VYSOKÉ TATRY – Premiérové jazdy historických električiek GANZ #22 „Kométa“ a EMU 89.0009 „Trojča“ po uvoľnení epidemiologických opatrení, jazdy ozubnicovou železnicou, či individuálne výlety v lone malebnej prírody. Aj taká bola uplynulá nedeľa vo Vysokých Tatrách, ktorá sa niesla v znamení slávnostného otvorenia novej turistickej sezóny.
Nadšenci z Veterán klubu železníc Poprad aj tentokrát pri tvorbe cestovného poriadku mysleli na všetkých návštevníkov a celú akciu viac menej naplánovali tak, aby ju za jeden deň mohli absolvovať aj dopravní nadšenci a turisti zo západného Slovenska. Nakoľko sme však chceli stihnúť aj jazdy ozubnicovou železnicou a poprechádzať sa po čarokrásnej tatranskej prírode, rozhodli sme sa nakoniec pricestovať do Popradu už nočným rýchlikom 615 „Zemplín“, do ktorého je nutné zakúpiť si k cestovnému lístku aj miestenku. Ak to mala byť ochrana proti istej skupine našich spoluobčanov, ktorí tieto vlaky využívali ako alternatívu pred nocovaním pod holým nebom, potom toto opatrenie minimálne v našom vozni splnilo svoj cieľ. No už pred kúpou cestovného lístka prišli prvé obavy. Nie, že by sme pochybovali o zmysluplnosti výletu, ale dostali sme panickú obavu z možnej rekonštrukcie trate ozubnicovej železnice. Pre nás dopravných nadšencov by to bolo horšie, ako keby Vám niekto zjedol posledný rezeň so šalátom a čašník Vám oznámil, že okrem rumu už nič iné nemajú, lebo kuchár práve odchádza domov. 😀 Našťastie sa táto obava nepotvrdila a my sme mohli spokojne nastúpiť do nočného vlaku. Cestovanie v noci má svoje silné aj slabé stránky. Na jednej strane sa do cieľovej stanice dostanete ešte za včas rána, no na druhej strane sa po vystúpení z vlaku a závane chladného vzduchu cítite, akoby ste dostali kyjakom po hlave. 😀 Ak cestujete s nežnejšou polovičkou a náhodou máte kupé iba pre seba, môže Vám táto jazda ubehnúť oveľa rýchlejšie. Pokiaľ však cestujete ako samostatná jednotka, musíte mať šťastie, aby ste dostali miestenku vedľa krásnej slečny s pekným výstrihom. Potom sa aj vo vlaku zaspáva o čosi príjemnejšie. 😀 Ak nie, pekná knižka to určite istí.
Ale poďme späť k železnici. Aby sme nemuseli v Poprade zbytočne čakať na prvú električku, najbližším možným osobným vlakom sme sa vrátili späť do Štrby. Po príchode do najvyššie položenej rýchlikovej stanice na Slovensku, sme sa zrazu ocitli v čase o niekoľko desaťročí späť. Malá stanička v nadmorskej výške 895 m.n.m. ponúka malý exkurz do histórie železníc na Slovensku. Nájdete tu skromnú expozíciu zabezpečovacieho zariadenia, vodný žeriav, staré kilometrovníky z obdobia ČSD, či ukážku ozubnicového systému. Na staničnej budove je pamätná tabuľa venovaná slávnostnému otvoreniu trate Košicko-bohumínskej železnice v roku 1871 a parnej ozubnicovej železnici Štrba – Štrbské Pleso v roku 1896. Len málokto možno vie, že pôvodná zubačka bola parnej trakcie s rušňami U 29.001 a U 29.002 (pôvodné označenie CsFV 1 a 2) vyrobenými v lokomotívke Wiener Lokotivfabrik A. G. Floridsdorf a vozňami z budapeštianskej firmy GANZ.
Ďalšia expozícia sa nachádza priamo v staničnej budove, no oproti minulosti je o čosi chudobnejšia. Toto historické ochudobnenie však zaisto súvisí s rekonštrukciou budovy a ochranou vzácnych artefaktov pred ich poškodením. V malej vitrínke však aj napriek tomu nájdeme dobové návestidlá, výpravcovské palice tzv. plácačky, čapice, odznaky, či staré cestovné poriadky a pečiatky.
