BRATISLAVA – Bratislavský samosprávny kraj v spolupráci s Ústavom pamäti národa a Dopravným podnikom Bratislava, a. s. zorganizoval v sobotu 13. novembra 2021 trojicu jázd historickým autobusom Karosa ŠM 11 na legendárnej linke číslo 29 obohatenú o tematický výklad zameraný na obdobie železnej opony. Výber tejto linky pri tom nebol náhodný. Práve tento spoj, kopírujúci pôvodnú trasu železnej opony, totiž v období pred rokom 1989 veľmi často využívali československí i zahraniční občania k ilegálnemu prechodu do zahraničia.
V sobotu ráno sme sa zobudili do sychravého počasia. Popŕchalo a bolo pomerne chladno. No aj napriek tomu sa vyberáme do centra mesta, aby sme sa vrátili v čase o niekoľko desaťročí späť a zaspomínali si na obdobie neslobody. A neboli sme jediní. Na autobusovej zastávke pod Mostom SNP sa už zišla početná skupina verejnosti, ktorá sa rovnako ako my, chcela dozvedieť niečo viac o fungovaní železnej opony. Nebolo to ale také jednoduché, ako by sa to na prvý pohľad mohlo zdať. Do historického autobusu Karosa ŠM 11, ktorý v roku 1979 vyrobil národný podnik Karosa Vysoké Mýto, sa zmestilo maximálne 30 cestujúcich. Tí čo sa doňho už nedostali, mohli o dve hodiny skúsiť šťastie znova. Keďže toto podujatie bolo určené len pre zaočkovaných, museli sme sa pred nástupom do vozidla preukázať platným COVID preukazom.
Pri hľadaní vhodného miesta na sedenie sme netušili, že medzi nami sa nachádza aj mladý manželský pár z Banskej Bystrice, ktorý sa pod zámienkou výletu na hrad Devín, chystá ilegálne prekročiť štátne hranice. No jeden z pomocníkov pohraničnej stráže z radov miestnych obyvateľov, ktorý vo svojom voľnom čase pravidelne jazdieva týmto autobusom, podozrivé osoby veľmi rýchlo odhalí a neskôr nahlási príslušníkom pohraničnej stráže. Nastupuje pri Riviére, kde sa začínalo hraničné pásmo a ako človek, ktorý tu jazdí každý jeden deň už vie kto sem patrí. Za nahlásenie dvoch podozrivých osôb dostane minimálne 100,- Kčs. Nie je ale jediný. V rokoch 1965 – 1989 pohraničná stráž veľmi rada využívala aj pioniersky útvar Mladých strážcov hraníc fungujúci pri hraničných pásmach. Deti vo veku 6 až 15 rokov vo voľnom čase chodievali strážiť autobusové zastávky a sledovať podozrivé osoby. Za odmenu potom mohli získať aj trojtýždenný pobyt na Kube.
Ideme po Devínskej ceste, na ktorej sa po ľavej strane v smere jazdy začínala línia tzv. signálnej steny, prvotných technických opatrení položených na štátnej hranici. A to bol jeden z dôvodov, prečo linku číslo 29 do roku 1989 veľmi často využívali aj osoby vykonávajúce terénny prieskum. Zisťovali ako fungujú ženijné opatrenia, ako fungujú hliadky a podobne, aby tieto poznatky následne využili pri narušení štátnej hranice.
Po cca polhodinovej jazde prichádzame na zastávku Novoveská v starej časti Devínskej Novej Vsi. Vystupujeme z autobusu a organizovane sa presúvame k Cyklomostu Slobody. No pri bývalej Mýtnici (Kendeffyho dom), v ktorej dnes o. i. sídli aj Múzeum colníctva a finančnej správy, sa zrazu objavujú príslušníci pohraničnej stráže, vyzývajú nás k legitimácii a pýtajú sa na účel cesty. O našich dvoch podozrivých osobách už samozrejme vedia a tak ich dôkladne kontrolujú.
