Návraty: Čermeľský expres na konci sezóny vozil strašidlá

pict0053KOŠICE– Veru tak. November je už tu a to znamená, že majstrom a najmä malým železničiarom v Čermeli už „padla“. Jeseň sa totiž prehupla do svoje druhej polovice a pomaly-pomaličky sa blíži zima. Či skôr v poslednom čase akási „jeseňojar“, nakoľko pravá biela zima je už v posledných rokoch vzácnosťou a zlyhala aj osvedčená pranostika starých otcov, ktorá vraví, že „ak je v lete veľa ôs, bude tuhá zima“. Veru, v minulom roku sme si ôs užili až-až, v Brezovej nám dokonca liezli do piva a predsa biela zima nebola, aspoň v mestách a dolinách nie. No skôr, než budeme pomýšľať na Vianoce, ako to už s obľubou robia hypermarkety a reklamy už od októbra, venujme sa oveľa aktuálenjšiemu sviatku – Dušičkám. Lepšie povedané ich „americkej podobe“, Halloweenu, sviatok známy najmä z amerických filmov, ktorú sa už udomácnil aj u nás a tak je možné aj u nás skoro na každom kúte vidieť „svetlonosy“, vyerazávané tekvice zvútra osvetlené sviečkou. Hoci sa o tomto sviatku hovorí, že je americký, kdesi som sa dopočul, že tento sviatok je pôvodne európsky – slávili ho už starí Kelti a do Ameriky sa dostal s anglickými kolonizátormi, kde sa už udomácnil. V minulosti sa však u nás takto „strašielkovalo“ až o dosť neskôr – v decembri. Spomeňte si na Luciu a na staré príslovie „Od Lucie do Vianoc každá noc má svoju moc.“ Keď boli naši starí rodičia malí, tradičné „lucie“ ešte určite zažili, ale po druhej svetovej vojne sa už takéto zvyky začali rýchlo vytrácať.

No filozofovanie o sviatku strašidiel už nechajme tak, poďme sa pozrieť, čo sa v posledný deň sezóny 2016 dialo v Čermeľskom údolí.

V tomto roku organizátori urobili s Tekvicovým dňom, ktorý je už tradične symbolickou bodkou za sezónou na KDHŽ,  jednu fintu. Sám sa ešte pamätám, ako som mal v posledný deň sezóny službu – na posledné jazdy vláčika ťahaným motorovým rušňom Danka už málokto prišiel, posledné vlaky už šli takmer prázdne. O dva roky neskôr sme dokonca oslavu úspešne zavŕšenej sezóny „odpálili“ už o dve hodiny skôr, než sme pôvodne plánovali, lebo v ten deň veľmi pršalo a na úplne poslnú jazdu sezóny nikto neprišiel. Preto, aby sa zvýšila návštevnosť v posledný deň, bola táto symbolická bodka za sezónou presunutá. Bolo to pre mňa prekvapenie, lebo som si myslel, že „strašidielkovať“ na železnici sa bude tradične v sobotu a až v piatok som si prečítal, že pôjde o Tekvicovú NEDEĽU. Nuž, moje už zbalené „fidlátka“ si museli deň počkať.

Anglický cintorín už tradične vítal návštevníkov na KDHŽ
Anglický cintorín už tradične vítal návštevníkov KDHŽ

