Návraty: Nostalgická jazda parným vlakom na Rendez 2014 (1)

50 dlhsia fotozastavka v TrnaveV jedno predprázdninové piatkové popoludnie prišla dcéra s tým, že krstní idú s Matejkom v nedeľu na Rendez. Je dosť naladená na malé deťúrence a na ulici má svoju partiu detí, ktoré vedie ako nejaká usmerňújúca, či stmeľovacia osobnosť. Neodolal som tejto ponuke, už dávnejšie som mal ambície zmapovať toto železničné nostalgické podujatie. Ako malý som vždy chodil na našu stanicu obdivovať parné nákladné lokomotívy s vagónmi alebo Hurvínka s prívesom. Niekedy sa pritrafilo, že prívešák ostal stáť na stanici a my sme sa v ňom hrávali, ale len do vtedy, kým nás nevymákol ” ujo Parobek” a nevyhodil nás zo stanice.

Skrátka v nedeľu ráno sme viacerí nastúpili na bežný vlakový spoj do Leopoldova. Práve odtiaľ mal byť vypravený parný vlak smerom na Bratislavu na Rendez. Matejko vystrájal a dcéra sa mu celú cestu venovala. Samozrejme si so sebou vzala kameru, prakticky už tretiu a neustále kamerovala momentky z tejto cesty. Prefrčali sme Báhoňom, Cíferom do Trnavy. Tam sme sa trochu zdržali, pretože momentálne na tejto stanici finišujú so stvebnými úpravami. Potom sme pokračovali cez Brestovany do Leopoldova. Spomínal som na časy, keď som vlakom cestovával medzi domovom a internátom.

01zaujimava dvojica Sergej a moja dcera

Akonáhle sme zastavili v Leopoldove, tak sa naša výprava rozpŕchla, pretože na nástupišti, kde sme vystúpili, oproti stála historická súprava. V jej čele bol majestátny Sergej, ktorý bol nasadzovaný dosť často na nákladné vlaky. Pozoruhodný vždy bol svojím motorom, pretože bol naftový, no v dvojtaktnom cykle, čo je dosť nevšedná kombinácia, ba dokonca výnimka u dieslových motorov, ktoré sú s najväčšou pravdepodobnosťou vždy štvortaktné. Za ním boli dve vagónové cisterny a manipulačný vagón. Neskoršie sa táto časť súpravy oddelila a prenasledovala nostalgiu ťahanú parnou lokomotívou ako požiarny vlak. V konečnom dôsledku sa aj Sergej bol do Lepolodova len previesť. Požiarny vlak totiž nakoniec ťahala elektrická Gorilka. Zmapoval som zvonku a z vnútra “Šľachtičnú”, ktorá v dobách svojej najväčšej slávy predstavovala spolu s Albatrosom najmajestátnejšie železničné ťahače parnej éry.

02 vyrobny stitok na boku dvojtaktneho tahaca

Usadili sme sa hneď za tendrom v prvom vagóne, ktorý bol otvorený s klasickými štvorkami a sedadlá mali typické tmavozelené koženkové tapacírungy. Bolo príjemné zas otvárať a zatvárať dvere otočnou červenou páčkou a zároveň si dávať pozor, aby ma netrafil pevný schodík a smetiak na dverách.

Prešiel som si súpravu. Hneď za naším prvým vagónom bol vagón prvej triedy so sedadlami z umelého plyšu, ktorý býval niekedy dosť nepríjemný. Človek po dlhšej dobe celý elektrizoval a pri kontakte s čímkoľvek dostával elektrické šoky zo statickej elektriny. Keď som ako malý mával na hlave vlasy všetky sa mi ježili. Sedadlá mi vtedy pripadali ako veľká sedačka, pretože ich v kupé bolo len šesť narozdiel od bežných ôsmich vo vagónoch druhej triedy.

