Návraty: Netradičná jazda s Cecaňou na Čachtický hrad

BRATISLAVA, ČACHTICE – Zimné obdobie sa pomaly skončilo a jednotlivé veterán kluby a združenia postupne začínajú s prvými akciami pre verejnosť. Výnimkou nie je ani ALBATROS klub, ktorý do kalendára akcií po prvý krát zaradil nostalgický výlet za krásami Čachtického hradu. A hoci v sobotu 13. apríla 2019 chladné a miestami aj upršané počasia výletníkom veľmi neprialo, súprava mimoriadneho vlaku na čele s motorovým rušňom T 478.1201 „Cecaňa“ bola už 2 týždne pred akciou úplne vypredaná.

Posledný aprílový víkend pred veľkonočnými sviatkami nebola v Bratislavskom kraji o veteránske akcie núdza. Pri príležitosti slávnostného otvárania novej sezóny v železničnom múzeu na Rendezi sa obyvatelia i návštevníci mesta v sobotu mohli odviesť mimoriadnym parným vlakom na čele s rušňom 555.3008 „Mazutka“, alebo dvojicou motorových vlakov vedených rušňami T 211.0823 a T 212.1040 „Prasiatko“. Pre záujemcov o turistiku bola zase pripravená mimoriadna jazda nostalgickým vlakom do Vaďoviec a na svoje si prišli aj nadšenci cestných veteránov, ktorí sa v nedeľu mohli zúčastniť na tradičnej akcii Aprílové štartovanie.

Sobotné ráno na Bratislavskej hlavnej stanici

V sobotu ráno bolo na bratislavskej hlavnej stanici o čosi rušnejšie ako inokedy. Postarali sa o to členovia ALBATROS klubu, ktorí na tento deň pripravili mimoriadnu jazdu motorovým vlakom za krásami Čachtického hradu a jeho okolia. Keďže o túto jazdu bol zo strany verejnosti veľmi veľký záujem, do vlaku sa mohli dostať iba tí, ktorí sa vopred registrovali. Stačilo si už len vyzdvihnúť cestovný lístok a nájsť si svoje miesto na sedenie.

Mimoriadny vlak na čele s motorovým rušňom T 478.1201 „Cecaňa“ čaká na odchod do Vaďoviec.

Je 08:20 a nostalgický vlak na čele s rušňom T 478.1201 „Cecaňa“ sa aj napriek nie najteplejšiemu počasiu pomaly pohýna zo stanice. Míňame areál rušňového depa i železničnú zastávku Bratislava-Vinohrady a slova sa ujíma František Šiller z ALBATROS klubu, ktorý privítal cestujúcich na ich prvej tohtoročnej akcii. „Keď sme túto jazdu zaraďovali do kalendára mysleli sme si, že o ňu bude minimálny až nulový záujem. Ale Váš veľký záujem o túto jazdu ukázal, že sme sa mýlili. V budúcnosti preto budeme robiť takéto akcie častejšie a pôjdeme nie len na rôzne hrady a zámky, ale aj kúpaliská. A keďže v apríli ešte býva sychravé počasie, budeme robiť tieto jazdy v neskoršom termíne. Vzhľadom k tomu, že je to historická súprava a vo vozňoch sa nekúri, budeme po vlaku chodiť s vozíkom a ponúkať Vám kávu, alebo čaj za symbolických 10 centov o čom ste boli všetci informovaní mailom.“

František Šiller informuje cestujúcich o programe mimoriadnej jazdy

Aj napriek týmto slovám však bola realita trochu iná. V Trnave, Leopoldove a v Piešťanoch k nám postupne pristúpili ďalší cestujúci a voľné miesta vo vlaku sa postupne míňali. Barový personál prišiel aj s vozíkom do nášho vozňa až za stanicou Piešťany, no kávu, alebo čaj v ponuke nemal. Jedinou náplasťou bol tak jeden zo sprievodcov, ktorý cestujúcim spríjemnil jazdu vlakom hrou na Flašinete.

Jeden zo sprievodcov spríjemnil cestujúcim jazdu vlakom hrou na flašinete.

