Návraty: Nostalgická jazda parným vlakom na Rendez 2014 (6)

02 zastavka Pezinok- Grinava (Myslenice) kedysiV ostatnej časti putovania nostalgickým vlakom na Rendez som naznačil, že stanica Myslenice, lepšie povedané Pezinok zastávka, mala strategický význam, pretože z blízkych dedín za štrekou tam nastupovalo veľa pasažierov. Boli tam už v smere do Bratislavy druhé rampy, teda železničné priecestie. Prvé boli pri tehelni. Mimo toho na tom úseku boli dva mosty ponad železnicu. Jeden na okraji Pezinka s cestou do Viničného a druhý, ktorým cesta šla k priemyselnej zóne pri Tatre Regene. Do Drevoindustrie bol dvojcestný podjazd. Momentálne staničná budova v miestnej časti Grinava funguje len ako prístrešok a miesto rámp je pre autá mohutný nadjazd a pre peších bohato dimenzovaný podchod.

Pod nadjazdovým telesom sú na obidvoch stranách trate parkoviská zväčša pre osobné autá. Nostalgická súprava pravdepodobne tu ani nezastala, pretože v Báhoni vláčik nezastal.

Spomínam si na moje študenské časy, keď som cestovával do Bratislavy. „Náš“ vagónik sa v Grinave razom naplnil študentami až do posledného miestečka. Dievčence preberali oblečenie, šmínky, ktorá má lepšiu, krajšiu šatku a podobne. Našli sa aj také, ktoré si postojačky ešte naposledy listovali v učebniciach, či svojich zošitoch. Chalani preberali svoje upravené motorky, ktorý kam a ako dopadol v nadbiehaní svojej vyvolenej a podobne. Na ľavej strane koľajníc smerom do Bratislavy, kde boli dva Groby šla súbežne cesta na Čiernu Vodu. Bola to kedysi dávno hlavná tepna na Bratislavu. Po dlhých rokoch, keď fungovala len ako miestna komunikácia je dnes znova naozaj vyťažená, pretože okrajové časti Bratislavy sa zaplnili novými štvrťami a aktuálna štvorprúdová cesta do Jura a Bratislavy je v rannej špičke obojsmerne preplnená. Vrátim sa ale k železnici. Na pravej strane od koľajníc na konci Grinavy tesne vedľa násypu boli obrovské skleníky, ktoré obhospodarovalo JRD Pezinok. Dnes sú z nich len hrdzavé konštrukcie a priestor slúži ako parkovisko pre autobusy a staré vyradené Avie. Je to dnes vlastne koniec Pezinka, ktorému dominuje ďalej od železnice moderný značkový Škoda servis s predajňou a bazárom a nová štvrť nad ktorou odjakživa boli tzv. Limbašské jazerá, ktoré boli medzi vinohradmi a obhospodarovalo ich tiež JRD Pezinok. Napriek tomu, že tam bola rampa, vždy sme sa tam chodili kúpať.

01 zastavka  Pezinok Zastavka dnes

Ďalej od mesta Pezinok sa vlak dostal do prostredia, ktoré bolo približne v polovici cesty z Grinavy do Jura pri Bratislave. Tam dominovali záhradkárske kolónie. Na strane od Karpát sa kľukatia v mojich študenských časoch dvojprúdová cesta, ktorú postupne prestavali na štvorprúdovú. Jedna budova na úbočí pod touto „hradskou“ ale dávala tušiť, že táto cesta tam nebola odjakživa. Spomedzi všetkých malých chatiek ako anténa trčal starý veľkodom, ktorý mal na priečelí nápis „Zájazdový Hostinec“. Pravdepodobne slúžil v minulosti furmanom na odpočinok nielen pre nich, ale predovšetkým pre ich unavené kone. V čase, ktorý spomínam budova mala hospodársku časť už rozpadnutú a reštauračná časť slúžila možno na bývanie a možno už len ako sklad. Aj drevený most v blízkosti tohto hostinca sa rozpadával. Dnes sú z tejto budovy len ruiny, ktoré sú len obtiažne, ale predsa z vlaku vidieť. Záhradkárskej kolónii dominujú monumentálne mega záhradné chaty vo veľkosti väčších rodinných domov. Miestami je vidieť, že osadu vytvorili zavezením močaristej pôdy ornicou z nejakej vyhĺbenej jamy.