12 kupe prvej triedy len pre sest cestujucich

Pri vojdení do tretieho vagóna ma ovalil príjemný známy zápach typický pre zámočnícke či údržbárske dielne. Podobnú arómu som naposledy zacítil pri vstupe do hangáru v Poľnohospodárskom Múzeu v Nitre, ktorý bol plný všakovakej poľnohospodárskej techniky. V tomto vagóne som ale po chvíli zistil, že klasická vôňa nafty tu akosi chýba. Nebol som v tom sám, mladý manželský pár s dieťaťom na tatkových rukách idúci po chodbičke oproti mne to ústami mladej pani zhodnotil, že: “Tu je ale puch ako by to tu roky nikto nevetral”. Nuž čo, nie každý to cíti ako paleoveteránista. Vagón bol v dochovanom stave, len s maličkou chybičkou krásy a síce s opadávajúcim stropom na spomínanej chodbe. Aj tento bol opäť kupákový.

Za ním (relatívne slušným vagónom) bol koncepčne iný a zrejme starší. Na chodbe boli štvore dvere otvárajúce sa proti sebe. S veľkou dávkou fantázie by sa dal tento priestor využiť na prevoz kočíka, ktorý by sa do predošlých vagónov vôbec nezmestil. Mamičky aj tak mali s nejakým pomocníkom vždy problém ho tam dostať po troch zvýšených schodoch. Každá doba bola čímsi typická. Niekdajšie detské kočiare boli o poznanie väčšie a robusnejšie ako tie dnešné a v každej rodine v nich odvozili viacero detí a potom šli k príbuzným a opäť ďalej. Každý kočík slúžil obyčajne aj desaťročie a odvozil minimálne desať capartov. Dnešné mladé rodiny sa dnešných hitoviek po jednom dieťati zbavujú, lebo pri druhom už model od prvého dieťaťa je nemoderný. Vrátim sa ale k nostalgii, veľká chodbička dávala tušiť aj to, že celý interier bude odlišný ako doteraz. Tak aj bolo. Vo vnútri boli štvorky a uprostred vagóna trónili kachle na pevné palivo. Ak chceli teda cestujúci sedieť v teple, tak okrem sprievodcu aj oni museli priložiť ruku k dielu a sem tam do kachliel prihodiť polienko, či kúsok dreva. V študenskom veku som sa vozieval často v takýchto vozňoch a bolo to fajn. Podobne ako v autobusoch RTO vo štvorke sa hrali karty a pasažieri naokolo všetci kibicovali do hry, alebo chlapi preberali zážitky z pracoviska. Iní zas preberali svoje záhradkárske, či pestovateľské aktivity, alebo debatovali čo na svojom aute, traktore, dome, chate ako a čo najlacnejšie opraviť, či upraviť. Všetci si navzájom pomáhali, boli družní, mladší púšťali sadnúť si starších a podobne. Dnes si zväčša mladí dajú sluchátka a nikoho nepustia si sadnúť aj keby mal barle, alebo sádru.

16 kachle uprostred vagona

Po oživení týchto zažitkov som sa presunul do posledného vagóna, ktorý bol vlastne ležadlový. V jednom kupé mohlo spať šesť ľudí. Lehátka, lepšie povedané prične boli sklopené a dalo sa tam sedieť. Kupé bolo tiež pre osem ľudí, no operadlá medzi pasažiermi neexitovali. Posledné kupé bolo vlastne služobným oddielom určeným pre sprievodcu. Ten tam mal pracocvný stôl, skrinku na čisté postelné prádlo a aj svoje lehátko. Pri pohľade na ležadlovú úpravu interiéru sa mi vynorila už dávno zabudnutá epizóda z presunu domov z dvojročných prázdnin, kedy mi bola nanútená khaki farba od hlavy po päty. Z Klatov, kde som slúžil som s ostatnými kolegami podobného osudu cestoval bežným vlakom do Plzne a Prahy, kde sme sa rozišli. Chalani cestovali ďalej na východ a ja som si pobyt v Prahe spríjemnil krátkou prehliadkov historickej budovy stanice, prehliadkov historického centra a stretnutím s príbuznými. Na stanici som skoro prišiel o fotoaparát, pretože vedy sa železničné objekty fotiť nesmeli. Na druhý deň som pokračoval na Slovensko práve v spacom vozni podobnej konštrukcie, no nie so zelenými koženkovými poťahmi, ale červenými, teda vagón bol mladší. Povedal som si, že keď som nedobrovoľne stratil dva roky života zavretý mimo bežného života, tak mi to aspoň čiastočne ČSĽA (československá ľudová armáda) musí kompenzovať a na vojenskú prepravenku som nočným rýchlikom hádam cez Trenčín cestoval domov.