Keď už nadišiel onen slávny deň, vybral som sa na železničku trošku netradične – prechádzkou cez les. Ešte za môjho pôsobenia na KDHŽ som objavil jeden cyklochodník, ktorý vedie zo sídliska, na ktorom bývam, na Bankov a odtiaľ je to do Čermeľa čoby kameňom dohodil. Keď som tam dorazil, na stanici to už žilo. Už bola vyzdobená tekvicami, kostrami, strašidlami aj inými dušičkovými ozdobami a inak na tom nebol ani vláčik. Stanicu už navyše okupovali mnohé strašieidlka a mnoho z nich železničiari aj odoftili. Bodaj by nie. Strašidlo, ktoré dostane najviac „lajkov“, vyhrá lístok na budúcu sezónu na 20 jázd Čermeľským expresom. Väčšina strašidiel však boli zamaskované deti, ja som sa ale maskovať nemusel, lebo sám vyzerám ako strašidlo, ktoré sa dokonca v ten deň pred štvťstoročím narodilo 😀 Apropo lístky – malo to jeden háčik, lebo lístky si nebolo kde kúpiť. Po hlavnej stanici a električkových tratiach v Košiciach si teraz stavbári vzali na mušku ďalšiu železničnú stanicu – malú-veľkú stanicu v Čermeli. Búdu, ktorá dlhé roky suplovala pôvodnú staničnú budovu, ktorú v prvej polovici 90. rokov nemilosrdne zbúrali, presťahovali k uhliaku a na jej mieste už stojí hrubá stavba budúcej, už definitívnej staničnej budovy, ktorá bude replikou pôvodnej. Ako má vyzerať vo finále, ste mohli vidieť na paneli pripevnenom hneď vedľa stanice. Zaujímavosťou je, že autorom návrhu budúcej stanice je Tomáš Haviar, spoluautor knihy o KDHŽ Veľký príbeh malej železnice a autor mnohých ďalších kníh o lesných železničkách na Slovensku. Napriek tomu, že stavebníci na staničnej budove v ten deň nepracovali, na koľajisku vládol pracovný ruch – pred remízou pre Katku a Krutwiga opravovali výhybky.

pict0052
Vyzdobená rodiaca sa nová stanica

Z dôvodu rekonštrukcie stanice lístky predávali v bufete a z rovnakého dôvodu bolo zrušené nástupište č.1. Vláčik zložený z troch „letniakov“, motorovej Danky na konci a parného Krutwiga na začiatku tak pristavili k nástupštiu č. 9 a ¾. To však bolo na rozdiel od rovnakého nástupišita na stanici King’s Cross v Londýne prístupné aj muklom a tak nikto nemusel prechádzať cez stenu, aby sa do vlaku dostal. A keby aj – tak by to najskôr nevyzeralo tak efektne ako v Harrym Potterovi, ale nejak takto.

Len tesne po odchode mi sprievodca, ktorý sa nápadne podobal na Harryho Pottera (akurát okuliare nemal) povedal, že tento vlak nejde na Alpinku, ale ide až do Rokfortu. Keď sa vlak dal do pohybu a sprievodcovia poštikali lístky, na sénu prišli železničné strašidlá. Tých som nebál, namieto toho som sa ich opýtal, či tento vlak ide naozaj do Rokfortu. Na otázku mi odpovedali, že „Nie, tento vlak ide do Dobšinej, do Rokfortu ide o dve hodiny.“ Znamenalo to, že vlak do Rokfortu mal ísť až po nás. Nakoniec však náš vlak z prevádzkových dôvodov ukončil jazdu na Alpínke.

Ale čo to? Na Detskú železnicu vraj zavítal nový súkromný železničný dopravca! A ten mal na druhej koľaji v stanici Alpínka pristavenú náhradnú vlakovú súpravu mieriacu do Rokfortu zloženú z motorového vozňa radu 810 zvaného „Krabica“ v zelenom nátere. Do tejto „Krabice“ sa však mohli dostať len čarodejníci, lebo síce medzi ním a vlakom KDHŽ nebola žiadna stena, motorák bol taký malý, že by sa doňho nikto normálny nezmestil. Dokonca bol taký maličký, že sa zmestil na jednu koľajnicu, takže by sa dalo hovoriť o vlaku typu „monorail“, čo je označenie pre jednokoľajnicový vlak, aký jazdí napr. v nemeckom meste Wuppertal. Keďže bol oproti normálnému motoráku 87-krát menší, modelári by povedali, že je vo veľkosti H0. Veď posúďte sami:

Nový súkromný dopravca na KDHŽ
Nový súkromný dopravca na KDHŽ s náhradným vlakom do Rokfortu