Po celonočnom cestovaní padne pobyt na čerstvom vzduchu viac ako vhod. Spravili sme teda prvé zábery „staručkej“ zubačky a pomalým tempom sme sa presunuli do chatovej oblasti Tatranský Lieskovec. Na lesnom chodníčku bolo miestami ešte blato, a tak sme si museli dávať pozor na to, aby sme nevyzerali ako pracovníci JRD. 😀
Na útulnej horskej zastávke s lavičkami na sedenie a krytou čakárňou pre cestujúcich, už na zubačku čakali prví výletníci. Rýchlo sme zdokumentovali čo bolo treba a po niekoľkých minútach sme sa už kochali nádhernými pohľadmi na tatranskú prírodu z okna ozubnicového vlaku. Aby sme si tieto výhľady užili do sýtosti, odviezli sme sa zubačkou niekoľkokrát.
Elektrické ozubnicové jednotky v elegantnom červeno-krémovom nátere so sivou strechou patria medzi vyhľadávané turistické atrakcie. Nevyužívajú ich len miestni obyvatelia a železniční nadšenci, ale aj turisti rôznych vekových kategórií, ktorí si vďaka veľkým sťahovacím panoramatickým oknám môžu vychutnať krásu okolitej prírody. Interiér vozňa vkusne dotvárajú drevené sedadlá s kovovou konštrukciou a v pravej bočnici sa nachádza trojica dvojkrídlových výklopných dverí zapustených do karosérie. Nie každý si však uvedomí, že na ozubnicovú železnicu systém „bráno, zavieraj sa samo“ ešte nedorazil. Pokiaľ ich náhodou nepríde zatvoriť samotný rušňovodič, ozve sa z reproduktorov kúzelná veta: Prosíme, zatvorte dvere.
Po príchode na Štrbské Pleso sa už krajina postupne prebúdzala z nočného spánku. Času bolo viac než dosť, a tak sme sa vybrali na rannú vychádzku po okolí Štrbského plesa. Vonku však ešte takmer nebolo ani živej nohy. Len kde tu sedela na lavičke nejaká slečna, ktorá sa kochala pohľadom na majestátne končiare. V okolí jazera zase pokojným tempom pobehalo niekoľko ránostajov, ktorí sa pravdepodobne držali hesla V zdravom tele, zdravý duch, alebo sa pripravovali na nejaké atletické podujatie. A možno iba potrebovali trochu schudnúť, aby sa im potom pri raňajkách viac zmestilo do tela. Aj my sme sa posilnili čokoládovou napolitánkou a nasávali sme božský kľud, čerstvý vzduch a nádhernú prírodnú scenériu. Mali sme pocit, že sa nám to iba sníva, že niečo tak pekné môže byť iba v rozprávke, alebo na veľkom maliarskom plátne. No ak tam zavítate osobne, zistíte, že aj na Slovensku môže byť raj na zemi.
Čas plynul ako voda a Tatranské elektrické železnice sa začali pomaly zapĺňať turistami. Železničná spoločnosť Slovensko ale nič nenechala na náhodu a počas letnej turistickej sezóny vypravuje na trati elektrickej i ozubnicovej železnice posilové spoje.
Doba sa postupne mení a tak aj vo vlakoch Tatranských elektrických železníc je nahrané hlásenie v slovenskom i anglickom jazyku. V nasledujúcej nahrávke zo začiatku tohto tisícročia je dokonca počuť hlásenie aj nemčine.
Počas nášho výletu bola na trať vypravená dvojica elektrických jednotiek 405.951-5 + 905.951-0 a 405.952-3 + 905.952-8. Ich cestovný poriadok je zostrojený tak, že posilová súprava po dopoludňajších výkonoch prestávkuje na Štrbskom Plese.
Vysoké Tatry ponúkajú návštevníkom nekonečne veľa možností na oddych, šport i aktívnu turistiku. Našim hlavným cieľom však neboli výlety do prírody, ale zážitkové jazdy legendárnymi tatranskými električkami Kométa a Trojča. Návštevu Popradského plesa sme vzhľadom na dĺžku výletu z programu vypustili a s pravidelným spojom sme sa pomaly presúvali na opačný koniec trate do koncovej stanice Poprad-Tatry. Na druhej koľaji nás už túžobne očakávala historická električka EMU 89.0009 „Trojča“, ktorá je živou spomienkou na podnikové rekreácie vo Vysokých Tatrách. Stačilo si iba zakúpiť pamätný cestovný lístok a razom ste sa ocitli o niekoľko desaťročí späť.
Dobovú atmosférou dotváral motorvodič a predseda Veterán klubu železníc Poprad Jaroslav Vančo, ktorý prítomným cestujúcim vyhrával na flašinete.