Cestujúca verejnosť bola z chýbajúcej kávy, i čaju sklamaná. A ak si niekto nevybral z inej ponuky mobilbaru, musel sa za teplým nápojom presunúť do reštauračného vozňa, v ktorom bola v určitých časoch „bitka“ o miesto. Veď ako novodobé príslovie hovorí – kto prv príde, ten prv sadne. Okrem teplých a studených alkoholických i nealkoholických nápojov si však cestujúci mohli vybrať aj niečo na jedenie. Od Spišských párkov, cez klobásu, Hot-dog, domáce Langoše, Gofry, kuraciu polievku a mäso až po zemiakové lupienky a slané tyčinky. A kto chcel, mohol si zakúpiť aj suveníry v podobe magnetiek, hrnčekov, šiltoviek, tričiek a iných upomienkových predmetov.

V reštauračnom vozni bola núdza o miesto na sedenie.

Počas 35-minútovej prestávky v Novom Meste nad Váhom si bolo možné nafotiť vlakovú súpravu, alebo sa poprechádzať po okolí stanice.

Obeh Cecane v Novom Meste nad Váhom na opačný koniec vlakovej súpravy

Ani sme sa nenazdali a naša nostalgická jazda sa pomaly blížila do finále. Minuli sme Čachtice, prešli sme cez tunel Višňové a po niekoľkých minútach sme dorazili do cieľa – nenápadnej železničnej zastávky Višňové, odkiaľ sa ďalej pokračovalo už len po vlastných.

Višňové – konečná zastávka prosíme vystúpte.

Aby Čachtický hrad vydržal nábor vysokého počtu návštevníkov, rozdelili sme sa na dve skupiny. 😀 A tak zatiaľ čo tí prví už obdivovali nádherný výhľad na malebné okolie hradu, druhá skupina ešte len pomalým stúpaním smerovala k hradnému bralu.

Lesnou cestou k majestátnemu Čachtickému hradu

No našli sa aj takí, ktorí pred samotnou túrou najprv zdokumentovali súpravu mimoriadneho vlaku. Ten sa po vystúpení všetkých cestujúcich presunul až do Vaďoviec, kde bol priestor na obeh rušňa na opačný koniec vlaku.

T 478.1201 „Cecaňa“ a majestátny Čachtický hrad

Počasie nášmu výletu z počiatku veľmi neprialo. Bolo pomerne chladno a aby toho nebolo málo, tesne pred príchodom na hrad začalo mierne pršať. Bŕŕŕ. Soudruzi z NDR zaručene niekde udelali chybu. 😀 Cca viac ako 30-minútová trasa síce viedla po zelenej TZT strmšou lesnou cestou, no pohodovým tempom ju zvládli staršie i najmladšie ročníky. Veď nieje dôležité byť prvý, ale v zdraví doraziť do cieľa. Odmenou im bol neopakovateľný výhľad na obce Višňové, Čachtice i okolitú prírodu, ktorá sa postupne prebúdzala zo zimného spánku.

Romantický pohľad na jarnú prírodu a obec Višňové

Organizátori tejto nepochybne zaujímavej akcie si dali na jej príprave záležať. Svedčí o tom aj fakt, že cestovný lístok zároveň slúžil aj ako vstupenka na hrad i do podzemia.

Ako z rozprávky – pohľad na Čachtický hrad v lone jarnej prírody

Bez zdržiavania s platením sme sa presunuli na hradné nádvorie. Kým prvá skupina výletníkov už pochodovala so sprievodcom po hrade, my sme zavítali do krytej expozície v ktorej sme sa z informačných panelov mohli dozvedieť viac o histórií Alžbety Báthoryovej, Čachtickom hrade a jeho okolí. V zadnej časti krytého objektu si bolo možné zakúpiť nie len drobné občerstvenie, ale aj suveníry v podobe magnetiek, pohľadníc, pamätných mincí a ďalších zaujímavých vecí. Zaujímavou novinkou boli Eurobankovky s nulovou hodnotou, ktoré sa predávajú na podporu cestovného ruchu.

