Návraty: Ako ma Magda s Ľubkou viezli do Bardejova, ale späť už nie

KOŠICE, BARDEJOV – Aj keď lokálka z Prešova cez Kapušany pri Prešove do Bardejova patrí k tým štastejším a dodnes na nej jazdia vlaky, predsa som sa tam vybral v historickom motoráčiku Klubu historických koľajových vozidel. Prečo? Nuž preto, lebo vždy sa rád zveziem historickým vlakom a o to radšej na mojej srdcovej trati. 😀

A prečo práve trať s číslom 194 je moja srdcovka? Nuž preto, lebo ako malý som po tejto trati pomerne často cestoval z Košíc ku starkým v Bardejove. Nikdy nezabudnem na to, ako sme z Košíc do Prešova cestovali zeleným „Tornádom“, ako Česi prezývajú elektrickú jednotku radu radu 460 a po prestupe v Prešove sme ďalej do Bardejova pokračovali motorovým vlakom, láskyplne nazvývaným „Bardejovská krava“ (ako som už spomínal v archívnej reportáži z Brekova) zloženom z motorových vozňov – či to boli „Kredence“ M262.0 alebo „Singrovky“ M240.0, si už pamätám len veľmi matne, ale ak je pravda to, čo hovoria železničiari, že na tejto lokálke dominovali „Kredence“, tak museli byť z tretej série, nakoľko si bedne na streche, ktoré sú pre motoráky M262.0 typické, vôbec nepamätám. Za nimi trojica možno až štvorica prípojných vozňov radu Bix – tie Bixy si pamätám veľmi jasne, nikdy nezabudnem na mrežu, ktorá pri zatvorených dverách zakrývala schodíky a pri otváraní dverí sa odsunula. Škoda, že tie časy sú nenávatne preč – „Kredence“ s Bixmi nahradili „Krabice“ a aj „Tornáda“ už pomaly odchádzajú do histórie, na obe strany od Prešova už zavítali moderné vlaky – na trať do Košíc poschodové „Ešusy“ radu 671 a na trati do Bardejova je čoraz častejším zjavom „Vrútocká pomsta“ radu 860.

Do romantických časov cestovania „Bardejovskou kravou“ v detstve som sa chcel vrátiť aspoň jazdou v „Hurvínkoch“, teda Magde a Ľubke, nakoľko Bixov sa na Slovensku zachovalo pramálo – asi len dva v Bratislave, i to v nie príliš reprezentatívnom stave. No vráťme sa k „Hurvínkom“, teda k Magde a Ľubke. V Košiciach na nástupišti č. 2 nás tie dve aj čakali, no najprv boli schované za Regiojetom do Prahy. Mohla tak vzniknúť zaujímavá fotka, na ktorej sú obidva historické motoráčiky aj s „Krabicou“ patriacou Košickej detskej historickej železnici akože zapriahnuté do žltého vlaku, no kým som stihol vytiahnúť kameru, výpravca zapískal a Jančurov žltý vlak sa pobral do Kysaku a ďalej na Žilinu a Prahu. Tri historické motoráčiky však na nástupišti nechal 🙂

Hoci som sa na jazdu Hurvínkami veľmi tešil, vlakový personál ma sklamal – bolo nám oznámené, že sadnúť si máme do pripojenej „Krabice“, lebo obidva staršie vozne boli vypredané – vraj si ich rezervovala nejaká škôlka z Kostolian nad Hornádom. Moja túžba vrátiť sa do detských čias sa tak rozplynula ako detský sen stať sa výpravcom, ktorý sa vplyvom udalostí v mojom živote tiež rozplynul ako  ranný sen, keď vás nepríjemne zobudí budík. Alebo váš nezbedný syn, keď vám tesne pri ušiach praskne nafúknutý papierový sáčok. Nuž čo – chtiac-nechtiac som sa musel posadiť do vozňa, ktorý ešte stále pre mňa nie je historickým a to najmä preto, lebo ako modernizovaná verzia radu 812, resp. 813+913 zvaná pre svoju dĺžku „Bageta“ jazdí dodnes a zrejme dlho jazdiť bude. Mimochodom, sám Ľubo Lehotský nám pri privítaní prezradil ďalšiu prezývku tohto motoráku. Okrem do „Krabíc“, „Orchestrionov“, Šukafonov“, „Autobusov“, „Plevele“ a ktovie akej hávede tomu rušňovodiči nadávajú aj do „Hašišbední“ a to sa ani nečudujem. Sám som tento motorák už skôr takto nazýval a ako sa mi teraz potvrdilo, nebol som jediný, hoci túto prezývku som začal pre „Krabice“ používať až potom, ako som túto prezývku počul v súvislosti s modernizovanými motorákmi na úzkokoľajke v Jindřichovom Hradci.

