Šaštín je mestečko na Záhorí, ktoré je od nepamäti známe ako cirkevné pútnické miesto. Medzi stavbármi je známe ako producent pórobetonových tvárnic. Miestna pórobetónka na výrobu týchto stavebných dielcov využívala hojné zásoby piesku v okolitých borovicových hájoch, ktoré sú pre Záhorie typické. Táto výroba aj dnes prosperuje nielen vďaka stálym ložiskám piesku. Priznám sa, je to miesto odkiaľ pochádzajú moji predkovia. Tak ako v iných mnou spomínaných lokalitách tak aj tu stále existuje čulá banská činnosť. No táto nie je spojená s dobývaním pevných nerastov, ale stavebného, či priemyselného piesku. Pieskovňa je v tesnej blízkosti pórobetónky stále a samozrejme je v blízkosti štátnej železnice.Ťažbe piesku Šaštíňania vďačia za rekreačné stredisko Gazarka. Toto je práve na mieste piatich ťažobných jám, ktoré zatopila spodná voda. Momentálna aktuálna jama je v borovicovom háji medzi Šaštínom a Borským Mikulášom. V tomto lese je ťažobných jám viacej a hojne ich využívajú vyznávači terénnych športov na autách, motocykloch a štvorkolkách. Na strane od Búrov, ako miestni volajú Borský Mikuláš sa tiež asi dá kúpať v tiež zatopenej jame, ale je tam kríž s menom chlapca, ktorý sa tam pred viacerými rokmi utopil a preto tam chodia len domáci z Búrov. Výletníci dávajú prednosť Gazarke a jej rekreačnému štandartu. Na báger (ako sa podľa miestnych pamätníkov volajú jazerá) sa chodili kúpať moji rodičia za slobodna, brávali nás, keď sme boli malí a donedávna som tam chodil aj ja s rodinou. Rád sa tam zas okúpem. V detstve okrem kúpajúcich tam bol aj báger, boli tam rybári, ktorí sú tam aj dnes a neodbytné a drzé labute. Žiaľ na banské vozíky na koľajniciach si už nepamätám. Vybudovanie banskej vlečky si teda vyžiadala ťažobná činnosť. No nebyť koľajníc vedúcich cez mestečko, tak by nebolo ani vlečky. Koľaje cez Šaštín idú od roku 1897. Tieto sú súčasťou trate z Trnavy do Kútov a sú časťou bývalej železnice nazvanej: „Uhorská severozápadná miestna trať“. Táto bola priečnou spojnicou dvoch vetiev slovenských železníc: Bratislava – Kúty – Skalica a druhej vetvy: Bratislava – Trnava – Sereď. Túto Uhorskú severozápadnú miestnu dráhu začali budovať v roku 1895. Šaštín je položený medzi Senicou a Kútmi, ktoré sú blízko hranice s Moravou. Zo strany od Senice je zástavka Borský Mikuláš od Kútov je tiež zástavka Kuklov. Šaštínska stanička funguje od roku 1897, kedy bola otvorená čiastočná prevádzka na úsekoch Kúty – Jablonica a Trnava – Smolenice. Udialo sa to 14.12.1897. Boli tam tri koľaje dve dopravné a jedna manipulačná na nakládku a vykládku materiálu. Miestna dráha na celom úseku bola otvorená až po dohotovení tunela pod Bielou Horou (je dlhý 900 metrov) medzi Trstínom a Jablonicou 11.6.1898. Osobné vlaky do Senice ako aj do Kútov boli najskôr dva, dnes ich je dvanásť. Budova mala klasickú uhorskoželezničnú architektúru až do vtedy, keď asi v roku 1938 na nej zhorela strecha. Týmto počinom aj čiastočne zmenila vzhľad. Mimo ciest pútnikov do Baziliky Sedembolestnej Panny Márie tam prekladali drevo, uhlie a obilniny pre celé okolie Šaštína. Masívny rozvoj ťažby piesku nastal v 50 – tych rokoch minulého storočia, kedy v roku 1955 začali budovať pieskovňu a Pórobetónku. Máme na tie časy zvláštne spomienky. Mojim predkom, ako aj ostatným Šaštíňanom komunisti vyvlastnili pasienky, lesy, humná, ktoré im od nepamäti patrili. V záujme verejného blaha im za to nič nedali. Naopak, vtedy, po zrušení cigánskych chatrčí postavili snedým spoluobčanom nové átriové domčeky, v ktorých bývali grátis. V momente, keď sa malo začať platiť nájomné, tak za dva roky z nich bola ruina. Táto lokalita až do devastácie bola výkladnou skriňou čekoslovenského stavebníctva. Bola to do určitej miery