V ostatnom diely seriálu nostalgickej jazdy z Leopoldova na Rendez som svoje mapovanie ukončil na stanici v Šenkviciach. Ako som uviedol na inom mieste, teda v článku „Spomienky na ráz krajiny“, Šenkvice z môjho pohľadu boli malý železničný uzol, pretože šenkvická stanica leží medzi Pezinkom a Báhoňom na trati Bratislava – Trnava a do jej koľajiska zaúsťovali minimálne jedna, maximálne tri úzkokoľajky, dve významné priemyselné vlečky a jedna priemyselná úzkokoľajka, ktorá so železnicou komunikovala cez vlečku do tehelne.
Takisto v blízkej minulosti sme sa do povedomia ľudí dostali novým železničným dielom a síce „Šenkvickým oblúkom“, ktorý umožňuje maximálnu rýchlosť 160 km/h, ktorou sa na každej významnejšej trati pohybujú rýchliky.
Prvá konská železnica bola trasovaná v esíčkovom profile, teda v náročných oblúkoch a na malej križovatke ešte v dedine bolo priecestie s rampami. Dnes priecestie neexistuje a nahradil ho bohato dimenzovaný podjazd. Opustený násyp koňky som zažil ako chlapec. No nezažil som viadukt, na ktorom koníky klopotali svojimi kopytami tesne pred dedinou od Bratislavy ponad potok Sisak. Na priblíženie som do galérie zaradil dobovú fotografiu, ktorá ho zachytáva a nielen jeho, ale aj v pozadí viaduk postavený pri zdvojkoľajnení.
Viadukt koňky bol dvojoblúkový v jednom priestore bol potok a v druhom poľná cesta. Po prechode na parnú trakciu sa trasovanie trochu pozmenilo, no nie v blízkosti Šenkvíc. Až pri prechode na naftovú trakciu spojenú s dvojkoľajnením bol vybudovaný nový mohutnejší násyp s menším ľavotočivým oblúkom. Zhodnotím to tak, že pri terénnom bicyklovaní a neskoršie pri jazde v teréne na motocykloch sme využívali pôvodný opustený násyp koňky, priestor okolo násypu dvojkoľajky a jazdili sme popod jej most, pod ktorým bol nielen potok Sisak, ale aj poľná cesta vedúca okolo Balatonu na Šúre. Tento priestor bol v blízkosti ulice Domovina.
V inej lokalite, kde sa stretával násyp koňky s inou poľnou cestou, ktorá bola pokračovaním ulice Trlínska sme vždy preleteli okolo železničiarskeho domčeka, ktorý slúžil už len na bývanie a bol tesne vedľa pôvodného násypu koňky. Žiaľ tento musel ustúpiť novej zástavbe rodinných domov. Podobne ustúpila záhradka a hospodársky dvor okolo domčeka. Získal som jeho dobovú fotografiu a aj stav, keď bol obývaný. Fotografie prikladám.
Asi po niekoľkých desiatkach metrov za týmto domčekom násypy koňky a dvojkoľajky splynuli v jeden, ktorý prechádzal popred staničku Malé Tŕnie. Tú si dal postaviť ministerský predseda vlády v období slovenského vojnového štátu, pretože obýval pálfyovský kaštieľ v Trlínku (dnes Vinosady). Stanica bola medzi Šenkvicami a Pezinkom, no bližšie k Trlínku, preto ju v čase uvedenia do prevádzky nazvali „Malé Tŕnie“ (teda stanicu). Pri nej bolo tiež priecestie s rampami, ktoré využívali len družstevníci. Od Šenkvíc po rampy bola cesta poľná, no od Vinosad bola panelová, pretože železnice nechceli aby jej pracovníci, ktorí tam nielen pracovali, ale aj bývali mali problémy presúvať sa do Pezinka a Modry.
