NÁVRATY | Na návšteve Kysucko-Oravskej lesnej železnice II

KYSUCE – Zaujímate sa o železničnú históriu? Máte radi ľudovú architektúru, alebo chcete spoznať ďalšie zákutia našej prekrásnej krajiny? Tak potom sa určite vyberte do Múzea Kysuckej dediny vo Vychylovke. Oboznámite sa s niekdajším životom kysuckého obyvateľstva a odveziete sa vláčikom na unikátnej historickej lesnej železnici. A ak tam pricestujete vlastným autom, stihnete sa presunúť aj na Oravskú lesnú železnicu.

V predošlom článku sme Vás zobrali na Oravskú lesnú železnicu, ktorá je magnetom pre malých i veľkých návštevníkov. Aj keď zrovna nepremáva parná lokomotíva, jazda malebnou krajinou rozhodne stojí za to. Naznačili sme, že po spiatočnej jazde do Sedla Beskyd a prehliadke staničného areálu sme sa s autom presunuli na kysuckú časť lesnej železnice. A teraz budeme v tomto putovaní ďalej pokračovať.

Výletný vláčik v stanici Tanečník

Hoci nám cesta autom netrvala dlho, neobišla sa bez drobných komplikácií. Najprv sme museli prejsť po úzkej ceste, ktorá vzhľadom na jej šírku už dávno mala byť jednosmerná, a potom sme kvôli navigácii, takmer nedošli do cieľa. Podľa informačnej tabule pred poslednou križovatkou sa Vychylovka nachádzala vpravo, no navigácia nám aj napriek tomu radila odbočiť vľavo. Našťastie sme zachovali chladnú hlavu a nenechali sme sa oklamať záškodníckym navigačným nepriateľom. 😀 Nie nadarmo sa hovorí – dôveruj, ale preveruj. Oplatilo sa. Po niekoľkých minútach sme už objavili prvé domy osady Kubatkovia a koľajisko historickej lesnej úvraťovej železnice, ktoré v roku 2009 podmyla a následne poškodila prívalová voda z Chmúrovho potoka. 🙁

Nezjazdná trať Kubatkovia – Skanzen

Pokračovali sme teda v jazde ďalej a zaparkovali až na parkovisku pri areáli skanzenu. Zobrali sme si vodu a potrebné financie a hor sa na prieskum okolia.

Vychylovka, Chmúrovci (655 m. n. m.)

Už na prvý pohľad nás upútala parná lokomotíva ČKD s výrobným číslom 2612 z roku 1948 vystavená ako statický exponát.

Parný rušeň ČKD, v. č. 2612, r. v. 1948 s budúcim rušňovodičom

Rovnako zaujímavé boli aj ručné zdviháky na koľajové vozidlá lesnej železnice pri údržbe a oprave. Používali sa vždy v súprave tvorenej štyrmi zdvihákmi a dvoma ramenami.

Ručné zdviháky na koľajové vozidlá

O kúsok ďalej nás už na koľajisku pred staničnou budovou čakal výletný vláčik zložený z motorového rušňa DH 100 a dvoch letných otvorených vozňov. Zamierili sme teda rovno do pokladne a kúpili si cestovné lístky a vstupenky do skanzenu. K tomu ešte pohľadnica, magnetka, či knižka o histórii železničky a smelo v ústrety dobrodružstvám. Nastúpili sme do jedného vozňov, našli si voľné miesto na sedenie a čakali čo sa bude diať.

Dieselová lokomotíva DH 120 s dvojicou letných otvorených vozňov v stanici Skanzen

Ešte sme sa ani poriadne nezačítali do zakúpenej publikácie a už sme sa pohli zo stanice. Knihu sme teda rýchlo vymenili za fotoaparát a sústredili sa na jazdu areálom skanzenu. Prešli sme popri malebných dreveničkách kysuckého vidieka a ponorili sa do tajomného lesa, v ktorom sme na rozdiel od oravskej časti trate žiadne rozprávkové bytosti nestretli. Či boli v tom čase na dovolenke, alebo iba na obede, nevedno. 😀 Len tu i tam bolo popri dieselovej lokomotíve počuť prekrásny spev vtákov, ktorí nám predvádzali nádherné árie. Mašinka si spokojne vrkotala a my sme putovali kamsi do neznáma. Na koniec trate a možno aj ďalej. Pre najmenších cestujúcich to bol veľký zážitok. Vykukovali z okien a mávali okoloidúcim návštevníkom. “Ahoooj. Poďte sa odviezť. Je to super.” Tí nám taktiež veselo mávali na pozdrav a dokumentovali prejazd nášho vlaku.