diskriminácia starousadlíkov voči ľuďom, ktorí do práce chodili len dvakrát do mesiaca a nikto ich nesmel prepustiť. Vrátim sa ale, ku koľajniciam. Začiatkom 60-tych rokov museli rozšíriť koľajisko na stanici, a zakomponovali tam aj spoločnú vlečku. Súbežne s týmto dielom bola v rokoch 1961 až 1967 prebudovaná budova stanice do ešte nie celkom dnešnej podoby. Najskôr premávali parné vlaky, ktoré po roku 1940 nahradili dieselové. Do roku 1982 bola táto trať elektrifikovaná. Dnes tu jazdia elektrické zväčša pantografové súpravy. Smerom od Kútov je jednokľajné priecestie dnes už elektrifikované. Predpokladám, že niekedy bolo otvorené a možno malo aj mechanické rampy. Tento fakt sa mi ale nepodarilo domácimi potvrdiť. Tesne pred stanicou je druhé priecestie, ktorým sa ide do rekreačnej oblasti. Toto je viackoľajné, pretože sú na ňom odstavné koľaje a vlečky do pieskovne, do uhoľných skladov na skládku guľatiny a podobne. Vždy bolo vybavené rampami. Pamätám sa na podliezajúcich peších a cyklistov, pretože pri posunovaní boli stále spustené závory a vlaku nikde. Na strane od mestečka letovali kolotočári. Bolo to nostalgicky príjemné, lebo na nich neplatili žiadne modernizácie. Moji rodičia ma hojdali na lodičkových dvojmiestnych hojdačkách, ktoré museli pracne rozhojdať. Keď sme boli väčší, tak sme sa hojdávali sami. Mne osobne bolo príjemné, že s odstupom desaťročí som aj ja tak isto na tých istých hojdačkách hojdal svoje deti. Niekto povie, že twister to je adrenalín, no rozhojdať malú lodičku a udržiavať tak aby vlasy detí viali vo vetre len silou človeka, to je môj adrenalín. Sústredím sa teraz na odstavné koľajnice, ktoré boli až do útlmu nákladnej železničnej dopravy obsadené vagónmi z pieskovne, či pórobetónky. Tieto začínajú už pred priecestím na Gazarku. V smere na Senicu hodne ďaleko od stanice sa odkláňajú do prava. Koľajisko sa ťahá až po stanovište výhybkára, ktoré je už nefunkčné. Tu sa oddeľuje štátna trať od spoločnej vlečky. To, že roky vlečku nikto nepoužíva svedčí aj prebujnená vegetácia, ktorá prerastá do absolútnej džungle. Po prebrodení džungle mojou maličkosťou sa objavilo priecestie s poľnou cestou. Toto je zhruba na úrovni poľného priecestia. Obe sú od seba vzdialené asi 20 metrov. Cez polia sa dá dostať k jazerám Gazarky. Túto trasu hojne využívajú rybári a uprostred polí je sakrálna pamiatka v tvare súsošia s ohradou s krásnymi kvetmi. Koľajnice sa miestami strácajú v suchej tráve plnej bodliakov a podobnej hávede, ktorá sa lepí na nohavice. Skúmaním ďalej je vegetácia na ústupe, pretože v oblasti výhybiek zostali stĺpy s osvetlením, ktoré dávajú tušiť, že na vlečke sa pracovalo nielen za denného svetla, ale aj po tme. Predpokladám, že manipulačný vlak tu s obsluhou trávil dosť času triedením vagónov a posunoval ich smerom k pórobetónke, k pieskovni a k stanici. Pri pohľade od stanice vlečka do pórobetónky bola rovným úsekom a do pieskovne sa odkláňala na výhybke do prava. Vykoľajovače, ktoré sú umiestnené súbežne sú už dávno nefunkčné a nekompletné. Na koľajniciach rastú ihličnany, ktoré pripomínajú na inom mieste mnou spomínanú trať Salechard-Igarka. Rozuzlenie vlečky je zaujímavé. Tesne pred vstupnou bránou do areálu je príjazdová komunikácia k pieskovni. Vnútri pórobetónky nie je koľajisko také husté. Rovno je nakladacia a vykladacia rampa. Ďalšia koľaj obchádza budovu expedície a tretia ústi do malého depa. Vlečka do pieskovne je po bránu areálu dosť krátka, ale v areáli je jej koľajisko rozsiahle. Plničky vagónov sú už dávno nefunkčné, dopravné pásy tam niesu pravdepodobne tiež. Ku koľajisku sa možno dá dostať, asi len zo strany opustenej jamy. Aktuálna je totiž v bore smerom na Búre. Kedysi tam v bore bola aj pieskovňa JRD