Hoci sú 810-tky známe tým, že v horúčavách v nich býva dosť teplo, Ľubo po príhovore cestujúcicm našiel spôsob, ako nás schladiť – otvoril dvere z predného nástupného priestoru a tým sa vozeň s malými otváracími oknami luxusne vetral. Nakoľko ale dvere trpeli samozatváraním, museli ich priviazať k polici.

Prešli sme tunelom za Ťahanovcami, cez ktorý sme prešli potme a onedlho sme zastavili v Kostoľanoch. Vlaková čata neklamala, naozaj nás tam čakalo plno ľudí, ale skôr ako na škôlku to tam vyzeralo na domov dôchodcov, lebo tie deti mali vo väčšine prípadov po šesdesiatke. Keď nastúpili, pobrali sme sa ďalej – do Prešova.

V Prešove sme stáli asi desať minút, čo mi umožnilo pofotiť náš vlak v stanici. Krátko potom, ako odišlo „Tornádo“ do Košíc, sme sa pobrali aj my – najprv do Šarisských Lúk, kde sme sa vykrižovali s protiidúcou „Vrútockou pomstou“ zo Strážskeho a Hanušoviec a následne sme si dali dlhšiu pauzu v Kapušanoch pri Prešove, kde sme zase čakali na vlak z Bardejova, na ktorý tiež bola nasadená „Vrútocká pomsta“. Kým dorazila, naskytla sa mi výborná možnosť odfotiť si hrad nad stanicou. Chcel som urobiť fotku spolu s vlakom, lenže nevedel som nájsť vhodné miesto, odkiaľ by bol v zábere vlak aj hrad, tak som musel urobiť kompromis – len časť vlaku, ale zase s hradom.

Po príchode „Vrútockej pomsty“ sme sa pobrali ďalej, cez Fulianku, Tulčík, Demjatu, Raslavice, Vaniškovce, Bartošovce, Hertník, Šibu a Kľušov do Bardejova. Cestou som sa snažil pospomínať si na poradie staníc, lenže Šibu a Hertník som si prehodil a keď som si pre seba v štýle hlásení zastávok v MHD zamumlal „Nasledujúca zastávka Šiba“, zmiatlo ma, keď sme namiesto toho prešli cez Hertník. Pomyslel som si: Šibu som prehliadol, alebo je až za Hertníkom? Našťastie sa ako správna ukázala druhá možnosť a tak som za Šibou očakával už len Kľušov. Za Kľušovom už nasledoval cieľ našej cesty, Bardejov.

V Bardejove sa naša cesta končila, ale kto chcel, mohol sa ísť ešte povoziť na vlečku. Malo to však jeden háčik. Náš vlak pristavili na prvú koľaj a nakoľko za stanicou na prvej koľaji stála „Vrútocká pomsta“, vláčik musel prejsť na inú koľaj. Ale okolo jazdy panovali rôzne nejasnosti. Výpravca mal nejaké výhrady a tak kým si to Ľubo s výpravcom vydiskutoval, omrzelo ma čakanie a radšej som sa pobral na zastávku miestnej MHD, ktorú v tomto meste zabezpečuje prešovská SAD.