Pohľad na krytú expozíciu o histórii hradu

Posilnení, so suvenírmi a ľahšou peňaženkou v ruksaku sa pomaly poberáme za sprievodkyňou, ktorá nás postupne sprevádza hradným areálom a zasväcuje nás do jeho dávnej histórie. Dozvedeli sme sa napríklad, že Erb Báthoriovcov je charakteristický troma dračími zubmi, čo bolo symbolom zabitia draka a víťazstva jedného z predkov tohto rodu. V tejto súvislosti sa spomína aj tzv. Dračí rád, ktorý združoval významných rytierov. Rád bol založený v roku 1408 Žigmundom Luxemburským a patrili doň napríklad Ctibor zo Ctiboríc, či Štefan Báthory I.

Pohľad na zachované ruiny hradu

Čachtický hrad vznikol v prvej polovici 13. storočia. Patril medzi prvé hrady, ktoré zabezpečovali západnú hranicu Uhorska, najmä v 13. storočí, keď ho spravoval hradný kráľovský kastelán. V roku 1273 ho napadol a silno poškodil český kráľ Přemysl Otakar II. Medzi prvými pánmi hradu boli Peter a Pongrác z rodu Hunt-Poznanovcov, načas patril aj Matúšovi Čákovi Trenčianskemu. V roku 1392 prešiel do majetku Ctibora zo Ctiboríc, ktorý vlastnil 20 hradov na Považí. V roku 1467 väznili na hrade husitského veliteľa Jána Švehlu. Hrad mal predovšetkým chrániť hranice Uhorska, preto bol budovaný ako mohutná pevnosť. Nikdy sa nestal prepychovým sídlom. Bývanie na hrade bolo nepohodlné. Jedinou aspoň trochu zdobenou časťou na hrade bola kaplnka. Od roku 1569 boli vlastníkmi Nádasdyovci. V roku 1708 dobyli hrad vojská Františka II. Rákociho a odvtedy začal pustnúť, aj keď začas slúžil ako väzenie.

Čachtický hrad smutne preslávila Alžbeta Báthoryová, ktorá tu žila na prelome 16. a 17. storočia. Pre jej sadistické sklony ju nazývali „krvavá grófka“. Údajne dala zavraždiť až 600 mladých dievčat, aby sa mohla kúpať v ich krvi, a tak navždy zostať mladá a krásna. Na získanie krvi jej slúžila železná panna, ktorá mala v hrudi zabudované dlhé nože. Keď sa k nej dievča pritislo, nože vyrazili z pŕs a krv stekala do pripraveného kúpeľa. Na všeobecný nátlak grófku v roku 1611 v Bytči palatín Thurzo odsúdil na doživotné väzenie. Príbeh „krvavej grófky“, ktorá zomrela v roku 1614, bol viackrát knižne a divadelne spracovaný.

Čachtický hrad v súčasnosti

Z vrchných častí hradu sa nám doslova a do písmena ponúkali ďaleké výhľady na krajinu pod ním. Idylický výhľad bol na Višňové s priľahlou železničnou traťou až po ďaleký obzor. Z opačnej časti vrchnej plošiny hradu bolo možné vidieť časti hrebeňa Malých Karpát a na Považský Inovec. Prehliadka hradu sa pomaly končí a my zdiaľky počujeme, tí bystrookí možno aj vidia 😀 ako sa náš mimoriadny vlak pomaly cez Višňové presúva smerom na Čachtice.

Pohľad z hradu na Višnové a okolie

Lúčime sa s hradom. Lúka pod ním nám dáva priestor na opekanie, či piknik v prírode.

Pohľad na okolie hradu

My ale plynulo pokračujeme v zostupe z hradného brala. Úzku lesnú cestu sme ale tentokrát zamenili za širšiu asfaltku, ktorá nás vedie priamo do centra Čachtíc. Cestou sa ešte kocháme krásami okolitej prírody, ktorá je magnetom pre naše oči. Míňame záchytné parkovisko pre návštevníkov hradu a po chvíli už vchádzame do centra obce.

Celkom obyčajná sobota v obci Čachtice

Už na prvý pohľad nás upúta veľká mapa s turistickými a cyklo-turistickými trasami a priľahlý automat nám dáva možnosť zakúpiť si pamätnú mincu s motívom hradu.