„Viete, že vstupujete do hraničného pásma? Na to potrebujete mať potvrdenie v občianskom preukaze. Prečo ho nemáte?“
„My sme nevedeli. Ideme sa pozrieť na Devín, na hrad.“
„Ten je odtiaľto vzdialený 5 kilometrov. Prečo sa nachádzate tu!?“
„Chceli sme sa prejsť.“
„Prečo máte taký plný batoh?“
„Ideme na výlet, máme tam jedlo na celý deň.“
„Poprosím rozpažte ruky, budete podrobení osobnej kontrole.“
„Spravili sme niečo zlé? Ideme sa len prejsť.“
„Máte nejakú zbraň?“
„Nie.“
„Cestovný pas? Na čo vám je cestovný pas!? Poďte s nami, budete predvedení na útvar pohraničnej stráže!“
„Čo sme spravili?“
„Poďme, poďme! A vy ostatní, nepozerajte sa a pokračujte v ceste.“
Pokračujeme teda v ceste ďalej a strácame sa z dohľadu príslušníkov pohraničnej stráže. Odbočili sme na cyklochodník pod Cyklomostom Slobody a dorazili do cieľa našej tematickej vychádzky v blízkosti pamätníka na obete železnej opony. Na drôtenom zátarase v tvare písmena „T“ nás už na prvý pohľad upútali dobové fotografie, ktoré nám približovali život v hraničnom pásme. Na jednej z nich sme videli mliekarenské auto, ktoré bolo v polovici 80. rokov použité pri pokuse o útek cez štátnu hranicu. Stalo sa to o tretej hodine v rámci tradičného rozvozu tovaru medzi Jednotami. Ďalší záber nám zase približoval pokus o útek dvoch občanov NDR, ktorý sa odohral v roku 1988 vo Vysokej pri Morave.
Od nášho sprievodcu, Petra Mikleho z Ústavu pamäti národa, sa dozvedáme, že takýchto útekov bolo oveľa viac. „Pán Saurien sa v apríli 1989 so svojim kamarátom na béžovej Lade 1600 snažil prekročiť hranice cez hraničný priechod Petržalka-Berg. Tento útek riešili tým, že ešte pred colným vybavením sa v plnej rýchlosti snažili prebiť závoru. Tá ale bola zo železobetónu. Auto bolo úplne rozbité, odtrhla sa im strecha a so zotrvačnosťou sa dopravili na rakúsku stranu. Pán Saurien síce ťažké zranenia prežil, no jeho spoločník zomrel vo viedenskej nemocnici.“ Za pamätníkom železnej opony sme videli maketu signálnej steny – dvojstenný drôtený zátaras so slabučkým náznakom kontrolného pásu. Za ním sa nachádzal aj oceľový ježko, ktorý sa využíval v Petržalke, Jarovciach, Rusovciach a Čunove. Bol to totiž jediný suchozemský úsek štátnej hranice s Rakúskom, ktorý mala na starosti 11. brigáda pohraničnej stráže Bratislava. Tieto prekážky sa používali aj s betónovými ihlanmi. „V 70. rokoch sa podaril jeden útek práve za pomoci naloženej Tatry 148, ktorá tieto zátarasy prerazila a oceľové ježe a ihlany poprevaľovala. Aby pohraničná stráž takémuto precedensu zabránila, všetky tieto technické opatrenia ešte preplietla hrubým oceľovým lanom a keby sa vozidlo následne opätovne snažilo prekonať tieto prekážky, oceľové lano s ihlanmi by toto vozidlo ťahalo späť.“
Spomienok by bolo ešte veľmi veľa, ale nastal čas vrátiť sa do „civilizácie“. Cestou ešte pozdravíme príslušníkov pohraničnej stráže a popri rodinných domoch na Istrijskej ulici prichádzame na autobusovú zastávku.
Nastupujeme do legendárnej Ešemky a vyrážame späť pod Most SNP. Od jednej z organizátoriek podujatia dostávame turistickú výjazdovú doložku, ktorá nás oprávňuje na cestu do Bulharskej ľudovej republiky, Maďarskej ľudovej republiky, Poľskej ľudovej republiky, Rumunskej socialistickej republiky a SSSR. Ale pozor, jej platnosť končí 14. 11 2021.