Hoci hlavným programom jazdy bol jarmok v meste, na Radničnom námestí, rozhodol som som sa, že sa vyberiem do neďalekých kúpeľov. Jarmok ma veľmi nelákal a navyše, hoci v Bardejove som už niekoľkokrát bol, v kúpeľoch ešte nie a tak nastal čas to napraviť. Počkal som teda na autobus na tamojšej obdobe košického Staničného námestia, hoci električky tam nejazdia. Slušné množstvo ľudí zhromaždených na zastávke dávalo tušiť, že autobus čokoro príde, len ja, blbec, som pozeral nesprávny cestovný poriadok. Kým som čakal na jedničku, ktorá mala prísť o 11:10, ostatní čakali na dvanástku s príchodom o 10:45. Nakoniec dvanástka prišla a keď som sa uistil, že to naozaj ide do kúpeľov, nasadol som. Bol som potešený, že na tento spoj bol nasadený autobus značky Tedom, nástupca niekdajšieho Liazu, ktorý dnes, žiaľ, už autobusy nevyrába. Kĺbový Tedom C-18 G, ktorý jazdí v Ústi nad Labem, tak dostal do vienka podobný osud ako autobus Škoda 706 RTO-K – vyrobil sa iba jeden jediný kus.

Cesta do kúpeľov prebehla hladko. Prešli sme okolo priemyselnej časti Bardejova, do ktorej zo stanice vedie vlečka a nakoľko medzi Bardejovom a kúpeľmi nie je žiadna dedina, stáli sme až v kúpeľoch. Najprv na križovatke pred nimi a potom na miestnej autobusovej stanici.

Hneď, ako som si cvakol autobus a zistil, kedy ide naspäť, som sa vydal na prechádzku po tomto kúpeľnom mestečku.

Mestečko je to vskutku pekné a ako som sa dozvedel na jednej tabuli, celkom nedávno v ňom viaceré kúpeľné domy prešli rekonštrukciou. Ja som však mal iný cieľ. Bol ním miestny skanzen, o ktorom mi naši rozprávali, keď som bol malý. Keďže po kúpeľoch sú na niektorých miestách tabule s mapou kúpeľov, nemusel som blúdiť po kúpeľoch a skanzen som našiel skoro hneď. Cestou som sa však musel zastaviť. Odniekiaľ sa ozývala hudba a mne zvedavosť nedala, aby som sa nepozrel, odkiaľ to tak pekne vyhrávajú.

Hudba ma priviedla k hudobnému altánku na miestnej kolonáde, ktorý bol urobený ako malý amfiteáter. Vtedy tam vystupoval malý orchester. Chvíľku som si tam posedel a vypočul som si zmes skladieb od českého skladateľa Karla Vacka, ktorý sa preslávil nielen ako skaldateľ, ale aj ako hudobník. Dodnes sú známe mnohé jeho piesne, ktoré sa s obľubou hrajú pri táboráku, napr. Šumařinka.

Hneď nato som sa vrátil na cestu k skanzenu. Keď som zbadal na obzore drevený kostol, myslel som si, že už som v cieli, keď som si na tabuľke prečítal, že vchod do skanzenu je až o 200 metrov ďalej a vchod, ku ktorému som prišiel, je otvorený iba počas omší v tom kostole. Nuž som si tú „diaľku“ musel pekne vyšliapať ale onedlho som už bol tam.

