Návraty: Posledné tankovanie, alebo Šenkvice N°VII.

68Jesenná výstava veteránov v Šenkviciach sa stala každoročným neodmysliteľným podujatím, ktoré sa v rámci každoročného „Posledného tankovania“ teší trvalej obľube nielen veteránskej pospolitosti, ale aj sympatizantov veteránskeho hnutia v tomto regióne. Hlavným organizátorom spolu s vedením obcí, kde pelotón zavíta je veteránsky klub v Pezinku. Jeho zaklateľmi boli páni Grégr a Galánek.

Bohužiaľ už nie sú medzi nami, no určite z veteránskeho neba fandia veteránistom ako takým. Poznal som osobne obidvoch pánov. Starší – pán Galánek, zakladal klub so svojim dvojpiestovým Manetom M90, hodne mi pomohol so zháňaním informácií, skúseností a zážitkov o tomto prvom slovenskom fenoméne. Bohužiaľ sa nedožil sa publikovania môjho článku, preto som článok venoval práve jemu. Mladší – pán Grégr, zakladal klub so svojou Jawou 350 Pérák. Tiež mi hodne pomohol nielen svojimi skúsenosťami pri opravách mojich približovadiel, ale aj múdrymi radami. Bohužiaľ už sa neobjaví na žiadnom veteránskom podujatí na svojom Triumphe a preto ako spomienku na tohto do poslednej chvíle vitálneho človeka, mu venujem a samozrejme jeho pozostalým tieto riadky so zážitkami z ostatnej výstavy „Šenkvice N°VII“.

Od založenia pezinského klubu uplynul dlhý čas a keďže to bolo v období nadšeného budovania socializmu, tak niektorí ľudia sa snažia na toto obdobie zabudnúť. Po revolúcii sa Zväzarm ako taký rozpadol a menila sa štruktúra veteránskeho hnutia. Na troskách prvého klubu v Pezinku vzniklo klubov viacej a ich členovia sa hlásia k asociácii historických vozidiel, k majiteľom historických vozidiel, iní k určitému typu auta a podobne.

Už je málo klasických veteránistov, ktorí svoje tátoše zrenovovali z polorozpadnutého vraku a snažia sa ich dostať do dobového stavu. Dnes letí taký trend, že existujú profesionálne dielne, kde si nádejní veteránisti svojho miláčika jednoducho kúpia ako iný tovar a týmto sa zmenila celá filozofia. Doba sa mení, no mňa osobne teší fakt, že pelotón veteránov – motocyklov, či áut každoročne s neodmysliteľnou pravideľnosťou zavíta do Šenkvíc a svojou spanilou jazdou po Malokarpatskom regióne poteší nejedné dieťa, nejedného potenciálneho milovníka starých vecí a upozorní na už blednúcu slávu klasických veteránistov.

Jeden príjemný októbrový víkend a síce 4.10.2014 sa to udialo. Bohužiaľ, ale presný príjazd pelotónu do Šenkvíc sa mi nepodarilo zistiť a po oficiálnej internetovej stránke usporiadateľského klubu sa zľahla zem. Šiesta minuloročná výstava bola avizovaná aj na našej obecnej stránke, ale teraz sa tak nestalo.

Takmer nepočutelné trúbenie prichádzajúcej kolóny ma zastihlo pri vykopávaní zeleniny v záhrade. Šťastie, že deti pri upratovaní v podkroví na mňa zavolali. Tým pádom prichádzajúce veterány, ktoré som fotil pri vjazde do dediny pri ceduli vlani, som tento rok nestihol. Myslel som si, že si to vynahradím, keď budú odchádzať a s tým som sa vybral na skladačke na naše námestie. Mohli sme sa popýšiť väčším „platzom“ ako pred rokom.

Veteránov bolo naozaj dosť, nemuseli parkovať na lúke, ale využili aj novučičké trhovisko pri detskom ihrisku, ktoré obec vybudovala na mieste spomínanej lúky. Pri mojom príchode som najskôr mapoval vozidlá regulovčíkov. Tejto skupinke dominoval Velorex cabrio a spoločnosť mu robili anglickí klasici Norton a Matchless za asistencie povojnového solo Baworáka/BMW/ a Čízy/ČZ/ Sport.