V centre Čachtíc

Niektorým z nás, už od toľkej chôdze natoľko v žalúdku vyhrávajú hudci, že sa presunú do niektorej z miestnych reštaurácií. Tí zdatnejší však odolajú pokušeniu a okolo kostolu sa pomaly presúvajú k útrobám Čachtického podzemia. V jeho areáli nás už čaká autor knižných publikácií o Alžbete Báthoryovej, Andrej Štiavnický, s ktorým sa máme možnosť porozprávať o histórii hradu. Zároveň máme jedinečnú príležitosť zakúpiť si jeho knižky aj s jeho venovaním. Kto nemá pri sebe dostatok financií, môže po dohode s autorom, zaslať peniaze na účet.

Knižné publikácie pána Štiavnického

Počkáme na sprievodcu a pomaly schádzame do podzemia, ktoré sa ako pavučina rozprestiera pod celými Čachticami. Chodby tu začali vznikať za éry Orságovcov, niekedy začiatkom 16. storočia. Z  pôvodných vínnych pivníc obyvatelia vybudovali niekoľko kilometrový rozsiahly systém chodieb s viacerými poschodiami, ktorý ich chránil pred Turkami.

V Čachtickom podzemí

Podzemie pozostávalo z ľahko prístupných vchodov, zberných chodieb či predsiení. Z nich už viedli chodby do ďalších častí s križovatkami kde sa nachádzali tzv. “líščie diery“, cez ktoré sa plaziačky alebo v skrčenej polohe dostali do úkrytovej časti chodieb. Úzke vchody boli dôležité z dôvodu ľahkej obrany pred prenasledovateľmi, keď len jeden ozbrojený človek dokázal zastaviť celý regiment vojska. Podzemie bolo uspôsobené i na dlhodobejší pobyt ľudí. Mali v ňom uskladnené ovocie, víno, ľadovne s potravinami a zbožné jamy s uskladneným obilím. Podzemie po stáročia poskytovalo ľuďom ochranu pred vojnovými udalosťami. Naposledy to bolo počas 2. svetovej vojny, keď slúžilo ako protiletecké kryty. Potom však postupne začalo strácať svoj význam, chodby sa zamurovávali, zavážali suťou a prepadávali sa z dôvodu stavebných prác na povrchu.

Akýmsi zázrakom sa zachovalo podzemie pod bývalou prešovňou vína zo 16. storočia, ktoré patrilo šľachtickej rodine Nádašdyovej a smutne známej „Báthoryčke“. Podzemie bolo súčasťou ich „Cisárskeho“ kaštieľa, kde mali záhradu, sady a vinohrad. Panstvo malo ochranu za hradbami paláca, no služobníctvo využívalo podzemie pod prešovňou. V podzemí sa do dnešných čias zachovali Nádašdyovský erb v tvare kačky, ozdobné portály, nápisy spred niekoľkých storočí i podpisy zvedavých návštevníkov a remeselná zručnosť dávnych staviteľov.

Zachované nápisy na stenách Čachtického podzemia

Hoci toto podzemie pre nezáujem štátu dlhodobo chátralo, po odkúpení pozemku poľnohospodárskym družstvom sa situácia začala meniť k lepšiemu. Vďaka dobrým vzťahom s majiteľmi okolitých pozemkov, mohlo občianske združenie Čachtické podzemie sprístupniť toto podzemie širokej verejnosti, ktorá sa tak môže vrátiť v čase o niekoľko storočí späť. V súčasnosti je sprístupnených 330 m chodieb, takže zablúdiť sa tam zatiaľ nedá. No pri postupnom odkrývaní podzemia a vzájomnom prepájaní chodieb už bude treba byť obozretnejší.

Jeden z večných strážcov Čachtického podzemia

Cestujúci, ktorí s prehliadkou podzemia skončili skôr, mohli využiť čas na individuálnu prehliadku obce. My ostatní sa ale pomalým tempom presúvame v ústrety železničnej stanici, kde nás už čaká náš mimoriadny vlak. Za návštevu určite stojí neskoro renesančný Draškovičovský kaštieľ zo 17. storočia, v ktorom sa nachádza múzeum s expozíciou vlastivedného charakteru. Za jeden deň sa ale všetko stihnúť nedá a tak máme dôvod vrátiť sa sem aj nabudúce.