Vstupné nebolo veľmi drahé (hoci ako ZŤP mám zľavu) a v pokladni ma navyše čakalo celkom milé prekvapenie – namiesto klasickej vstupenky som dostal pohľadnicu. Na zvedavú otázku, či sa pohľadnice zle predávali, som dostal odpoveď, že síce nie, ale tak to robia už rok. Nato som sa vybral na prehliadku skanzena, v ktorom sú umiestnené najmä domy z Horného Šariša, ale, ako som už spomínal, nechýbajú tam ani iné stavby typické pre slovenskú dedinu v minulosti – okrem kostolov aj zvonice a sýpky. Musím podoktnúť, že pri prehliadke domov som sa cítil ako v rozprávke. Síce v každom dome bola spístupnená iba chodba, ale dalo sa nahliadnúť aj do izieb, ktoré boli veľmi pekne naaranžované. Prekvapením boli dve stavby, ktoré sa tvárili ako vodné mlyny, ašak ako som podľa popiskov na tabuľkách zistil, nikdy sa v nich múka nemlela. Jeden „vodný mlyn“ bola totiž valcha na pranie práve utkanej tkaniny a druhý „vodný mlyn“ zase slúžil – čuduj sa svete – na vŕtanie potrubí. Zdá sa, že naša minuolsť ma nikdy neprestane prekvapovať, lebo čo všetko, čo dnes berieme ako samozrejmosť a vynálezy modernej doby, už povýmyšľali naši predkovia v „dobe drevenej“, teda vtedy, keď ešte nevynašli parný stroj a hlavnou hnacou silou boli kone a voly. Veru, boli to múdre hlavičky, keď už vtedy mali aj vodovod a to nemusím ísť až do starovekého Ríma, stačí do stredovekého Bardejova v 13. storočí. Už vtedy sa podľa popiskov na tabuľke zmieňuje niečo ako mestský vodovod a k tomu, aby si mohli vyrobiť rúry, nepotrebovali oceľ, alebo, ako dnes – plasty. Stačili obyčajné kmene stromov, do ktorých sa takýmito vodnými vŕtačkami vyvŕtala dutina a mohlo sa ísť „rúrovať“. Na spájanie poslúžili železné spojky a ako tesnenie poslúžil mach. Viac o drevenom vodovode v Bardejove som našiel TU. Zaujímavý je údaj, dokedy drevené potrubie fungovalo – posledné drevené rúry boli nahradené oceľovými až v roku 1963, teda pred už viac ako 50 rokmi!

Pomaly však nastal čas, aby som sa pobral na autobus. Rozlúčil som sa teda s rozprávkovým skanzenom i sympatickou pokladníčkou a šiel som cez mestečko na autobus. Pri pohľade na mobil som však zistil, že autobus mi ušiel a ďalší ide až o hodinu. 🙁 V altánku už orchester nevyhrával, tak som sa rozhodol ochutnať vodu z miestnych prameňov a keďže som bol v kúpeľoch, tak aj ochutnať tunajšie kúpeľné oblátky. V jednom malom obchodíku ich dokonca priamo piekli a ako nápis na výlohe hlásal, tak to robia už viac ako dvadsať rokov. Jednu som hneď aj zjedol a ostatné som nechal pre naších. Aj keď musím povedať, že som sa musel veľmi premáhať, lebo boli fajne sladké 😀

Keď som mal vodu i oblátky, pomaly som sa zberal na autobus… keď vtom zrazu som zbadal jedno veteránske prekvapenie. Vlastne nebolo jedno, ale dve, tri, šytri… desať… Až som prestal počítať. Isté bolo len jedno, boli to autá rovnakého typu. Nečakane som sa stal svedkom zrazu legendárnych Citroenov 2CV, ktoré vyzerajú tak bizarne, že sa dá o nich povedať, že sú škaredé až pekné. Ako je o nich známe, majú prezývku „Kačica“, ktorú mnohé z nich aj potvrdzovali, viaceré z nich mali ozdobu v podobe kačky (na jednom z nich bol nalepený veľký obrázok káčera Duffyho z kresleného seriálu Looney Tunes, alebo po slovensky Bugs Bunny a priatelia), jeden z nich dokonca kvákal 😀 Bodaj by nie. Toto ľudové francúzske autíčko svojím tvarom kačku aj prípomína a zrejme ju získalo aj pre svoje typicky „vachrlaté“ odpruženie, ktoré podľa požiadaviek z doby vývoja tohto auta malo byť také mäkké, že keď išlo po rozoranom poli, nesmelo sa rozbiť ani jedno z vajíčok položené v košíčku na zadných sedadlách. V programe Obchodníci s autami, ktorý vysiela stanica Discovery Channel, to aj vyskúšali a naozaj – vajíčka v košíku na zadnom sedadle sa nepohli ani o centimeter.

