Naposledy som Vám priblížil v rámci jazdy na Rendez 2014 svoje spomienky na cestovanie počas mojej mladosti z Leopoldova po Raču a porovnával som minulosť so súčasnosťou. V putovaní som sa ocitol v tesnej blízkosti nákladnej stanice Bratislava-Východ, lebo som navštívil Maslen centrum medzi Račou a Vajnormi. Šiel som popri už vtedy nefungujúcom protektorovacom závode, ktorého jednu zberňu pneumatík na protektorovanie som spomínal pri mapovaní zaniknutej priemyselnej zóny pri stanici Bratislava Filiálka. Samotná protektorovňa bola tesne vedľa železničného priecestia na bratislavskom záhlaví koľajiska stanice Bratislava-Rača. Dnes sú z protektorovacieho závodu len ruiny, no koľajnice na nákladnú stanicu Bratislava-Východ idúce okolo protektorovne tam stále sú.
Nákladná stanica je vlastne na odbočke trate Bratislava – Trnava. Je dostupná zo všetkých staníc, no nebolo to vždy tak. Bratislavské stanice v minulosti neboli navzájom prepojené. Ich spojenie sa dosiahlo až vybudovaním dômyselného mimoúrovňového komplexu križovania viacerých tratí, ktorý teraz spája stanice Bratislava-Rača, Bratislava-Predmestie, Bratislava-Vinohrady, Bratislava-Vajnory, Bratislava -Podunajské Biskupice, Bratislava Nové Mesto s bratislavskou Hlavnou stanicou, to je ale samostatná téma.
Ako som spomínal posledne, tak priestor okolo nákladnej stanice Bratislava-Východ som prešiel kúsok peši a kúsok s MHD. Nakoľko prašná betónová cesta medzi Račou a Vajnormi mi pri spiatočnej ceste pripadala nebezpečná, tak som dierou v plote navštívil areál nákladnej stanice. Jej koľajisko bolo naozaj monumentálne. Srdcom bola výšková budova (veža), z ktorej bol zrejme výhľad aj na tie najzašitejšie miesta, kam šli koľaje. Vždy ma fascinovali majestátne vozidlá, ktoré sa pohybovali po koľajniciach. Okrem toho táto stanica mala veľké množstvo budov po obidvoch stranách koľajiska. Spojenie obidvoch strán zabezpečoval, aspoň v tom priestore, ktorý som navštívil podjazd, no zrejme kamión by ním prešiel len ťažko. Na horizonte smerom na Vajnory som videl masívny most. Ak si dobre pamätám, tak pod ním je koľajisko dosť široké a plné vlečiek do veľkoskladov, ktoré sú po obidvoch stranách koľajiska. Pri pohľade na opačnú stranu som zas videl lávku pre peších, aby ich náhodou (peších) nezachytil nejaký vagón pri prechádzaní cez koľajisko.
Zbadal so v diaľke „motorku“, ktorá sa približovala po trati pri plote, chcel som sa zviesť. Po tom čo ma obehla som si ju chcel stopnúť. No ako na potvoru, keď som bol od nej na nejakých päť metrov tak vyštartovala a zas po nejakých tridsiatich metroch zastala. Keď sa tak stalo po tretíkrát, radšej som to vzdal. Všetko sa to udialo za ostrého škrípania kolies vagónov a rachotu motora posunujúcej naftovej lokomotívy. Až vtedy som si začal detailne všímať dianie na koľajisku. Čmeliak odnekiaľ dotiahol na kopec sadu vagónov a postupne ich po jednom postrčil a ony sa samostatne spúšťali samospádom na rôzne koľaje. Povedal som si, je to ale fajn, keď na veži je človek, ktorý to koordinuje a sú tam elektricky ovládané výhybky, ktoré pracujú samostatne a sú obsluhované z veže cez počítač. Pracovníci v oranžových uniformách s prilbami sa dorozumievajú cez vysielačky medzi sebou a samozrejme aj s vežou a s obsluhou lokomotívy. Predstavil som si situáciu, keď výhybky boli kedysi mechanické a pri každej bol železničiar a prehadzoval ich. Vagóny ťahala a postrkovala parná lokomotíva v nej bol rušňovodič a kurič, na každom vagóne boli ďaľší železničiari s oranžovými vlajočkami a všetci museli pracovať na tom aby dole kopcom pustený vagón zastal na tej správnej koľaji práve na tom mieste, kde to bolo potrebné. Pravdepodobne sa dorozumievali pískaním a kričaním, pretože táto práca bola vždy veľmi hlučná. Pracovníci pri mojej ostatnej návšteve mi to potvrdili, že kedysi to bolo náročnejšie a zvlášť preto, lebo na koľajisku pracovalo naraz viacej skupín okolo viacerých nákladných súprav a triedenie vagónov bolo vždy dôležitou a riskantnou prácou. Postupoval som pomaly od Vajnor k Rači a nafotil som dosť veľa dokumentačných záberov vrátane múzejného koľajiska. Žiaľ nebol som až tak zbehnutý v používaní PC a pri práci s obrázkami moje snaženie nečakane ukončil blesk neďaleko nášho domu.