19 kupe pre sest spiacich cestujucich

Keď sa tak zamyslím nad touto nostalgickou súpravou, tak oproti celodreveným vagónom z môjho detstva je cesta aj dnes v nostalgickom vlaku pohodlná. Na trati Lučnec-Utekáč jazdili súpravy zložené z parnej lokomotívy a pavlačových vagónov, ktore mali drevený interiér s výnimkou, ktorú predstavovali kovové konštrukcie nad hlavami cestujúcich pospájané drevom, či nejakým výpletom slúžiace na odkladanie batožiny. Tiež sa tam v každom vagóne samostatne kúrilo. Neskoršie v nich bolo kúrenie parné, parou od rušňa. Už keď som bol väčší, tak súprava už bola z niekoľkých spriahnutých Hurvínkov a prívešákov. Tieto červené Tatrovky mali v zásade tiež drevené lavice na ktorých sa sedelo na dlhšie trasy dosť ťažko. Človek sa viac hniezdil ako sedel. Najviac vibrácií bolo cítiť na lavici nad motorom a samozrejme práve tam bolo v zime najteplejšie.

25 zrenovovsna stanicna budova este bez krytych nastupist

Leopoldov vždy bol a je železničný uzol, kde sa stretajú trate zo štyroch smerov. Leží na hlavnej železničnej tepne, na trati Bratislava-Žilina. Smerom na Bratislavu najbližšími stanicami sú Brestovany a Trnava. V opačnom smere na Žilinu sú to Piešťany a konečnou stanicou vlakov bývajú obyčajne Košice. Druhá vetva ide tiež na Košice, ale ta ide na Hlohovec, Žiar nad Hronom a Zvolen. V opačnom smere je vetva vedúca do Serede a Galanty, no na tejto trati osobné vlaky už nepremávajú a úsek Leopoldov – Sereď len chátra. Samotná staničná budova bola zrenovovaná ešte pred adaptáciou trate Bratislava – Žilina na prevádzkovú rýchlosť 160 km/h. Pri hľadaní obrázkov na internete som narazil na zopár záberov z rokov minulých a dúfam, že ich majiteľom to vadiť nebude, pretože už si nepamätám kde som ich vlastne objavil. Na ilustráciu prikladám foto najstaršej priľahlej a obytnej budovy, ktorá nesie prvky tradičnej železničnej architektúry. Dnes len môžem predpokladať, že aj najstaršia hlavná staničná budova bola postavená v podobnom duchu. Po vybudovaní podchodu k nástupištiam a ich zastrešeniu bežný pasažier z vlaku ani nezistí aké je vlastne priečelie budovy krásne a dýcha z neho história. Súčasťou koľajiska sú aj viaceré vlečky do podnikov a do väznice. Najpočetnejšie koľajisko má ale depo, ktoré je plne funkčné, čo ale nedokážem posúdiť je to, či je stále funkčný existujúci nadchod, na ktorý som narazil pri fotografovaní odstavených elektrických lokomotív, ktoré zrejme čakali na opravu. Takmer všetky staničné nadchody na Slovensku vedenie železníc dalo postupne demontovať, či je to aj tento prípad prinesie až budúcnosť. Odjazd z Leopoldova sa mi podarilo zachytiť z okna prvého vagóna a som rád, že som zachytil mimo ostatných budov depa aj kúdole dymu z lokomotívy. Parné vlaky vypravované z Leopoldova na Rendez boli obľúbené aj v minulom režime, no fotenie na nostalgických akciách v objektoch ČSD bolo vtedy zakázané a preto takých fotografií je ako šafránu.

