Návraty: S motorákom za Štefánikom

16 detail na celo  motoracikaM.R. Štefánik bol svetoznámou osobnosťou a bol jedným z uskutočniteľov myšlienky vzniku prvej samostatnej Československej republiky po rozpade Rakúsko-Uhorska. Vzhľadom k tomu, že bol svetom uznávaný prírodovedec a generál francúzkej armády, tak asi bez jeho medzinárodných stykov s vysokými predstaviteľmi európskych štátov vrátane Rakúsko-Uhorska si neviem predstaviť, či by prvá ČSR vôbec vznikla. Spomínam ho preto, lebo v redakcii „VETERÁNY.EU“ pri príležitosti 135–ho výročia jeho narodenia, organizovali jazdu retrovlakom za Štefánikom do Brezovej pod Bradlom.

Ako dieťa som sa k informácii o tomto slovenskom velikánovi našej slovenskej zvrchovanosti dostal doma od svojho otca, ktorý jeho fotografiu mal ešte za mlada dlhé roky pripnutú vo svojej skrini. Keďže rodičia pochádzali zo Záhoria, tak boli vždy na svojho rodáka zo záhorácko-kopaničiarskeho pomedzia hrdí a bol ich vzorom. Fotografiu získal od svojho staršieho kolegu, s ktorým si vymenil pôsobisko. On v období, keď sa blížil čas jeho odchodu do dôchodku chcel posledné roky svojej profesionálnej činnosti dožiť doma na Záhorí, konkrétne v Brezovej a preto oslovil môjho otca, keďže vedel, že je Záhorák a kariéru má pred sebou. Štefánikov príbeh sa mi zapáčil a tiež som chcel mať fotku Štefánika. Rodičia mi ju kúpili v poštovom stánku (PNS) v roku 1968. To bolo v mojom detstve jediný krát, čo sa dala kúpiť. Mával som ju na zadnej strane žiackej knižky, no nebolo to dlho. Starú súdružku učiteľku vymenili za mladšiu a tá ju jednoducho roztrhala a zahodila. Vtedy som bol malý a nechápal som to, no otec mi vysvetlil, že v čase komunistickej výchovy mládeže bola osobnosť Štefánika zatracovaná, lebo bol predstaviteľom nepriateľskej francúzkej armády a nie osloboditeľskej sovietskej. Isté oživenie nastalo po nežnej revolúcii po roku 1989. Takisto aj výlety na Mohylu nesmeli byť verejne organizované. Môj svokor vždy naznačil, že na Mohyle bol v roku 1968 a potom až 1989. Podobne aj okolo Štefánikovho úmrtia kolujú všelijaké „zaručené informácie z prvej ruky“. Keď som sa po vojenčine zamestnal v Modre, tak starousadlíci tvrdili, že pristávajúce lietadlo s M. R. Štefánikom na palube bolo zámerne zostrelené. Starí Modrania vždy tvrdili, že v hornej bašte, ktorá je teraz v hornej časti stredu mesta, bola umiestnená posádka českých vojakov, ktorých v osudný deň vyviezli do lesa pri Vajnoroch a tam číhali, pokiaľ nedostali rozkaz páliť na pristávajúce lietadlo. Je to len ústne sa šíriaca informácia z generácie na generáciu podávaná Modranmi. Žiaľ do dnešných dní žiadna z teórií o páde lietadla nie je relevantne uzavretá.

57 celkovy pohlad-internet
Celkový pohľad na Mohylu

Jazda retrovlakom bola organizovaná z Bratislavy cez Kúty, Šaštín a Jablonicu. Na trati z Jablonice do Brezovej pod Bradlom totiž vlaky už nechodia dávno.