Návštevníci skanzenu nám nadšene mávali a dokumentovali prejazd vlaku

Prešli sme cez prvú výhybku a na druhej koľaji, ktorá sa ďalej rozvetvovala, bolo odstavených niekoľko podvozkov vozňov pripravených na postupnú renováciu.

Podvozky odstavených vozňov

Po ľavej strane sa k nám pripájala koľaj, ktorá by nás doviedla až k druhej úvrati. Viacerí z nás sa nádejali, že po prehodení výhybky budeme v jazde pokračovať ďalej – do samotného sedla, alebo aspoň po niektorú z ďalších úvratí. Žiaľ, márne. Pri úvraťovej koľaji sa totiž nachádzala návesť so zákazom vjazdu. Sakra. Nemôžeme sa tváriť, že ju nevidíme? 😛 Kľud, všetko sa v čas dozvieme.

Pár metrov od zachovalého vodného žeriavu si spokojne oddychovala parná lokomotíva Henschel 20615 vyrobená v roku 1926. Najlepšie roky svojho života už mala síce za sebou, no aj napriek tomu hrdo pripomínala zašlú slávu parnej trakcie, ktorá sa využívala aj na lesných, či úvraťových železniciach.

Parný rušeň Henschel 20615, r. v. 1926

Prišli sme k prvej úvrati do stanice Chmúra. “Nevystupovať. Vlak bude o chvíľu pokračovať v jazde.” Vláčik zastal, motor utíchol a šarmantná sprievodkyňa s dlhšími hnedými vlasmi v čiernom tričku nám počas krátkej prestávky porozprávala o histórii lesnej železničky. “Nakoľko Oravská lesná železnice z Lokce do Oravskej Lesnej nebola napojená na veľkú železnicu, v roku 1924 bolo rozhodnuté o jej spojení s kysuckou železnicou, ktoré bolo dokončené v roku 1926. Keďže svah Beskyd neumožňoval výstavbu oblukových serpentín a museli by sa realizovať stavebne i finančne náročné viadukty, celá trať sa postavila unikátnym úvraťovým systémom. Lokomotíva celú súpravu najprv ťahala do kopca, potom tlačila do kopca a znovu ťahala, takže išla cik-cakovitým spôsobom. Kým sa vlak dostal až do Sedla Beskyd, ktoré je vzdialené 1,5 km vzdušnou čiarou, musel pomocou hrotových úvratí prekonať prevýšenie 217,69 metrov. Celkovo je päť úvrati – tri sú priamo na trati a dve sú staničné v staniciach Chmúra a Sedlo Beskyd. Celková dĺžka lesnej železnice z Oščadnice do Lokce bola viac ako 60 km. V roku 1971 bola lesná železnica oficiálne zrušená a do dnešných dní sa podarilo zachovať iba najcennejší 11 km úsek z osady Kubatkovia cez Chmúru a Sedlo Beskyd do Tanečníka, ktorý je v správe Oravského a Kysuckého múzea. My dnes žiaľ po týchto úvratiach nepôjdeme. Trať nám podmyla voda a z dôvodu zosuvu pôdy a chýbajúcich koľajníc na časti trati ju momentálne rekonštruujeme.”

Odborný výklad sprievodkyne kysuckého múzea

Hoci niektorí cestujúci mohli byť trochu sklamaní, my sme to brali športovo. Ak nás úvraťovým systémom nemôžu odviezť vlakom, pozrieme si ho inak. Pssst, neprezrádzajme. 😉

Ani sme sa nenazdali a tmavozelená lokomotíva s naštartovanými motormi ohlasovala čas odchodu. Ešte sme zamávali pracovníkovi železničky natierajúcemu podvozky odstavených vozňov a vydali sa na spiatočnú jazdu do areálu skanzenu.