 V miestach, kde sú už len náznaky pôvodného rázu krajiny je tento priestor prerušený mostom, ktorým je preklenutá železnica. Pôvodne bol zrejme vybudovaný pri vybudovaní tzv. „Jurského Šúru“, čo je stavba usmerňujúca tok prívalovej jarnej vody z úbočia Malých Karpát, lebo tá každoročne zaplavovala túto oblasť a okolie koľajníc bolo známe rozsiahlymi mokraďami, v ktorých skončilo nejedno lietadlo v minulosti. Najznámejšie nešťastie a doteraz relevantne nevysvetlené bol pád lietadla v ktorom zahynul M. R. Štefánik. Na týchto mokradiach sú doteraz záhradkárske osady, ktoré sa ťahajú až po dnešný Svätý Jur po obidvoch stranách železničnej trate.

Oproti mojim študenským časom, kedy určitá časť močaristého priestoru okolo koľajníc ležala ladom je dnes starodávne mesto Svätý Jur roztiahnuté smerom na Pezinok o nové sídlisko nazvané Kačačnice. Pre mňa paradoxom je, že na koľajisku jurskej stanice bol čulý ruch, bol tam hradlársky domček a budova stanice, podobná tej v Šenkviciach, ktorá bola neustále okupovaná cestujúcimi, pretože staničný bufet ako všade bol plný chlapov cestujúcich do práce, či z práce do Bratislavy, či Pezinka alebo Trnavy. Podobne, ako na iných väčších staniciach aj tu fungovali nakladacie rampy, fungovali sklady, ktoré využívali železničné vlečky. Boli tam obytné domy zamestnancov ČSD. Dnes staničná budova chátra, pretože stratila svoj význam a vlastne je to len zastávka podobne ako v Grinave. Je úplne odpílená od koľajníc, nástupištia a podchody sú úplne mimo nej. Obdobie prosperity železničnej dopravy v Jure pripomínajú len chátrajúce domy v ktorých možno ešte bývajú zamestnanci železníc, alebo ľudia, ktorý si ich jednoducho od železníc kúpili.

05

Mesto Jur pri Bratislave vlastne vzniklo splynutím starého Jura a dediny Neštich nad ním. V horách na úbočí Malých Karpát sú ruiny údajne mohutného hradu. Celý dnešný Svätý Jur /volá sa tak preto, lebo bol v historickej časti obnovený bývalý kláštor/ vždy bol prakticky len na jednej strane koľajníc, preto tu nikdy neboli rampy s priecestím. Na druhú stranu sa dalo dostať podjazdom, ktorý ale nebol jediný. Podjazdy boli vybudované v minulosti zrejme pri vysušovaní mokradí. Na druhej strane štreky som vždy vídaval skupinky hrajúcich sa chlapov. Bol tam totiž ústav pre mentálne postihnutých dospelých mužov aj ubytovaním pre zamestnancov. Dnes je tento komplex spustnutý a v jeho areáli je plno nákladných áut, bágrov, či žeriavov a zväčša nepojazdných. Bol tam ešte ďalší areál so sklenníkmi a rašelinisko. Čo tam je teraz nevedno, možno toto hospodárstvo dopadlo podobne ako v Grinave.

Mesto sa nerozrástlo len smerom do Pezinka, ale aj smerom na Bratislavu. Na jeho okraji bola kedysi len hydináreň a dnes tento priestor je akousi skladovou zónou, kde sú mohutné budovy skladov. Dominantou na mieste mokradí medzi štvorprúdovkou a železnicou je areál s obrovskými skladovacími halami, kde sa prekladá tovar z kamiónov do skladov a opačne. Veľkosklady síce niesú tak rozťahané ako pri Senci, ale aj tak zasahujú od cesty až po železničný násyp. Je tam čulý ruch, no bez účasti železnice. Mesto je raz tak veľké, no koľaje využíva len malá hŕstka ľudí, ktorí cestujú vlakom. Jediné, čo zostalo zo starých čias je „Jurský Šúr“ a mokraďový les zasahujúci až po Čiernu Vodu. Dodnes ukrýva poklady dávnej minulosti, ktoré sú zakonzervované v bývalých močiaroch a rašeliniskách.