 

Nakoľko toto autíčko pochádza z Francúzska, na zraze nechýbala ďalšia francúzska legenda, hoci už nie štvorkolesová, ale už rovno zelená. Či skôr béžová. Radenie Citorenov na parkovisku riadil sám žandár Cruchot, ktorého si z filmového plátna i z televízie pamätáme vďaka nezabudnuteľnému Louisovi de Funésovi. A okrem neho tam bola aj iná známa postavička z filmov o Žandárovi, mníška Clotilda, ktorá jazdila práve na „Kačke.“

V obave, aby mi neušiel ďalší autobus, som sa teraz naozaj pobral na autobusovú stanicu. Autobus však tam žiaden nebol a tak som si posedel  na lavičke v neďalekom parku. Asi po desiatich minútach čakania som sa dočkal. Autobus konečne prišiel, ale to si ešte dal polhodinovú pauzu, takže som musel ešte hodnú chvíľu ešte. Hoci prišiel na jednotke, ktoré cestou na stanicu sa ešte trepe cez bardejovské sídlisko Vinbarg, tajne som dúfal, že z kúpeľov pôjde na dvanástke, ktorá ide na stanicu priamo, lebo to bol Tedom. Medzitým došli ďalšie dva autobusy. Jedna hrbatá „Libchavská pomsta“ na dvanástke a ďalšie Iveco Crossway, ktoré o chvíľu odchádzalo do Popradu. Jeho vodič sa zachoval veľmi nečestne. Pristavil autobus tak, že len trochu trčal spoza mestských autobusov, otvoril dvere na cca tri sekundy a potom odfrčal, nedbajúc na to, že naňho utekali dve ženy s veľkými kuframi. Za toto by som šoféra najradšej vyhodil spoza volantu a nechal ísť pešo za autobusom, podobne ak v jednom vtipe. Čo som čítal na internete, arogancia vodičov autobusov je zrejme skôr pravidlom, ako  výnimkou a výnimkou potvrdzujúcou pravidlo sú skôr slušnejší šoféri, o čom sa dennodenne presviedčam v košickej MHD. Koľkí ma len nechali čakať polhodinu na ďalší spoj alebo som sa s nimi pohádal len preto, lebo som na poslednú chvíľu stihol naskočiť do autobusu, ale potom som radšej vystúpil s drsným odkazom, nech si radšej jazdia s prázdnym autobusom? Škoda, že známy, ktorý kedysi jazdil ešte vo vtedajšej ČSAD a neskôr v košickej MHD, je už dávno na dôchodku. Preňho neboli cestujúci burinou, ale snažil sa im vyjsť v ústrety. Keď už odcházdal zo zastávky a videl, že na jeho autobus niekto dobehoval, zastavil a spýtal sa, kam cestuje. Ak pasažier šiel jeho smerom, bez problémov ho vzal. Nebol preňho problém ani v kufri autobusu dovážať liečivú vodu z Bardejovských Kúpeľov pre známych do Košíc. Holt, dnes zrejme berie väčšina autobusárov svoju prácu nie ako poslanie, ale ako trest. A pritom každý deň čítam správy, že autobusárov je málo… no tí slušní sú priam na zozname ohrozených druhov.

S týmito úvahami som šiel dvanástkou späť do Bardejova. Mrzelo ma, že sa autobusy z dvanástky a jednotky medzi sebou nevymenili a neviezol ma Tedom, ale tá hrbatá potopa, ktorú neznášam od doby, odkedy doslava zaplavila Košice.