28 vyjazd zo stanice

Vydali sme sa teda smerom na Trnavu. Naozaj zaujímavou skutočnostou na tomto úseku bola nekonečne dlhá pravotočivá zákruta medzi obrobenými poliami na ktorých dozrievalo obilie. Zastavili sme v Brestovanoch na krátku chvíľu, no nezaobišlo sa to bez miestnych obyvateľov, ktorí síce nostalgiou cestovať nemienili, no odfotiť si historickú súpravu ťahanú Šľachtičnou si chceli, bolo to pre nich povinné a najväčšiu pozornosť prejavovali deti a samozrejme ich rodičia. Na nástupišti ma zaujal hlavne betónový plot a staničná budova. Samozrejme ani ja som si neodpustil záber na dymiaci a odpočívajúci kolos s parným motorom. Predpokladal som, že zrenovovaná budova bola pôvodná a staré fotky na internete ma v tom ubezpečili. Priečelie, ale bolo oproti najstarším záberom zmenené. Pôvodná budova mala oproti pozdejším renováciám viac okien, ktoré boli užšie. Súčasnú budovu sčasti zakrývajú veľké stromy a teda nedokážem posúdiť, či má pôvodné rozmery ako v minulosti. Pripomínam, že dnes je nástupište vybavené protihlukovou zábranou. Ďaľším železničným uzlom na ceste na Rendez bola Trnava. Do tejto stanice, podobne ako v Leopoldove zaúsťujú viaceré trate. Na strane od Leopoldova to je trať na Galantu a zo strany od Bratislavy to je trať do Kútov. Tieto odbočujú od hlavného smeru Bratislava Žilina. Vždy pri svojich študenských presunoch som sledoval ako sa trate zbiehajú, než sa objavila samotná stanica. Skôr ako vlastne k tomu došlo rýchlik po pravej strane míňal železničné dielne, ktoré aj dnes patria ku koloritu Trnavy. Začiatok ich existencie sa datuje do roku 1925 za prvej Československej republiky. Odvtedy trnavská ŽOS-ka funguje nepretržite a v minulom režime sa venovali jej pracovníci aj výchove mladých odborníkov. V jej objekte bolo železničné učilište. Viem to preto, lebo zo stanice Malé Tŕnie (ktorú spomeniem neskôr) tam chodil po našej ulici v každom ročnom období a v každom počasí o hodne mladší chalan na Pionieri (Mustangu), ktorého neustále vylepšoval a vrcholom bola jeho vlastnručne vyrobená celokapotáž. Naša ulica vyúsťuje do polí a teda väčšiu časť cesty absolvoval po poľnej ceste. Mustanga si nechával pri domčeku rampára a z vlaku jeho približovadlo obdivoval snáď každý. Po prejdení okolo objektu ŽOS, vlak míňal ďalší a dodnes funkčný objekt čokoládovne Figaro. Vždy, keď môj rýchlik pri presune z internátu išiel okolo neodpustil som si otvoriť okno a vychutnával som si, aspoň na kratučkú chvíľu vôňu čokolády v ovzduší. Dnes to už neplatí, za to teraz než sa vlak dostane k starodávnym budovám Figara minie podľa mňa nejaké zásobníky a halu pravdepodobne sladovní, ktoré tam skladujú obilie a iné polotovary na výrobu sladu pre nejaký pivovar. V súvislosti s touto novou stanicou, pretože tú starú spomeniem nabudúce, si spomínam na moje krátkodobé pôsobenie ako brigádnika neďaleko stanice. Vlak, ktorý ma doviezol do cieľovej stanice Trnava obyčajne zastal na nástupišti oproti staničnej budove. Keď