08

Ďalej, bližšie k Bratislave mimo obytných zón existovalo priecestie s rampami, cez ktoré sa dalo dostať do Vajnor, čo bola vždy dobrá skratka. Pri ostatnej modernizácii trate na rýchlosť 160 km/h boli nenávratne rampy demontované. Toto priecestie teda už neexistuje a bývalá cesta od Vajnor slepo končí malým odpočívadlom pri koľajniciach. Neďaleko tohoto miesta na strane od Karpát kedysi komunisti mali postavenú policajnú vežu, ktorá vlastne nikdy neplnila taký účel ako v západnom svete od ktorého bola „obkukaná“. Bol to projekt hermetického uzavretia hlavného mesta SSR pred únikom podvratných a zločineckých živlov z hlavného mesta dovnútrozemia západného Slovenska. V minulosti sme totiž stále boli „ohrozovaní“ nielen zvnútra, ale aj zvonku od „zahnívajúceho kapitalizmu“. Okolo Bratislavy bolo takých veží dosť, prakticky pri každej strategickej ceste. Po revolúcii tieto veže policajti opustili a zívali prázdnotou. Veža pri železnici mala ale to šťastie, že si ju vytipoval Dodo Studenič a umiestnil tam cestný záchranársky systém „NAREX“ tzv. „Žltých Anielov“ s rýchlymi sanitkami, odťahovkami, osobnými autami a vrtulníkom, ktorí vodičom v núdzi dokázali „všakovako“ pomôcť. Po zrušení štátnej dotácie ale tento areál „team“ opustil a odvtedy chátral. Len nedávno som zaznamenal okolo tejto „opachy“ nejakú činnosť, čo tam bude prinesie zrejme až blízka budúcnosť. Na strane od Vajnor a mokradí sa prakticky od areálu skladov ťahali okrem mokrého lesa aj vinohrady a končili vtedajšou novou priemyselnou zónou na okraji Bratislavy. Najväčším komplexom tam bol podnik BEZ tansformátory, kde sa vyrábali veľké elektrické zariadenia, čo napovedal aj názov. Boli tam aj iné menšie podniky, no zrejme najvýznamnejším bol Mäsokombinát Rača a vojenské kasárne. Boli tam vlečky, ktoré vychádzali zo stanice Bratislava-Rača. Z nich sa využíva prakticky už len jedna idúca pôvodne do BEZ-ky. Kedysi sa veľké transformátory, trafo stanice či iné elektrické zariadenia tam vyrábené prevážali železnicou, podobne v areáli postávalo veľké množstvo cisterien, pretože vozili transformátorový olej a iné roztoky do areálu BEZ-ky. Dnes sa táto oblasť volá „Na Pántoch“ a je tam veľké množstvo malých a aj veľkých firiem a skladov. Polia a vinohrady ustúpili a priestor pri bývalej BEZ-ke sa stal stráženou odstavnou vydláždenou plochou pre nové osobné autá a malé dodávky. Odstavné parkovisko je naozaj veľké a plechové tátoše sú sem dovážané autovlakmi priamo od výrobcu a následne odvezené predajcom a k novým majiteľom. Z opletivovaných vagónov schádzajú samostatne a aj na nakládka na kamiónové prívesy je detto.

