ŠAĽA, VLČANY, NEDED – Jazda nostalgickým vlakom po nepoužívanej trati ŽSR č. 134, či návšteva jarmoku vo Vlčanoch. Aj taká bola jazda s historickým motorovým vozňom M 262.004, ktorú prvú októbrovú sobotu zorganizoval internetový portál VLAKY.NET.
Hoci centrom tohto netradičného železničného výletu bola jednokoľajná trať vedúca cez Diakovce, Tešedíkovo, Žihárec a Vlčany až do Nededu, vláčik motoráčik vyrazil na cestu za dobrodružstvom v dopoludňajších hodinách z bratislavskej hlavnej stanice. Prvá časť jazdy viedla bez zastavenia po hlavnej trati ŽSR č. 130 Bratislava – Nové Zámky. Po niekoľko minútovom pobyte v okresnom meste Šaľa nostalgický vlak odbočil na 19 km vedľajšiu trať vedúcu cez stred a okraj jednotlivých obcí. No aj napriek tomu by ste tu osobné vlaky hľadali márne. Stretnúť tu môžeme iba manipulačné vlaky do Vlčian jazdiace podľa potreby. Posledný cca 2,5 km úsek je nepoužívaný a až do minulého roka bol nezjazdný. Miestni obyvatelia i železniční nadšenci sa tak po roku opäť mohli odviezť vlakom tak ako za starých čias.
Dôvodom tohtoročnej nostalgickej jazdy nebolo len októbrové 117. výročie tejto trate, ale aj tradičný jesenný jarmok, ktorý sa už 26 rokov koná v obci Vlčany.
Naša redakcia sa vybrala zmapovať popoludňajší spoj do Nededu. Po príchode osobáku do stanice Šaľa sme zistili, že mimoriadny vlak na informačnej tabuli nie je vypísaný. Presunuli sme sa preto na nástupište, kde sa postupne zbiehali záujemcovia o nostalgickú jazdu. Krátko po 14-tej hodine už svoj príchod z Nededu hlasnou trúbou oznamoval starý známy motorový vozeň M 262.004, známy aj pod prezývkou Fontána. Cestujúcich v ňom aj napriek peknému počasiu veľa nebolo. Od vlakového personálu sme si zakúpili cestovný lístok a nastúpili sme do vlaku obsadiť si voľné miesta. Základný lístok bol medzi Šaľou a Vlčanmi. Kto chcel cestovať až do Nededu, musel si zakúpiť lístok navyše.
Ani sme sa nenazdali a pohli sme sa zo stanice. Opustili sme hlavnú trať a vydali sme sa v ústrety obciam, pre ktoré je osobný vlak veľkou vzácnosťou. Na každej stanici a zastávke na trati k nám pristupovali ďalší a ďalší cestujúci, a náš motoráčik sa postupne začal zaplňovať. Popri tom ešte foto do albumu a v jazde sa mohlo pokračovať ďalej. Kto však čakal, že si vo vlaku bude možné zakúpiť aj nejaké upomienkové predmety, ostal určite sklamaný. Jedinou pamiatkou na túto jazdu sú tak iba papierové cestovné lístky.
Najviac cestujúcich k nám pristúpilo počas cca 10 minútového pobytu vo Vlčanoch, odkiaľ naša jazda pokračovala až do koncovej stanice Neded.
Po vystúpení z vlaku nás už na prvý pohľad upútala schátraná staničná budova. Tak ako minulý rok, aj teraz bolo vidno, že je na nej opravená strechu. Zvyšok budovy však ostal v zúboženom stave. Na viacerých miestach už stena chýbala a po schodisku už neboli ani stopy.
Koľajisko bolo síce pokosené, no seno na ňom už nikto nepohrabal. A to aj napriek tomu, že pri predaní niektorému z miestnych družstiev by ŽSR na tom určite niečo zarobili.
Po 10-minútovom pobyte sa M 262-jka vydala späť do Vlčian. Na prehliadku obce tu času veľa nebolo. Kto si chcel spraviť individuálnu prechádzku po tejto obci a navštíviť aj neďaleký jesenný jarmok, musel sem pricestovať dopoludňajším vlakom (vlak tu prestávkoval 70 minút), alebo sa na cestu späť vydať pešo.
Po návrate do Vlčian sme sa aj my rozhodli navštíviť miestny jarmok. Návštevníci, ktorí očakávali tradičný jarmok s remeselnými stánkami, poľnohospodárskymi zvieratami, ľudovou hudbou, či miestnymi špecialitami, však s najväčšou pravdepodobnosťou ostali sklamaní. Deväťdesiat percent stánkov totiž tvorilo oblečenie od výmyslu sveta. Len pre zaujímavosť spomenieme, že sa tu dala zakúpiť podprsenka za 12,- € i koberec za 3,50 €. Niektoré, najmä trochu šporovlivejšie slečny preto možno uvažovali nad tým, že si svoje pôvabné prednosti radšej zakryjú práve týmto výrobkom. 😀 Samozrejme, že organizátori pamätali aj na detských návštevníkov, pre ktorých boli pripravené stánky s hračkami, koníky i kolotoče. Nechýbali však ani stánky s občerstvením, v ktorých bolo možné pri troche šťastia nájsť aj tradičný mastný chleba s cibuľou. No obecný stánok by ste tu hľadali márne.
Rovnako márne by ste čakali aj na nejaké ľudovky či známe skladby od známych skladateľov. V sobotnej časti jarmoku dominovali (z pohľadu Slováka žijúceho v Bratislave) neznáme skladby od neznámych interpretov, ktoré boli navyše iba v maďarčine. No aj napriek tomu bolo na vlčianskom jarmoku ľudí ako v nedeľu na bratislavskom korze. 😉 Veľká väčšina z nich však aj napriek pohodlnému vlaku prišla na toto podujatie vlastným autom. Do istej miery to bolo spôsobené aj tým, že miestni obyvatelia o mimoriadnom vlaku takpovediac ani nevedeli. „Vám šibe? Veď do našej obce žiadny vlak nechodí. Ale zavezieme Vás do Šale, odkiaľ chodí naozajstný vlak,“ reagovala partia mladíkov na informáciu, že sme do ich obce prišli vlakom. Treba však podotknúť, že tieto mimoriadne jazdy vlakom boli propagované aj v regióne – v interiéri budovy železničnej stanice v Šali visel plagát v slovenskom aj maďarskom jazyku.
V podvečerných hodinách sa mimoriadny vlak vydal na spiatočnú cestu do Šale a Bratislavy. Kto ho však náhodou nestihol, musel 3 hodiny čakať na autobus.
Tohtoročná jazda po nepoužívanej nededskej trati je za nami. Organizátor akcie by z tejto jazdy radi spravili každoročnú tradíciu, aby sa s vláčikom motoráčikom mohlo odviezť čo najviac miestnych obyvateľov. Či však bude tento projekt úspešný, ukáže čas.
Text: Jaroslav Filo a Peter Vodička
Foto: Jaroslav Filo
Pridajte prvý komentár