KOŠICE – Júl – prvý mesiac prázdnin a podľa niektorých aj najhorúcejší mesiac v roku. Tohtoročný júl bol však zvláštny, aspoň pre Detskú železničku. V rámci mnohých novinek, ktoré pripravil nový dopravca OZ Detská železnica, (ktoré tohto roku vystriedalo Železničnú spoločnosť) medzi ktorými nechýbal napr. návrat malých železničiarov, na Detskú železnicu sa tohto roku prvý raz konali júlové divadelné soboty. Na každú sobotu bolo pripravené divadielko, ktoré sa hralo priamo na staničkách Detskej železnice, konkrétne na Čermeli a Alpínke. Či mala byť do niektorého predstavenia zapojená aj stanica Vpred, netuším…
Poďme teda k samotným predstaveniam. O svoje dojmy a zážitky z predstavení sa podelím zaradom, tak ako jednotlivé predstavenia mali nasledovať.
Prvá sobota (7.7.2012) – ČAROVNÁ TRAŤ
Košické divadlo Neón nám predviedlo príbeh plný pary, uhlia a mašiniek o vynálezcovi parnej lokomotívy pánovi Stephensonovi a jeho pomocníkoch, ktoré bol pripravený špeciálne pre túto príležitosť. Na úvod prvej časti, ktorá sa hrala na stanici Čermeľ, Stephenson vysvetľoval, čo to tá parná lokomotíva je a ako funguje. Keďže bol z Anglicka, začal najprv po anglicky a až po Šrubkovom upozornení, že sú na Slovensku, začal rozprávať po slovensky. Aj keď… s anglickým prízvukom 🙂 Následne tesne predtým, keď sme sa mali presunúť na Alpínku, ktosi stratil kľúče od mašinky a tak sa ich Šrubka s pár deťmi z vláčika vydal hľadať. Našťastie sa našli a tak nás Katka mohla odviezť na Alpínku, kde predstavenie pokračovalo.
Druhá časť bola o troch zvláštnych bytostiach, vílach, ktoré mali všetko, čo správna lokomotíva potrebuje – vodu, uhlie a, samozrejme, nejaký ten plamienok. Podľa toho sa aj volali: Uhliarka, Vodárka a Plamienka (nespomínam si presne, ak niekto vie, ako sa správne volali, dajte vedieť). Šrubka víly prosil, aby im tie tri veci dali. Ale malo to háčik: musel zodpovedať hádanku, ktorú dali aj samému Stephensonovi a ten na ňu nevedel odpovedať. Nuž Šrubka si dodal odvahy a odpovedal už v polovici hádanky. Víly mu nechceli odpoveď uznať a tak nastal zmätok, počas ktorého Šrubka víly zajal. Našťastie tu bol pán Stephenson, ktorý víly potajme oslobodil. Šrubka potom začal mudrovať, že na železnici začne zarábať, ale Stephenson poslal na neho víly, aby ho potrestali, lebo železnicu vynašiel pre radosť a nie preto, aby zbohatol. Nakoniec vílam vysvetlil, že odpoveď na ich hádanku vedel dávno, ale nechcel ich sklamať.
Počas tejto soboty bol cestovný poriadok mierne upravený, kvôli predstaveniu vláčik z Alpínky odchádzal o desať minút neskôr, než zvyčajne. Z Čermeľa ale odchádzal tak, ako vždy, keďže medzi príchodom a odchodom vláčika z Čermeľa je prestávka asi jedna a pol hodiny. Je to tak preto, aby sa v spojení s Alpínkou vláčik a autobus MHD navzájom striedali a nie šli naraz, ako je to „dobrým zvykom“ na veľkej železnici.
Druhá sobota (14.7.2012) – VLAK PLNÝ PEŇAZÍ
K tejto sobote nemám čo napísať, lebo návštevu Čermeľa mi v tento deň zmarila horúčka. Preto ospravedlňte chýbajúcu reportáž z tejto soboty.
Tretia sobota mala zamotaný osud, preto o nej nižšie. Skočíme preto rovno na štvrtú sobotu.