V článku v ktorom som odsek venoval trnavskej ŽOS-ke som spomenul chlapca, ktorý na upravenom Mustangu (Pionier typ 23) denne jazdil na vlak do Trnavy do ŽOS-ky a motorku mal odstavenú pri domčeku rampára (hradlára) pri stanici, ktorý tiež už neexistuje. V časoch, keď som študoval v Bratislave vlak sporadicky zastavil na staničke Malé Tŕnie podobne ako pred hradlom na okraji Báhoňa. Nezastal vtedy, keď službu mali železničiari, ktorí bývali v staničnej budove. Boli to rodičia spomínaného chlapca. Spolu so svojimi sestrami to mal ťažké, pretože, ZDŠ navštevovali v Šenkviciach, najbližší obchod mali vo Vinosadoch a neustále popred ich bývanie jazdili vlaky osobné aj nákladné. Naopak ich rodičia mali prácu priamo doma a teda naokolo mali aj drobné hospodárstvo. Nikam sa vlastne nepohli bez bicyklov. Vždy, keď vlak v ktorom som sedel míňal vlastne len už len hradlo (nie stanicu), pretože tam žiaden cestujúci nikdy nenastúpil a ani nevystúpil bolo na krytom mini nástupišti odstavených aspoň päť bicyklov.
Za touto staničkou s rampami smerom na Pezinok boli tiež staré korytá tratí z každej etapy existencie Rakúsko – Uhorských železníc a neskoršie ČSD. Korytá boli minimálne tri. Spomínal som, že koňka šla v tomto priestore eskovito, teda za dedinou to bol ľavotočivý oblúk a než prišla k Malému Tŕniu už mala za sebou prvé esíčko. Za Malým Tŕnim sa opäť zatáčala do ľava a znova do prava. Potom v oblasti starých korýt šla oblúkom doľava. Pri ceste do Bratislavy bola budova Malého Tŕnia na pravo a v následnom ľavom oblúku boli na pravo od dvojkoľajky dva staré kaňony. Najvzdialenejším, teda celkom na pravo bolo koryto bývalej koňky. Tento kaňon bol a je dosť hlboký so strmými zrázmi, že bol najstarší prezrádzajú mohutné stromy, ktoré stále vyrastajú z bývalého zvršku, kde boli kedysi koľajnice a rastú aj po jeho vnútorných úbočiach. Podobné prostredie som zaznamenal pri mapovaní spojky Veľká Ves-Tomášovce (tiež na tejto stránke).
Na ľavo od neho bola plošina, ktorá bola pôvodným reliéfom. Bližšie k dvojkoľajke bol druhý kaňon, ktorý bol mladší z parnej éry. Znovu tam bola prírodná plošina. Obidve plošiny vrátane koryta z parnej a motorovej trakcie boli záhradkárskou osadou so záhradkami železničiarov, ktorí bývali v domoch pri staniciach. Keďže ten priestor bol obrábaný boli tam záhradné chatky a ovocné stromy, tak bol dobre viditeľný z vlaku. Koľajnice popred staničku Malé Tŕnie a korytá troch bývalých tratí sú minulosť.
Ráz krajiny totálne zmenil Šenkvický oblúk. Vrátim sa opäť do Šenkvíc. Dnešná nová trať tesne za bývalými rampami, dnes za podjazdom prechádza dlhší úsek po priestore bývalej odstavnej koľaje smerom na Modru a potom sa oblúkovito stáča do ľava. V postupnosti sa jej násyp neustále zvyšuje až kým ho nahradí estakáda na mohutných pilieroch. V priestore, kde sa pôvodný reliéf opäť dvíha estakádu znovu nahradí násyp. Je to naozaj veľkolepé dielo, kvôli ktorému sa zmenil úplne ráz krajiny. Mimo zlikvidovania dvoch starých násypov vrátene mostov bolo koryto potoka Sisak premiestnené a oblasť Balaton je rozdelená novým násypom na dve nerovnaké časti. Dvojkoľajná železnica ide v nekonečne dlhom ľavom oblúku a pôvodné kaňony starých tratí pretína šikmo pod ostrým uhlom.