Keď som vystúpil v Bardejove, do odchodu vlaku mi zostávali skoro dve hodiny. Šiel som si teda odfotiť „Hurvínky“ s „Krabicou“ na stanici, ktoým robila spoločnosť práve odchádzajúca „Vrútocká pomsta“ a potom som sa vybral pozrieť sa na jarmok. Aspoň za seba musím povedať, že som urobil lepšie, keď som šiel do kúpeľov. Nič v zlom, ale jarmok sa dal výstižne pomenovať jedným írečitým východniarským slovíčkom – a to ŠAĽENOTA! Zvlášť na kolotoče, rozostavané skoro po celom Dlhom rade to výstižne pasovalo. A keď som šiel ďalej do mesta okolo stánkov, ktoré ďaleko nemali od niekdajšieho legendárneho košického Blšáku (z ktorého dnes už je len torzo, nakoľko v jeho susedstve vyrástli veľké obchodné centrá, ktoré ho prakticky pochovali) alebo dodnes fungujúcej bratislavskej Miletičky, doslova som sa brodil medzi ľuďmi. Básnik by povedal, že tam bolo „príliš veľa života“. Inak to nebolo ani na námestí, kde bol koncert. Tam bolo o dosť menej ľudí, ale akosi som sa tam necítil dobre, neviem prečo. Možno to organizátori s nastavením ozvučenia koncertu „prepískli“, možno som nemal tú správnu náladu, možno… neviem. Nechcem nikoho a nič obviňovať. Utiahol som sa teda do jednej malej pizzérie blízko centra mesta, kde som bol pred piatimi rokmi a musím povedať, že aj po piatich rokoch je rovnako útulná. 🙂 V jej pokojnom prostredí som si dal pizzu a potom, čo som sa najedol, som sa pobral späť, cez ten humbuk na námestí. Chvíľu mi trvalo, kým som sa cez tú záplavu ľudí predral, ale asi o desať minút sa mi podarilo dostať sa na stanicu. Historický motoráčik KHKV a KDHŽ tam už nebol, ale to mi nevadilo – aj tak som plánoval vrátiť sa do Košíc normálnym vlakom a už po príchode do Bardejova som si zaobstaral lístok pre „predplateného čierného pasažiera.“ V nezvyklo pokojnej atmosfére bardejovskej stanice som asi polhodinu čakal na „Bardejovskú kravu“ do Prešova. Na nej opäť išla „Vrútocká pomsta“ radu 860. Mimochodom, za zmienku stojí, že stanica v Bardejove je zaujímavo a zo slovenských staníc asi jedinenčne riešená, nakoľko má spoločnú budovu pre železnicu i autobusy a podľa knihy História železníc na Slovensku je jedinou stanicou na Slovensku, ktorá má takto riešenú staničnú budovu. Škoda, že je už dosť zastaralá, ale aspoň dostala nový strop a v časti vedúcej na železničné nástupište aj nové lavičky. Čakanie na vlak sa takto aspoň trošku spríjemnilo, ale celková rekonštrukcia by stanici určite len prospela. Horšou správou bolo, že kapacita „Vrútockej pomsty“ bola na taký veľký nápor cestujúcich, aký na ňu na nástupišti čakal, celkom malá a tak mnohí cestujúci si cestu do Prešova odstáli alebo odsedeli na schodoch.

A ja, keďže sa mi nechcelo prestupovať v Kysaku, som si radšej hodinu počkal na priamy vlak do Košíc. Čakanie v Prešove som využil okrem iného aj na sledovanie okoloidúcich trolejbusov. Pro poohľade na ne ma prepadol smútok, asi taký, o akom spieva skupina Elán v piesni Zvláštny smútok víťazov. Zvlášť, keď sa na zastávke pristavila Škoda 14, resp. 15Tr. Ach, kde sú tie časy, keď trolejbusy jazdili aj v Košiciach?

Bodaj by sa aspoň časť z tej krásnej minulosti z detstva dala vrátiť!

Tak snáď vás táto možno až príliš sentimentálna, možno až príliš kritická reportáž neunavila a snáď sa stretneme aj nabudúce. Ahoj!

Text & foto: Tomáš „Sergej“ Halža