvo, kde sa pestovali kríkové egreše, či ríbezle a bolo tam hodne ovocných stromov najmä čerešní. Bohužiaľ informácie z iných prameňov uvádzajú, že tam boli vinohrady. Toto hospodárstvo produkovalo najskôr len toľko produktov, ktoré sa na mieste rozpredali, alebo čo najskôr spracovali.

Postavením úzkorozchodiek a konskej, neskoršie parnej železnice sa aj tu zvýšila produkcia poľnohospodárskych plodín. Ak by som sa chcel postarať o zvýšenie produkcie tak preto, lebo by som mal zabezpečený trvalý odbyt, teda investoval by som do záhradnej úzkokoľajky. Bohužiaľ o takejto stavbe nie sú žiadne písomné informácie. Jediné čo takúto existenciu podporuje, sú osobné spomienky starousadlíkov. No aj tie sú len sprostredkované nie očitými svedkami, ale ich potomkami. Na jednu takú informáciu som narazil v medzivojnovom a vojnovom období, kedy priestor sadu mal židovského majiteľa s priezviskom REICH. V sade úzkokoľajka vraj bola naprieč pozemkom a končila pri železnici.

V sade sa nachádzali aj ovocné stromy

Písomné zmienky o tejto rodine (Reichových) sú prakticky z celého Slovenska napríklad v Medzilaborciach, v Bytči a dokonca Samuel Reich figuruje ako zakladateľ Židovskej Hospodárskej Strany v prvej ČSR. S týmto priezviskom bol aj priamy spolupracovník Dr. Freuda. Pán Reich, majiteľ sadu v Šenkviciach, bol údajne z Modry. Najbližšie ale rodina Reichových žila v Trnave a boli majiteľmi poľnohospodárskej pôdy v okolí Trnavy a vlastnili tam niekoľko majerov. Predpokladám, že šenkvický majiteľ sadu z Modry bol ich priamym príbuzným. Záhradná železnička mu zrejme pomáhala zvážať plody k veľkej železnici a popri staničnej budove sa vozy dostali aj na druhú stranu štreky na nákladkovú rampu andrássyovskej úzkokoľajky a skončili v liehovare.

Minule som naznačil, že úzkokoľajka do liehovaru mala dve vetvy. Andrášiovskú oproti staničnej budove a potom ďalej smerom na Modru ešte pred novým priecestím, teda popred neskorší parný mlyn. Táto zostava fungovala až do zavretia liehovaru v roku 1937. Potom nastalo vákuum o ktorom sa historické pramene nezmieňujú. Teda obdobie od roku 1937 do 1943, kedy bola postavená nová pálenica v priestore Priko, teda v hornej časti spomínaného ovocného sadu. Situáciu vidím nasledovne. V čase vojnového Slovenského štátu boli židovské majetky arizované, teda vrátane majetku modranského podnikateľa Reicha. Zrejme ako to vtedy chodilo, jeho osoba sa ocitla v koncentračnom tábore. Ako poznám “Slovač”, vojna – nevojna pilo sa a pije sa stále. V priestore arizovaného sadu určite vznikla malá pálenica, ktorú prevádzkoval, či prevádzkovali viacerí arizátori, no určite to bolo v malom, teda, kým do hry nevstúpila organizácia NÚPOD (Nákupné ústredie potravinových družstiev), ktorá do tohto priestoru hodne investovala. Pre Núpod pracovali architekti zvučných mien ako Štefan Lukačovič, či Emil Belluš. Podľa ich projektov boli postavené viaceré prevádzkové areály Núpodu po celom Slovensku.

