V predošlých článkoch som spomínal, že Šenkvice predbehli v industrializácii mesto Modra, aj keď boli len dedinou. Dôvodom tejto vtedajšej situácie bola železnica, spočiatku len animálna. Myslím si, že priemyselné a ovocinárske úzkokoľajky, ktoré komunikovali s veľkou železnicou odštartovali pod Malými Karpatami novú dobu, nové parné 20-te storočie. Šenkvice neboli ojedinelou dedinou pod viničnými karpatskými vrchmi s úzkokoľajkou. Medzi Btatislavou a Trnavou bola úzkokoľajka aj v Cíferi.
Šenkvická úzkokoľajná sieť ale podľa mnou dopátraných časových intervalov pravdepodobne začala vznikať ešte pred dostavaním prvej uhorskej konskej železnice. Naznačil som obdobie pánov, grófov Pálfyovcov a Andrássyovcov, ktorí boli vlastníkmi rozsiahlych panstiev vrátane prostého ľudu. Obidva tieto rody sa spojili svadbou Gabrielly Pállfyovej a Emanuela Andrássyho I. Po majetkových naťahovačkách napokon došlo k vyrovnaniu a rozdeleniu majetkov medzi rodinami. No toto obdobie netrvalo dlho a všetko narušila I. svetová vojna a po jej skončení vznik nových štátov.
Nová československá vláda (1918) nakoniec vydražila zostávajúce sporné majetky a uvoľnila ich pre vtedajších podnikateľov. Na miestach pôvodných majerov a pozemkov sa rozbehlo podnikanie. Spomedzi veľkých a malých vlastníkov pôdy sa nakoniec rozbehlo nielen hospodárenie na poliach, ale mimo klasických vinohradov sa niektorí gazdovia rozhodli pre výsadbu nových sadov a zhospodárnenie a zhodnotenie pestovania nielen stromového, ale aj kríkového ovocia. Dovtedy pestovatelia boli limitovaní miestnymi podmienkami ďalšieho spracovania.
Podnikateľ J. Machota v roku 1897 postavil smerom na Trnavu tehelňu, pričom využil aj existenciu prvej železnice vo svoj prospech. V areáli tehelne bola aj jedna z prvých priemyselných úzkokoľajok v Šenkviciach. Ďalší podnikateľ Samuel Grossner, ktorý hospodáril na získaných pôvodne pálfyovských pozemkoch v Malom Tŕní (Trlínku) sa rozhodol vybudovať v Šenkviciach liehovar a škrobáreň. Svoj zámer realizoval v roku 1898, pričom na to využil priestory bývalého Andrássyovského majera v Šenkviciach. Teda, nezačínal na zelenej lúke. Predpokladám že vo vtedajšom majeri fungovala aj pôvodná panská pálenica. Majer aj s pálenicou (je to môj predpoklad) po smrti Emanuela Andrássyho prešiel na dedičov, od ktorých ho zrejme získal.
Predpokladám, že židovský podnikateľ Grossner na prevoz surovín a svojich produktov predovšetkým liehu a škrobu využíval bývalú andrássyovskú úzkokoľajnú vlečku. Táto bola oproti stanici, teda na strane koľají od dediny. Ďalej predpokladám, že v inej lokalite a síce pri tehelni, kde bol rozsiahly sad ovocných drevín a krovín sa k nej zvážali marhule, broskyne, jablká a hrušky, samozrejme aj maliny ríbezle, či egreše. Na mapách táto vlečka figurovala ešte v roku 1922, no v roku 1924 tam už nebola.
Tam bola zvýraznená iná vlečka tiež na tej strane koľajníc, no šla smerom na Bratislavu. Jej majiteľom bola firma Leichter.
Ten istý židovský majiteľ figuruje aj na úzkokoľajke na majer Fajdál, ktorý je smerom na Vištuk. Fajdál administratívne aj s majerom Szilárd patrili do Vištuka. Paradoxne ale deti odtiaľ chodili do školy do Veľkých a Malých Šenkvíc. Práve používanie týchto vlečiek je veľkou záhadou. Firma Leichter bola majetkom Leopolda Leichtera. Ten žil v Bratislave, narodil sa v Kyjove 1866 a v Bratislave aj zomrel v roku 1925, teda nijako nemohol byť jej staviteľom, keď prvá zmienka o nej (úzkokoľajka na Fajdál) je v rokoch 1836 – 1841. Podobne nemohol byť ani jej staviteľom Emanuel Andrássy, lebo ten sa oženil v roku 1855 a zomrel v roku 1891. Záhada je teda riadne zamotaná. Jediné možne rozuzlenie je zrejme to, že najprv bola postavená úzkokoľajka z Fajdalu do Šenkvíc Pálfyovcami a používaná bola v spomínaných rokoch 1836 – 1841. Byť Pálfym, tak by som spojil obidva majere a to Fajdal a majer vo Veľkých Šenkviciach a v Šenkviciach by som mal pálenicu. Neviem, ale vtedajšia realita by sa mohla podobať mojej myšlienke, ale mohlo to byť aj ináč.