Na spiatočnej jazde nám pán Mikle ukazuje zachované fragmenty z čias železnej opony a dozvedáme sa ďalšie zaujímavé informácie súvisiace s týmto obdobím. „V reštaurácii U Srnčíka sa stretávali pomocníci pohraničnej stráže s veriteľmi 9. roty „Devín“ a tu sa odovzdávali odmeny.“ Uf. Sme radi, že táto doba je už našťastie za nami.
Na druhý deň sme sa v popoludňajších hodinách znova vybrali do Devínskej Novej Vsi. Tentokrát sme ale na cestu využili pravidelné linky mestskej hromadnej dopravy. Našim hlavným cieľom bola návšteva Múzea colníctva a finančnej správy, ktoré mnohí z vás poznajú z mýtneho domčeka bratislavského Starého mosta. Už pri vstupe do múzea nás upútala colná pracovňa z 30. rokov 20. storočia. Oboznámili sme sa z historickým vývojom výberu mýta, cla a daní na našom území a nemenej zaujímavé boli aj dobové uniformy a pracovné nástroje colníkov.
Najväčší záujem návštevníkov bol nepochybne o druhú časť expozície venovanú obdobiu socializmu. Z informačných panelov sa dozvedáme ako fungovali zmenárenské služby (v roku 1968 vám pri nákupe valút v Štátnej banke československej ku kurzu 100 Ös = 27,60 Kčs zarátali 125% za správny poplatok a ďalších 125% ako prirážku na cestovný ruch), čo sme mohli i nemohli doviezť a vyviezť z ČSSR, o metódach pašovania drog, príhodách na colniciach a podobne. Pri ceste do zahraničia ste si mohli zobrať aj československú menu v maximálnej výške 500,- Kčs, bez ohľadu na počet spolucestujúcich. Musela byť riadne zapísaná v colnom a devízovom prehlásení a dovezená späť do ČSR. V jednom z dokumentov sme sa napríklad dočítali, že ľudia brali v Chebe útokom jedálenské vozne medzinárodných rýchlikov, ktoré prišli zo Západného Nemecka a kompletne v nich vykúpili lacnú čokoládu a ovocie.
K zaujímavým exponátom patria aj zbierky zákonov, staré kalkulačky, veci zadržané colníkmi v súčasnosti ako pašovaný tovar či falzifikáty známych značiek, rôzne odznaky, pečiatky a iné artefakty z histórie colníctva. Jedinečnú atmosféru dotvárajú aj dobové fotografie, publikácie, či tabuľky upozorňujúce na štátnu hranicu.
Ak ste v Múzeu colníctva ešte neboli, v zime ho môžete navštíviť každý utorok a štvrtok od 09:00 do 17:00. Po telefonickom kontakte je návšteva možná aj mimo otváracích hodín.
Záverom:
11. 7. 1951 bol prijatý Zákon o ochrane štátnych hraníc, ktorý o. i. hovoril aj o tom, že každý občan ČSR je povinný podieľať sa na ochrane štátnej hranice. Nezáležalo na tom, kde ste sa narodili. Akonáhle ste vedeli o niekom, kto prekročil hranicu ČSR bez povolenia, boli ste povinní to nahlásiť. V opačnom prípade ste sa automaticky stávali podozriví a v rámci vyšetrovania ste boli obvinení ako spolupáchateľ. Pokiaľ sa prekročenie štátnej hranice aj preukázalo, osoby, ktorým sa podarilo dostať do zahraničia boli v ich neprítomnosti odsúdené na trest odňatia slobody na 5 – 10 rokov. Pričom od 60. rokov sa tieto tresty postupne zmierňovali od niekoľkých mesiacov až po niekoľko rokov. Od roku 1951 úlohu ochrany štátnych hraníc prebrala 11. brigáda pohraničnej stráže Bratislava, ktorá mala na starosti ochranu hraníc od sútoku Moravy a Dyje až po úsek Čunova. Počas totality zadržala pohraničná stráž 49 000 utečencov, 280 ľudí prišlo o život, z toho 42 na slovenskom úseku železnej opony. Spomeňme si na nich v nasledujúcom pietnom akte. Česť ich pamiatke.
Autor: Jaroslav Filo
Video: Bratislavský samosprávny kraj a Finančná správa
Forogaléria – Ešemkou na prehliadku železnej opony
Fotogaléria – Múzeum colníctva a finančnej správy
Be the first to comment