Pálenica a bellušova vila na leteckej snímke

Šenkvický Núpod bol teda vybudovaný v priestore bývalého ovocného sadu a obsahoval viaceré ojedinelé nemovitosti. Prvou majestátnou stavbou bola nová pálenica (liehovar) v hornej časti. Táto sa realizovala do roku 1942 podľa architekta Štefana Lukačoviča, ktorý mal na konte viaceré monumentálne stavby po celom Slovensku, nevynímajúc ani veľké mestské metropoly. Jeho pálenica spolu s pozorovacou vežou, ktorá pôvodne bola cisternou na vodu, stojí stále. Rozpadom Núpodu si nástupnícke organizácie v komunistickom režime porozdeľovali bývalé objekty a pálenica pripadla Jednotnému roľníckemu Družstvu v Šenkviciach. Zariadenie pálenice putovalo do Malaciek do novoopraveného liehovaru, ktorý bol postavený už v roku 1905 zrejme Pálfyovcami. V roku 1958 sa do bývalej budovy Núpod-nej pálenice (liehovaru) teda nasťahovalo JRD a boli tam zriadené kancelárie, vínne haly a bitúnok. V konečnom dôsledku si JRD postavilo neskoršie nové vínne pivnice a novú administratívnu budovu. Bývalá pálenica teda zostala len ako bitúnok, kde sa spracovávalo jatočné mäso na ďalšie expedovanie a na mieste sa robili aj mäsové výrobky, ktoré boli ponúkané v Šenkvických viechach nielen v Bratislave. Taká šenkvická tlačenka mala riadny cveng. Predávala sa ako rýchle občerstvenie spolu s chlebom horčicou, či kečupom a cibuľou s octom v nejednom stánku na trhoviskách v okolitých mestách. Spomínam si, že mama mi poslala v balíku na prilepšenie dve štangle do Klatov, keď som tam bol na vojenčine. Tlačenka bola tak dobrá a trvanlivá, že nakoniec k vojenským nemocničným zamestnancom putovalo asi desať chutných štanglí šenkvickej tlačenky, ktoré sa nijako nestihli pokaziť. Teda bolo to v zimnom období. Odvtedy som také dobré niečo nejedol.

Nová doba priniesla oklieštenie aktivít JRD a budovu pálenice (liehovaru) teraz obhospodaruje vinárstvo Karpatská Perla, ktorá tam má znovu ako kedysi vínne haly a pivnice. Horná časť sadu je teraz zastavaná a sú tam kockaté bytovky a nová štvrť s rodinnými vilami a domami. Spomedzi týchto ako päsť na oko pôsobí vila pre správcu bývalého Núpodu v Šenkviciach. Túto budovu naprojektoval architekt Emil Belluš. Jeho kedysi identické bytové domy patrili k výbave väčších areálov Núpodu na Slovensku. V Šenkviciach je len jeden, no v Michalovciach sú dva, no všetky sú prestavané, takže sa na seba už vôbec neponášajú. Šenkvická vila dnes patrí celá súkromníkovi a sídlia tam tri generácie tejto rodiny, pravdepodobne každá vo svojom byte.

Nová pálenica oproti JRD súčasnosť

V dolnej časti areálu blízo veľkej železnice sa odjakživa sústreďovali ovocinárske produkty, ktoré sa potom prekladali na vozy a na železničné vagóny. Myslím si, že už za Pálfyovcov tam existovali provizórne sklady, no potvrdené to nemám. Takisto tam bolo viacej železničných skladov a ostatných budov. Čo si z detstva pamätám, bola v Núpode pivnica architektonicky jediná v ČSSR, ďalej veľkokapacitné zastrešené zemľanky v ktorých sa vtedy uskladňovali zemiaky, ktoré boli vybudované zrejme Núpodom. Pivnicu navrhol architekt E. Belluš a od prekládkovej rampy do jej útrob išli koľajnice. Budova pivnice sa za éry Núpodu vybudovala do roku 1943, teda za vojnového Slovenského štátu. Aká bola situácia v medzivojnovom období som nezistil, no nie je vylúčené, že areál sadového hospodárstva vtedy bol rozsiahlejší, ako na dnešných záznamoch. Pri železnici smerom k stanici, boli odjakživa veľké prekládkové rampy a rozsiahle sklady. Samotná organizácia Núpod zanikla po komunistickom prevrate v roku 1948 a rozpustená bola v roku 1949. Šenkvické priestory teda prebrali následnícke organizácie. Ako som spomenul, pálenicu prevzalo JRD. Samotný sad fungoval ďalej, no aj ten ustúpil výstavbe nového sídliska. Pivnicu a blízke budovy prevzala organizácia “Ovocie a Zelenina n.p. v Bratislave”. Ďalšie budovy na železničnej rampe pripadli obchodnej sieti “PRIOR”, kde mal bratislavský Prior sklad nábytku, drogérie a iných drobností.