V roku 1845 do Šenkvíc dorazila prvá konská železnica v Uhorsku. Kvôli nej úzkokoľajka z Fajdálu bola prerušená a skončila na strane, kde bola postavená budova stanice konskej železnice. Bola tam zriadená prekládková rampa úzkokoľajky na Fajdál. Na druhej strane teda úzkokoľajka do majera skončila bez pripojenia na železnicu. V roku 1873 bola koňka prestavaná na parnú trakciu a to bol moment napojenia úzkokoľajky zo šenkvického majera na veľkú železnicu. Postaral sa o to Emanuel Andrássy. Parná trakcia spôsobila aj iné zmeny v Šenkviciach. Prestal existovať priamočiary prechod od Vištuka do dediny. Preto bolo vybudované železničné priecestie, ktoré sa posunulo smerom k Modre a tým sa aj rampa úzkokoľajky na Fajdál posunula smerom k Modre.
Hlavnou nutnosťou úzkokoľajky do andrášiovského majera bolo teda čo najviac skrátiť dĺžku prevozu ovocia a zeleniny na vozoch k pálenici, teda z jednej strany štreky na druhú. Znovu len predpokladám, že takisto aj prechod cez koľaje vozmi plnými ovocia pred staničnou budovou bol vďaka parnej trakcii zrušený. Tak vznikol úsek, staronový, ktorý sa skratkou napojil od stanice na pôvodný úsek pálffyovskej úzkokoľajky. Tu ako investor mohol figurovať aj L. Leichter, prípadne jeho dediči. Do hry potom vstúpili stavitelia parného mlyna, ktorý figuruje na obidvoch spomínaných mapách. Vybudovaním parného mlyna sa v roku 1919 opäť situácia zmenila. Bola k nemu vybudovaná normálnerozchodná vlečka a tá zrejme križovala úzkorozchodnú skratku do už Grossnerovho liehovaru. Zrejme sa teda majiteľ liehovaru po dohode s prevádzkovateľom vlečky do mlyna dohodli a preprava sa opäť vrátila na andrássyovskú vlečku. Otázne je, či Leichterov úsek vlečky bol zrušený alebo sa križovala normálnerozchodná vlečka s úzkokoľajkou, aj to je možné. Dopátrať sa vtedajšej reality je žiaľ v súčasnej pandémii pre mňa nemožné.
Faktom zostáva to, že v Šenkviciach, ako aj inde v Európe sú z toho obdobia predovšetkým informácie z ústneho podania, pretože I. svetová vojna bol celosvetový konflikt a jej skončením sa takmer všade rozpadávali veľké monarchie, oslobodzovali sa kolónie a vznikali nové dovtedy neexistujúce štáty, štátiky, nové krajiny a nové zriadenia. Uhorskí páni sa nijako nechceli vzdať svojich dŕžav na Slovensku (v Horných Uhrách) a podnikali lúpežné nájazdy a ničili všetko pod heslom, keď nie ja tak nikto a tobôž nie nejakí butatóti. V medzivojnovom Československu teda industriálne objekty v Šenkviciach naďalej existovali a plnili svoj účel zrejme aj cez vojnu. Tehelňa fungovala sezónne, ale neustále. Škrobáreň skončila v roku 1922 a liehovar v roku 1937.
II. svetová vojna priniesla nové skutočnosti. Prakticky všetky podniky vyrábali pre armádu. Vojnový Slovenský štát ako aj Česko boli odrazu okýptené a nadôvažok jeden vyšinutý Rakúšan si zmyslel, že židovské obyvateľstvo úplne vymaže z povrchu zemského. Hlavným dôvodom ale boli rozsiahle židovské majetky. Na Slovensku sa k nim po vojne dostali ľudia poplatní Hitlerovmu režimu. To sa nakoniec podpísalo aj na zániku podnikov v Šenkviciach. Židovskí majitelia skončili v koncentračných táboroch a ich majetky získali arizátori.