01

Námestie bolo plné osobných áut, dodávok, vojenských tereňákov a samozrejme nákladného Barkasa, ktorý nikdy nikde nechýba, aj keď už nevozí Funny Felows. Mimo toho, motocyklov bolo naozaj dosť, čo sa nedá povedať o účasti motocyklov v sprievode na Vinobraní, ktoré som tiež zmapoval. Tam dvojkolesové približovadlá zachraňovali len starodávne bicykle.

09

Než som sa zamiešal do davu ľudí narazil som zopár kolegov s ktorými som sa stretol v lete na bernolákovskom festivale „Pérák Grand Prix“. Pokecali sme, pochválil sa každý so zážitkami z tejto sezóny. Následne som nemohol obísť Triumph pána Bazalu, Barkasík pána Zmajkoviča a tiež som prehodil s majiteľmi zopár slov.

Motocyklovú pospolitosť by som rozdelil na sólo stálice a mimo nich na tohtoročnej výstave ma čo do počtu prekvapili motocykle side, ktorých bolo oproti predošlým výstavám naozaj hodne. Žiaľ rikše teraz neboli(skútrová ČEZETA). Čo som nečakal, boli hodne zastúpené khaki stroje vrátane vojnových stálic BMW, Zündapp a ruských M72. Žiaľ sajdkáry boli roztrúsené trošku nefotogenicky a musel som sa, aby som ich odfotil presúvať z jedného konca námestia na druhý a zase späť. Podobne to bolo aj so sólo motocyklami. Dokonca na trhovisku  bolo zátišie s japonskými strojmi.

25

Z predošlých akcií tu boli stálice v podobe  M72, no teraz ich bolo viac kusov v rozdielnych odtieňoch „khaki“ a s výzbrojov. Zündapp bol dokonca v odtieni modročiernej. Civilnejšia verzia bola čierna. Nestárnucemu „dedovi Čechovi“ a jeho Jawe s postranným vozíkom Velorex robilo spoločnosť dosť podobných „side“ a to nielen dvojvalcových v klasickej jawáckej červeni, ale aj vo farbe čiernej. Keď spomínam motocykle side, nesmiem zabudnúť aj na solo motocykle s prívesným vozíčkom PAV, ktoré boli tiež ozdobou pelotónu. Militari trend zasiahol nielen kategóriu side aj solo motocykle. Moderná ČZ175 khaki robila spoločnosť staručkému Triumphu, Péráku a Kývačke. Na inom mieste zátišie s Barkasom, Zündappom, BSA-čkou dopĺňala práve „khaki“ Kývačka. Samozrejme aj posádky boli v khaki odevoch.

Najväčšiu účasť ako obyčajne mali motocykle „domácej“ produkcie značiek Jawa a ČZ z povojnového obdobia v takmer všetkých kubatúrach. Vrcholným typom bola pekná Jawa 350 Californian. 50-kovú kategóriu zastupovali slovenské Pioniere a český moped Stadion S11. Mimo zahraničných strojov, ktoré som spomínal sa na výstave objavili aj novinky, ktoré ešte vidieť nebolo, no na Babe boli vždy bežné.

12

V pelotóne svietil bledomodrý dvojpiestový rakúsky Puch. Ako som už naznačil v texte na novom trhovisku boli japonské približovadlá, konkrétne Café Racer Honda 500 Four a dvojvalcová Honda 125, ktorú v týchto končinách považujem za naozajstnú raritu. Nakoniec som si nechal policajnú stíhačku, ktorá bola vlani získala titul najkrajšieho motocykla. Dostal som sa v lete skoro do kolízie s týmto strojom v Grinave /miestna časť Pezinka/, no môj prvý dojem bol, že vidím dvojmo, pretože spoza rohu vybehli stíhačky dve. Spýtal som sa teda na našej výstave, prečo je tu jazdec sám. Tvrdil, že druhý motocykel je jeho syna a bol to kedysi motocykel „hradnej stráže“, čo má aj na kapotáži. Mimochodom druhá stíhačka nie je modrá, ale červená. Na výstavu ju syn neprišiel ukázať, pretože podľa neho nie je na promenádu vhodné počasie.