z Búrov. Ťažobný priestor je tak rozsiahly, že pradepodobne bývalé jamy splynuli. Dúfam, že do budúcna ťažba nepohltí starý židovský cintorín a kaplnku na druhej strane lesa. Na trati ŽSR za hradlom na senickom záhlaví sú okrem spomínaných poľných aj ďalšie priecestia. Z už popísaných je pri pohľade na Senicu v panoráme vidieť veľké Silo. Trať má ďalej smerom na Senicu rovný úsek, ktorý preklenuje priecestie k pórobetónke a pieskovni. Je to asfaltová frekventovaná cesta, pretože teraz na prevoz čohokoľvek k tejto priemyselnej zóne, alebo od nej sa používajú nákladné a osobné autá. Za týmto priecestím sa koľaje stáčajú mierne do ľava poza štvrť s rodinnými domami. Predpokladám, že tu mali vlaky voziace zamestnancov zastávku, aby ľudia nemeškali na svoju smenu. Z tejto strany k závodu boli naše paše a bor (borovicový les). Postupne smerom na Senicu je ďalšie priecestie. Dnes je tam ranč. Za ním (priecestím) je už len poľno-lesná cesta do Lakšár (Lakšárska Nová Ves). Ďalej po trati k priestoru volanom „Na Pažiti“ je na konci Šaštína priecestie s cestou na Búre. Vždy tam boli rampy. Dnes po mechanických zostal dom rampára, ktorý v čase mojej návštevy bol spustnutý a niekedy slúžil ako dom na bývanie, pretože tam boli ešte kuríny a psia búda. Priecestie je dnes elektrifikované a s automatickými rampami. Chodievali sme cez neho do boriny na šišky, ktorými nám babka prikurovala, lebo v domčeku pri cintoríne Na Pažiti kde bývala, bývalo na konci prázdnin chladno. Nedá sa zabudnúť na hlboký detský kočík, v ktorom nás viezla do lesa a naspäť sme cupitali pri ňom, lebo sme ho doplna naložili šiškami. Pri tomto priecestí sa ešte pristavím, pretože poľnohospodári zo štátneho majetku viacmenej ignorovali železnicu v čase parnej trakcie. Rušňovodiči parných lokomotív prichádzajúcich od Senice mali pred priecestím po výjazde z lesíka obyčajne protivietor vanúci k lesu. Poľnohospodári tvrdohlavo v tomto priestore osievali obilniny a potom sa čudovali, že hasiči museli niekedy aj dvakrát pred žatvou zasahovať. Iskry z komína lokomotívy často zapálili suché obilie pred žatvou. Stačilo, keď lokomotíva zapískala a vetrík urobil svoje. Šaštín je mestečko mojich predkov a ako pútnické miesto vždy zažívalo a zažíva vysokú návštevnosť katolíckych veriacich. Žiaľ po ostatný čas v roku si žije samo pre seba. Už na námestí nieje ani chýru o benzínovej pumpe, ktorú prevádzkovala rodina Wotzy. Staré zlaté časy mi vždy pripomenie malá reštaurácia v ktorej mali Wotzy krčmu. Neďaleko námestia mi lekáreň pripomenie priateľské návštevy mojich rodičov s vedúcim vtedajšej lekárne pánom Fasurom. S ich synom sme sa spolu hrávali. Ten prevádzkuje Lekáreň u sv. Floriána najskôr na mieste rodičovského domu a dnes na námestí. Pri stanici mi staré dobré časy pripomenie Kormanova vila. Nech je ako chce, to že rakúsko-Uhorské cisárske vojsko malo v Šaštíne od 10. do16. 9.1902 manévre Šaštíňanom nikto nevezme. Zúčastnili sa na nich cisár František Jozef I., František Ferdinand D Este následník trónu a pruský korunný princ Fridrich Wilhelm. Cisár odišiel cisárskym vlakom už 12.9. Z mojej pamäti mi nikto nevymaže spomienku, keď na námestí boli rozložené plachty a v najväčších horúčavách sa tam sušilo obilie, ktoré navečer odvážali do sýpky, ktorá bola v židovskej synagoge. Históriu Vám možno priblížia staré pohľadnice s dominantami Šaštína.
Toľko naše putovanie po zabudnutej vlečke v okolí Šaštína. Na Slovensku sa však podobných tratí, alebo vlečiek nachádza oveľa viac. Preto ak máte o nejakých informácie, dajte nám o tom vedieť na redakčný e-mail redakcia@veterany.eu. Náš železničný seriál, rovnako ako aj obdobný seriál o lanových dráhach je tu aj pre vás.
Text a foto: Gilbert
Pridajte prvý komentár