Núpod (nákupné ústredie potravných družstiev) s novou pivnicou už bez pálenice(1943-dodnes) s minivlečkou architekt E. Belluš

Sklad ovocia a zeleniny nebol len pivnicou na uskladnenie. Fungoval predovšetkým ako výkupňa ovocia. V zberovej sezóne tam všetci vozili čerešne, slivky, jablká, hrušky a podobne. V pivnici sa ďalej uskladňovalo južné ovocie, ktoré bolo obyčajne v obchodoch len pred Vianocami. Výkupné ceny sa menili podľa atraktívnosti ovocia, podľa jeho množstva, ktoré bolo už uskladnené. Tiež som tam chodil na brigády. Nárazové urýchlené vyprázdňovanie vagónov bolo na tú dobu dobre zaplatené. Z vagónov sa krabice, či vrecia preložili na veľký plošinák a úzkokoľajkou sa pretiahli do vnútra skladu. Pri expedícii sa potom zas nakladali na nákladné autá. Takto to fungovalo v minulom režime naozaj dlho. Žiaľ niekedy v 80-tych rokoch minulého storočia, keď v zime bola kalamita, bolo toľko snehu, že ho museli odhŕňať buldozérom a ten o jednu koľajnicu zavadil radlicou a vytrhol ju. Odvtedy sa plošinák používal len na posun v pivnici a len pred ňou. Ovocie a zeleninu z vagóna bolo treba preložiť na korbu nákladného auta a potom zložiť na druhej strane cesty pred budovou pivnice na plošinák. Istý čas som sa ocitol ako brigádnik aj tam, no už len na stavebných prácach. Z veľkých zastrešených boxov pre bedničky a sudy sme robili novú halu pre zamestnancov skladu. Mali tam byť kancelárie, šatne a podobne, pretože vedenie Ovocia a Zeleniny chcelo zväčšiť skladovacie priestory. Už si nepamätám ako to dopadlo, no čo určite viem, tak práca v tomto sklade musela vynášať, keď vedúci skladu sa vozil na TUZEX-ovom aute, ktoré stále obmieňal a ostatní zamestnanci si tiež dosť zvláštne prilepšovali posúvaním skladovaných komodít mimo evidovaného zoznamu, teda na vlastné triko. Po zrušení obchodnej organizácie Ovocie a Zelenina prevzala sklad v roku 1990 firma EZEI, no tá po čase skrachovala a všetko išlo do dražby. V areáli sídlilo potom Vinárstvo Fitz&Petrík a teraz rodinné vinárstvo Carpate diem.

Ako brigádnik som pracoval na stavbe tejto haly

Pripomeniem ešte, že smerom na Vištuk, kadiaľ aj dnes vedie cesta do Vištuka, a kadiaľ šla úzkokoľajka na Fajdál-Szilárd, bol niekedy tiež veľký sad, no veľkosťou nijako nemohol konkurovať Nupodu. Jeho majiteľ zrejme tiež vozil ovocie do pálenice, či liehovaru. Možno tiež využíval úzkokoľajku na Fajdál, no potvrdené to nemám. Hospodárstvo tam bolo naozaj rozsiahle a mimo sadu, vinohradov a polí sa po hospodárskom dvore motala hydina. V minulom režime tam mimo aktivít JRD bola vybudovaná Výskumná, šľachtiteľská vinohradnícka stanica s veľkými pivnicami.

Pohľad na trať

Dnes je tam postavená nová obytná štvrť. Panská sláva, poľná tráva sa teda nenaplnila doslova, no po panských aktivitách tam nie je ani slychu, ani chýru. Všetko je tam zastavané rodinnými domami. Ešte, že tam nie sú kockaté paneláky ako v prípade priestoru bývalého majera pri potoku a na mieste sadu Nupodu pri družstve.

Autor: Gilbert

Buďte prví komentujúci

Pridať komentár

Your email address will not be published.


*


Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.