Stanica Malé Tŕnie sa ocitla úplne mimo terajšich koľajníc. Aj som len tak nezáväzne uvažoval o tom, že aké by to bolo pekné, keby znovu okolo staničky bol železničný ruch. Zašlú slávu by obnovilo vybudovanie železničného skanzenu okolo nej. Neďaleko je ranč a položením koľajníc s rozdielnym rozchodom by táto lokalita nepadla do zabudnutia. Pred nástupišťom by odpočívala parná lokomotíva, v oblasti korýt starých tratí by stáli v kaňone vagóniky prvej koňky, či na bývalom násype smerom na Šenkvice by sa poriadali preteky pákových drezín. Keďže tam, kde boli pôvodné násypy pri ulici Domovina v Šenkviciach je plocha ležiaca ladom padol by vhod presne taký železničiarsky domček aký tam bol, keď koňka fungovala. Je to ale len moja vízia.
No ale k realite, súčasný násyp svojim trasovaním zlikvidoval spomínanú záhradkársku osadu prakticky tam ostalo len torzo kaňonu bývalej koňky. Tadiaľto náš nostalgický vlak preletel a jeho pasažieri si mohli vychutnať z nadhľadu okolité polia popredeľované prítokmi Sisaku a naľavo si prezrieť usadlosť, ktorá kedysi bola stanicou Malé Tŕnie. Po prekonaní prostredia bohatého na históriu okolo koľají sa nostalgida na koľajniciach dostala do pôvodného koryta starodávnej trate.
Cestovaním do Bratislavy ako študent som na ľavej strane kaňonu vnímal úzke políčko, ktoré obrábal jeden deduško. Predpokladám, že bol tiež niekedy železničiar. Pestoval tam obilie, kukuricu a na svoje políčko chodil zo zásady na rebriňáku ťahanom dosť biednym koníkom. Po elektrifikovaní trate sa so svojim úzkym a nekonečne dlhým políčkom rozlúčil a dnes už nikto ani netuší, že na okraji húštiny tento kúsok zeme niekto obrábal. Po prejazde týmto kaňonom sa vláčik dostal opäť do priestoru v ktorom železnica pretína cestu medzi Šenkvicami a Pezinkom.
Od kedy si pamätam tak ponad železnicu cesta viedla po moste. Tento dlho vyhovoval obom sieťam a bol kolmo na železničnú trať. Jazdieval som po ňom denne do práce do Pezinka. Pri ostatnej prestavbe už nevyhovel a preto bol nahradený novým, na ktorom sa cesta nekrúti oblúkom doprava, ale má priamočiare línie. Tie ale narúša kruhový objazd pri bývalom majeri Panholec. Dlho patril Panholec k najmodernejším pruducentom spotrebiteľského nielen hovädzieho mäsa vďaka poschodovému teľatníku, ktorý si chcel bývalý Prior prenajať po krachu Štátneho majetku Senec prevádzka Panholec. Dokonca si nechal vypracovať štúdiu vybudovania železničnej vlečky zo stanice Pezinok. No vieme, že sieť obchodných domov Prior pohltilo zahraničné Tesco a to projekt stoplo. Tesne za ešte pôvodným mostom bol železničiarsky domček, ktorý slúžil v období mojej pezinskej kariéry už len na bývanie. Bol železnicami zbúraný ešte pred výstavbou nového mosta. Tento most je dnes na úseku Šenkvice Pezinok poslednom modernou stavbou, pretože most ponad železnicu smerom na Viničné je stále pôvodný a samozrejme aj pezinská teheľňa, ktorá funguje stále no už bez svojej vlečky.
Oproti nej bola ešte jedna prosperujúca vlečka po ktorej už niet ani chýru ani slychu. Bola to prekládková vlečka Štátnach lesov, kde guľatinu z lesov Malých Karpát na vagóny nakladali stroje lesných závodov Pezinok a Modra. Z tejto éry na pravej stane železnice ostali administratívne budovy a zástavba rodinných domčekov, kde lesníci bývali. O samotnej stanici Pezinok niečo nabudúce.
Text: Gilbert
Foto: Gilbert + internet
Pridajte prvý komentár