11 za priecestim riadne zadymil
Za priecestím vláčik riadne zadymil

Nakoľko súčasťou akcie boli aj výstavy veteránov, to ma navnadilo ísť na akciu „po vlastnej osi“, do Jablonice na Babette a potom vláčikom na Brezovú. Vyrazil som v sobotu ráno 25.7.2015 na prebudenej „šípkovej Rúženke“. Cesta ubiehala, kochal som sa prírodou, navštívil som cestou veľmi zaujímavé miesta, no stále som netušil, že sedím v sedle Titanicu. Pri jazde z Bielej Hory na jablonickej strane kopca mi vyšiel benzín a Titanic sa odporúčal k ďalšiemu spánku. Jednalo sa o znovuzrodenú manželkinu Babettu, ktorej osud najbližšie priblížim. Mal som vlastne šťastie v nešťastí, lebo Titanic som odstavil v Jablonici u kamaráta a na jeho bicykli som pokračoval na Brezovú. Najskôr ale, som chcel, aspoň vidieť stanicu v Jablonici, pretože, ako som naznačil, Titanic mi privodil dosť veľký časový sklz. Zistil som, že vláčik už dávno odišiel na Brezovú. Podľa výpravcu to nebola taká veľká chyba, lebo o hodinu sa mal v Jablonici ukázať znovu. S hodinovým čakaním som sa stotožniť nevedel a vybral som sa po vlastnej osi smerom na Brezovú. Prvé, na čo som narazil, bola budova železničnej zástavky v Jablonici, kde vláčik údajne tiež na svojej púti zastavil. Cesta a železnica sa od seba vzdialili a vďaka tomu som nepostrehol, že som minul prvú zástavku od Jablonice. Dedinku Osuské som teda len lízol a pokračoval som smerom k svojmu cieľu. Koľajnice boli raz bližšie, raz ďalej od cesty, no vždy po pravej strane. Ťahal som do vŕškov, letel dolu kopcami a ani som sa nenazdal, objavila sa cedula Hradište pod Vrátnom. Tu hneď vedľa priecestia sa začali rysovať železničiarske domčeky starej Rakúsko-Uhorskej železničnej architektúry. Najskôr to bol domček rampára, ktorý bol ale po nedávnej rekonštrukcii, no napriek zamurovanému oknu ku koľajniciam kruhový otvor na povale prezradil jeho pôvodné zaradenie u bývalých ČSD. Pred týmto domčekom sa koľajnice rozdvojovali a pribudla vlečka. V minulosti sa tu niečo nakladalo, či skladalo z vlakov. Budova staničky, ktorá stála na koľajisku, bola presne taká, akú si pamätám z detstva z Cinobane, kde som tiež prežil pár školopovinných rokov. Stanička Hradište bola síce opustená, no na jej peróne boli dva stánky so suvenírmi a sladkosťami. Stánkari ma ubezpečili, že vláčik od Brezovej musí prísť každú chvíľu a aby som bol trpezlivý. Tak sa aj stalo. Motorák s prívesom pred priecestím zastal a trúbil, potom zadýmil a pohol sa smerom k staničke. Bol zaplnený do posledného miestečka a spravil si fotozástavku. Pasažieri vystúplili, okupovali stánky a fotili asi všetko, no hlavne motorák aj s prívesom. Ja som neodolal a tiež som dokumentoval a robil momentky. Okrem interiéru čakárne, ktorú som fotil cez okná, som neobišiel hospodárske budovy okolo. Evidentne o jednu budovu záujem nikto nemá. Po hodnej chvíli sa všetci postupne nasúkali do vlaku a ten vyrazil do Jablonice. Mňa čakal ešte ostatný úsek do Brezovej, ktorý bol už hračkou. Bol som v očakávaní, za ktorým kopčekom sa objaví cedula Brezová pod Bradlom. Tento krát koľajnice som mal po ľavej ruke. Dočkal som sa, za priecestím sa objavila značka s nápisom a prvé budovy. Objavili sa prázdne plochy pri koľajisku, ktoré kedysi slúžili asi ako plocha na odkladanie uhlia, či iných predmetov pre potreby ČSD. Oproti tejto odstavnej ploche cez potok bola malá reštaurácia, kde som narazil na avizované veterány. Pôvodne sa mali predviesť dvojtaktné stroje, teda Trabanty, Wartburgy, no pri mojom príchode tam stál mne dobre známy nákladný Barkas pána Zmajkoviča. Ten nechýba nikdy pri podobných akciách a na korbe vozí tiež hodnotné kúsky. Do Brezovej priviezol dva bicyklové veterány. Jeden bol starodávny bicykel Eska po dôslednej renovácii a druhým exemplárom bol bicykel s pomocným motorčekom a postranným vozíkom vyrobený v bývalom ZSSR pod značkou Ukrajina. Dnes je štát, kde bol bicykel vyrobený, samostatná Ukrajina zmietaná vojnovým konfliktom v pohraničí s Ruskom. Od pána Zmajkoviča som sa dozvedel, že na výstave sa zúčastnil Wartburg, no majiteľ neplánovane musel odísť a trabanťáci predčasne skončili svoju cestu do Brezovej v polceste. Po obletovaní sympatizantov veteránov a po povinnom fotení hlavne detí v kabínke nákladného Barkasa sa ten po vlastnej osi vyštveral až na parkovisko pod Mohylou. Tam prebiehali hlavné oslavy na počesť generálmajora Milana Rastislava Štefánika. M. R. Štefánik sa narodil v Košariskách, čo je dedinka pod kopcom volaným Bradlo. Pri stavbe jeho pamätníka, jeho Mohyly na vyvezenie kamenných blokov bola v období výstavby vybudovaná železnica so strmým sklonom. Predpokladám, že naviják bol zdrojom sily ťahajúcej travertínové kvádre hore na stavenisko.