Po skončení vojny znovu vznikla nová, už povojnová Československá republika a do vedúcich funkcií nastúpili zväčša českí správcovia ako za prvej ČSR. Po prevrate v roku 1948 ich nahradili funkcionári komunistickí. Bývalé budovy liehovaru a škrobárne dostali do opatere organizácie vedené komunistickými kádrami. V dolnej časti bývalého liehovaru fungovalo akési postrekové družstvo, kde sa miešali poľnohospodárske postreky a teda tam bol aj sklad chemikálií. Na priestore pri potoku bolo postavené nákupné stredisko s tromi obchodmi a malý parčík. Prvý obchod od cesty boli potraviny, druhý obchod boli domáce potreby (farby-laky, železiarstvo, hračky a bicykle), tretí obchod bol textil (ošatenie), obuv a metrový textil (látky, vlna, nite a príslušenstvo). Dnes tam je firma Framipek (pekáreň a potraviny so zmiešaným tovarom).
Na mieste zázemia liehovaru, kde boli bývalé stodoly, pajty a kravín fungovala Strojno-traktorová stanica, neskoršie opravovňa Tatra-Regena. Tá fungovala dovtedy, kým v Pezinku neboli postavené nové podniky Drevona a Regena, ktoré pred tým sídlili v Bratislave.
Potom areál pripadol obci (MNV). V dome, kde býval niekdajší správca Pálffyovského, neskoršie Andrássyovského majera, kde potom býval majiteľ liehovaru S. Grossner s rodinou Miestny Národný Výbor umiestnil niektoré svoje kancelárie, prevádzkáreň a krajčírstvo, ktoré fungovalo až do strhnutia všetkých budov.
Bola tam postavená nová škôlka s veľkým areálom a tesne pri ceste bol zriadený malý parčík.
Po nežnej revolúcii vyplávali na povrch niektoré skutočnosti ohľadne tohto priestoru. Majiteľmi pozemku v priestore bývalého hospodárskeho dvora Andrássyovského majera bol zrazu podnik Ferona v likvidácií a tá zrejme v neverejnej dražbe pozemok rozpredala. Vôbec ju nezaujímali potreby obce, ktorá ten priestor dlhodobo využívala a dokonca chcela (Ferona) horibilnú sumu za pozemok pod budovou škôlky. Bývalý komunistický režim sa totiž vôbec neunúval zaznamenávať zmeny majiteľov akýchkoľvek pozemkov. Areál škôlky sa zrazu rapídne scvrkol. Priestor dolného škôlkárskeho dvora si rozdelili noví majitelia. Framipek zabral parčík pri potoku (deti z bytoviek prišli o svoje detské ihrisko). Dolný škôlkársky dvor zabrala firma Záhradkár a vytvorila si tam predajný sklad predovšetkým pre predajne Záhradkár v Pezinku a v Modre s odvolaním, že tam sklad chemikálií bol aj predtým. Vôbec ich nezaujímalo, že je to v tesnej blízkosti škôlky. Za areálom škôlky, priestor kde mali obyvatelia bytoviek legálne garáže a záhradky anektoval bývalý policajný prezident a dokonca tlačil na obec aby sa garáže zbúrali, pretože on nemá z okien svojich dvoch domov žiaden výhľad, len na zadné steny garáží. Našťastie terajšie vedenie obce na rozdiel od predošlého sa priklonilo na stranu občanov, majiteľov dotknutých garáží a nie naopak. Podobne dopadol aj parčík nad areálom škôlky. Stojí tam už len samoobslužná benzínová pumpa Jurki. S jej majiteľom občania viedli nerovný boj o to, že čerpacia stanica v blízkosti škôlky nemá čo hľadať, no vďaka vtedajšiemu vedeniu obce máme uprostred najneprehľadnejšej križovatky v obci benzínovú pumpu, kvôli ktorej sa zníženia nebezpečnosti v tomto úseku asi nedočkáme.
Liehovar teda zmizol, ale bol v roku 1942 postavený nový (neďaleko tehelne a nového JRD) a na mieste starého stojí škôlka, potrebná v obci. Vedľa nej je predajný sklad Záhradkár nebezpečný pre škôlkárov a ich rodičov a čerpacia stanica v najneprehľadnejšej a najnebezpečnejšej križovatke v Šenkviciach. Úzkokoľajka na hospodársky dvor majera, do pálenice, škrobárne a liehovaru je už len v spomienkach starousadlíkov a dnešnému človeku ani na um nezíde že Šenkvice majú svoju industriálnu minulosť spojenú s koľajnicami, ani na um mu nezíde že okrem dnešnej železničnej trate boli koľajnice aj na druhom brehu potoka, ktoré pravdepodobne končili v areáli dnešnej škôlky. Najbližšie sa povenujem snáď najzáhadnejšej a najkratšej úzkokoľajke v Šenkviciach.
Autor: Gilbert
Foto: Gilbert, archív p. Gálika, internet a facebook
Čítajte aj:
• Pánska sláva, poľná tráva I
• Pánska sláva, poľná tráva II
Pridajte prvý komentár