Ani sme sa nenazdali a pohli sme sa zo stanice. Cestovný poriadok bol zostrojený tak, že obe historické električky na seba v Starom Smokovci čakali. Kto sa chcel predsa len odviezť z Popradu aj Kométou, mohol sa vrátiť späť pravidelným spojom. V takomto prípade bolo potrebné vystúpiť už vo Veľkom Slavkove, alebo vo výhybni Pod lesom. Nakoľko tam ale vychádzal prestup veľmi natesno, rozhodli sme sa vystúpiť už vo Veľkom Slavkove. Či by sa nakoniec podarila spoločná fotka starej a novej súpravy aj na zastávke Pod lesom, Vám tak nevieme s určitosťou povedať.
Nakoľko sa nám nechcelo zbytočne čakať na stanici, čas do odchodu pravidelného spoja zo Štrbského Plesa sme využili dokumentovaním trianglu na otáčanie električkových súprav.
Po návrate do Popradu nás už na železničnej stanici čakala stará známa historická električková súprava GANZ #22 „Kométa“ + T.E.V.D. #12 + T.E.V.D. #16, ktorá sa tešila veľkému záujmu cestujúcich, pozvaných hostí a zástupcov regionálnych a celoštátnych médií. So staručkou električkou sa chcel odviezť naozaj každý, no kapacita súpravy bola obmedzená a letný vozeň bol vyhradený iba pre pozvaných hostí. Kto teda pribehol na nástupište na poslednú chvíľu, riskoval, že sa do nej už nedostane.
Dobovú atmosféru aj tentokrát dotváral Jaroslav Vančo so svojou hrou na flašinete.
Ešte posledné pokyny personálu a staručká dáma na koľajniciach sa s náležitým pátosom vydala na trať. Nácestné stanice a zastávky sme prechádzali väčšinou bez zastavenia a vo viac ako 100-ročnej električke panovala príjemná atmosféra. Usmievavá sprievodkyňa kontrolovala cestovné lístky a v ponuke boli aj magnetky, omaľovánky, pohľadnice, výpravky a ďalšie suveníry so železničnou tematikou.
No tak ako sme sa postupne približovali pod úpätie našich veľhôr, tak sme sa nebojácne rútili v ústrety hrozivým čiernym mračnám, ktoré už na prvý pohľad neveštili nič dobré. Sprievodkyňa nám pokojným tónom oznamovala, že ideme do poriadnej búrky, ale my sme sa nádejali, že sa jej predsa len vyhneme. Žiaľ nepodarilo sa. Po niekoľkých minútach začalo pršať. Čo čert nechcel, drobnodáždik sa veľmi rýchlo zmenil na poriadnu prietrž mračien a situácia sa nezmenila ani s príjazdom do prestupnej stanice v Starom Smokovci. Vonku lialo ako z krhle a tak sme sa behom rýchlo presunuli do Trojčaťa. Z plánovanej spoločnej fotky oboch historických električiek tak nakoniec nič nebolo. Teoreticky by bolo možné tieto krásavice nafotiť zo staničného prístrešku pre cestujúcich, no v danej chvíli sme boli radi, že sme v suchu.
O zlepšenie pochmúrnej atmosféry sa postaral miestny folklórny súbor v typických krojoch, ktorí všetkým cestujúcim zaspievali niekoľko známych i menej známych piesní.
Keď sme sa po niekoľkých minútach pohli zo stanice, prudký dážď začal pomaly ustupovať. Aby nám jazda rýchlejšie ubehla, miestny folklórny súbor nám počas jazdy zaspieval ďalšie pesničky zo svojho repertoáru. Kto sa však rozhodol ostať v Smokovci, mohol si okrem individuálneho programu dopriať jazdu s Kométou do Tatranskej Lomnice.
Na zastávke Tatranská Polianka už k nám bolo počasie oveľa zhovievavejšie, a tak sme čakanie na križovanie s pravidelným spojom využili na fotenie.
Zvyšnú časť trasy sme už prešli viac menej bez zastavenia. Zatiaľ čo sme debatovali s personálom o histórii a súčasnosti električkovej dopravy vo Vysokých Tatrách, ostatní cestujúci sa kochali neopakovateľnými výhľadmi na okolitú prírodu. Konečná stanica na Štrbskom Plese nás našťastie privítala príjemným počasím. Keďže po búrke už nebola ani stopa, turisti sa po vystúpení z električky mohli naplno venovať svojim voľnočasovým aktivitám. Z kratších výletov môžeme spomenúť túru do Furkotskej doliny, k Vodopádu Skok, na Popradské a Jánske pleso.