prišiel na čas do Trnavy, tak som používal na cestu zo stanice podchod, no keď som nestíhal tak som preskočil koľajnice a použil bráničku, ktorá bola vždy otvorená, no slúžila len ako služobný vchod. Aby som pichal v limite preletel som popri budove s komínom v ktorej bola kedysi vyhňa, či kováčska dieľňa. V čase môjho brigádničenia tam najskôr Vietnamci mali nejaké ázijske bistro a keď im to zrejme nešlo tak tam začali prevádzkovať predajňu šatstva a elektroniky. V súvislosti s Trnavou si spomínam ešte na jeden moment z rodinnej výpravy na lyže do Ružomberka. Najskôr sme sa s dcérami presúvali osobákom do Trnavy a tam sme mali prestúpiť na rýchlik. Osobák prišiel na čas a mali sme teda dosť času. Deti sa rozhodli pre exkurziu starej lokomotívy z trnavského cukrovaru, ktorá bola ako pamätník na nástupišti do Kútov. Stála tam naozaj dlho, pretože aj napriek viacerým renováciám v minulosti vyzerala dosť úboho. Toto sme zvládli s prehľadom, no to čo nás čakalo potom bolo nezabudnuteľné. Rýchlik prišiel a aj odišiel na čas, no keďže boli jarné prázdniny, tak celé západné Slovensko sa presúvalo na lyže do východnejších destinácií. Všetci sme mali veľké batohy s vecami a našťastie sme nemuseli so sebou brať lyže. Už v Bratislave sa rýchlik zaplnil do posledného miestečka a teda nám ostala len chodbička. Sedeli sme na ruksakoch. Dcéry mali tetrixy a cesta im prešla celkom dobre. Nikto sa nemohol nikam pohnúť a mne zostala len umyvárka. Bolo to naozaj katastrofálne. Všetci cestujúci boli pohoršení, pretože očakávali, pružnejšiu reakciu a prispôsobenie sa situácii, keď sa Slováci presúvajú cez celú republiku počas jarných prázdnin. Všetci, nielen školáci, študenti, ich učitelia a rodičia vedia, že jarné prázdniny vždy trvajú tri týždne a vtedy je celé Slovensko na kolesách a všetci predpokladajú, že v tom období nielen vlaky, ale aj autobusy budú jazdiť v takom režime, aby cestujúci boli spokojní a to sa vôbec nestalo. Minimálne jeden vagón by určite padol vhod. Sprievodkyňa tiež nebola z toho nadšená, ale vlastne nikto jej agrumentáciu neakceptoval. Podľa vedenia neviem síce ktorej z troch železničných organizácií jej odpoveď bola nasledovná: “V prípade pridania ešte jedného vagóna by sa musela priradiť vlaku ešte jedna lokomotíva a na to vraj nemajú”. Bolo to úbohé. Myslím si, že ak je vlak miestenkový a má aj prvú triedu, tak by malo byť k dispozícii viac sedadiel ako je miesteniek. Tento moment nás primäl meniť stratégiu presunu, aj keď naše následné lyžovačky sa tak predražili. Od vtedy sme hromadnými dopravnými prostriedkami presun vylúčili.

36 Brestovany budova z mladšieo obdobia

Všetci sme pri nostalgickej jazde potom nastúpili späť do starodávnej súpravy so Šľachtičnou a pokračovali smerom na Rendez. Nabudúce priblížim ďalší úsek trate.

Autor: Gilbert
Foto: Gilbert + internet

Be the first to comment

Leave a Reply

Your email address will not be published.


*


Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.