Zatiaľ čo motorák sa pobral po jednej koľajnici do Rokfortu a vláčik s Dankou a Krutwigom sa z prevádzkových dôvodov namiesto do Dobšinej pobral naspäť do Čermeľa, ja som sa vybral spolu s väčšinou cestujúcich z vlaku do altánku Reštaurácie Alpínka, kde boli pre deti pripravené tvorivé dielne doplnené premietaním rozprávok o Casperovi v strašidelnej škole a vozením na koníkoch. Kto však čakal nejaký bohatší program, napr. nejaké divadelné predstavenie, alebo vystúpenie kúzelníka, bol sklamaný. Na stole ma však zaujala jedna veľmi zvláštná plechovka. Bola to zrejme Pandorina skrinka, lebo ju po väčšinu času okupovali veľké pavúky. Keďže to bol mimoriadne vzácny druh paianjen spider a pavúky tohto druhu sa veľmi radi schovávajú, za ich nájdenie ponúkali vysokú sladkú odmenu. Bohužiaľ sa niektorým podarilo úspešne zdrhnúť, takže sa domov do Pandorinej skrinky nevrátili všetky.

pict0038
Pandorina skrinka plná pavúkov

Popozeral som rozprávky, ponachádzal pavúky a neostávalo nič iné, len sa pobrať na vláčik. Z Čermeľa na Alpínku už prišiel v inom radení – mal len dva vagóny a v jeho čele bol Krutwig. Ešte stále chorý, lebo aj tentoraz trpel trhačkou, cestou hore to však nebolo až tak cítiť, lebo jeho rázy tlmila Danka na konci vlaku. Zato cestou dolu, do Čermeľa nás vykýval dosť, ale na rozdiel od minula, keď som sa s ním vozil prvý raz, som sa už necítil ako po jazde na baranidle. Cestou som sa dopočul, že Krutwig tak trhá preto, lebo je to lokomotíva určená najmä pre nákladné vlaky a v tom prípade to mohlo byť jedno, či mašina trhá alebo nie. Celkom iné mi však pri jednom rozhovore tvrdil pán Zdeněk Maruna, znalec úzkeho rozchodu v ČR, že u Krutwigov sa nekľudný chod veľmi neobjavoval – známy bol len u jedného kusu, ktorý touto poruchou trpel po nehode v lome, keď spadol do ťažobnej jamy a prevrátil sa. Nuž, uvidíme v budúcej sezóne. Isté je, že Krutwig sa určite na zimu poberie spoločne s Katkou do depa, kde bude rozobraný do poslednej skrutky a znova poskladaný.

pict0043
Vlak na čele s Krutwigom prichystaný na spiatočnú cestu

Než sme prišli do Čermeľa, museli sme ešte zastaviť pred stanicou. Dôvod bol jednoduchý – práca na výhybke nedovoľovala vojsť do stanice a tak sme museli chvíľku počkať, potom sme cez opravovanú výhybku museli prejsť krokom. Viacerí cestujúci frflali, niektorí chceli počas státia dokonca vystúpiť a ten chýbajúci kúsok do stanice prejsť pešo. V poriadku, chápem, ale myslím si, že keď to nerobíte na veľkej železnici, prečo to robiť na malej? Prečo, keď cestujete napríklad rýchlikom do Kráľovian a stane sa vám, že rýchlik zastavia pred nimi, radšej nevystúpite už pred stanicou, ale počkáte, až kým rýchlik dostane zelenú a vojde do stanice? Logika niektorých zrejme sviatočných cestujúcich mi príde fakt divná…

Ale nerád by som túto reportáž ukončil takto pesimisticky. Aj keď musím povedať, že program Tekvicovej nedele bol oproti minulým rokom trochu slabší, držme KDHŽ palce, aby budúcoročná sezóna bola o čosi lepšia, než táto a aby sa im podarilo ďalšie veľdielo, ktoré sa už v Čermeľskom údolí rodí a to nie je nič iné, než nová staničná budova. Veríme, že sa im ju do začiatku budúcej sezóny podarí dokončíť.

A hoci už sezónu 2016 má malá-veľká železnička za sebou, netreba zabudnúť ani na tradičné Mikulášske jazdy, ktoré sa budú konať 3. decembra. Na ne vás už teraz srdečne pozývame, hoci to už znie ako predčasná vianočná reklama 😀

Text & foto: Tomáš “Sergej” Halža

 

Be the first to comment

Leave a Reply

Your email address will not be published.


*


Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.