Vláčik s turistami smeruje k prvej úvrati do stanice Chnmúra

Najzaujímavejší úsek trate sa nám síce prejsť nepodarilo, no aj napriek tomu bola pre nás táto jazda veľkým zážitkom. “To je paráda. Hotová romantika. Musíme povedať aj našim kamarátom a známym, aby sem prišli.” Pôvabný spev vtákov, šum lesného potôčika a čerstvý mestským smogom nezaťažený vzduch. Len tu i tam k nám doľahla vrava návštevníkov, ktorí chodili od domčeku k domčeku a obdivovali tradičnú architektúru kysuckého vidieka. My sme to mali v pláne tiež, ale až neskôr. Priebežne sme si doplňovali potrebné tekutiny a vychutnávali si pohľad na malebnú krajinu.

Mlyn a píla z Klubiny

Prešli sme okolo mlyna a boli sme späť pred staničnou budovou. “Konečná, vystupovať!” Máte pravdu. Koľajnice síce vedú až do osady Kubatkovia, no táto časť trate je momentálne nezjazdná. Netreba ale hádzať flintu do žita. Od pani pri pokladni múzea sme sa neskôr dozvedeli, že spodný úsek trate sa vďaka podpore žilinského samosprávneho kraja dočká rekonštrukcie. 😎

DH 120 + letný otvorený vozeň prestávkujú na koľajisku

Po zážitkovej jazde vlakom nám už vyhrávali hudci žalúdku. Slnko bolo poriadne vysoko, voda v ruksakoch mala už tiež nejaké celziové stupne navyše a posledné zvyšky jedla sme si šetrili na horšie časy. Veď čo ak by sme sa niekde zdržali a stravovacie jednotky by už boli zatvorené? Jediným východiskom ako prežiť tento turistický deň bez patričnej ujmy na zdraví tak bola návšteva občerstvovacieho zariadenia. Chladné pivo, kofola, hranolky s kečupom, či klobáska s chlebom nám padli vhod. Dalo by sa povedať, že prišli v hodine dvanástej, lebo do malého bufetu pri skanzene sme sa už takmer museli plaziť. Raz darmo. Boli sme vyprahnutý ako ťava na púšti a sortiment staničného občerstvenia nás neoslovil. Je síce pravda, že ani v malom Bufete Pri depe nebola ponuka atraktívnejšia, no načo sú človeku peniaze keď je hladný. 😀

Mapa skanzenu

Po skromnom obede v štýle rýchleho občerstvenia sme sa plní elánu vybrali na prehliadku skanzenu. No skôr ako sme prešli jednotlivé dreveničky, pozreli sme si expozíciu v budove stanice lesnej železnice. Najväčším magnetom nie len pre detských návštevníkov bolo jednoznačne modelové koľajisko. Či sa nám to páči, alebo nie, pozeraním sa na uháňajúce vlaky sme pomaly začali strácať pojem o čase. Niekto obdivoval peknú krajinu s malebnými staničkami, iný sa snažil zachytiť prejazd vlaku na vhodne vytipovanom mieste. “Dávajte pozor, už vychádza z tunela. A teraz prejde po moste. No moment. Prečo ten osobák na tejto staničke nestojí?” 🙄

Modelové koľajisko

Z nástenných informačných panelov sa návštevníci mohli dozvedieť zaujímavé informácie o histórii lesných železníc na Slovensku. Vedeli ste, že ich bolo až tridsaťsedem?

História Kysucko-Oravskej lesnej železnice

A možno by sa z nás postupne stali fundovaní železničiari, či odborníci na modelovú železnicu, keby sme nevkĺzli do druhej miestnosti so zachovanými predmetmi ľudovej kultúry, ako sú rôzne predmety z drôtu a keramiky, nádoby, či formy na pečenie.

Tanier z drôtu a keramiky

Po prehliadke vnútornej expozície sme si z batohu vytiahli mapu areálu, ktorú sme dostali spolu so vstupenkou a vydali sa na expedíciu naprieč skanzenom. Jeho výstavba začala už v roku 1974, vďaka čomu sa pre budúce generácie podarilo zachrániť najvzácnejšie objekty zo zátopovej oblasti Riečnica – Harvelka, obcí, ktoré nenávratne zmizli pod hladinou vodnej nádrže.

Mapa skanzenu pre návštevníkov

Vzhliadnuť tu môžeme zrubový obytný dom z osady u Rybov, či usadlosť do Potoka. Tvorí ju obytný dom s podstavanou maštaľou, stodolou s pivnicou, maštaľou s ovčínom a kotercom pre prasce pod jednou strechou a obytný dom s hospodárskymi staviskami – stodolou a ovčínom bývalého riečnického richtára Adama Poništa.