Vlečky zasahujúce k týmto zväčša chátrajúcim budovám vychádzajú z koľajiska stanice Bretislava-Rača. Toto bolo vždy plné vagónov a osobných vlakových súprav. V malom depe oproti vlakovej stanici bol odstavený lokotraktor, ktorý neustále posunoval vagóny. Okrem vlečiek oproti stanice boli na koľajisku aj vlečky, ktoré končili za plechovými plotmi pri depe, alebo v malej priemyselnej zóne medzi štvrprúdovkou a železnicou. Na mieste bývalých podnikov sú dnes tiež veľké sklady, obchodné centrum a malé firmičky. Vlečky do týchto areálov už nezasahujú a koľajnice v areáloch už len zavadzajú.

Ako som naznačil vyššie, veľké koľajisko bolo vždy plné nákladných vegónov a súprav osobných vlakov, ktoré tam odpočívali a čakali na svoje zaradenie. V Rači som sa potĺkal dosť často, pretože v jej starom centre som si dával rande s kamarátkou z detstva. Motal som sa tam aj preto, lebo tesne za priecestím, ktoré je stále funkčné a veľmi frekventované bola tiež priemyselná zóna. Jej dominantov bol protektorovací závod, z ktorého sú dodnes len ruiny. Vždy, keď to naša Škoda 100 potrebovala som zam odniesol zjazdené plášte a po nalepení protektorov som sim ich tam vyzdvihol. Bolo to výhodné, pretože životnosť protektorov bola tiež rovnako dlhá ako u nových. Po prechode na bezdušové pneumatiky sa stalo protektorovanie stratové pre Obnovu Matador a jednoducho protektorovací závod bol zrušený a odvtedy ho postupne rozkradli a dnes je len zavadzajúcou ruinou. 

Spomínal so prestavbu železničnej trate na rýchlosť 160 km/h. Pri tejto príležitosti veľkou rekonštrukciou prešla aj stanica. Pôvodná budova bola rozšírená a pribudli priľahlé budovy a podchod s výťahmi na nástupištia. V minulosti prakticky od každého robotníckeho vlaku išla malá motorka na nákladnú stanicu na „Východné“. Dnes je to už len milá spomienka, pretože tento čisto železčničiarsky spoj bol zrušený a nie všetky vlaky na stanici Bratislava Rača zastavujú.

11

Môj ostatný kontakt s touto stanicou bol v období prestavby jej areálu. Vystúpil som z vlaku do Bratislavy a snoril som po „motorke na Rendez“. Snažil som sa dostať do centra strešných krytín Maslen. Tento areál totiž susedil údajne s nákladnou stanicou Bratislava -Východ. Výpravca ma usmernil, že tento spoj vždy bol len pre vnútornú potrebu železníc a nikdy nebol pre verejnosť a aj tak podľa neho je zbytočné to spomínať, pretože už motorka dávno nejazdí. Prestala vraj jazdiť, keď prestali na prevádzku prispievať všetky železničné spoločnosti. Údajne vedenie tej spoločnosť, ktorej zamestanci tento spoj vôbec nevyužívali sa rozhodlo nedotovať tento spoj a tým jeho existencia bola po dlhých rokoch späčatená, jednoducho bol zrušený. Vybral som sa teda peši. Po prechode štvrte budov, ktoré odjakživa patrili ČSD som na malom pódiu vedľa koľajiska obchádzal staručkú parnú lokomotívu nazvanú „Rendezáčik“. Čo bolo v budovách postavených v architektonickom slohu typickom pre starodávne ČSD som ani viacmenej nezistil, pretože to bolo v období jesenných pochmúrnych dní a nevedel som, kde vlastne Maslen centrum vlastne bolo. Kúsok som šiel autobusom MHD, ktorý prechádzal popri nákladnej stanici a šiel až do Vajnor. Koľajisko nákladnej stanice sa ťahalo až po staničnú budovu vo Vajnoroch. Vodič autobusu ma vyhodil uprostred ničoho na rozpadávajúcej sa panelovej ceste s tým, že ďalej od cesty tam kde sú plechové budovy by to malo byť. Centrum som našiel  až na poslednú chvíľu, teda štvrťhodinku pred záverečnou. O zážitkoch spojených s touto akciou Vás oboznámim na budúce.

Autor: Gilbert

Pridajte prvý komentár

Komentáre

Your email address will not be published.


*


Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.