V predošlých článkoch som naznačil, že Poiplím bola za Rakúsko-Uhorska vybudovaná železničná trať a aj po rozpade monarchií naďalej fungovala. Keďže po II. Svetovej vojne boli Poiplím znovu obnovené pôvodné hranice z bývalej ČSR medzi Slovenskom a Maďarskom, tak železničná trať sa v istých miestach ocitla v hraničnom pásme, či dokonca na maďarskom území. Napriek tomu bola ako tzv. “peážna” trať používaná ako pre osobnú, tak aj pre nákladnú dopravu.
Na pôvodnej trati bola najskôr z maďarského územia vybudovaná odbočka na Slovensko medzi dedinkami Nógrádszakál a Bušince spoločnými investíciami Maďarských s Československých železníc. Následne bol vybudovaný slovenský úsek do Malých Stracín a neskoršie do Veľkého Krtíša. Potiahnutie do Veľkého Krtíša si žiadali baníci, aby mali plynulý odvoz svojho vyťaženého uhlia predovšetkým z bane Dolina. Úpadkom baníctva v tejto čiernouhoľnej panve bola trať z Bušinec na slovenskom území cez Malé Straciny do Veľkého Krtíša zrušená v roku 1992, aj keď koľaje tam zrejme sú stále. Obdobie útlmu pokračovalo a nákladné vlaky prestali premávať úplne a osobné vlaky cez územie Maďarska prestali premávať tiež. Tie končili tesne pred hranicami. Ich konečnou zastávkou, či stanicou bola Kalonda. Od roku 2003 je teda trať bez vlakovej dopravy opustená a zarastá burinou.
Nákladnej doprave v časoch jej najväčšej slávy dominovala oranžová naftová lokomotíva “Pomaranč”, ktorej jedným z rušňovodičov bol môj, dnes už nebohý spolužiak zo ZDŠ Ďulík Kršiak z Cinobane. Naše cesty sa rozišli po skončení deviatej triedy ZDŠ v Cinobani. Znovu sa ale stretli pri mapovaní dnes už tiež zaniknutej trate Breznička – Katarinská Huta. Každopádne Ďulíkov Pomaranč bol deponovaný v lučeneckom depe, ktoré je od roku 2008 do teraz tiež opustené. V tom období som sa venoval koľajisku na lučeneckej stanici a priľahlým vlečkám vrátane trate do Haliče. Z toho obdobia ponúkam aj zdokumentovanie nákladnej časti stanice Lučenec, ktoré je tiež na tejto stránke.
Samotným zážitkom z presunu po peážnej trati na Slovensku, teda Mikušovce, Rapovce a čiastočne Kalonda som sa už venoval. Za Kalondou idú koľaje trate k štátnej hranici a potom sa ocitajú na území Maďarska. Idú povodím rieky Ipeľ, aby sa pred Bušincami dostali znovu na územie Slovenska. Trať do Bušiniec je vlastne odbočkou na Slovensko, pričom koľaje pokračujú ďalej územím Maďarska a bývalým pohraničným pásmom. V tomto úseku má trať dokonca dve odbočky do vnútrozemia našich susedov. Koľajnice ale v Maďarsku nekončia, ale u nás na Slovensku sa objavia znovu pri Šahách a pokračujú na našom území až k Čate. Či je tento úsek stále našimi železnicami používaný som cielene nezisťoval. Ak sa tam ocitnem, tak sa im povenujem. Isté je ale to, že rieka Ipeľ sa na svojej ceste slovensko-maďarským pohraničím vlieva do ďalšej hraničnej rieky do Dunaja.
Vrátim sa ale do Kalondy. Pri mojich potulkách som sa pomotal na stanici, ktorá je už dávnejšie opustená. Dlhodobo ju obýval istý hospodár, ktorý ale asi pred desiatimi rokmi umrel a odvtedy areál stanice chátra. Priestor ale opustený nie je, pretože oproti funguje novodobý skanzen, ktorým si Kalondčania zvyšujú atraktívnosť svojej obce. Nielen účastníci železničných nostalgických jázd historickými súpravami si môžu priblížiť históriu oblasti Novohrad, ale aj splavovania Ipľa chtiví turisti. Nie je to také populárne ako splavovanie Dunajca, či Váhu, nesplavuje sa na pltiach, ale na kajakoch, kanoách, či nafukovacích člnoch. Ipeľ v týchto miestach nie je dravý tok, ale pomalá ospanlivá riečka tečúca nížinou smerujúcou k hlavnej pohraničnej rieke Dunaj do ktorej sa na Slovensku vlieva. Rieka Ipeľ pramení vo Veporských Vrchoch v horách nad obcou Málinec. V tomto údolí sa nachádza jediná priehrada na tejto rieke. Prameň je neďaleko obce Látky kde sa nachádza aj štôlňa Izabela. Na opačnom úpätí týchto kopcov sa nachádza Čiernohronská železnička v Čiernom Balogu.
Ale späť do Kalondy. V miestnej krčme, ktorá mi pripadala maximálne zvláštna, pretože aj napriek tomu, že bola nedeľa poobede, bola prázdna. Jediný kunčaft bola v kúte sediaca babka pri pive s cigaretou v ústach a novinami pred sebou v dôvernom rozhovore s krčmárkou. Aj napriek týmto skutočnostiam som bol upriamený k miestnym atrakciám. Okrem koľajníc to bolo miestne múzeum, sakrálne sochy, kostol, miesto konca či začiatku splavu Ipľa a verejne dostupná rodinná farma s exotickými zvieratami a vtáctvom. Farma bola zaujímavá, no dostať sa tam sa dalo len cez objednávku deň vopred a to v skupinkách. Mal som to šťastie, že sa tam objavila výprava vodákov, pri ktorých som sa k nevôli majiteľky zviezol. Práve končili splav a boli objednaní. Hlavnou atrakciou boli Alpaky a naozaj veľké pštrosovité Nandu. Mimo nich aj naozaj maličké vťáčence chované pre znášku bezcholesterových maličkých vajíčok.
Majiteľka ma spovedala, že ako som sa tam ocitol a podobne. Jej rétorika sa ale zmenila, keď sme našli spoločného známeho a síce moju bývalú triednu profesorku z Gymnázia z Lučenca. Pani majiteľka bola členkou profesorského zboru, pretože aktívne na Gymnáziu v Lučenci učila. Bolo to milé znova si zaspomínať na študentské časy, aj keď to som absolvoval deň predtým. Bolo to ale iné a z úplne iného pohľadu aktívneho učiteľa, pretože nielen ona ale aj moja spolužiačka (Hela) tam (na gymnáziu) v minulosti učila, či dokonca aj riaditeľovala.
Bol to príjemný víkend v ktorom sa naakumulovali všetky príjemné pocity z mladosti, z koľajníc a neposlednej miere z nahrievania si kostí v Novovlandii. Príjemný to pocit znovu z Lučenca a okolia.
Autor: Gilbert
Pridajte prvý komentár