Štvrtá sobota (28.7.2012) – KOCÚR V ČIŽMÁCH
Žil raz jeden mylnár, ktorý mal troch synov… Ale, nebudem sa zdržiavať s obsahom rozprávky, väčšina z vás ju určite pozná. Divadlo Cilililng z Prešova totiž rozprávku zahralo tak, ako ju poznáme. Zameriam sa skôr na to, čím bolo toto podanie zvláštne. Na začiatok som čakal, že sa to podobne, ako prvá rozprávka začne v Čermeli, potom kocúr nasadne na vláčik a predstavenie sa dohraje na Alpínke. Aké bolo pre mňa prekvapenie, keď som v Čermeli nevidel nikoho, kto by mohol byť jedným z hercov. Našťastie cestujúcich upozornili, že predstavenie sa hrá na Alpínke a že sa teda môžu na čo tešiť. Malo to však jeden malý háčik – predstavenie končilo o niečo neskoršie, než odchádzal vláčik, cestovný poriadok tentoraz pozmenený nebol a tak si tí, čo chceli dopozerať rozprávku, museli počkať, kým sa vláčik vráti.
Po príchode na Alpínku nás privítal jeden z divadelníkov, ktorý hral najmladšieho mlynárovho syna. V priebehu predstavenia okrem neho hral ešte zbrojnoša, kráľa, černokňažníka… vlastne všetkých okrem kocúra. Na celé predstavenie, ktoré bolo kombináciou hraného a bábkového divadla, stačili len dvaja herci, presnejšie herec a herečka. Kocúr tým pádom bola vlastne mačka, čo však neubralo na kráse tohto predstavenia.
Tretia (alebo piata) sobota (21.7. / 4.8.2012) – O PANIBERKOVI NA ŽELEZNIČNEJ STANICI
Tretia (piata) sobota sa mala niesť v znamení ďalšej mačacej návštevy. Paniberko je totiž kocúr z knihy Stanislava Rákusa Mačacie rozprávky. Lenže prvý raz predstavenie prekazil intenzívny dážď. Vláčik síce premával, ale divadielko sa nekonalo, preto sa presunulo na začiatok augusta.
Ale ani v auguste to s divadielkom nevyzeralo najlepšie. Počasie síce vyšlo, ale aj tentoraz predstavenie prekazila choroba. Na strane autra článku nie, ale ochoreli divadelníci a tak tých, ktorí išli na divadielko, sklamal nápis o zrušení predstavenia vylepený na stanici i na vláčiku. Či sa divadielko nakoniec zase presunulo a aj uskutočnilo (aj v nasledujúci týždeň bolo pekné počasie, aj keď sem-tam boli prehánky), neviem, nikde nič tomu nenasvedčovalo. Zrejme bolo toto predstavenie zrušené bez náhrady.
Pre všetkých hercov, s ktorými som sa mal možnosť porozprávať, bolo hranie na staničkách Detskej železnice niečim netradičným a tento názor s nimi zdieľam. Určite to nebolo netradičné len pre divadelné súbory, ale aj pre cestujúcich a určite aj pre tých, čo sa pohybujú okolo Detskej železnice, lebo, ak sa dobre pamätám, nič takéto na Detskej železnici predtým nebolo, ak nerátam spomínaný prepad vlaku na 1. mája, ktorý istým spôsobom divadlom je. Apropo, ten predpad – do minulého roku to bola zrejme jediná akcia na Detskej železnici, ktorá železničku niečim ozvláštňovala, ak nerátam minuloročné Retro – rozlúčku so sezónou.
Prvý ročník divadelných sobôt sa podľa mojich skúseností vcelku vydaril, aj keď ako ste sa dočítali, nezaobišlo sa to bez problémov. Na predstavenia boli kladné ohlasy a aj podľa mojich dojmov to bola vydarená akcia, ktorá, ako dúfam, bude mať svoju tradíciu. Bola by to škoda, keby sa v budúcnosti nečo také nezopakovalo, lebo dovtedy som o žiadnom divadelnom vlaku nepočul, iba akurát o kinovlaku (na veľkej železnici), čo bol vlastne prerobený služobný vagón, v ktorom premietali večerníčky.
Čo na divadelné soboty hovorí samotná lokomotíva Katka, som sa nedozvedel, nemal som príležitosť sa s ňou porozprávať 🙂
Verím, že budúci rok sa to zaobíde bez problémov. Snáď nabudúce neprekazí divadlo ani choroba, ani dážď.
Toľko teda reportáž z divadelných sobôt na Detskej železnici. Bohužiaľ fotky mám iba z poslednej divadelnej soboty, nakoľko som predtým nemal k dispozícii funkčný fotoaparát. Nabudúce sa môžete tešiť na reportáž z výletu s Magdou na hrad Brekov.
Text a foto: Sergej- (Tomáš Halža)
Be the first to comment