Námestie teda po svojom rozšírení prezentovalo krásne veterány. Mimo motocyklov samozrejme boli v pelotóne aj autá rôzneho veku a nielen tuzemskej výroby. Boli tam podobne ako u dvojkolesových miláčikov stálice, ktoré vídať skoro na všetkých veteránskych akciách. Ako som spomínal neodmysliteľnou súčasťou každej akcie je modro-čierny Barkas pána Zmajkoviča. Druhý krásavec, ktorý sa objavuje na veteránakych akciách je kabriolet Triumph dvorného fotografa pána Bazalu. Ďalším klasikom je Škoda 1000 MB pána Straku, ktorý je aktívny tiež ako organizátor Trojhraničnej veteran Rally. Aj v pokročilom veku stále brázdi aj cesty v zahraničí. Bohužiaľ debatovať som s ním mohol len cez okno, pretože už nechodí. Ku koloritu pod Karpatmi neodmysliteľne patrí aj scivilizovaný Volskwagen na báze vojnového KDF pána Sztojku. Nováčikom na tejto výstave bolo pekne zrenovované kupé Volkswagen Karman Ghia na báze Chrobáka, ktoré si svoju premiéru odbilo v sprievode na Vinobraní 2014. Obletované neboli len klasické predvojnové autíčka, ale aj majestátne Ameriky, či US cars v spoločnosti motocyklov CCC. Mihli sa vojenské veliteľské autá z obidvoch strán bývalého rozdelenia sveta: americký JEEP a ruský GAZ. Čo do počtu exemplárov boli autá, ktoré sme bežne donedávna stretávali na našich cestách. Škodovky od Spartakov cez Felicie po 1000-ky aj so staršou Škodou 1201. Talianske malé Fiatíky vrátane Mamlucha, ťažké Mercedesy, Bavoráky až po majestátne čierne Tatrovky rady 600 (Tatraplan, 603, 613). Osobne ma najviac zaujala modrá dodávka z bývalej BAZ-ky, ktorá ako jediná z troch prototypov je v prevádzke a s normálnou ŠPZ. Škoda, že sa v Bratislave žiadne autá z vývoja BAZ nevyrábali. Niektoré prototypy odpočívajú v Múzeu Dopravy. Mikrobusy na báze Tatry 603, náklaďáky Devín na báze Pragy V3S, užitkové osobáky na báze Škody 105(120), moderné kupé s motorom vpredu na báze Škody Garde a modernou dodávkou, či mikrobusom končiac. Nezistil som čo schováva prototyp pod kapotou, no reflektoy mal z Favorita a predný náhon z Multikáry. Po vzájomných debatách a zážitkoch pelotón zodvihol kotvy a vydal sa smerom na Blatné za ďalšími zážitkami po cestičkách malokarpatského regiónu.

63

Musím podotknúť, že šenkvická výstava nie sú len veterány z prichádzajúceho pelotónu. Je dosť exponátov, ktoré sa na námestí ukážu tiež. Vlani v plnej kráse to bol starý dámsky bicykel a moja skladačka. Teraz sa exponáty tohto nezaregistrovaného sementu trošku rozrástli. Mimo veteránov a mladíc, ktoré sa nepripojili k pelotónu, sa na okraji námestia mihla ČZ 125 s jazdcom v dobovom obležení pracovníkov už zaniknutých ČSD, pridala sa k nemu súprava ČEZETA BEAN+PAV, ktorí mali namierené na Červený Kameň na „konkurenčnú“ akciu a síce burzu starožitností. Schvalujem preto rozhodnutie, že sa nemienili infiltrovať medzi dobovo oblečených jazdcov a spolujazdcov. Svojej dobovej uniforme majiteľ ČZ-ty nechal priestor na námestí po odchode registrovaných účastníkov Posledného Tankovania. Dúfam, že Šenkvice N°VIII sa o rok budú tešiť ešte väčšiemu záujmu ako doposiaľ a pribudnú aj exponáty „nezaregistrovaných“ veteránskych približovadiel. Mám tip na starodávny kombajn Claas a sporadicky sa mihajúce Pioniere a Babetty v zašitých uličkách našej dedinky.

Text: Gilbert
Foto: archív OcÚ Šenkvice a Gilbert

Buďte prví komentujúci

Pridať komentár

Your email address will not be published.


*


Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.