12 stanicka Hradiste pod Vratnom
Stanica Hriadište pod Vrátnom

Priznám sa, bol som rád, že ma pán Zmajkovič zobral hore na Bradlo. Bolo to už dávnejšie, čo som Mohylu navštívíl aj s rodinou. Na pochod z detstva si už nepamätám, ale počas jednej letnej dovolenky, keď sme sa presúvali zo Šaštína domov, sme Bradlo chceli zdolať od strany z Košarísk, no dostali sme sa poľnou cestou len na pastviny pod Mohylou. Vtedajšia svokrova Š 120 plne naložená dvoma rodinami s deťmi a prívesom s bicyklami a kempingovým nábytkom to na lúke vzdala, pre vriacu vodu v chladiacom systéme. Len odvážlivci sa vyštverali na Mohylu. Drvivá väčšina výpravy rozložila stoličky, stolík a dala so do prípravy jedla. Deti hrali pri aute begbinton a všetci sme kempovali, až kým voda v aute nevychladla. Druhý pokus bol aj so starkými, ktorí si po púti opäť v Šaštíne, chceli pripomenúť výstup z roku 1968 a 1989 a porovnávali to s aktuálnou situáciou, kedy od Brezovej sa šli na Mohylu pozrieť dve Felície, jeden Favorit a Renault MPV. Tento výstup bol úspešný, podobne ako ďalší, keď už sa na Mohylu okrem dospelákov a detí dostali už len babky a spomínali na svojich už nebohých partnerov a ich spoločné výstupy z mladosti. My sme s manželkou a deťmi na Mohyle boli ešte raz, pretože deti tam mali nejaké sústredenie a potom peši šlapali až ku zrúcanine kláštora Katarínka, kde kempovali v blízkosti malej železničky.

53 pohlad do udolia s byvalou tovarnickou na spracovanie kozi
Pohľad do údolia na bývalú továrničku na spracovanie koží

Po príjazde Barkasa na dobre známe parkovisko bol pán Zmajkovič usmernený odparkovať tak, aby Barkasík bol na piedestáli. Zas len bol obletovaný ľuďmi dychtiacimi po informáciách o tom čo je to za veterána, kedy bol vyrobený a podobne. Viacerí sa zaujímali aj o bicykle na korbe a našli sa aj takí, ktorých zaujímala len suma, na ktorú si majiteľ cení svoje veterány. Tieto osoby podľahli dnešnému trendu, že všetko je tovar, všetko sa dá kúpiť. Nepochopili, že podstatou veteránizmu je zachovať potomkom techniku, na ktorej vyrastali naši dedovia a otcovia, a tá sa speňažiť nedá. K takýmto veciam si každá duša vytvorí vzťah a ten sa zaplatiť nedá. Tu platí, že zážitky sa nedajú merať peniazmi a ten kto to nechápe, nie je veteránista, to je prinajlepšom špekulant, ktorého komoditou sú aj veterány. Po príjemných chvíľach strávených pod Mohylou sme sa vrátili opäť k železnici, opäť na stanicu Brezová pod Bradlom. Dočkali sme sa vláčika, ktorý sa vrátil z Jablonice znova na Brezovú. Zastihli sme ho, keď cestujúci z neho vystupovali a všetci boli nadšení nielen jazdou, ale aj tým, že ich obďaleč čakal cestný veterán aj s historickými bicyklami na korbe. Hlavným motívom fotografií bolo, aby obidva veterány – koľajový a cestný, pózovali spoločne. Počas tohto fotenia som sa trochu pomotal po okolí. Nafotil som si stanicu, v ktorej zrejme niekto býva a hospodári hlavne cez víkend. Zmapoval som priľahlé budovy a dokonca som v parčíku nejakej školy naďabil na pomník s parným strojom, zrejme starodávnym parným pomocníkom na kovových kolesách. Môžem smelo zhodnotiť, že redakcia Veterány.EU pripravila nevšednú, no nezabudnuteľnú akciu. Napriek tomu, že manželkina Babetta sa rozhodla skopírovať osud Titaniku, ktorý pri svojej prvej plavbe sa potopil a zmĺkla dole kopcom z horského sedla Biela Hora. Napriek tomu, že jediný kto z cestných veteránov vydržal, bol nákladný Barkas. Napriek tomu, že som sa vlastne vláčikom vôbec neviezol, mám príjemné pocity relaxu. Na svoje si prišli v prvom rade deti, ktoré mohli súťažiť, tešiť sa na výhry podobne ako rodičia sa tešili z výhier v tombole. Pevne verím, že koľajnice z Jablonice do Brezovej pod Bradlom nestihne osud viacerých zrušených tratí a koľajnice tam nezmiznú na dobro. Teším sa na ďalšie podobné nostalgické jazdy vláčikom za Štefánikom.

Autor: Gilbert

Buďte prví komentujúci

Pridať komentár

Your email address will not be published.


*


Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.