Kostol svätého Ladislava zo 14. storočia

Ani sme sa nenazdali a boli sme na stanici. No zatiaľ čo niektorí účastníci výletu hneď po príchode nastupovali do vlaku, iní si ešte spravili fotku motorového vlaku s čachtickým pozadím.

Mimoriadny vlak na čele s motorovým rušňom T 478.1201 „Cecaňa“ v pozadí s kostolom svätého Ladislava

Pohli sme sa zo stanice a s množstvom príjemných zážitkov a kopou fotiek v mobile i fotoaparáte sa pomaly vraciame do svojich domovov. Tí najšikovnejší rýchlo zaujali miesta v reštauračnom vozni, aby po niekoľko hodinovom výlete nabrali potrebnú energiu.

Kvetinová výzdoba v reštauračnom vozni

Spiatočná jazda vlakom však netrvala dlho, lebo v Novom Meste nad Váhom nás čakala 48-minútová prestávka. Nuž čo, nemôže úplne všetko odsýpať podľa našich predstáv. Neostávalo nám teda nič iné iba ostať vo vlaku, alebo sa poprechádzať po okolí stanice a započúvať sa do hry na Flašinet.

Cestujúci v Novom Meste nad Váhom sa mohli započúvať do piesni z flašinetu

Potom už ale cesta plynula pomerne rýchlo. Niektorí cestujúci spomínali na nádherný výlet, iní len tak oddychovali na sedadle, alebo si zašli po občerstvenie do reštauračného vozňa. Míňali sme Piešťany, Leopoldov i Trnavu, kde z nášho vlaku vystupovali prví výletníci. No aby to niektorí účastníci akcie nemali domov zbytočne ďaleko, náš vlak na požiadanie mimoriadne zastavil aj v Pezinku. Veď nie nadarmo sa hovorí, že spokojnosť cestujúcich je na prvom mieste. 😉

Ani sme sa nenazdali a vraciame sa späť do hlavného mesta. Tiché prostredie v lone prírody zaraz vystriedal hluk áut a čerstvý vzduch vytlačila „vôňa“ smogu. Plechová Anča vyhlasovala odchody vlakov do blízkych i vzdialených destinácií a my sme sa po opustení staničnej budovy chtiac-nechtiac dostali do reality všedného dňa. Kde je to božské ticho, spev vtákov a vôňa jarnej prírody? Nateraz už iba v našich fotkách a živých spomienkach. Prvý parný deň bol už taktiež minulosťou a tak sme sa v pokoji rozišli do svojich príbytkov. Nedeľa však ešte stále bola pred nami a bolo na každom z nás, ako ju využil.

Posunovanie na hlavnej stanici v Bratislave

V závere článku nám už ostala iba milá povinnosť poďakovať všetkým tím, ktorí tento nádherný výlet pre nás pripravili. Nie sú to len členovia ALBATROS klubu, ktorí sa postarali o vypravenie mimoriadneho vlaku, ale aj pracovníci Čachtického hradu a členovia OZ Čachtické podzemie, ktorí sa postarali o zaujímavý sprievodný program.

Cestujúcim sa táto železnično-turistická akcia veľmi páčila a členovia klubu už teraz avizujú, že v podobných akciách budú pokračovať aj v budúcnosti. V pláne sú  jednodňové i viacdňové výlety na hrady, zámky, kúpele i kúpaliská u nás i v susednej Českej republike. A kto by rád okúsil kúdoly dymu a sadzí, môže sa v dňoch 3. – 6. mája 2019 vydať s ALBATROS klubom na mimoriadnu jazdu vlakom vedeným parným rušňom 498.104 „Albatros“ naprieč republikou na populárnu Rušňoparádu, ktorá sa každoročne teší veľkému záujmu návštevníkov.

Autor: Jaroslav Filo a Ľubomír Nádaždy

Pridajte prvý komentár

Komentáre

Your email address will not be published.


*


Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.