Ďalšou možnosťou bola návšteva kaviarne Monte Mory, kde vás čaká výborná káva s krásnym výhľadom na okolie Štrbského plesa. A ak máte záujem aj o nejaký suvenír, určite odtiaľto neodídete naprázdno. Ale pozor! Nakoľko v tejto oblasti prebieha čulý stavebný ruch, veľmi ľahko sa môže stať, že okrem majestátnych štítov bude súčasťou Vašej fotografie aj žeriav, či iný stavebný mechanizmus.
Na železničnej stanici sa medzitým za prítomnosti štátnej tajomníčky Ministerstva dopravy SR Kataríny Brunckovej, generálneho riaditeľa sekcie cestovného ruchu Radúza Dulu a obchodného riaditeľa Železničnej spoločnosti Slovensko Karola Martinčeka slávnostne otvorila letná turistická sezóna vo Vysokých Tatrách. Podľa Brunckovej ministerstvo dopravy, ktoré má pod sebou aj podporu domáceho cestovného ruchu, víta každú takúto atrakciu, ktorá môže prilákať domácich turistov do Vysokých Tatier. „Veríme, že v čase po pandémii môže práve domáci cestovný ruch porásť a že ľudia na Slovensku pochopia, že dovolenka na Slovensku je naozaj dobrý nápad,“ uviedla štátna tajomníčka.
Radúz Dula informoval, že v piatok odštartovali v slovenských médiách kampaň za cca 300 000,- €, ktorou podporujú zviditeľnenie niektorých častí Slovenska. „Momentálne čakáme aj na sprocesovanie dotácie pre oblastné organizácie cestovného ruchu, kde oblastná organizácia Vysoké Tatry je jeden z troch top prijímateľov na Slovensku a z dotácie ministerstva dopravy dostane viac ako milión €.“ Nuž a čo by to bolo za slávnostný akt, keby na ňom nebolo aj trochu folklóru.
Viacero cestujúcich využilo prestávku na Štrbskom Plese na obed v niektorej z miestnych reštaurácií. Tí, ktorí sa rozhodli vydať na cestu domov, si zase mohli vychutnať jazdu zubačkou do Štrby, kde je zabezpečený prestup na pravidelné vlaky v smere Košice a Bratislava. No našli sa aj takí, ktorí zo zubačky prestupovali na historickú električku.
Polhodinová prestávka ubehla ako voda a my sme sa vydali na spiatočnú jazdu do Starého Smokovca. Na nácestných zastávkach sme síce nestáli, no vďaka veľkým sťahovacím panoramatickým oknám si bolo možné spraviť fotky aj počas jazdy.
Po príchode do Smokovca sme spravili niekoľko záberov s legendárnym Trojčaťom a po niekoľkých minútach sme už zmizli v obchode so suvenírmi. Výber samozrejme nebol jednoduchý, lebo ponuka bola oveľa väčšia ako obsah našej peňaženky. Nakoniec sme si však predsa len vybrali peknú magnetku na pamiatku.
Historická električka následne pokračovala v jazde do Popradu, no kto sa neponáhľal na vlak, vydal sa na nenáročný výlet po okolí. Jednou z možností bol aj výlet na Bilíkovu chatu, leží pod Hrebienkom v prostredí Studenej doliny na juhovýchodnom úbočí Slavkovského štítu. Chata je pomenovaná po lyžiarovi Pavlovi Bilíkovi, ktorého zajali Nemci ako účastníka SNP pri Starom Smokovci a v roku 1944 ho popravili.
Po malom občerstvení je odtiaľ možné ďalej pokračovať k Vodopádom Studenej doliny, ako aj na Zamkovského a Rainerovu chatu. Komu sa na Hrebienok nechce šľapať pešo, môže využiť služby pozemnej lanovky. Na peknej vyhliadke je zase možné prejsť Kalváriu so 14. zastaveniami a v Starom Smokovci rozhodne stojí za návštevu aj Kostol Nepoškvrneného počatia Panny Márie, ktorý bol postavený v roku 1888 vo vysokohorskom alpskom štýle.
Ani sme sa nenazdali a na prestupnej stanici sa pomaly začala zhlukovať menšia skupinka fotografov. Centrom ich záujmu nebol pravidelný spoj na Štrbské Pleso, do Popradu i Tatranskej Lomnice, ale obľúbená zelená električka z roku 1913, ktorá sa veselo šinula s cestujúcimi z Tatranskej Lomnice. No hoci má už viac ako 100 rokov, stále je to dáma v najlepších rokoch. Ako by aj nie. Veď vďaka láskavej starostlivosti Veteránov klubu železníc Poprad hrdo reprezentuje precíznu prácu našich predkov.