Interiér obytného domu u Rybov zo zaniknutej obce Riečnica

Zrubový obytný dom z Riečnice – osady u Poništov z roku 1834 má viacero zaujímavých výtvarných detailov. Dvere s oblúkovitým portálom a ukončenie strechy polkružím, tzv. baňou s hálkou – dno bane je zdobené maľbou. V trojpriestorovom objekte pokrytom šindľom, ktorého výroba bola jedným z doplnkových zamestnaní kysuckých mužov v zimnom období, je jeden z najstarších vykurovacích zariadení – pec s odvodom dymu cez koch do podstrešia. V podstrešnej časti nad izbou je zrubová komora. V čase, keď v dome býval riečnicky richtár Adam Poništ spávalo v izbe až 13 osôb.

Zrubový dom z Riečnice u Poništov

Kopaničiarske osídlenie reprezentuje usadlosť u Hruškuliaka s dvoma obytnými domami, stodolou a maštaľou so sýpkou. Tieto zrubové objekty so sedlovou strechou pokrytou šindľom, štítmi a lomenými ostrieškami stoja na kamennej podmúrovke vyrovnávajúcej terén, v ktorej je situovaná pivnica s vchodom do pitvora. V interiéri domu je zobrazený kolobeh ľudského života – narodenie dieťaťa a smrť človeka.

Interiér rodinného domu u Hruškuliaka č. 145 znázorňuje kolobeh ľudského života

K videniu sú aj sezónne obydlia, tzv. “cholvárky”, ktoré sa využívali na letné vypásanie dobytka na vzdialenejších pastvinách a slúžili ako bývanie pre pastierov, na ustajňovanie dobytka, ako aj na uskladňovanie krmiva.

Šuľavov Cholvárok

Nájdeme tu však aj objekty ľudovej architektúry z iných kysuckých obcí. Zrubový obytný dom z Oščadnice z roku 1806, Hájenku z Dunajova a krčmu z Korne. Z technických pamiatok je zaujímavý mlyn a píla z Klubiny.

Krčma z Korne

Nielen duchovne založených návštevníkov upúta Kaplnka Panny Márie Ružencovej z prvej polovice 19. storočia, ktorá sem bola prevezená z obce Zborov nad Bystricou. V jej interiéry je nástropná maľba neznámeho autora a vo veži sú umiestnené dva zvony. Väčší z nich bol v roku 1834 odliaty zvonárom Kajetanom Zeidlom v Trnave a menší bol odliaty v roku 1918 v Trenčíne. Vedľa kaplnky sa nachádza cintorín s liatinovými náhrobníkmi z obce Zborov nad Bystricou, ktoré boli charakteristickým znakom kysuckých cintorínov. Najstaršie z týchto liatinových krížov sú datované do roku 1823. Tvary krížov osadených do kamenných hranolov sú takmer identické a bohato zdobené rastlinným ornamentom v podobe ruže, akantu, stuhy i pletenca. Po ľavej strane kaplnky sa nachádza kópia plastiky svätého Jána Nepomuckého prevezená z Riečnice.

Oltár v Kaplnke Panny Márie Ružencovej

Pracovníci skanzenu nezabudli ani na detských návštevníkov, ktorí sa môžu vydať na prehliadku Kysuckého detského lesa a oboznámiť sa s jednotlivými rastlinami i zvieratami, ktoré sa v tejto lokalite vyskytujú. Počas sezóny sa v múzeu koná aj viacero folklórnych podujatí približujúcich tradičný život na kysuckom vidieku.

Kysucký detský les

Prehliadku skanzenu nám okrem sviežeho kysuckého vzduchu spríjemňoval aj výletný vláčik, ktorý v pravidelných intervaloch vozil návštevníkov z Vychylovky po stanicu Chmúra (prvá úvrať).