Naraz bola v celom dome tma a šmitec. Po opätovnom naskočení prúdu a rozbehnutí všetkých svetiel a spotrebičov som môj veteránsky počítač neoživil. Po dosť dlhej dobe som si zohnal ďalší pod rukou, no údaje na tom starom boli nenávratne stratené. Kamarát sa snažil zo starého pevného disku niečo vydolovať, no z Rendezu sa dali použiť len tri fotografie a tie prikladám. Prvý záber z početnej série robených zo spomínanej lávky naznačuje depozitné vozidlá pred dlhým zrejme plechovým hangárom. Ktorým smerom to bolo už si nepamätám, no v pozadí je matne vidieť Karpaty, takže to nebol pohľad smerom na Vajnory. Druhý záber je už v areáli Múzejno dokumentačného centra. Je na ňom zaujímavý exponát a síce snehové rozmetadlo (delo). Toto údajne fungovalo na parný pohon. V útrobách vagóna je zabudovaný parný stroj, ktorý poháňa veľkú vrtuľu, tá sneh pred sebou rozmetá mimo železničnej trate. Rozmetadlo vždy bolo na začiatku vlaku a tlačila ho parná lokomotíva. Toto vozidlo bolo nasadzované za vojny v oblastiach s vysokou vrstvou snehu. Aby pri leteckom útoku nepriateľa parný stroj či lokomotíva za ním nedostali priamy zásah bol celý mechanizmus pohonu ukrytý vo vagóne. V pozadí je jedna z budov MDC a čiastočne je vidieť aj točňa na usmerňovanie lokomotív na tú správnu koľaj. Na treťom zábere je pojazdná klubovňa redakcie Vlaky.net. Viac fotografií z tej návštevy už nemám. Navštívil som vtedy hlavnú budovu s bicyklovou drezinou vo vestibule na prízemí, no moja snaha navštívíť pána Kubáčka nebola realizovateľná. Bolo pozde popoludní a už tam nebol. Klopal som aj na dvere vedľajšej budovy, v ktorom bolo modelové koľajisko, no aj tam bol len jediný človek a ten na mňa nemal čas. Usmernil ma na deň otvorených dverí v novej sezóne. Bohužiaľ to som neabsolvoval pre zaneprázdnenosť. Možnosť sa naskytla až v tejto sezóne 2014, no samotný Rendez absolvovalo len torzo našej výpravy.
Z mojej zatiaľ stále jedinej návštevy MDC som odchádzal pomedzi už zazimované exponáty, z ktorých vonku pod holým nebom boli len také, o ktorých bolo rozhodnuté, že zostanú v nálezovom stave. Po koľajniciach z podvalu na podval som sa dostal späť na račiansku stanicu a po tme vlakom domov. Pri nostalgickej jazde parným vlakom na Rendez 2014 neter spolu s priateľom šli vlastne v opačnom garde oproti mojej návšteve. Najskôr absolvovali prehliadku odstavených depozitných vozidiel, či koľajových, kolesových, alebo pásových. Sledovali premiestňovanie kolosálnych lokomotív, sledovali zauhľovanie neklasickým spôsobom – žeriavom. Medzi tým im padol pohľad na malé a aj veľké traťové mechanizmy, z ktorých niektoré boli samochodné. Zaujímavý bol opancierovaný vagón z čiac II. Svetovej vojny. Bolo tam dosť exponátov vrátane všakovakých vagónov a osobnývh áut na koľajových podvozkoch. Dôkazom toho bola naša Škoda 1202 a polská Warszawa. Pri podobnej sa moje deti fotili na ČHZ, keď boli naozaj malé. Nemenej bola zaujímavá točňa, na ktorej sa predviedli snáď všetky prevádzkyschopné exponáty. Spestrením programu bola dychová hudba a naozaj malé železnice vrátané už mnou spomínaného modelového koľajiska.
Autor: Gilbert
Nabudúce sa na akciu Rendez 2014 ešte vrátime. Z neopakovateľného celoslovenského stretnutia historických železničných vozidiel Vám okrem iného prinesieme aj atmosféru nočného fotografovania a pozrieme sa aj na premávku historických električiek a autobusov, ktoré vozili návštevníkov tohto podujatia.
Redakcia
Pridajte prvý komentár