Čas do odchodu električky sme využili na obed v miestnej Kolibe, v ktorej sa rozhodne najete do sýtosti. Očarí vás nie len peknou terasou a bohatou ponukou, ale aj príjemným personálom so zmyslom pre humor.
Záujem o jazdu historickou trojvozňovou súpravou bol aj tentokrát veľmi veľký. Najväčším zážitkom bola nepochybne jazda na Kométe, no našli sa aj takí, ktorí dali prednosť vyhliadkovému vagóniku. Bolo že to radosti, keď sme uháňali malebnou krajinou a do toho veselo pískali na pozdrav. Trojča je Trojča, ale jazda na Kométe má neprekonateľnú atmosféru. Ak do nej raz nastúpite, okamžite si ju zamilujete. Samotná električka s pozdĺžnymi drevenými ľavicami je síce malá, ale veľmi útulná. Veľkú radosť z nej mali nielen deti, ale aj dospelí, ktorí sa zaujímali o každý detail tejto krásavice. Nácestné zastávky sme prechádzali bez zastavenia a všetci sme si priali, aby sa táto jazda nikdy neskončila. Ale to nebolo možné.
Polhodinovú prestávku v Tatranskej Lomnici bolo možné využiť rôzne. Niekto dal prednosť občerstveniu v niektorom z miestnych zariadení, iný dal prednosť nákupu suvenírov. Cestujúci, ktorí sa rozhodli ostať dlhšie, zaiste využili čas aj na prehliadku mesta. No našli sa aj takí, ktorí sa rozhodli ostať pri populárnej električke, aby si ju nafotili do najmenších detailov, čo bol samozrejme aj náš prípad.
Veľmi radi by sme sa boli s Kométou odviezli cez Starý Smokovec do Popradu, ale technicky to nebolo možné. V takomto prípade by sme totiž prišli na stanicu cca 20 minút po odchode posledného vlaku do Bratislavy. Je však chybou objednávateľa výkonov vo verejnom záujme, že posledný spoj v hlavnej turistickej sezóne neodchádza o 2 hodiny neskôr. Do hlavného by sme síce prišli až okolo polnoci, ale pokiaľ na druhý deň nemusíme ísť do roboty, nič tragické by sa nestalo.
Neostávalo nám preto nič iba sa s ťažkým srdcom rozlúčiť so zelenou električkou a nastúpiť do motorového vlaku rady 840 „Delfín“, ktorý nás s prestupom v Studenom Potoku do spoja zo Starej Ľubovne dopravil do Popradu.
Unavení i plní zážitkov sme sa s rýchlikom 612 „Ružín“ vracali späť do Bratislavy. Okrem veľkého množstva zážitkov a fotiek, ktoré sme museli následne v počítači roztriediť, sme si so sebou niesli aj pocit príjemne stráveného dňa. Prechádzka po čerstvom vysokohorskom vzduchu nemôže uškodiť a môže mať regeneračný vplyv na telo i dušu. Ani pri spiatočnej ceste sme síce nesedeli pri krásnej slečne, no jedného dňa to už určite vyjde. Aby sme jazdu vlakom využili zmysluplne, venovali sme sa oddychu a plánovaniu ďalšieho výletu. Na záver tohto článku by sme radi poďakovali Veterán klubu železníc Poprad za vydarenú akciu a v nachádzajúcej letnej turistickej sezóne im popriali veľa spokojných cestujúcich. Veríme, že sa im v blízkej budúcnosti podarí zrekonštruovať nielen druhé Trojča s označením 0003, ale aj ďalšie električky čakajúce na svoju záchranu. Kto vie, možno sa jedného dňa odvezieme po Tatrách aj so Škoduľou, historickou električkou EMU 49.0. Všetko však bude závisieť aj od dostatku finančných prostriedkov a podpory rôznych subjektov. No už teraz Vám môžeme sľúbiť, že Kométa z depa sa počas leta prihlási do sveta. Pridá sa k nej aj legendárne Trojča, aby robili radosť malým i veľkým obyvateľom a návštevníkom Vysokých Tatier. Sledujte náš web, alebo stránku tatranskaelektricka.sk a dozviete sa viac.
Autor: Jaroslav Filo
Pridajte prvý komentár