Vláčik s turistami vchádza do stanice Chnmúra

Podľa pokynov mapy sme sa pomalým tempom presúvali od dreveničky k dreveničke a detailne prezerali jednotlivé objekty. Čo sme neodfotili, to sa nepočíta. 😀 Naše putovanie sme ukončili pri staničke Chmúra, ktorú sme sa rozhodli zmapovať dôkladnejšie. V tej chvíli nám začal hlavou vŕtať úvraťový čert – pokušiteľ, ktorý nás vábil na prechádzku úvraťami. “Len poďte, poďte. Úvrate sú už na vás pripravené. Tie nádherné výhľady musíte vidieť. No len poďte. Smelo, smelo, času máte dosť a naspäť bezpečne trafíte. No tak, zabočíme nôžkami doprava a rezko za úvraťami. Ani sa nenazdáte a ste na Orave. No tak poďte. Dnes je pekne, nabudúce už nebude.” Tomuto neviditeľnému piatimužíkovi kontroval iný škriatok, ktorý nám vravel pravý opak. “Úvrate sú síce veľmi pekné a zaujímavé, ale načo sa ponáhľať. Už nie ste najmladší a určite ste hladní, smädní a unavení. Načo sa naháňať, ak neviete koľko vám, to bude trvať? Prídete za tmy a celý zmordovaní. Kto vás prichýli a kto občerství? Radím vám, príďte nabudúce. Nič tým nestratíte.” Už sme boli takmer jednou nohou na úvraťovej koľaji, no Slnko už začalo pomaly klesať a predstava dobrého jedla začala naopak stúpať. Boli sme v pasci. Nech sme sa rozhodli tak či onak, mali sme pochybnosti, či sme sa rozhodli správne.

Stanice Chmúra so starou a novou koľajou

Nakoniec sme s ťažkým srdcom predsa len zavelili na ústup a v kľude si dopozerali vybrané objekty ľudovej architektúry. Prešli sme okolo obytného domu z Oščadnice, v ktorom sa nachádza aj útulná predajňa so suvenírmi a po niekoľkých minútach sme už boli za bránami skanzenu. Na mierne zarastenej koľaji lesnej železnice bolo odstavených zopár vagónov. Najzaujímavejší z nich bol osobný vozeň Ba/u s dreveným interiérom vyrobený v roku 1912 v Kopřivnici. Pôvodne jazdil pod číslom 101 na Slezských zemských dráhach, neskôr bol prevezený na lesnú železnicu vo Vigľaši a v roku 1994 bol rekonštruovaný na výletný vozeň.

Odstavené vagóny na čele s osobným vozňom Ba/u vyrobeným v roku 1912 v Kopřivnici

Pokračovali sme ďalej po telese trate až po parkovisko na ktorom nás už čakalo naše auto. “Taaak chlapi, odložiť veci a nasadať. Obed nebol tým pravým orechovým, domácu stravu sme vzorne minuli, ide sa na poriadne jedlo do reštaurácie.”  A čo bude s úvraťami? S pomocou mapy si ich poriadne naštudujeme a vydáme sa sem znova. Menej je niekedy viac a pri ďalšej prehliadke budeme mať toľko času, koľko potrebujeme. Ba aj niečo navyše. Nebojte sa. Prejdeme si aj zvyšnú časť trate do osady Kubatkovia. 😎

Železničné priecestie a nezjazdná trať Kubatkovia – Skanzen

Spiatočná jazda s malou prestávkou na večeri nám ubehla ako voda. Cestou sme spomínali na naše zážitky a plánovali ďalšie spoločné výlety. Do Trenčianskej Teplej sme dorazili v dostatočnom predstihu pred odchodom vlaku. Rozlúčili sme sa so strýkom a pobrali sa na druhé nástupište. Čakala nás cesta do Bratislavy, ktorú na tejto trase pre návštevu Trenčianskej elektrickej železnice absolvujeme pravidelne. No hoci už na nás začala doliehať únava, na druhý deň bol v pláne celodenný výlet do rodiska Juraja Jánošíka v Terchovej. Na Kysucko-Oravskú lesnú železnicu sme sa chceli vybrať ešte v tom istom roku, no neviditeľný vírus nám skrížil plány. Unikátny úvraťový systém sme si tak prešli až v lete tohto roku. Ale to už je úplne iný príbeh.

Čítajte aj: NÁVRATY | Na návšteve Kysucko-Oravskej lesnej železnice I

Autor: Jaroslav Filo
Foto: Jaroslav Filo a Marián Stanko
Video: Patrik Dan

Be the first to comment

Leave a Reply

Your email address will not be published.


*


Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.